ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v spore žalobcu D. A., narodeného XX. T. XXXX, bytom L. XX, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou AK JUDr. Repáň a partneri, s. r. o., Martin, M. R. Štefánika 25, IČO: 50 711 776, proti žalovaným 1/ D.. F. F., narodenému XX. T. XXXX, L. XXX, 2/ D.. Q. F., narodenej XX. Q. XXXX, L. XXX, obaja zastúpení advokátkou JUDr. Sabinou Hodoňovou, PhD., Žilina, Mariánske námestie 31, o uloženie povinnosti odstrániť drenážnu rúru, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 6C/3/2020, o dovolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 25. januára 2023 sp. zn. 7Co/119/2022, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) napadnutým rozsudkom podľa § 388 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) zmenil zamietajúci rozsudok Okresného súdu Martin (ďalej len „súd prvej inštancie“ resp. „prvoinštančný súd“) z 15. marca 2022 č. k. 6C/3/2020-317 tak, že „...žalovaní 1/, 2/ (ďalej aj „žalovaní“) sú povinní na parcele nachádzajúcej sa v katastrálnom území L., ktorá je na Okresnom úrade Martin, odbore katastrálnom zapísaná na LV č. XX a ktorá je označená ako parcela registra „C“, CKN parcela č. XXX/XX - orná pôda o výmere 2 550 m2 odstrániť osadenú drenážnu rúru v rozsahu lokalizovanom vo vytyčovacom náčrte č. XX/XXXX, vyhotovenom D.. P. E., Š. C. XXXX/XX, Q. zo dňa 10. mája 2021, ktorý bol autorizačne overený D.. P. E. dňa 10. mája 2021, v miestach tohto vytyčovacieho plánu označených od bodu 105 cez bod 106 do bodu 107, všetko vo vzdialenosti 14 cm od vonkajšej hrany betónového plotu žalovaných po celej takto vytýčenej ploche a následne po odstránení tejto rúry uviesť pozemok do pôvodného stavu, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vytyčovací náčrt D.. P. E. a vytýčenie hraníc medzi pozemkami CKN parc. č. XXX/XXX, XXX/XX T. XXX/XX Č.. XX/XXXX, vyhotovený 10. mája 2021 D.. P. E., autorizačne overený 10. mája 2021 D.. P. E., je súčasťou rozsudku (výrok I.); žalobcovi priznal vovzťahu k žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.)“.
1.1 V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že na podklade výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že drenážna rúra odstránenia ktorej sa žalobca domáhal je osadená vo vzdialenosti 0,10 m od definovanej hranice medzi pozemkami zohľadňujúc právnymi predpismi dovolenú odchýlku v triede presnosti T=3. Konštatoval, že oplotenie vrátane drenážnej rúry nezasahuje do vlastníctva žalobcu ani len čiastočne. Medzi stranami nebolo sporné, že drenážna rúra bola osadená zároveň s výstavbou oplotenia betónového múrika, čo bolo potvrdené aj žalobcom, ktorý bol prítomný pri výstavbe plota a osadenia drenážnej rúry. Prvoinštančný súd zároveň uzavrel, že drenážnu rúru je nutné považovať za súčasť oplotenia, tvorí s oplotením vec jedinú, je s ním podrobená jednotnému právnemu režimu, to znamená, že nie je možné samostatne určovať, že oplotenie je na pozemku vo vlastníctve žalovaných, avšak drenážna rúra je už na pozemku vo vlastníctve žalobcu. Oplotenie vrátane drenážnej rúry je vybudované v rámci dovolenej odchýlky 0,24 m v triede presnosti T=3. Po právnej stránke poukázal na ustanovenia § 120 ods. 1, § 123, § 124 a § 126 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP a úspech žalovaných v spore.
2. Odvolací súd v odôvodnení zmeňujúceho rozsudku uviedol, že po preskúmaní veci a zopakovaní dokazovania oboznámením listinných dôkazov dospel k záveru, že prvoinštančný súd síce vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, avšak nedospel k správnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdil.
2.1. Na základe výsledkov zopakovaného dokazovania odvolací súd zistil, že za hranicu susedných pozemkov oddeľujúcu pozemok žalobcu od pozemkov žalovaných 1/, 2/ je potrebné v zmysle protokolu o vytýčení hranice pozemkov a Vytyčovacieho náčrtu č. XX/XXXX vyhotoveného D.. P. E. dňa 10. mája 2021 považovať existujúci plot medzi oboma susediacimi pozemkami. V konaní bolo nesporne preukázané, že drenážna rúra bola žalovanými umiestnená na pozemku žalobcu, parcele CKN č. XXX/XX, ako bola lokalizovaná vo Vytyčovacom náčrte č. XX/XXXX vyhotovenom D.. P. E.. Zo záverov znaleckého posudku č. 15/2021 zo dňa 9. novembra 2021 v spojení s dodatkom zo dňa 12. novembra 2021 vypracovaného D.. T. Š. vyplynulo, že drenážna rúra je v celom rozsahu umiestnená na parcele CKN č. XXX/XX vo vzdialenosti 0,12 a 0,10 metrov od vlastníckej hranice. V kontexte uvedeného a s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľnosti a o zápisoch vlastníckych a iných práv,v znení zmien a doplnkov (ďalej aj „katastrálny zákon“) odvolací súd považoval za zmätočné akékoľvek úvahy vyslovené v znaleckom posudku č. 9/2021 z 8. augusta 2021 znalcom D.. F. Q. o tom, že pokiaľ sú lomové body definované v triede presnosti T=3 v zmysle Vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. 461/2009 Z. z. ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 461/2009 Z. z.“) všetky prvky oplotenia a jeho súčasti vybudované do vzdialenosti 0,24 metra od jestvujúceho oplotenia smerom k pozemku parc. č. XXX/. nezasahujú do tejto parcely a že do vzdialenosti 24 cm od vonkajšej hrany oplotenia sa môžu prvky považovať za vybudované na pozemkoch žalovaných CKN č. XXX/XX a XXX/XXX. V predmetnej právnej veci hranica medzi pozemkami bola vytýčená D.. P. E. a zaznamenaná do protokolu o vytýčení hranice pozemku a Vytyčovacieho náčrtu č. XX/XX. V intenciách tohto vytýčenia vlastnícku hranicu medzi pozemkami žalobcu a žalovaných tvorí vybudované oplotenie. Ak bolo v konaní preukázané, že drenážna rúra bola žalovanými umiestnená za jestvujúce oplotenie - vlastnícku hranicu oddeľujúcu pozemky žalovaných od pozemku žalobcu možno ustáliť, že bola umiestnená na pozemku žalobcu a žalovaní tak neoprávnene zasiahli do jeho vlastníctva. Odvolací súd vychádzal z toho, že pokiaľ bola medzi pozemkami žalovaných a žalobcu oboma stranami uznaná vlastnícka hranica, oddeľujúca susedné pozemky, všetko, čo je vybudované, resp. umiestnené za touto vlastníckou hranicou, je umiestnené na cudzom pozemku. Na rozdiel od prvoinštančného súdu odvolací súd drenážnu rúru nepovažoval za súčasť vybudovaného oplotenia. Drenážnu rúru možno funkčne aj technicky oddeliť a jej odstránením nedôjde k ohrozeniu funkčnosti ani trvácnosti základov oplotenia. Jej odstránením nedôjde k znefunkčneniu oplotenia ani jehoznehodnoteniu. Na podklade vyššie uvedených skutočností odvolací súd žalobe žalobcu vyhovel. Po právnej stránke poukázal na ustanovenia § 120 ods. 1, § 123, § 124 a § 126 ods. 1 a § 128 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.
3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu žalovaní (ďalej aj „dovolatelia“) podali dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodňovali z dôvodov podľa § 420 písm. f) a 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, t. j. z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a inej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená nebola.
3.1. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP žalovaní namietali prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, čím im bolo odňaté právo konať pred súdom. V podrobnostiach uviedli, že odvolací súd po svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí zmenil svoj skorší názor. Pokiaľ ale chcel aplikovať na vec ustanovenia, ktoré pri doterajšom rozhodovaní neboli použité (§ 3 ods. 2 katastrálneho zákona a súčasne § 128 Občianskeho zákonníka), mal žalobcu vyzvať v zmysle § 382 CSP, aby sa k možnému použitiu týchto nových ustanovení vyjadril. Prekvapivým je aj záver odvolacieho súdu v bode 24 napadnutého rozhodnutia o tom, že drenážnu rúru možno funkčne aj technicky oddeliť a jej odstránením nedôjde k ohrozeniu funkčnosti ani trvácnosti základov oplotenia a jej odstránením nedôjde k znefunkčneniu oplotenia ani jeho znehodnoteniu, pokiaľ ani jedna zo strán sporu takéto tvrdenia neprodukovala. Vytváraním vlastných skutkových záverov nemajúcimi podklad ani v tvrdeniach strán sporu ani vo vykonanom dokazovaní v prospech žalobcu, odvolací súd znemožnil žalovaným, aby uplatňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaní namietali aj nevykonateľnosť napadnutého rozsudku, keďže výrok rozhodnutia odkazuje na vytyčovací plán. Prílohou rozsudku je však vytyčovací náčrt a ten drenážnu rúru žiadnym spôsobom nelokalizuje. Vytyčovací náčrt č. 68/2021 bol vyhotovený za účelom vytýčenia hraníc medzi pozemkami CKN p. č. XXX/XXX, XXX/XX a XXX/XX nachádzajúcimi sa v katastrálnom území L. a nie za účelom lokalizácie drenážnej rúry.
3.2. Ako ďalšie dovolacie dôvody žalovaní uviedli ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Namietaný odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu videli s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. augusta 2022 sp. zn. 7Cdo/297/2021 v tom, že súdy nižších inštancií na prejednávanú vec neaplikovali ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka. Dovolatelia bližšie uviedli, že odvolací súd v napadnutom rozsudku pri určovaní povinnosti žalovaných odstrániť drenážnu rúru z pozemku žalobcu, ktorá je navyše umiestnená pod betónovým plotom, ktorý postavili žalovaní na vlastné náklady, vychádzal z ustanovení § 123 - 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V danom prípade bolo potrebné ale aplikovať § 135c Občianskeho zákonníka a nie § 126 Občianskeho zákonníka. Plot je v zmysle § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka stavbou a žalobca sa mohol a mal proti žalovaným ako domáhať ochrany na súde podľa § 135c Občianskeho zákonníka, ktorý sa aplikuje na stavby ako nehnuteľnosti a nie režimu podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý sa aplikuje na vypratanie ostatných nehnuteľných vecí. Na podporu správnosti prezentovaných argumentov žalovaní poukázali na rozhodnutie Nejvyššího soudu České republiky zo 4. novembra 2003 sp. zn. 22 Cdo 1308/2003 a stanoviská odbornej literatúry (komentára Eurokódex). V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalovaní formulovali viacero právnych otázok, od vyriešenia ktorých podľa ich presvedčenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a síce 1/„či je zásahom do susediaceho pozemku vybudovanie drenážnej rúry umiestnenej v hĺbke 1,5 m v rámci polohovej odchýlky platnej pre triedu presnosti T=3 podľa vyhlášky č. 461/2009 Z. z.“; 2/ „či možno preukázať existenciu objektu pod povrchom pozemku vytyčovacím náčrtom a či môže byť preukázaná lokalizácia takéhoto objektu, ak bolo jeho umiestnenie skúmané len v troch od seba vzdialených bodoch“; 3/ „či je vybudovanie oplotenia ustálením a uznaním vlastníckej hranice pozemku a s tým súvisiaca otázka, či môže byť posunutie oplotenia smerom dovnútra jedného pozemku nadobúdacím titulom vlastníckeho práva vlastníka susediaceho pozemku k časti pozemku, nachádzajúcej sa za oplotením“. Odvolací súd nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru, že umiestneniedrenážnej rúry v rámci dovolenej odchýlky je z dôvodu, že sa nachádza za oplotením žalovaných, zásahom do vlastníckeho práva žalobcu. Odvolací súd mal správne právne posúdiť vec, že drenážna rúra umiestnená v rámci polohovej odchýlky podľa vyhlášky č. 461/2009 Z. z. nezasahuje do vlastníckeho práva susediaceho pozemku žalobcu. Z uvedených dôvodov žalovaní Najvyšší súd Slovenskej republiky žiadali, aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3.3 Dovolatelia súčasne s dovolaním podali aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku podľa § 444 ods. 1 CSP s odôvodnením, že vykonateľnosťou dovolaním napadnutého rozsudku môže dôjsť k ujme na ich právach.
4. Žalobca v podanom vyjadrení k dovolaniu žalovaných uviedol, že žalovanými obsahovo koncipované dovolanie je neprípustné jednak pre nenaplnenie dovolacích dôvodov podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP a tiež pre nesprávne právne posúdenie veci z ich strany. Odvolací súd sa správne vysporiadal s otázkou aplikácie § 126 Občianskeho zákonníka, keď predtým tiež správne konštatoval, že drenážnu rúru nemožno považovať za stavbu. Drenážna rúra ako meliorizačné potrubie je vecou, ktorá slúži iba podporne k hlavnej veci - stavbe plotu. Dovolateľmi uvádzané rozhodnutia, a to Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. augusta 2022 sp. zn. 7Cdo/297/2021 a Nejvyššího soudu České republiky zo 4. novembra. 2003 sp. zn. 22 Cdo 1308/2003 sa na prejednávanú vec nedajú aplikovať, pretože sa týkajú plota, kedy bol definovaný ako stavba resp. „kanalizačnej a vodovodnej prípojky". V konaní a rozhodovaní napádanom dovolaním však predmet sporu nie je stavbou, nemôže byť ani ako stavba posudzovaný a teda nie je dôvodné poukazovať na ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka ale je správne aplikované ustanovenie § 126 Občianskeho zákonníka. Ak dovolatelia tvrdili, že sa žalobca ako „ vlastník susediaceho pozemku.... nedomáhal zastavenia stavebných prác " takéto tvrdenia sú v hrubom rozpore s doteraz uvedenými skutočnosťami podporenými vykonanými dôkazmi v priebehu sporu. Rovnako sa snažil vec vyriešiť mimosúdne, a to či už vlastnou konfrontáciou so žalovanými, prostredníctvom obce ako aj prostredníctvom právneho zástupcu. V konaní bolo nesporne preukázané, že drenážna rúra bola umiestnená za vlastnícku hranicu oddeľujúcu pozemky žalovaných od pozemku žalobcu a žalovaní tak neoprávnene zasiahli do jeho vlastníctva. Trasovanie a umiestnenie drenážnej rúry bolo identifikované bodmi od 105 cez bod 106 do bodu 107 vo Vytyčovacom náčrte č. XX/XXXX, vyhotovenom D. E..
4.1. K dovolaciemu dôvodu žalovaných podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, kedy otázkou, ktorá v praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená t. j. „či je zásahom do susediaceho pozemku vybudovanie drenážnej rúry umiestnenej v hĺbke 1,5m v rámci polohovej odchýlky platnej pre triedu presnosti T=3 podľa vyhlášky č. 461/2009 Z.z.“ žalobca uviedol, že v priebehu celého konania bolo vyčerpávajúcim spôsobom preukázané, že lomové body sú síce definované v triede presnosti T=3 v zmysle vyhlášky č. 461/2009 Z. z., no vlastnícku hranicu v tomto prípade tvorí oplotenie. Je teda neprípustné tvrdenie, že pokiaľ žalovaní umiestnili drenážnu rúru v dovolenej odchýlke 24 cm, je možné ju považovať za vybudovanú na pozemku žalovaných. Súd oboznamoval 3 znalecké posudky, čím je myslené vytyčovací náčrt D.. E., znalecký posudok D.. Q. a znalecký posudok D.. Š., pričom všetci znalci, resp. aj geodet sa zhodli na tom, že hranica, ktorá je osadená geometrickým plánom, je hranicou právnou, ktorú skúmali čo do povolenej odchýlky. Ak všetci hranicu takýmto spôsobom ustálili považuje sa za správnu. Ustálením vlastníckej hranice zaniká prípustná odchýlka T=3, ak ju ustálili, že je do 24 cm dĺžky. To znamená, ak aj súd prvej inštancie následne pripustil názor D.. Q. o tom, že všetko, čo je od tejto hranice stanovenej a meranej kontrolnými bodmi, je na pozemku žalovaných, tak absolútne nesprávne nepochopil výklad aplikácie vyhlášky č. 461/2009 Z. z., ktorá jednoznačne hovorí „ak sa kontrolný bod nachádza v povolenej odchýlke, je správny". To znamená, nikdy nemôže prísť k úvahu to, že to, čo je za touto skúmanou hranicou, by patrilo niekomu inému. Uvedené teda odôvodňuje absolútne správne tvrdenie D.. Š., že „nie je prípustné uvažovať o tom, že za takto kontrolovanou hranicou by bol pozemok niekoho iného". To znamená, že zistením odchýlky pri konkrétnom kontrolnom bode, čo všetci znalci a geodet v konaní zistili, že je v povolenej odchýlke, zaniká povolená odchýlka, spúšťa to automaticky záver, že hranica je správne určená a nikdy nemôže dôjsť k tomu, že by čokoľvek za takto stanovenou hranicou patrilo niekomu inému a že by čokoľvek vybudované na tomto pozemku takto vtomto intervale povolenej odchýlky patrilo niekomu inému ako vlastníkovi danej parcely o povolenej odchýlke. Žalobca žiadal dovolanie ako aj návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku ako neopodstatnené v zmysle § 448 CSP zamietnuť.
5. Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 444 CSP v súlade s ustálenou praxou dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalovaných 1/ a 2/ je síce procesne prípustné, ale nie je dôvodné a preto ho zamietol (§ 448 CSP).
7. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.
8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
9. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
11. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanienad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP
13. Žalovaní v prvom rade vyvodzovali prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, pričom namietali prekvapivosť rozhodnutia. Túto videli v tom, že 1/ odvolací súd oproti svojmu predchádzajúcemu zrušujúcemu rozhodnutiu zmenil svoj skôr vyslovený názor. Za ďalšie v tom, že 2/ pokiaľ chcel aplikovať na vec ustanovenia, ktoré pri doterajšom rozhodovaní neboli použité (§ 3 ods. 2 katastrálneho zákona a súčasne § 128 Občianskeho zákonníka), mal žalovaných vyzvať v zmysle § 382 CSP, aby sa k možnému použitiu týchto nových ustanovení vyjadril. Za prekvapivý dovolatelia označili aj záver odvolacieho súdu v bode 24 napadnutého rozhodnutia, že 3/ drenážnu rúru možno funkčne aj technicky oddeliť a jej odstránením nedôjde k ohrozeniu funkčnosti ani trvácnosti základov oploteniaa jej odstránením nedôjde k znefunkčneniu oplotenia ani jeho znehodnoteniu, pokiaľ ani jedna zo strán sporu takéto tvrdenia neprodukovala. Vytváraním vlastných skutkových záverov nemajúcim podklad ani v tvrdeniach strán sporu ani vo vykonanom dokazovaní v prospech žalobcu, odvolací súd znemožnil žalovaným, aby uplatňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Napokon žalovaní namietali aj nevykonateľnosť napadnutého rozsudku, keďže výrok rozhodnutia odkazuje na vytyčovací plán. Prílohou rozsudku je však vytyčovací náčrt a ten drenážnu rúru žiadnym spôsobom nelokalizuje.
14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
15. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
16. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.
17. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3 Cdo 41/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo 73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces.
18. Z dovolacej argumentácie žalovaných vo väzbe na ustanovenie § 420 písm. f) CSP vyplýva, že namietajú predovšetkým „prekvapivosť“ rozhodnutia odvolacieho súdu.Táto skutočnosť sa vo všeobecnosti považuje v judikatúre najvyššieho súdu za vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Prekvapivosť napadnutého rozhodnutia žalovaní videli konkrétne v tom, že odvolací súd 1/ zmenil svoj skorší názor vyslovený v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, 2/ v aplikácii ustanovení, ktoré pri doterajšom rozhodovaní neboli použité (§ 3 ods. 2 katastrálneho zákona a súčasne § 128 Občianskeho zákonníka) a napokon za prekvapivý dovolatelia označili aj záver odvolacieho súdu v bode 24 jeho rozhodnutia a síce, že 3/ drenážnu rúru možno funkčne aj technicky oddeliť a jej odstránením nedôjde k ohrozeniu funkčnosti ani trvácnosti základov oplotenia.
19. Ako prvý dôvod prekvapivosti napadnutého rozhodnutia dovolatelia uviedli „zmenu skôr formulovaného názoru“ vysloveného odvolacím súdom v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie z 15. júla 2020 č. k. 6C/3/2020-122 odvolací súd uznesením z 10. februára 2021 sp. zn. 7Co/120/2020 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie, pričom vo svojom rozhodnutí neformuloval žiadne konkrétne právne závery. Napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu odvolací súd zrušil v podstate preto, lebo v danom štádiu konania nemal za to, že žalobca uniesol dôkazné bremeno. Vo veci vystala potreba vykonania ďalších dôkazov, čo odvolací súd formuloval nasledovne„...v ďalšom konaní bude preto potrebné, aby žalobca nielen splnil povinnosť tvrdenia, ale i svoju povinnosť dôkaznú a preukázal ním tvrdené skutočnosti o tom, že drenážna rúra zo strany žalovaných je umiestnená na jeho pozemku a samozrejme z hľadiska vykonateľnosti rozsudku bude musieť predložiť dôkazy o tom, že je lokalizovaná v miestach tvrdených žalobcom v podanej žalobe. Odvolací súd z hľadiska dikcie ustanovenia § 391 ods. 3 CSP dal na „...zváženie potrebu vykonania ohliadky na mieste samom za účelom ozrejmenia si lokalizácie drenážnej rúry, keďže práve táto okolnosť bola významná aj z hľadiska vykonateľnosti prípadného vyhovujúceho rozsudku súdu...“.
19.1. Odhliadnuc od toho, že podľa dovolacieho súdu sa odvolací súd v žiadnom prípade neodchýlil pri svojom novom (dovolaním napadnutom rozhodnutí) od ním vyslovených predchádzajúcich záverov je potrebné uviesť, že podľa § 391 ods. 2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Z takto citovaného ustanovenia vyplýva viazanosť vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu pre prvoinštančný súd, ale nie pre samotný odvolací súd, ktorý zrušujúce rozhodnutie vydal.
20. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval ustanovenia, ktoré pri doterajšom rozhodovaní neboli použité (§ 3 ods. 2 katastrálneho zákona a súčasne § 126 Občianskeho zákonníka) dovolací súd uvádza, že podľa § 382 CSP ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Citované ustanovenie je odrazom princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ktorý tvorí súčasť princípu právnej istoty a práva na spravodlivý proces. Jeho účelom je zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí odvolacími súdmi, t. j. „prekvapeniu“ účastníkov konania v prípade možného iného právneho posúdenia veci odvolacím súdom bez toho, aby im bolo umožnené vyjadriť sa k použitiu iného ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce (I. ÚS 736/2016). Predvídateľnosť súdnych rozhodnutí sa prejavuje v tom, že odvolací súd v prípade meritórneho rozhodnutia o odvolaní ešte pred vyhlásením rozhodnutia oboznámi sporové strany so svojím v konaní ešte nevysloveným právnym názorom, ktorý je odlišný od právneho názoru uvedeného v rozhodnutí súdu prvej inštancie, a vytvorí stranám priestor, aby mohli k tomuto právnemu názoru zaujať stanovisko.
20.1. Aplikácia ustanovenia § 382 CSP odvolacím súdom však prichádza do úvahy výlučne za splnenia dvoch kumulatívnych podmienok, a to 1/ ak žalobou uplatnený procesný nárok treba posúdiť podľa celkom iného („nového“) právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho istého právneho predpisu, ale iného jeho ustanovenia (iného paragrafu alebo iného jeho odseku), a 2/ ak toto iné zákonné ustanovenie je rozhodujúce pre meritórne rozhodnutie, t. j. že má byť právnym základom, pod ktorý treba subsumovať skutkový stav zistený súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) alebo po doplnení dokazovania odvolacím súdom (§ 384 CSP). Ak nie je splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok, odvolací súd nemá povinnosť postupovať v zmysle § 382 CSP, z čoho potom vyplýva, že jeho rozhodnutie nemožno považovať za prekvapivé a takýto jeho postup nemôže viesť k vade zmätočnosti a založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f)/ CSP (porov. 3 Obdo 1/2019).
20.2. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že v danom prípade odvolací súd nebol povinný postupovať podľa § 382 CSP a vyzývať strany na vyjadrenie k možnému použitiu iného ustanovenia právneho predpisu, tak ako v dovolaní namietali žalovaní, pretože odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom zopakoval dokazovanie oboznámením listinných dôkazov a rozsudok prvoinštančného súdu zmenil a žalobe žalobcu vyhovel. Odvolací súd žalobou uplatnený nárok právne neposúdil podľa takého ustanovenia právneho predpisu, ktoré by pri doterajšom rozhodovaní vo veci nebolo použité. Súdy oboch nižších inštancií na prejednávanú vec aplikovali rovnaké ustanovenia § 126 Občianskeho zákonníka upravujúce ochranu vlastníckeho práva. Porovnaním oboch rozhodnutí súdov nižších inštancií je zrejmé, že odvolací súd v danom prípade nepoužil žiadne „nové“ ustanovenie právneho predpisu, ktoré by doteraz nebolo v konaní použité, resp. ku ktorému by strany nemali možnosť v doterajšom priebehu konania zaujať svoje stanovisko. Pravdou je, že odvolací súd v dôvodoch rozhodnutia citoval aj ustanovenia § 128 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých „vlastník je povinný strpieť, aby v stave núdze alebo v naliehavom verejnom záujme bola na nevyhnutnú dobu v nevyhnutnej miere a za náhradu použitá jeho vec, ak účel nemožno dosiahnuť inak....vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona len na tento účel a za náhradu, avšak tieto ustanovenia celkom určite na prejednávanú vec neaplikoval, boli uvedené zjavne zbytočne. Podľa dovolacieho súd nejde o prípad procesnej nesprávnosti takej intenzity, ktorý by odôvodňovala záver o porušení práva na spravodlivý súdny proces (obdobne bod 23.).
21. Za prekvapivý dovolatelia označili aj záver odvolacieho súdu v bode 24. jeho rozhodnutia a síce, „....že drenážnu rúru možno funkčne aj technicky oddeliť a jej odstránením nedôjde k ohrozeniu funkčnosti ani trvácnosti základov oplotenia...“ V uvedenom smere ale podľa dovolacieho súdu žalovaní nesúhlasili so skutkovými zisteniami odvolacieho súdu vyplývajúcimi z vykonaných dôkazov. To isté platí aj vo vzťahu k ďalšej námietke, ktorou žalovaní odôvodňovali vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, a síce, že „...vytváraním vlastných skutkových záverov nemajúcim podklad ani v tvrdeniach strán sporu ani vo vykonanom dokazovaní v prospech žalobcu, odvolací súd znemožnil žalovaným, aby uplatňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces...“. Judikatúra najvyššieho súdu (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/ 2000) ako aj viaceré jeho rozhodnutia z čias účinnosti skoršej procesnej úpravy (napr. sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012) zastávali názor, že ani prípadná neúplnosť či nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov nie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná (bez ďalšieho) za dôvod zakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu konania a nakoľko zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu spomínaných judikátov a rozhodnutí nedotkli, treba ich považovať za naďalej aktuálne. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolací súd nedisponuje oprávnením dokazovať hmotnoprávne skutky, na to slúži nachádzacie (základné) konanie a konanie na odvolacom súde. Predmetom dokazovania pred dovolacím súdom sú napr. včasnosť a prípustnosť dovolania; skutkový stav a výsledky dokazovania spred nižších súdov sa nemôžu pred dovolacím súdom meniť (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, pri § 442). Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a niedovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (tu porovnaj I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak tieto vady v prejednávanej veci nezistil.
22. Na základe uvedeného (pod bodmi 18. až 21.) dovolací súd považoval dovolacie námietky žalovaných o prekvapivosti rozhodnutia za nedôvodné.
23. Napokon žalovaní v súvislosti s vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP namietali aj nevykonateľnosť napadnutého rozsudku, čo odôvodnili tým, že jeho výrok odkazuje na „vytyčovací plán“, prílohou rozsudku je však „vytyčovací náčrt“ a ten drenážnu rúru žiadnym spôsobom nelokalizuje. V súvislosti s touto námietkou dovolací súd uvádza, že z formulácie žalovanými spochybňovaného výroku odvolacieho súdu „..žalovaní 1/, 2/ sú povinní na parcele nachádzajúcej sa v katastrálnom území L.,.... odstrániť osadenú drenážnu rúru v rozsahu lokalizovanom vo vytyčovacom náčrte č. XX/XXXX, vyhotovenom D.. P. E., V. XXXX/XX, Q. zo dňa 10. mája 2021,.... v miestach tohto vytyčovacieho plánu označených od bodu 105 cez bod 106 do bodu 107...“ naozaj vyplýva, že v jeho texte je uvedené aj slovné spojenie „vytyčovací plán“ a prílohou rozsudku je „vytyčovací náčrt“, avšak uvedenú skutočnosť resp. prípadnú nesprávnosť je možné odstrániť vydaním opravného uznesenia. V žiadnom prípade sa nejedná o prípad procesnej nesprávnosti takej intenzity, ktorý by odôvodňovala záver o porušení práva na spravodlivý súdny proces.
24. Dovolací súd považuje za potrebné dodať, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
25. Najvyšší súd vyššie uvedené dopĺňa poukázaním na konštatovanie ústavného súdu v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 196/2014 (ktoré sa síce týkalo právneho stavu do 30. júna 2016, je však naďalej aktuálne), v zmysle ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti.
26. V posudzovanom prípade dovolací súd uzatvára, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420 písm. f) CSP.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP
27. Následne dovolací súd pristúpil k skúmaniu existencie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, keďže žalovaní 1/ a 2/ ďalej vyvodzovali prípustnosť svojho dovolania tiež z tohto zákonného ustanovenia t. j., že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalovaní považuje ako nesprávne právne posúdenú otázku „charakteru žalobného návrhu“. Vyslovili presvedčenie, že oplotenie je v zmysle zákona stavbou, pričom žalobca sa mal proti žalovaným domáhať ochrany na súde podľa § 135c Občianskeho zákonníka, ktorý sa aplikuje na stavby ako nehnuteľnosti anie podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riadne nevenoval, a preto je posúdenie žalobného návrhu z jeho strany právne nesprávne.
28. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 písm. a) CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
29. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do tohto pojmu predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Jeho súčasťou je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili.
30. Ešte pred posúdením samotného „právneho odklonu“ (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) treba uviesť, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná.
31. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. l CSP musí byť procesnou stranou v dovolaní vymedzená jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže dovolací súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v Civilnom sporovom poriadku (napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1 Cdo 98/2017, 3 Cdo 94/2018, 4 Cdo 95/2017). Treba zdôrazniť, že úlohou dovolacieho súdu nie je vymedziť právnu otázku; zákonodarca túto povinnosť ukladá dovolateľovi. Samo tvrdenie, že odvolací súd sa riešením určitej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ešte nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP; relevantným je až zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom tvrdenému odklonu skutočne došlo.
32. V danom prípade dovolateľka vymedzila právnu otázku (viď bod 27.), pri riešení ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. augusta 2022 sp. zn. 7 Cdo 297/2021. Po konštatovaní prípustnosti dovolania dovolací súd pristúpil k meritórnemu dovolaciemu prieskumu a posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania z hľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie, t. j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom vo vymedzenej právnej otázke.
33. V rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/297/2021 najvyšší súd uviedol, že „za neoprávnenú stavbu v zmysle § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka sa považuje taká stavba, ktorú stavebník zriadi na cudzom pozemku bez toho, aby k tomu mal právny titul umožňujúci mu zriadiť stavbu na cudzom pozemku; preposúdenie, či ide o stavbu neoprávnenú, nie je podstatné, či stavebník mal stavebné povolenie a ani vedomie (súhlas) orgánu obce o stavbe. Cudzím pozemkom pre zriaďovateľa stavby je každý pozemok, ku ktorému nemá vlastnícke (spoluvlastnícke) právo, právo zodpovedajúce vecnému bremenu, prípadne obligačné právo umožňujúce zriadenie stavby. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6MCdo/44/2012)“. V predmetnej veci sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala ochrany podľa § 126 Občianskeho zákonníka, pričom súd prvej inštancie žalobe vyhovel a uložil dovolateľke/žalovanej povinnosť posunúť oplotenie svojho pozemku. Dovolací súd konštatoval, že „vzťah § 135c Občianskeho zákonníka k § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka je vzťahom špeciálneho ustanovenia k všeobecnému ustanoveniu (§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka)“. Bolo teda potrebné aplikovať § 135c Občianskeho zákonníka a nie § 126 Občianskeho zákonníka, keďže plot dovolateľky/žalovanej bol v zmysle § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka stavbou, pričom nemožno opomenúť, že jeho výstavbe predchádzalo ohlásenie Stavebnému úradu v zmysle Stavebného zákona. Oplotenie preto podliehalo právnemu režimu podľa § 135c Občianskeho zákonníka, ktorý sa aplikuje na stavby ako nehnuteľnosti a nie režimu podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý sa aplikuje na vypratanie ostatných nehnuteľných vecí.
34. Podľa názoru dovolacieho súdu sa odvolací súd právnymi závermi, na ktorých založil rozhodnutie napadnuté dovolaním žalovaných, neodklonil v nastolenej otázke (viď bod 27.) od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyjadrenej vo vyššie uvedenom rozhodnutí najvyššieho súdu, a to s ohľadom na odlišné skutkové zistenia a z nich vyplývajúce právne závery. Vo veci sp. zn. 7Cdo/297/2021 išlo o vyriešenie otázky vlastníctva určitej plochy, ktorej vlastníctvo bolo sporné medzi vlastníkmi dvoch susediacich pozemkov. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaná posunula hranicu na jej úkor - stavbou oplotenia, pričom podanou žalobou sa domáhala ochrany podľa § 126 Občianskeho zákonníka, pričom súdy nižších inštancií žalobe vyhoveli a uložil dovolateľke/žalovanej povinnosť posunúť oplotenie svojho pozemku, vychádzajúc predovšetkým z dvoch znaleckých posudkov. Najvyšší súd konštatoval nesprávnosť právneho posúdenia žalobou uplatneného nároku, keďže vo veci bolo potrebné aplikovať § 135c Občianskeho zákonníka a nie § 126 Občianskeho zákonníka.
34.1 V aktuálne preskúmavanej veci nešlo o vlastnícky spor, ale o to či drenážna rúra, ktorá bola osadená žalovanými zároveň s výstavbou oplotenia betónového múrika sa nachádza na pozemku žalobcu. Odvolací súd pri formulovaní svojich právnych záverov vychádzal zo skutkových zistení, že (v intenciách vypracovaného vytýčenia) vlastnícku hranicu medzi pozemkami žalobcu a žalovaných tvorí vybudované oplotenie. Dospel k záveru, s ktorým sa aj dovolací súd (viď ďalej bod 40.) stotožňuje, že ustálením vlastníckej hranice zanikla prípustná odchýlka v danom prípade T=3, t. j. do 24 cm dĺžky a žalovanými osadená drenážna rúra aj keď je umiestnená v „ploche odchýlky“ je preto na pozemku žalobcu neoprávnene.
35. S poukazom na uvedené pod bodmi 26. až 34. dovolací súd nepovažoval ani uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP za dôvodný, keďže napadnutým rozhodnutím nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v dovolateľmi namietanej otázke.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP
36. Ako posledný dovolací dôvod žalovaní uviedli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b) CSP majúc za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia troch právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené. Otázky žalovaní formulovali nasledovne: 1/ „či je zásahom do susediaceho pozemku vybudovanie drenážnej rúry umiestnenej v hĺbke 1,5 m v rámci polohovej odchýlky platnej pre triedu presnosti T=3 podľa vyhlášky č. 461/2009 Z. z.“; 2/ „či možno preukázať existenciu objektu pod povrchom pozemku vytyčovacím náčrtom a či môže byť preukázaná lokalizácia takéhoto objektu, ak bolo jeho umiestnenie skúmané len v troch od seba vzdialených bodoch“; 3/ „či je vybudovanie oplotenia ustálením a uznaním vlastníckej hranice pozemku a s tým súvisiaca otázka, či môže byť posunutie oplotenia smerom dovnútra jedného pozemku nadobúdacím titulom vlastníckeho práva vlastníka susediaceho pozemku k časti pozemku, nachádzajúcej sa za oplotením“. Tvrdili, že odvolací súd nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru, že umiestnenie drenážnej rúry v rámci dovolenej odchýlky je z dôvodu, že sa nachádza za oplotením žalovaných, zásahom do vlastníckehopráva žalobcu. Odvolací súd mal správne právne posúdiť vec, že drenážna rúra umiestnená v rámci polohovej odchýlky podľa vyhlášky č. 461/2009 Z. z. nezasahuje do vlastníckeho práva susediaceho pozemku žalobcu. 37. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, by mal dovolateľ a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ dôvodiť, že právna otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
38. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi doposiaľ neposudzoval právnu otázku vymedzenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom vymedzenej právnej otázky a že sa jedná o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.
39. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.
40. Z hľadiska toho ako žalovaní v danom prípade formulovali svoje otázky č. 2/ a 3/ dovolací súd dospel k záveru, že v podstate len zopakovali skutkové zistenia odvolacieho súdu vyplývajúce z vykonaných dôkazov, ktoré v predchádzajúcej časti dovolania podrobili kritike resp. vyslovili s nimi nesúhlas. V prípade otázky č. 3/ „či je vybudovanie oplotenia ustálením a uznaním vlastníckej hranice pozemku a s tým súvisiaca otázka, či môže byť posunutie oplotenia smerom dovnútra jedného pozemku nadobúdacím titulom vlastníckeho práva vlastníka susediaceho pozemku k časti pozemku, nachádzajúcej sa za oplotením“ dovolací navyše uvádza, že na uvedenej otázke ani napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo založené, pretože v spore vlastnícka hranica susediacich pozemkov v podobe postaveného oplotenia nebola sporná. Sporné v preskúmavanej veci bolo to, čo žalovaní uviedli v otázke č. 3/ a síce „či je zásahom do susediaceho pozemku (vlastníckeho práva - pozn. dovolacieho súdu) vybudovanie drenážnej rúry umiestnenej v hĺbke 1,5 m v rámci polohovej odchýlky platnej pre triedu presnosti T=3 podľa vyhlášky č. 461/2009 Z. z.“. Dovolatelia tvrdili, že odvolací súd nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru, že umiestnenie drenážnej rúry v rámci dovolenej odchýlky je z dôvodu, že sa nachádza za oplotením žalovaných, zásahom do vlastníckeho práva žalobcu. Odvolací súd mal správne právne posúdiť vec tak, že drenážna rúra umiestnená v rámci polohovej odchýlky podľa vyhlášky č. 461/2009 Z. z. nezasahuje do vlastníckeho práva susediaceho pozemku žalobcu. Podľa § 3 ods. 1, 2 katastrálneho zákona pozemkom sa rozumie časť zemského povrchu oddelená od susedných častí hranicou územnej správnej jednotky, katastrálneho územia, zastavaného územia obce, hranicou vymedzenou právom k nehnuteľnosti, hranicou držby alebo hranicou druhu pozemku, alebo rozhraním spôsobu využívania pozemku. Hranicu pozemku určujú lomové body. Za hranicu susedných pozemkov vymedzenú vlastníckym právom sa považuje hranica podľa skutočnej držby, ak ju vlastníci susedných pozemkov uznávajú a ak nie je medzi nimi sporná. Vychádzajúc zo skutkových zistení, aké vyšli v danom prípade najavo a citovaných zákonných ustanovení katastrálneho zákona dovolací súd sa stotožnil s právny názorom odvolacieho súdu, že ak bolo v konaní preukázané, že drenážna rúra bola žalovanými svojvoľne umiestnená za jestvujúce oplotenie - nesporne určenú vlastnícku hranicu oddeľujúcu pozemky spornýchstrán možno ustáliť, že bola umiestnená na pozemku žalobcu a žalovaní tak neoprávnene zasiahli do jeho vlastníctva, a to bez ohľadu na to, že sa nachádza v rámci polohovej odchýlky platnej pre triedu presnosti T=3 podľa vyhlášky č. 461/2009 Z. z. Zákonodarca totiž v právnej úprave pojmovo vymedzil vlastnícku hranicu ako čiaru oddeľujúce susediace pozemky a nie ako „pás“ široký v závislosti od triedy presnosti lomových bodov.
41. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že podané dovolanie nie je dôvodné a preto ho zamietol (§ 448 CSP).
42. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a zásadou úspechu žalobcu v dovolacom konaní, ktorému preto patrí nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovaným v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP).
43. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.



