Najvyšší súd

8 Cdo 253/2014

Slovenskej republiky  

  U z n e s en i e

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J., bývajúceho   v S.S., zastúpeného JUDr. Antóniou Kauzalovou, advokátkou v Č.,   Májová 1115, proti žalovanej O., so sídlom v S.,   zastúpenej JUDr. Jozefom Pikuliakom, advokátom v Č., Námestie Slobody 58, o zdržanie sa zásahov   do vlastníctva, vedenej na Okresnom súde Č. pod sp. zn. 16 C 74/2012, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 27. februára 2014 sp. zn. 9 Co 580/2013, takto

  r o z h o d o l :

  Dovolanie o d m i e t a.

  Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania 69, 91 €   na účet JUDr. Antónie Kauzalovej do troch dní.

  O d ô v o d n e n i e :

  Okresný súd Č. rozsudkom z 26. júna 2013 č. k. 16 C 74/2012 – 76 uložil   žalovanej povinnosť zdržať sa neoprávnených zásahov do vlastníctva žalobcu takým spôsobom, že zabráni vytekaniu vody z odvodňovacieho kanála umiestneného pod miestnou komunikáciou S.S. na parcele E. katastrálneho územia S.S. vyúsťujúceho nad parcelami C.C. A.C. na parcelu žalobcu C. vo výmere 886 m2 ( správne 882 m2 ? ) – orná pôda a parcelu C. vo výmere 79 m2 – ostatné plochy katastrálneho územia S.S. zapísanej na Správe katastra Č. na L. ( správne   LV čX... ) a zaplatiť žalobcovi trovy konania 538, 60 € pozostávajúce z trov právneho zastúpenia 426, 46 € a iných trov konania 112, 14 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd mal obhliadkou na mieste samom preukázané, že v blízkosti rodinného domu č. 388, stajaceho na parcele K. v O. v časti B. je umiestnená zberná šachta, ktorá sa nachádza pri miestnej komunikácii. Do nej smerujú rigoly, ktoré sú umiestnené okolo miestnej komunikácie. Na zbernú šachtu nadväzuje odvodňovacie potrubie o priemere cca 40 cm a dĺžke cca 5, 7 m, ktoré je vedené krížom   popod miestnu komunikáciu a vyúsťuje na rozhraní pozemkov vo vlastníctve žalobcu C.C.   vo výmere 79 m2 A.C. vo výmere 886 m2 ( správne 882 m2 ? ), ktorá skutočnosť ani nebola medzi účastníkmi sporná a bola preukázaná   obhliadkou a fotodokumentáciou. Medzi účastníkmi nebolo sporné ani to, že 2   8 Cdo 253/2014

žalobca je vlastníkom parcely C. – ostatné plochy vo výmere 79 m2 A.C. vo výmere 886 m2 ( správne 882 m2 ? ) zapísanej na LV č. X. obce S., kat. územie S.   a že na týchto parcelách sa nenachádza žiaden potok. Žalovaná nepreukázala súdu tvrdenie, že žalobca nie je aktívne legitimovaný, lebo pozemok, do ktorého   stekajú dažďové vody a vody z odvodňovacieho potrubia tvorí koryto potoka a pozemky   tvoriace koryto rieky prešli zo zákona do vlastníctva štátu a že na týchto parcelách   sa nachádza potok. Na rozhraní pozemkov C.C.   A.C. sa nachádza jarok hlboký cca 1, 10 m, cez ktorý tečie voda len počas dažďov a jarok sa nachádza pod vyústením odvodňovacieho potrubia napojeného na zbernú šachtu. Poukázal na skutočnosti vyplývajúce z výsluchu uvedených svedkov. Námietku žalovanej o nedostatku právomoci súdu v danej veci rozhodovať, lebo žalobcom ( zrejme omylom   uvedené žalovaným ) tvrdený zásah   do jeho vlastníckeho práva   sa týka uplatnenia práva   na ochranu pred povrchovými vodami, ktoré stekajú na jeho pozemok, pričom rozhodovanie   v tomto prípade   spadá do právomoci   príslušných vodohospodárskych   orgánov podľa zákona č. 364/2004 Zb.,   vyhodnotil za nedôvodnú. Žalobca sa totiž v konaní domáha ochrany svojho vlastníctva pred neoprávneným zásahom podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a žaloba z imisii predstavuje   osobitný prípad negatórnej ( zapieracej) žaloby, podstatou ktorej je,   že vlastník   sa domáha ochrany   proti zásahom   do jeho vlastníckeho práva, ktoré spočívajú   v inom   než   neoprávnenom zadržovaní jeho veci. Zákonodarca v tomto ustanovení nežiada, aby pri neoprávnenom zásahu, proti   ktorému žaloba smeruje, išlo o zásah   nad mieru   neprimeranú pomerom, preto z tohto aspektu netreba skúmať, či zo strany žalovanej išlo o zásah vážne ohrozujúci výkon práv vlastníka dotknutej nehnuteľnosti. Rozhodujúca je už samotná protiprávnosť   ( nedovolenosť ) zásahu. Pokiaľ teda niekto odvedie na cudzí pozemok vodu, môže sa vlastník tohto pozemku domáhať ochrany proti takému zásahu negatórnou žalobou podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nie je pritom ani podstatné, či a do akej miery je zistený neoprávneným zásahom vytváraný   závadný   stav   na nehnuteľnosti žalobcu, zamáčanie pozemkov, resp., či   tento stav je vyvolaný aj konaním  , lebo nekonaním   žalobcu ako vlastníka dotknutých nehnuteľností. Argument žalovanej ( zrejme nesprávne žalobcu ), že na pozemok žalobcu ( zrejme nesprávne žalovanej   ) bude naďalej   tiecť dažďová voda   zo všetkých vyššie položených pozemkov nie je relevantný. Prirodzené stekanie dažďovej vody   z vyššie položených susedných pozemkov nie je imisiou v porovnaní so situáciou vyvolanou žalovanou   tým, že odviedla   vodu potrubím   na pozemok žalobcu ( uviedol rozsudok NS SR z 30. novembra 2010 sp. zn. 1 Cdo 68/2008 ).   Námietky   žalovanej, že úpravy tvrdené žalobcom neurobil a preto nemôže byť vo veci pasívne legitimovaný a že 3   8 Cdo 253/2014

nemôže byť pasívne legitimovaný   z dôvodu, že   žalobca nepreukázal jej vlastníctvo k miestnej komunikácii,   pod ktorou má byť odvodňovacie potrubie umiestnené, vyhodnotil súd za nedôvodné s poukazom na príslušné ustanovenia zákona č. 135/1961 Zb. ( miestne komunikácie sú vo vlastníctve obce ). Bolo spochybnené aj tvrdenie,   že žalovaná   popod miestnu komunikáciu   umiestnila odtokový kanál, ktorý vyúsťuje   nad parcelami, ktoré sú predmetom   konania. Súd tiež skúmal, či žalovaná zasahuje do vlastníckeho práva žalobcu oprávnene, ktorá skutočnosť (   žalovanou   ) preukázaná nebola. V súvislosti s tvrdením žalovanej, že   je vo verejnom záujme, aby žalobca strpel odvádzanie povrchových vôd   na svoj pozemok, súd poukázal na čl. 20 ods. 1, 4, 5 Ústavy Slovenskej republiky a § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

  Krajský súd na odvolanie žalovanej rozsudkom z 27. februára 2014 sp. zn. 9 Co 580/2013 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil   ( § 219 O. s. p. )   a žiadnemu z účastníkov   náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Uviedol, že   z vykonaného dokazovania   prvostupňovým súdom, bolo preukázané, že žalobca   sa domáhal ochrany vlastníckeho práva, a to nehnuteľností označených ako parcely C. vo výmere   882 m2 a C.C. vo výmere 79 m2 v katastrálnom území obce S., zapísaných   na LV č. X. Okresného úradu, katastrálneho odboru   v Č.. Zásah do jeho   vlastníckeho práva mala spôsobovať žalovaná, ktorá úpravou   miestnej komunikácie v časti B.   obce S.   odvádza dažďovú vodu   z cesty do zbernej šachty a odvodňovacím potrubím, ktoré vedie   popod cestnú   komunikáciu, túto vypúšťa na pozemky žalobcu v takej miere, že tieto sú pri zaplavovaní vodou znehodnotené. Prvostupňový súd mal aktívnu legitimáciu žalobcu   na podanie žaloby odvodenú od preukázania jeho vlastníckeho práva k označeným nehnuteľnostiam a pasívnu legitimáciu žalovanej odvodil od zákona č. 135/1961 Zb. s tým, že miestne komunikácie, čo predstavuje aj upravená miestna komunikácia s odvodňovacími prvkami, sú   majetkom obce. Tieto skutočnosti napokon medzi účastníkmi sporné neboli. Skutkový stav prvostupňový súd zistil vykonaním obhliadky na mieste samom   a fotodokumentáciou, z ktorých jednoznačne vyplynulo, že odvodňovacie potrubie, ktoré je umiestnené pod miestnou komunikáciou, slúži výlučne   na odvádzanie   povrchových   vôd z tejto komunikácie a je súčasťou miestnej komunikácie, ktorá je vo vlastníctve žalovanej. Pokiaľ žalovaná svojou činnosťou ( vyhotovením odtokovej   kanalizácie ) zapríčinila vytekanie vôd na pozemok žalobcu v takom rozsahu, že tento nemôže slúžiť svojmu účelu, je povinná   zdržať sa takýchto neoprávnených zásahov a obmedzovať tým vlastníka veci v jeho riadnom užívaní. Preto súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, keď na zistený 4   8 Cdo 253/2014

skutkový stav aplikoval   § 126 Občianskeho zákonníka   a správne poukazuje   na zásah   do vlastníckeho práva, ktorým je aj odvedenie vody zo zbernej šachty cez odvodňovacie potrubie na pozemky   žalobcu, a to v takom rozsahu, že dochádza k ich znehodnocovaniu. Stotožnil sa aj so záverom prvostupňového súdu, že je daná právomoc súdu, lebo daný spor vyplýva z občianskoprávnych vzťahov, upravených v Občianskom zákonníku ( § 126 ). Bolo preukázané, že žalovaná   pri rekonštrukcii resp. údržbe   miestnej komunikácie zmenila odtokové pomery   dažďovej vody tak, že táto zhromažďujúca sa v zbernej šachte   vyteká   na pozemok žalobcu, ktorý je týmto spôsobom znehodnocovaný. Z uvedených dôvodov   sa odvolací súd stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku a na jeho závery poukázal   ( § 219 ods. 2 O. s. p. ). Súd prvého stupňa sa v dôvodoch svojho rozhodnutia vysporiadal aj so všetkými námietkami vznesenými v odvolaní. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p.   v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.

  Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalovaná. Navrhla ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.   Dovolanie podala z dôvodov  , že sa rozhodlo   vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov ( § 237 písm. a/ O. s. p. ), účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť   konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. )a dovolanie odôvodnila tým, že v konaní došlo k uvedeným vadám, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Mala za to, že právo, ktoré si uplatnil žalobca a na základe ktorého jej   súdy uložili   povinnosť sa týka veci, ktorá nespadá do právomoci súdov, pretože   ide o verejné právo, o ktorom má právomoc rozhodovať príslušný správny orgán podľa zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách ( vodný zákon ) v znení neskorších predpisov. Rozhodnutie odvolacieho súdu   v tejto otázke považuje za nepreskúmateľné. Uviedol, že odvolací súd vychádzal zo skutkového zistenia, že vlastnícke právo žalobcu bolo porušené jej konaním, keď pri „rekonštrukcii, resp. údržbe   miestnej komunikácie zmenila odtokové pomery dažďovej vody tak, že táto zhromažďujúca sa v zbernej šachte vyteká na pozemok žalobcu, ktorý je týmto spôsobom znehodnocovaný“. Takéto skutkové zistenie o jej konaní spadá pod konanie, ktoré upravujú právne normy v zákone č. 364/2004 Z. z. o vodách,   napr. v právnych pojmoch nakladania s vodami a odvádzanie vôd ( napr. § 17   ods. 1   písm.   b). Skutočnosť, že pri nakladaní s vodami, pri ich odvádzaní dôjde k zásahu   do vlastníckych práv je   prirodzená súčasť   takéhoto konania. Takáto skutočnosť ale nie je dôvodom, aby bola právomoc správneho orgánu vylúčená, alebo aby z tohto dôvodu   bola založená právomoc súdu. Poukázala na prejudiciálne právne názory   súdov v analogických 5   8 Cdo 253/2014

veciach   a ich význam   pri aplikácii práva (   II ÚS 349/09   z20. januára 2010 ). Namietala preto, že odvolací súd nesprávne   aplikoval právo, keď nebral do úvahy   verejné právo pri nakladaní s vodami, pretože vlastnícke právo nie je absolútne právo, ale je zákonom   a vo verejnom záujme obmedzené verejným právom, navyše ak súdna prax v analogických veciach vyslovila prejudiciálne právne názory, z ktorých vyplýva, že zásah do vlastníckeho práva   je legitímny aj v prípadoch, ak vlastník s takýmto zásahom hoci aj konkludentne súhlasil. V tomto smere poukázala na okolnosti danej veci, konkrétne skutočnosť, že ide o dažďové vody, ktoré prirodzene stekali a stekajú a vo svojom prirodzenom povodí vytvárajú vodný tok – potok s korytom, ktoré až od   dávnej minulosti stekali na pozemky žalobcu   a na vytváraní umelého koryta   na svojom pozemku sa podieľal   v minulosti aj žalobca, s úmyslom usmerniť tok dažďových vôd   do koryta. Odvolací súd   vychádzal pri svojom rozhodovaní z iného skutkového stavu, ako ho zistil prvostupňový súd. Uvedený rozdiel je v tom,   či   iba „odvádza“ dažďové vody   pod miestnou komunikáciou alebo, či „ zmenila“ odtokové pomery   je podstatný, pretože vytvára iný skutok, ktorý je rozdielny   v príčine následku a tým aj zodpovednosti za následok. Uvedený rozdiel je tiež vyjadrený v prvostupňovým súdom uvádzaným rozsudkom NS SR 1VCdo 68/2008.

  Žalobca navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť. Uviedol, že v predmetnom konaní sa domáhal ochrany svojho vlastníckeho práva z dôvodu, že v roku 2006 žalovaná pri úprave miestnej komunikácie v časti B. obec S., osadila pod miestnu komunikáciu odvodňovacie potrubie o priemere 40 cm a v dĺžke   cca 5 m, ktoré je napojené zo zbernej šachty, vyúsťujúcej   nad jeho pozemok. Z tohto   potrubia   sa voda zo zbernej šachty vylieva na pozemky v jeho vlastníctve a tým dochádza k zaplavovaniu pozemku a vytváraniu trhliny ( jarku ). Hĺbka jarku v čase obhliadky na mieste samom ( súdom )   bola   1, 10   a v šírke   cca 2 m. Preto nemôže parcelu účelne ako ornú pôdu užívať. Umiestnením odvodňovacieho potrubia sa voda vylieva   na jeho pozemky,   v dôsledku čoho je neoprávnene zasahované   do jeho vlastníckeho práva, ktorého ochrany sa domáha podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka Príslušným orgánom na prejednanie sporu je súd a nie správny orgán. Samotné dôvody uvádzané žalovanou, že ochrana vlastníckeho práva pred vylievaním vody, spôsobenou manipuláciou odtoku dažďovej vody, nepatrí do právomoci súdu, ale   do právomoci správneho orgánu, sú v rozpore s § 126   Občianskeho zákonníka, s ktorou námietkou sa súdy vysporiadali. Tiež tvrdenia o odňatí možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. )z dôvodu, že súd nevykonal dokazovanie na okolnosť, že zmenila odtokové pomery   dažďovej vody, považoval za tendenčné. Súd mal dostatočne preukázané   6   8 Cdo 253/2014

( aj obhliadkou na mieste samom ), že žalovaná svojvoľným umiestnením   potrubia   zo zbernej šachty  , vyúsťujúcej na jeho parcelu, zmenil odtokové pomery dažďovej vody. Uplatnil náhradu trov dovolacieho konania.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, že dovolanie podal   včas účastník   konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. )   za splnenia podmienky vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok   smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno   napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. )   a dospel k záveru, že   dovolanie žalovanej   nie je prípustné.

  Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p.   dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

  V prejednávanej veci   je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného   v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.  

  Dovolaním žalovanej   nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť   a nejde ani   o prípad týkajúci sa neplatnosti   zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovanej nie je podľa ustanovenia § 238 O. s. p. prípustné.

  S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či už to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky   len   na skúmanie   prípustnosti dovolania   podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa   aj otázkou, či dovolanie nie je   prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa 7   8 Cdo 253/2014

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie   návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o   odňatie možnosti konať pred súdom a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ). Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. b/ až e/ a g/ O. s. p. žalovaná nenamietala a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd.

  Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaná namietala, že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov a že jej postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom ( § 237 písm. a/ a f/ O. s. p. ).

  Právomoc   súdu   je   upravená   v   ustanoveniach   § 7   a   §   8   Občianskeho   súdneho poriadku; jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

  Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p. namietala z dôvodu, že právomoc pri rozhodovaní o nakladaní s vodami, pri ich odvádzaní je zákonom,   t. j. zákonom č.364/2004 Z. z. o vodách,   zverená príslušnému   správnemu orgánu, pričom ktorému nekonkretizovala.  

  Z obsahu spisu však vyplýva, že žalobca sa v konaní domáhal ochrany svojho vlastníckeho práva podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého   vlastník má právo   na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

  Citovaným ustanovením teda poskytuje zákonodarca vlastníkovi ochranu pred neoprávneným zásahom. Rozhodovanie o ochrane vlastníckeho práva podľa citovaného ustanovenia   t. j. vo veci   vyplývajúcej z občianskoprávneho vzťahu, patrí do právomoci súdu. Preto námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.

  Pod odňatím možnosti   konať pre súdom   treba rozumieť taký postup súdu, ktorým   sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní 8   8 Cdo 253/2014

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne   s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi   a týmto   postupom odňal   účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.   Takáto vada konania   znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky ( ďalej len „ústava“ ) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( ďalej len „dohovor“ ).

  Z hľadiska posúdenia existencie   procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu ( v danej veci proti potvrdzujúcemu rozsudku   )   nie je pritom   významný subjektívny názor   dovolateľa, že v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne   takouto vadou zaťažené   t. j., že nastali skutočnosti   v dôsledku ktorých   vada vznikla   ( prejavila sa ) resp. nebola   odstránená   v postupe – rozhodnutí odvolacieho súdu.

  Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že   rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne ( § 219 ods. 1 O. s. p. ), stotožnil sa s jeho závermi, právnym posúdením veci ako aj s odôvodnením rozhodnutia, na ktoré poukázal ( § 219 ods. 2 O. s. p. ). Konštatoval, že žalovaná ani ( v odvolaní ) neuviedla žiadne iné skutočnosti, s ktorými by sa prvostupňový súd nevysporiadal   a ktoré by mu ( odvolaciemu súdu ) umožnili   iným spôsobom prehodnotiť   skutkový alebo právny stav. Z toho možno vyvodiť len to, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil tak so skutkovým stavom zisteným prvostupňovým súdom, na základe ním vykonaného dokazovania, ako aj   z neho vyplývajúcim právnym posúdením veci súdom prvého stupňa.  

  Pokiaľ ide o vyhodnotenie   vykonaného   dokazovania   dovolací súd uvádza, že podľa   § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, preto starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí   niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ( pre úplnosť treba uviesť, že nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – pozri § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ).   9   8 Cdo 253/2014

Aj nesprávnosť   skutkových zistení   by mohla   prípadne   zakladať   ( len   ) tzv. inú vadu konania   majúcu za následok   nesprávne rozhodnutie vo veci   ( nie nedostatok, ktorý by v rozhodovacej   praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   bol považovaný   za dôvod, ktorý zakladá procesnú vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pretože ním nie je znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania ). Vadu tejto povahy možno však namietať len v procesne prípustnom dovolaní   ( čo nebol daný prípad ).  

  Žalovaná   namietala   aj inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a   nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p. ).  

  Treba pritom uviesť, že   tzv. iné vady konania ( t. j. procesné vady, ktoré na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladajú zmätočnosť rozhodnutia a ktorých základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom nesprávne rozhodnutie súdu ) sú síce relevantným dovolacím dôvodom, samé osebe však prípustnosť dovolania nezakladajú. Pokiaľ   nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania   ( a aký prípad   išlo v danej veci ), nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej stránke. Dovolanie je totiž podľa Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu, ale len tie, o ktorých to zákon výslovne ustanovuje.

  Právnym posúdením veci   je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery   a aplikuje konkrétnu právnu normu   na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu   pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov   ide vtedy, ak súd nepoužil   správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne   závery. Nesprávne právne posúdenie veci   je síce relevantným   dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť   dovolania nezakladá ( nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).   Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,   ( dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval ), dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť   napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd ( ne ) použil správny právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov   vyvodil ( ne ) správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, 10   8 Cdo 253/2014

keby   dovolanie bolo procesne prípustné ( o taký prípad v danej veci nešlo ).   Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov   nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f / O. s. p., lebo ani ( prípadným ) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia ( pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010,   2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,   7 Cdo 26/2010 ). Preto   dovolací súd (   s ohľadom na   zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania ) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov   vo vzťahu k námietkam žalovanej   z hľadiska správnosti ich právnych záverov.  

  Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť   z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej   podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustní, odmietol.

  V dovolacom konaní úspešnému   žalobcovi   Najvyšší súd Slovenskej republiky   priznal náhradu trov dovolacieho konania   ( § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. ) pozostávajúcu z odmeny za právne zastúpenie za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k dovolaniu á 61, 87 € a režijný paušál 8, 04 €, spolu 69, 91 €   ( §   11 ods. 1, § 14 ods. 1, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. februára 2015

  JUDr. Oľga Trnková, v.r.

Za správnosť vyhotovenia:     predsedníčka senátu

Zuzana Pudmarčíková

11   8 Cdo 253/2014

12   8 Cdo 253/2014