8 Cdo 343/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne L. S., bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. D. S., advokátkou v K., proti žalovaným 1/ H. H., bývajúcej v L.,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou E.P.E., so sídlom v P., v mene a na účet ktorej koná
advokátka a konateľka JUDr. E. P., 2/ M., so sídlom v K., IČO : X., zastúpenej JUDr. I.
H., advokátom v K., 3/ E., so sídlom v B., IČO: X., o určenie vlastníckeho práva
a o určenie neplatnosti zmlúv, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 17 C 324/2012, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 18. marca
2014 sp. zn. 5 Co 557/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobkyňa je povinná nahradiť trovy dovolacieho konania žalovanej 1/ vo výške
83,89 € na účet E. P. a žalovanej 2/ vo výške 83,89 € na účet JUDr. I. H. do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom zo 4. júna 2013 č. k. 17 C 324/2012-136 konanie
v časti o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke č. Z. z 10. apríla 2007 uzavretej medzi
žalobkyňou a žalovanou 3/, o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke č. Z. z 15. augusta 2007
uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanou 3/ a o určenie neplatnosti leasingovej zmluvy
č. L. z 13. novembra 2007 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanou 2/ zastavil (§ 96
ods. 1 až 3 O. s. p.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobkyni náhradu trov konania
nepriznal a uložil jej povinnosť nahradiť žalovanej 1/ trovy konania vo výške 303,67 €
a žalovanej 2/ trovy konania vo výške 316,44 € na účet právnych zástupcov, všetko do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa 10. apríla 2007
uzatvorila so žalovanou 3/ zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky vo
výške 6 472,81 €, pričom ročný úrok predstavoval 39 % a RPMN bola stanovená na 46,69 %. Ako vyplýva z čl. 3 zmluvy, pôžička bola poskytnutá po zabezpečení záväzku prevodom
práva k uvedeným nehnuteľnostiam. Dňa 15. augusta 2007 žalobkyňa uzatvorila so žalovanou
3/ ďalšiu zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bola pôžička vo výške 2 323,57 €, pričom
ročný úrok predstavoval 33,6 % a RPMN bola stanovená na 39,19 %. Pôžička bola
poskytnutá po zabezpečení záväzku prevodom práva k špecifikovaným nehnuteľnostiam.
Medzi žalobkyňou ako dlžníčkou a žalovanou 3/ ako veriteľom bola 27. apríla 2007 uzavretá
zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva na zabezpečenie splnenia záväzku, ktorý
vznikol žalobkyni na základe zmluvy o pôžičke z 10. apríla 2007 na dobu určitú do 10. apríla
2010 vo výške 150 000 Sk, zabezpečovacím prevodom práva k predmetným
nehnuteľnostiam. Vklad vlastníckeho práva bol povolený 30. apríla 2007 a ako dočasný
vlastník bytu č. 20 na 4. poschodí obytného domu L. so súp. č. X. na parcele č. X. bola
zapísaná žalovaná 3/. Podľa potvrdenia o ukončení zmlúv o pôžičke z 13. novembra 2007
žalobkyňa uhradila dlh voči žalovanej 3/ splatením istiny a príslušenstva, žalovaná 3/
vystavila príjmové pokladničné doklady (13. novembra 2007) o prijatí súm 18 319 Sk,
5 684 Sk, 22 704 Sk, 8 263 Sk, 68 849 Sk a 189 182 Sk od žalobkyne. Žalovaná 3/ podala na
príslušný katastrálny úrad návrh na zrušenie vkladu dočasného prevodu vlastníckeho práva na
základe zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva, ktorý vklad bol povolený 30. apríla
2007 vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa riadne vyrovnala svoj dlh zo zmlúv o pôžičke.
Žalobkyňa so žalovanou 2/ uzatvorila 13. novembra 2007 zmluvu o prevode vlastníckych
práv k predmetnej nehnuteľnosti za kúpnu cenu 600 000 Sk, ktorá mala byť vyplatená pri
podpise zmluvy. Vklad zmluvy do katastra nehnuteľností bol povolený 14. novembra 2007
a podľa výdavkového pokladničného dokladu, podpísaného aj príjemcom, vystaveného
žalovanou 2/ bolo žalobkyni 13. novembra 2007 vyplatených 600 000 Sk. Žalobkyňa so
žalovanou 2/ uzatvorila 13. novembra 2007 leasingovú zmluvu, predmetom ktorej bolo
umožnenie leasingovému nájomcovi – žalobkyni nerušené užívanie predmetu leasingu vo
vlastníctve leasingového prenajímateľa – žalovanej 2/ s tým, že po splnení všetkých
podmienok vznikne žalobkyni právo nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu leasingu.
V zmluve bolo dohodnutých 12 mesačných splátok so splatnosťou vždy k 13. dňu bežného
kalendárneho mesiaca počnúc 13. decembra 2007, z toho 11 vo výške 497,91 € a posledná
splátka vo výške 20 414, 26 €, dohodnutý leasingový úrok 2,5 % z hodnoty nesplateného
leasingu, RPMN 35,94 %, zmluvná pokuta pre prípad omeškania vo výške 1 % z celej
nesplatenej leasingovej ceny a tiež, že v prípade nesplatenia leasingovej ceny leasingový
prenajímateľ zostáva trvalým a výlučným vlastníkom predmetu leasingu. Pre prípad, že
leasingový nájomca predmet leasingu (byt) nevyprace, bola dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 66,39 € denne za každý začatý deň nevysťahovania sa. Právny vzťah účastníkov
leasingovej zmluvy sa mal riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka. Podľa LV č. X.
vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti bola žalovaná 2/, ktorá ju kúpnou zmluvou uzavretou
20. mája 2009 previedla na žalovanú 1/ za kúpnu cenu 25 280 €, vklad bol povolený 8. júna
2009 a žalovaná 1/ je v súčasnosti vedená na katastri nehnuteľností ako vlastníčka
nehnuteľnosti. Žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia vlastníckeho práva k predmetnej
nehnuteľnosti, pričom naliehavosť právneho záujmu na takomto určení je daný tým, že
bude odstránený stav právnej neistoty žalobkyne ohľadom vlastníckeho práva k nej. Svoj
nárok odvodzovala z neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva a leasingovej zmluvy
uzavretých 13. novembra 2007 a následnej neplatnosti kúpnej zmluvy z 20. mája 2009
(zásada nemo plus iuris). Pred rozhodnutím vo veci samej sa tak súd musel vysporiadať
s predbežnou otázkou platnosti zmluvy o prevode vlastníctva a leasingovej zmluvy.
Pokiaľ žalované namietali res iudicata, lebo otázka platnosti zmluvy o prevode vlastníckych
práv k bytu už bola záväzne vyriešená v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod
sp. zn. 31 C 49/2009, súd poznamenal, že predmetom uvedeného konania bolo určenie
neplatnosti zmluvy a v danom konaní je predmetom konania určenie vlastníctva, čo je iný
nárok. Navyše žalovaná 1/ nebola účastníčkou uvedeného konania (vstúpila doň ako vedľajšia
účastníčka) a žaloba bola právoplatne zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení a z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej 2/
(napriek tomu sa súdy oboch nižších stupňov vyjadrili aj k meritu veci). Žalobkyňa v danom
konaní nepreukázala, že by žalovaná 2/, resp. jej pracovníci nejako vyvíjali na ňu psychický
nátlak za účelom získať byt do svojho vlastníctva. Žalobkyňa ich sama vyhľadala, kúpna cena
600 000 Sk bola určená dohodou zmluvných strán a v súlade s všeobecne záväznými
právnymi predpismi, rovnala sa zhruba reálnej trhovej cene za takú nehnuteľnosť v danom
čase, čomu nasvedčuje aj tá skutočnosť, že predmetný byt žalovaná 2/ následne predala
žalovanej 1/ za cenu 25 280 €, čo je cena o cca 5 300 € vyššia ako cena, za ktorú ju kúpila od
žalobkyne, pričom za uvedené obdobie od r. 2007 do r. 2009 došlo k nárastu cien
nehnuteľností. Bolo preukázané, že kúpna cena bola žalobkyni riadne vyplatená. Preto
tvrdenie žalobkyne, že dostala len sumu 53 000 Sk, neobstojí. Skutočnosť, že vyplatenú
kúpnu cenu žalobkyňa použila na úhradu dlhov voči žalovanej 3/ a na úhradu 1. splátky
a poistného podľa leasingovej zmluvy žalovanej 2/ nemá žiaden vplyv na platnosť uvedených
zmlúv. Zmluva o prevode vlastníctva je štandardnou zmluvou so všetkými podstatnými
náležitosťami v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. a tiež leasingová zmluva obsahuje všetky
podstatné náležitosti platnej zmluvy. Za nedôveryhodné vyhodnotil súd vyjadrenie žalobkyne, že predmetné zmluvy uzatvorila omylom vychádzajúc zo skutočnosti, že ide o zmluvu
o zabezpečovacom prevode práva, pretože predložené zmluvy sú jasné, určité a zrozumiteľné,
obsahujú označenie zmluvných strán, je v nich jasne vymedzený predmet zmluvy a omyl
v pohnútke nerobí právny úkon neplatným. Navyše, ak by žalovaná 2/ chcela so žalobkyňou
13. novembra 2007 uzavrieť zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, nič jej v tom
nebránilo, najmä ak medzi hodnotou nehnuteľnosti žalobkyne a pohľadávkou veriteľa nebol
hrubý nepomer. Žalobkyňa v konaní nepreukázala existenciu finančnej tiesne, naopak ako
sama vypovedala rozmýšľala, že si zoberie pôžičku od žalovanej 2/, ktorá by za ňu vyrovnala
dlh voči žalovanej 3/ a zvyšok by slúžil na zabezpečenie obchodu, teda mala by prácu
a následne by vedela splácať pôžičku. Z uzavretých zmlúv o pôžičke vyplýva, že pôžičku
mala uhradiť do 20. augusta 2010 a do 10. apríla 2012 a zmluvu o prevode vlastníctva
uzavrela pred uplynutím termínu na plnenie pôžičiek 13. novembra 2007. Žalobkyňa ani
potom, čo dostala oznámenie z katastra nehnuteľností nevyužila zákonné právo podľa § 49
Občianskeho zákonníka odstúpiť od zmluvy o prevode vlastníctva v prípade, že by ju
uzatvorila v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Súd poznamenal, že v prípade
odstúpenia od zmluvy ako aj v prípade, že by súd dospel k záveru, že zmluva o prevode
vlastníctva je neplatná, žalobkyňa by nebola zbavená povinnosti vrátiť vyplatenú kúpnu cenu
(§ 457 Občianskeho zákonníka). Námietky žalobkyne týkajúce sa výšky odplaty, dojednaných
úrokov a zmluvných pokút v leasingovej zmluve, ktorá podľa názoru súdu je nepochybne
zmluvou spotrebiteľskou a pokiaľ by bola neplatnou ohľadom ich dojednania, bola by
neplatnou len v tejto časti (§ 41 Občianskeho zákonníka) a primárny záväzok by zostal
platným. Žalobkyňa nepreukázala, že by uhradila žalovanej 2/ v dojednanej dobe finančného
leasingu aspoň istinu. Pre úplnosť súd dodal, že pre posúdenie vlastníckeho práva žalobkyne
k predmetnej nehnuteľnosti je právne irelevantné, či zmluvy o pôžičke uzavreté
so žalovanou 3/ sú neplatné, resp. ich časti. V prípade, že žalobkyňa bola presvedčená
o neoprávnenosti vyplatenia úrokov vo výške 233 999 Sk žalovanej 3/ nič jej nebránilo
uplatniť voči nej nárok titulom bezdôvodného obohatenia. O trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O. s. p.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 18. marca 2014 sp. zn.
5 Co 557/2013 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku
o trovách konania potvrdil, odvolacie konanie v časti 3. výroku o neplatnosti leasingovej
zmluvy z 13. novembra 2007 zastavil a účastníkom konania náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Odvolací súd mal za to, že rozsudok prvostupňového súdu je vecne správny, lebo súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, správne ho právne posúdil,
odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním
v celom rozsahu stotožnil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.). Dôvody rozsudku sú správne a žalobkyňa
v odvolaní v podstate iba opakuje skutočnosti, s ktorými sa súd presvedčivo a vyčerpávajúco
vysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku, preto k správnym a výstižným dôvodom nebolo
čo dodať. Proti výrokom o zastavení konania odvolanie podané nebolo (nadobudli
právoplatnosť). Ani jeden z uvedených odvolacích dôvodov nie je daný. Vo všeobecnosti
odvolací súd poukázal na to, kedy ide o chybu v (namietanom) zisťovaní skutkového stavu,
ktorý ale súd prvého stupňa zistil, po vyhodnotení vykonaného dokazovania v súlade s § 132
O. s. p., úplne. K námietkam uvedeným v odvolaní odvolací súd podrobne poukázal
na skutočnosti, ktoré boli preukázané v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod
sp. zn. 31 C 49/2009. Prebehlo aj trestné stíhanie a keďže zmluva o prevode vlastníctva je
štandardná so všetkými podstatnými náležitosťami v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z., súd
nemohol uveriť žalobkyni, že uzatvorila predmetné zmluvy omylom vychádzajúc
zo skutočnosti, že ide o zmluvu o zabezpečovacom prevode práva (tiež leasingová zmluva
obsahuje všetky podstatné náležitosti a ide o contracta inominata). Stotožnil sa so závermi
prvostupňového súdu týkajúcimi sa čiastočnej neplatnosti zmlúv vo vzťahu k namietanej
odplate, výške úrokov a zmluvnej pokute (§ 41 Občianskeho zákonníka) a jeho dôvodmi.
Žalobkyňa nikdy nepreukázala, že by bola uhradila v dojednanej dobe finančného leasingu
žalovanej 2/ aspoň istinu. Uzavrel, že s ostatnými námietkami sa vyrovnal súd prvého stupňa
v dôvodoch svojho rozhodnutia. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Navrhla, aby
dovolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne
zmenil a rozhodol, že je výlučnou vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti. Rozsudok
považovala za nesprávny, pretože trpí vadou podľa § 237 písm. f/ O. s. p. a v ďalšom texte
dovolania podrobne rozviedla dôvody nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi nižších
stupňov. Podľa nej sa súdy nevysporiadali s otázkou neplatnosti, resp. platnosti prevodu
nehnuteľnosti na nebankovú spoločnosť – žalovanú 2/ a na žalovanú 1/, ani s otázkou ceny
bytu, za akú ho získala žalovaná 1/. Odvolací súd sa nevysporiadal ani s nedostatočným
odôvodnením súdu prvého stupňa v otázke prevodu nehnuteľnosti a kúpnej ceny
nehnuteľností. Rozsudok nespočíva na riadnom zistení skutkového stavu a na riadnom
vyhodnotení dôkazov. Poukázal na závery vyplývajúce z uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, na to, že navrhla vypočuť
uvedených svedkov a na skutočnosti, ktoré by sa mohli ich výpoveďou preukázať.
Konštatovala, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), lebo
správnemu postupu odvolacieho súdu by zodpovedalo, keby doplnil dokazovanie vykonaním
navrhnutých výsluchov a to buď na odvolacom pojednávaní alebo prostredníctvom súdu
prvého stupňa s vytvorením možnosti účastníkov sa k nemu vyjadriť alebo, aby v odôvodnení
svojho rozsudku uviedol dôvody, pre ktoré nie je potrebné tento dôkaz vykonať.
Žalovaná 1/ navrhla dovolanie ako neprípustné odmietnuť a priznať jej náhradu trov
dovolacieho konania.
Žalovaná 2/ navrhla dovolanie ako nedôvodné v súlade s § 243b ods. 1 O. s. p.
zamietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.
Žalovaná 3/ sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) za splnenia podmienky
vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O. s. p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je
prípustné. Nezistil ani splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v súlade s § 243 O. s. p.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.
Dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale rozsudok odvolacieho
súdu v potvrdzujúcom výroku, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je
prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor,
od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa ustanovenia § 238 O. s. p.
prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či
dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti
účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, o odňatie možnosti konať pred súdom a o rozhodovanie
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa ustanovenia
§ 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. žalobkyňa nenamietala a ich existenciu po preskúmaní spisu
nezistil ani dovolací súd.
Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd sa
osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola
žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „Dohovor“).
Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ako
dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej
veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,
že v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie,
že konanie je skutočne takouto vadou zaťažené, t. j., že nastali skutočnosti v dôsledku ktorých
vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe – rozhodnutí odvolacieho súdu.
Žalobkyňa namietala nedostatok odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu
k vysporiadaniu sa s uvedenými otázkami (z hľadiska právneho posúdenia veci) a s otázkou
nedostatočného rozsudku súdu prvého stupňa.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné
ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,
a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci
Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova
a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
Listina základných práva slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj
rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
IV. ÚS 115/03).
Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.
V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa z hľadiska posúdenia dôvodnosti žaloby. Odvolací
súd sa stotožnil aj s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu a súhlasil s argumentáciou ním použitou („súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, správne ho
právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd
sa sním v celom rozsahu stotožňuje, lebo dôvody sú správne“). Vysporiadal sa aj s odvolacími
námietkami žalobkyne, ktoré vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom na to sa v dôvodoch
svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa
a jeho odôvodnenia, na ktoré v podrobnostiach poukázal. Na zdôraznenie správnosti
a presvedčivosti odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k námietkam žalobkyne
doplnil aj ďalšie dôvody, čo mu ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. tiež umožňuje.
Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný
a presvedčivý právny záver o nedôvodnosti žaloby. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O. s. p.) skutkový a právny základ rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne
rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003).
Vo vzťahu k námietke o nevykonaní navrhnutých dôkazov (výsluchov svedkov)
dovolací súd zdôrazňuje, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie súdu, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je
vždy vecou súdu (pozri § 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania. Najvyšší súd
Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom
vysvetlil, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť
skutkových zistení (vedúcich k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Pokiaľ ide o vyhodnotenie vykonaného dokazovania dovolací súd uvádza, že podľa
§ 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, preto starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných
dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe
nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (pre úplnosť treba uviesť, že
nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani
vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – pozri § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Aj
nesprávnosť skutkových zistení by mohla prípadne zakladať (len) tzv. inú vadu konania
majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (nie nedostatok, ktorý by v rozhodovacej
praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol považovaný za dôvod, ktorý zakladá
procesnú vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pretože ním nie je znemožnená realizácia
procesných oprávnení účastníka konania). Vadu tejto povahy, ako už bolo konštatované,
možno namietať len v procesne prípustnom dovolaní (čo nebol daný prípad).
Žalobkyňa namietala aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p.).
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti by
mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.,
lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania
neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010). Preto
dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol
preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov vo vzťahu k námietkam žalobkyne z hľadiska správnosti ich právnych záverov.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno
vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody
prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol.
V dovolacom konaní úspešným žalovaným 1/, 2/ vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im priznal
ich náhradu za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k dovolaniu zo 14. októbra 2013,
č. l. 221 a z 25. júna 2014, č. l. 223) v sume 81,85 €, t. j. 61,87 € – tarifná odmena za spísanie
vyjadrenia, 8,04 € – režijný paušál a 20 % DPH, spolu 83,89 € (§ 14 ods. 1 písm. a/, § 16
ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v platnom znení).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. marca 2015
JUDr. Oľga Trnková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová