Najvyšší súd

8 Cdo 313/2014

Slovenskej republiky   U z n e s e n i e   Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci   žalobcu K., bývajúceho v Č., zastúpeného M., advokátom v K., proti žalovaným 1/ J.., bývajúcemu v Č.,   2/ J.., bývajúcemu v Č., o ochranu vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 12 C 3/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 14. novembra 2013 sp. zn. 3 Co 335/2012,   3 Co 336/2012, 3 Co 337/2012, takto

  r o z h o d o l :

  Dovolanie o d m i e t a.

  Žalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

  Okresný súd Michalovce rozsudkom z 28. júna 2012 č. k. 12 C 3/2011 – 78   žalobu zamietol, žalovaným náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu   trovy štátu vo výške 342, 66 € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení uviedol, že žalobca je spoluvlastníkom   rodinného domu nachádzajúceho sa   na CKN parcele č. 2414/24 kat. územie Čičarovce v ½ z celku a žalovaný 2/ je vlastníkom rodinného domu   s pozemkom parcela č. 2414/31. Hranica pozemkov   parcely č. 2414/24   a č. 2414/31 sa nachádza 70 cm od múru rodinného domu žalobcu, 60 cm od tejto hranice sa nachádza vysadený živý plot žalovaného 2/, krb ( z ktorého odstránenia 2 ks kovových tyčí s tienidlami a kovových tyčí kovovej konštrukcie z parcely č. 2414/24 sa žalobca domáhal ) je umiestnený 2, 02 m od múru rodinného domu žalovaného 2/. Žalobca sa žalobou domáhal tiež   odstránenia odkvapu z odpočívadla   žalovaných,   toho, aby neužívali a nevstupovali   na jeho pozemky, zabránili psovi, aby sa zdržiaval vo voliére   umiestnenej na parcele   č. 2414/31 a v bezprostrednej blízkosti okien rodinného domu a aby ho pes   nerušil a neobťažoval nad mieru primeranú jeho pomerom a napokon uloženia povinnosti žalovaným uviesť poškodené kovové tyče pevne osadené na pozemku parcely č. 2414/23 a č. 2414/24 do pôvodného stavu. Poukázal na vykonané dokazovanie a skutočnosti z neho vyplývajúce. Uviedol, že žalobca ako osoba preukazujúca podmienky ochrany   podľa § 121 ods. 1 Občianskeho zákonníka neoznačila ani nepredložila žiaden dôkaz, z ktorého by vyplynulo, že správanie žalovaných pri používaní krbu presahuje prípustnú mieru v obci v danom čase a teda, že takéto správanie možno označiť za nedovolené. Ním predložené doklady s predmetom sporu nesúvisia. Obdobne   i ohľadom vypúšťania vody z letného bazéna   zo strany žalobcu nebol poskytnutý dôkaz,   ktorým by bolo preukázané, že žalovaní vypúšťajú vodu pod rodinný dom žalobcu. Ani z predložených fotografií nevyplýva, že by sa živý plot žalovaného 2/ dotýkal múru rodinného domu žalobcu a rastliny, resp. porasty, ktoré sa nachádzajú v bezprostrednej blízkosti   múru   domu žalovaného 2/ rastú   na jeho pozemku. Teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukazovaní danosti ochrany svojho vlastníctva podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že pojednávanie podľa 2   8 Cdo 313/2014

§ 101 ods. 2 O. s. p. možno odročiť len z dôležitého dôvodu. Na pojednávaní 31. mája 2012, na ktoré bolo predvolanie žalobcovi doručené 17. mája 2012 a na ktorom bol prítomný, boli vykonávané dôkazy vo veci. Žalobca ho žiadal odročiť len z dôvodu, aby sa mohol nechať vo veci zastupovať, pričom plnomocenstvo predchádzajúcemu právnemu zástupcovi odvolal už v   auguste 2010. Ak si teda žalobca od augusta 2010 nezabezpečil právne zastúpenie  , nebol daný dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania   nariadeného na 31. mája 2012. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 1, 2 O. s. p. a o trovách štátu podľa § 148 ods. 1 O. s. p.

  Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 14. novembra 2013 sp. zn.   3 Co 335/2012, 3 Co 336/2012, 3 Co 337/2012 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby   a vo výroku o trovách konania potvrdil. Rozsudok vo výroku o povinnosti žalobcu nahradiť trovy štátu   zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zrušil uznesenie   č. k. 12 C 3/2011 – 62 ( o priznaní odmeny znalcovi )   a potvrdil uznesenie   č. k. 12 C 3/2011 – 76 ( o priznaní odmeny znalcovi ). Konštatoval, že žalobca v odvolaní a jeho doplnení nevzniesol kvalifikovanú námietku zaujatosti voči sudcovi Okresného súdu Michalovce J.., lebo v námietke chýbajú skutočnosti pre posúdenie včasnosti jej podania v lehote podľa § 15a   ods. 2 O. s. p. Pokiaľ žalobca tvrdil, že námietku podal už 31. marca 2011 odvolací súd poukázal na to, že Krajský súd v Košiciach   podaním z 15. apríla 2011 sp. zn. 2 Nc 12/2011 – 15 vrátil vec okresnému súdu bez rozhodnutia z dôvodu, že námietka bola vznesená v konaní sp. zn. 12 C 99/2009, ktorá bola právoplatne skončená. Odvolací súd teda aj s poukazom na § 14 ods. 3 O. s. p., § 15a ods. 2, 5 O. s. p. dospel k záveru, že nie je dôvod na rozhodovanie o námietke zaujatosti. Vo veci samej dospel odvolací súd k záveru, že   odvolanie žalobcu   ( v zamietnutí žaloby a trovách konania ) nie je dôvodné. Vo vzťahu k zásadnej námietke – vo veci rozhodoval vylúčený sudca –   uviedol, že nezistil   existenciu   konkrétnych skutočností, ktoré by odôvodňovali záver, že uvedený sudca   bol vylúčený z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Tiež konštatoval, že prvostupňový súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia vysporiadal s dôvodmi neodročenia pojednávania na žiadosť žalobcu. Zdôraznil, že konanie sa začalo 9. augusta 2007 a žalobca si zvolil advokáta, ktorému plnú moc odvolal v auguste 2010, mal teda dostatok času   na realizovanie svojich procesných práv, vrátane práva na zvolenie si ( nového ) právneho zástupcu. Takýto priestor mal aj od pojednávania 31. mája 2012 do nasledujúceho pojednávania 28. júna 2012, s termínom ktorého súhlasil. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že nebol daný dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania. Námietky žalobcu týkajúce sa nevykonaného   dokazovania vyhodnotil za nedôvodné. Poukázal na   dôkaznú povinnosť žalobcu, ktorý v konaní nepreukázal, že žalovaní neoprávnene zasahujú do jeho vlastníckeho práva nadmernými imisiami podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka.   Na preukázanie týchto   ( ním tvrdených ) skutočností neoznačil dôkazy, preto správne súd prvého stupňa jeho žalobe nevyhovel. Za správne považoval aj rozhodnutie o trovách konania. Výrok rozsudku o trovách štátu zrušil a vec   v tejto časti vrátil prvostupňovému súdu z dôvodu, že bolo povinnosťou súdu poučiť účastníka, ktorému vznikla povinnosť nahradiť trovy štátu, o jeho práve využiť možnosť preskúmať predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. 3   8 Cdo 313/2014

  Proti rozsudku krajského súdu vo veci samej podal dovolanie žalobca. Navrhol rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie. Namietal, že   mu postupom odvolacieho súdu ( ako aj súdu prvého stupňa )   bola odňatá možnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. )  ,   spočívajúcim v   nedostatočne zistenom skutkovom stave. Ďalej, že v prvostupňovom súdnom procese rozhodoval zaujatý sudca, ktorú skutočnosť odvolací súd nezohľadnil, preto je konanie postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. g/ O. s. p. Poukázal na konanie jeho predchádzajúceho právneho zástupcu, jeho pomer k sudcovi J.. a na ovplyvňovanie procesu žalovaným 1/.

  Žalovaný 1/ navrhol dovolanie žalobcu odmietnuť v celom rozsahu,   pretože tvrdenia žalobcu resp. jeho právneho zástupcu sú iba tvrdeniami bez akýchkoľvek dôkazov s tým, že právny zástupca   by sa mal nad sebou zamyslieť, ak osočuje iné osoby, aby nepravdivými údajmi privodil pre žalobcu priaznivejší výsledok, čím porušuje   práva žalovaných   na spravodlivý proces.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, že dovolanie podal včas účastník   konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p. )   bez nariadenia dovolacieho pojednávania   ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok   smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno   napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je prípustné.

  Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p.   dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

  V prejednávanej veci   je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného   v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.  

  Dovolaním žalobcu   nie je napadnutý   zmeňujúci rozsudok, ale   potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť   a nejde ani   o prípad týkajúci sa neplatnosti   zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa ustanovenia § 238 O. s. p. prípustné.

  S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či už to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky   len   na skúmanie   prípustnosti dovolania   podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa   aj otázkou,   či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa 4   8 Cdo 313/2014

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie   návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o   odňatie možnosti konať pred súdom a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ). Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ až f/   O. s. p. žalobca nenamietal a ich existenciu po preskúmaní veci nezistil ani dovolací súd.

  Žalobca namietal, že postupom súdov nižšieho stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) a to vo vzťahu k vykonanému ( nevykonanému ) dokazovaniu,   zistenému skutkovému stavu a neodročeniu pojednávania.

  Pod odňatím možnosti   konať pre súdom   treba rozumieť taký postup súdu, ktorým   sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi   a týmto   postupom odňal   účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky ( ďalej len „ústava“ ) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( ďalej len „dohovor“ ).

  Z hľadiska posúdenia existencie   procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu ( v danej veci proti potvrdzujúcemu   v zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania ) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa, že v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne takouto vadou zaťažené t. j., že nastali skutočnosti v dôsledku ktorých vada vznikla   ( prejavila sa ) resp. nebola odstránená v postupe – rozhodnutí odvolacieho súdu.

  Žalobca namietal, že   postupom súdov nižšieho stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom   tým, že súd prvého stupňa   pojednávanie nariadené na deň 28. júna 2012 neodročil. Dovolací súd sa stotožňuje so záverom odvolacieho súdu (   súhlasil so záverom prvostupňového súdu ), že neodročením pojednávania nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom, pretože nebol daný dôležitý dôvod na jeho odročenie ( § 101 ods. 2   O. s. p. ). Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca oznámil súdu skutočnosť, že vypovedal plnomocenstvo predchádzajúcemu právnemu zástupcovi ešte 23. augusta 2010. Pojednávanie dňa 31. mája 2012, na ktorom bol žalobca prítomný, súd odročil práve na termín   28. júna 2012 za účelom, aby si žalobca mohol zvoliť právneho zástupcu   na svoje zastupovanie v konaní. Teda žalobca mal   dostatok času, aby mohol realizovať svoje procesné práva, vrátane práva na zvolenie si právneho zástupcu.   Žiadosť o odročenie tohto 5   8 Cdo 313/2014

pojednávania, cestou splnomocneného zástupcu ( M. ), doručil súdu až 27. júna 2012, t. j. deň pred termínom pojednávania.

  Čo sa týka   vykonanému dokazovaniu   dovolací súd zdôrazňuje, že   súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie súdu, ktoré z dôkazov budú v rámci   dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( pozri § 120 ods. 1 O. s. p. )   a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky   to vyjadril   už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke   stanovísk Najvyššieho súdu   a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky   pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, že   prípadné nevykonanie   určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení ( vedúcich k vydaniu nesprávneho rozhodnutia ), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.  

  Pokiaľ ide o vyhodnotenie   vykonaného   dokazovania   dovolací súd uvádza, že podľa   § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, preto starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí   niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ( pre úplnosť treba uviesť, že nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – pozri § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ). Aj nesprávnosť skutkových zistení by mohla   prípadne zakladať ( len ) tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( nie nedostatok, ktorý by v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   bol považovaný   za dôvod, ktorý zakladá procesnú vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pretože ním nie je znemožnená realizácia procesných   oprávnení účastníka   konania ). Vadu tejto povahy, ako už bolo konštatované, možno namietať len v procesne prípustnom dovolaní   ( čo nebol daný prípad ).

  Žalobca namietal vadu konania podľa § 237 písm. g/ O. s. p. t. j., že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, ktorú vyvodzoval zo vzťahu sudcu k jeho prechádzajúcemu právnemu zástupcovi,   ( vypovedanie plnomocenstva ktorému oznámil súdu 17. augusta 2010, ako konštatoval odvolací súd )a postupom sudcu v konaní.  

  Podmienky vylúčenia sudcu   z prejednávania a rozhodovania veci   upravuje ustanovenie   § 14 O. s. p. Ak bolo rozhodnuté o vylúčení sudcu a sudca napriek tomu vo veci rozhodoval, je daný dovolací dôvod podľa § 237 písm. g/ O. s. p. Ak však neexistuje žiadne rozhodnutie nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, alebo existuje   právoplatné rozhodnutie   súdu, že sudca   je alebo nie je vylúčený, dovolací súd môže   pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania   v zmysle   uvedeného ustanovenia posúdiť otázku vylúčenia samostatne, resp. inak než ju posúdil súd rozhodujúci o vylúčení alebo nevylúčení sudcu ( pozri Jaroslav Krajčo a spol. Občiansky súdny poriadok, Komentár k § 237 ).

  Zo spisu vyplýva, že   sudca Okresného súdu Michalovce J.. nebol ( nadriadeným Krajským súdom v Košiciach ) vylúčený z prejednávania a rozhodovania danej veci. Žalobca 6   8 Cdo 313/2014

podal voči tomuto sudcovi námietku zaujatosti dňa   31. marca 2011, ale Krajský súd v Košiciach uznesením z 15. apríla 2011 sp. zn.   2 Nc 12/2011 vrátil vec súdu prvého stupňa bez rozhodnutia o nej z dôvodu, že bola vznesená v konaní č. k. 12 C 99/2009, ktoré bolo právoplatne skončené. V danej veci namietal žalobca   zaujatosť sudcu J.. v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorú ( na výzvu súdu ) doplnil podaním z 11. októbra 2013, ale krajský súd sa ( v dovolaním napadnutom rozsudku ) s ňou vysporiadal tak, že nešlo o kvalifikovanú námietku zaujatosti, pretože v nej absentuje konkrétne označenie pomeru sudcu k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom podľa § 14 ods. 1 O. s. p. a chýbajú v nej aj skutočnosti pre posúdenie včasnosti jej podania ( § 15a ods. 2 O. s. p. ). Žalobca ani v dovolaní nekonkretizoval   relevantný dôvod vyplývajúci z § 14 ods. 1 O. s. p., ktorý by vylučoval   uvedeného sudcu z prejednávania a rozhodovania danej veci.   Tvrdenie   ( v dovolaní )   o   „dôverných gestách“ a „veľmi dobrej známosti“   medzi sudcom a jeho bývalým advokátom ( ktorému plnú moc vypovedal ešte v roku 2010 ) zostalo „len“ v rovine   všeobecného tvrdenia bez akéhokoľvek dôkazu.   Podľa § 14 ods. 3 O. s. p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

  Z uvedeného vyplýva, že   ani námietka   žalobcu o existencii vady konania podľa § 237 písm. g/ O. s. p. nie je dôvodná.

  Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť   z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/   O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol.

  V dovolacom konaní mali úspešní žalovaní právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý nemal úspech ( § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.   a § 142 ods. 1 O. s. p. ). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože nepodali návrh na ich priznanie ( § 151 ods. 1 O. s. p. ).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. februára 2015

Za správnosť vyhotovenia:     JUDr. Oľga Trnková, v.r.

Zuzana Pudmarčíková     predsedníčka senátu 7   8 Cdo 313/2014