8 Cdo 37/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu V. D., bývajúceho v M.X.M., zastúpeného JUDr. Ivetou Ďurčaťovou, advokátkou, so sídlom v Martine,
Kollárova 35, proti žalovaným 1/ S. Š., bývajúcemu v T., 2/ A. K., bývajúcej
v M.M., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Martin
pod sp. zn. 9 C 252/2006, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline
z 17. apríla 2013, sp. zn. 7 Co 235/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 9. mája 2012, č. k.
9 C 252/2006-307 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že je vlastníkom
nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. území M., zapísaných na Katastrálnom úrade v Ž.,
Správa katastra M., na LV č. X. ako byt č. X. vo vchode X. na 1. nadzemnom podlaží v dome
č. súpisné X. v M., na ulici T.X., postavený na parcele KN-C č. X.X., spoluvlastnícky podiel
vo výške 2987/122250-in na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu č. súpisné
X. a spoluvlastnícky podiel vo výške 2987/122250-in k pozemku parcela KN-C č. X.X. –
zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2, na ktorom je postavený obytný dom č. súpisné
X., ako aj žalobu, ktorou sa domáhal určenia, že kúpna zmluva uzatvorená dňa 22. mája 2006
medzi žalobcom a žalovaným v rade 1/, ktorý vklad bol povolený Katastrálnym úradom v Ž.,
Správa katastra M., pod číslom V. a predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva
k uvedeným nehnuteľnostiam, je neplatná. Žalovaným náhradu trov konania nepriznal.
Vzhľadom na to, že sa žalobca žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva a určenia
neplatnosti právneho úkonu, prvostupňový súd v súlade s ust. § 80 písm. c/ O.s.p. skúmal 2
existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Konštatoval, že v katastri
nehnuteľnosti nebola vyznačená poznámka o prebiehajúcom súdnom konaní, preto by
následne rozsudok o určení neplatnosti kúpnej zmluvy nemohol byť v súlade s ust. § 34 ods. 2
Zákona č. 162/1995 Z. z. – Katastrálny zákon zapísaný záznamom. Z tohto dôvodu by sa
postavenie žalobcu nijakým spôsobom určením neplatnosti kúpnej zmluvy z 22. mája 2006
nezmenilo. Vychádzajúc z týchto skutočností, preto prvostupňový súd dospel k záveru, že
na určení neplatnosti kúpnej zmluvy nemá žalobca naliehavý právny záujem. V súvislosti
s ďalším nárokom – určením vlastníckeho práva okresný súd dospel k záveru, že tu absentuje
jeden zo základných predpokladov úspešnosti takéhoto návrhu, a to vecná legitimácia
účastníkov v konaní. Žalobca svojou žalobou popieral vlastnícke právo žalovaných v rade 1/
a 2/, ktorí však takéto oprávnenie (vlastnícke) nemajú, preto pre nedostatok vecnej pasívnej
legitimácie žalovaných žalobu zamietol aj v tejto časti. O trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo 17. apríla 2013, sp. zn.
7 Co 235/2012 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2
O.s.p.). Žalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.
Preto sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa
a na zdôraznenie vecnej správnosti, len doplnil niektoré podstatné skutočnosti. Stotožnil sa
so záverom súdu prvého stupňa, že pokiaľ súdne rozhodnutie priamo či nepriamo pozitívne či
negatívne žiadnym spôsobom neovplyvní právne postavenie žalobcu, nemôže byť v takomto
prípade daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Otázka
platnosti, resp. neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou boli sporné nehnuteľnosti prevedené
žalobcom na žalovaného 1/ je tzv. prejudicionálnou otázkou, ktorú si súd musí vyriešiť
v súvislosti s rozhodovaním o určení vlastníckeho práva. Už sama táto skutočnosť vylučuje
existenciu naliehavého právneho záujmu na osobitnom určení neplatnosti tejto kúpnej zmluvy
výrokom súdneho rozhodnutia. Z dôvodu ďalšieho prevodu sporných nehnuteľností by nebolo
možné ani v prípade rozhodnutia o určení neplatnosti kúpnej zmluvy na základe takéhoto
určujúceho výroku vykonať záznam v katastri nehnuteľností, nakoľko právo k sporným
nehnuteľnostiam bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a neexistovala poznámka podľa
§ 44a O.s.p. v katastri nehnuteľností, na ktorú prvostupňový súd poukazoval. Pokiaľ sa
žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva, takáto žaloba musí smerovať proti všetkým,
ktorí sú ako vlastníci nehnuteľnosti zapísaní v katastri nehnuteľností. Rozhodnutie o určení 3
vlastníckeho práva žalobcu k sporným nehnuteľnostiam vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/ by
právne postavenie žalobcu nezmenilo, keďže títo nie sú v katastri nehnuteľností vedení ako
ich vlastníci. V tejto súvislosti nie je relevantné zaoberať sa otázkou, či právne úkony,
ktorými žalovaní nadobudli sporné nehnuteľnosti a právny úkon, ktorým následne boli sporné
nehnuteľnosti prevedené na tretiu (v katastri nehnuteľností zapísanú) osobu, sú platnými
alebo neplatnými úkonmi. Riešenie tejto otázky by malo význam len v prípade, ak by
na strane žalovanej bola osoba, ktorá je ako vlastník vedená v katastri nehnuteľností.
O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalobca. Navrhol napadnutý
rozsudok, a pre rovnaké vady aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Namietal odňatie mu možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.) tým, že súdy nižšieho stupňa neprihliadli na absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy a ani
sa s touto jeho námietkou v odôvodnení rozhodnutí nevysporiadali. Tiež neuviedli, ako sa
vysporiadali s odstúpením od zmluvy z 22. júna 2006, a napokon nesprávne právne
posúdenie veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) v súvislosti s týmito otázkami.
Žalovaní 1/, 2/ sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dospel pritom k záveru, že dovolanie žalobcu nie je prípustné.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť
právoplatné rozhodnutie (iba) odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“
a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek
rozhodnutie.
4
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní
procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti
rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy,
ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd
vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolaním žalobcu je napadnutý rozsudok, ktorý nevykazuje znaky žiadneho z vyššie
uvedených rozhodnutí; prípustnosť jeho dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.
V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O.s.p. a so zreteľom na obsah dovolania dovolací
súd ďalej skúmal, či procesná prípustnosť dovolania žalobcu nevyplýva z § 237 O.s.p. Podľa
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát.
5
Žalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
Podľa názoru žalobcu mu bola v konaní odňatá možnosť pred súdom konať.
O odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide v prípade
procesného postupu, ktorým súd znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných
oprávnení priznaných mu v občianskom súdnom konaní (napr. oprávnenia byť prítomný
na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo
vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.).
Pokiaľ žalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa, treba
uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý
proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj
právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní,
kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu.
Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť
súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd
by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež
na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd
6
pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne
napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Štruktúra práva
na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje
aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd
zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu
a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(IV. ÚS 350/2009).
Dovolací súd dospel k záveru, že potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu v spojení
s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa spĺňa vyššie uvedené kritériá
pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto ho možno považovať
za preskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá
základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (1/ čoho sa žalobcovia žalobou
domáhajú a z akých dôvodov, 2/ aké sú stanoviska žalovaných k žalobe, 3/ aké relevantné
dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, 4/ aký skutkový stav bol
súdom ustálený (zistený), 5/ aké právne normy na vec aplikoval, 8/ ako tieto normy vyložil,
9/ ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, t. j. aké konkrétne
subjektívne práva a povinnosti vyvodil pre účastníkov konania, 10/ aké právne závery
vyplývajú zo zistených subjektívnych práv a povinností účastníkov konania vo vzťahu
k žalobe uplatnenému návrhu, súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich
obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti),
zrozumiteľnosti i presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku
odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 1 a 2 O.s.p., pritom na potvrdenie
vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia sa v ňom výslovne nachádza i vysvetlenie
toho, prečo odvolací súd nepovažoval odvolanie za opodstatnené.
V konkrétnostiach dovolací súd poukazuje na to, že odôvodnenie prvostupňového
rozhodnutia obsahuje vysvetlenie dôvodov pre zamietnutie žaloby, ktoré spočívali
v nepreukázaní naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení neplatnosti
7
kúpnej zmluvy a v nedostatku pasívnej legitimácie žalovaných, voči ktorým smerovala žaloba
na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku
rekapituloval dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, uviedol v akom rozsahu tento rozsudok
žalobca odvolaním napadol, v čom ho považuje za nesprávny, s akým výsledkom prejednal
riadny opravný prostriedok žalobcu, a prečo nepovažoval uplatnené odvolacie dôvody
za opodstatnené. Zhodne zo súdom prvého stupňa konštatoval, že ak je otázka určenia
neplatnosti právneho úkonu riešená len ako predbežná otázka k otázke, či tu právo je alebo
nie je, nie je na takomto určení daný naliehavý právny záujem, za správny považoval aj záver
o nedostatočnej legitimácii žalovaných, keďže nie sú zapísaní v katastri nehnuteľností ako
vlastníci. Taktiež odvolací súd odpovedal na odvolacie námietky žalobcu, že sa súd prvého
stupňa nezaoberal otázkou neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy, kde konštatoval že táto
otázka nebola relevantná pre rozhodnutie v danej veci.
Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol
stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská
oboch procesných strán k prejednávanej veci, obsah odvolania a citoval právne predpisy, na základe ktorých vec prerokoval a z ktorých vyvodil svoje závery. Prijaté závery zhodné
so súdom prvého stupňa primerane vysvetlil (pozn. dovolací súd sa ich správnosťou
nezaoberal). Rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím súdu
prvého stupňa umožňuje preskúmať ako, na základe čoho a z akých dôvodov súdy v merite
veci rozhodli. Ich skutkové a právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
(či zjavne neudržateľné alebo arbitrárne) a tak nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok
(v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa) spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v právomoci súdu vykladať a aplikovať
zákony (obdobne napr. I. ÚS 50/2004, IV. ÚS 252/2004). Pokiaľ obsah dovolacích námietok
smeroval k spochybneniu právneho posúdenia veci odvolacím súdom v napadnutom
rozsudku (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
8
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania
možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (pozri uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci (pozri § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.) súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované
za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie
(v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že
(ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou
vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym
posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného
oprávnenia (pozri napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003).
I keby dovolacie námietky o založení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci boli
prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska neposudzoval),
dovolateľom vytýkané okolnosti by mohli mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého
rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.
Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p., a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu odmietol (§ 218 ods. l písm. c/
O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.) bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal. Najvyšší súd Slovenskej republiky
im však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, nakoľko im žiadne trovy tohto konania
nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).
9
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. apríla 2014
JUDr. Oľga Trnková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková