8Cdo/242/2015

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. J., bývajúceho v R.R., zastúpeného JUDr. A., advokátom so sídlom   v Rožňave, C., proti odporcom 1. O., so sídlom v R.R., 2. Ing. Z., bývajúcej v Prahe 3, B., Česká republika, 3. J., bývajúcemu v Prahe 3, B., Česká republika, 4. T.Z., bývajúcej v Oberengstringen, G., Švajčiarsko, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 10C/10/2011, o dovolaní

navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 3. apríla 2014 sp. zn. 2Co/196/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Rožňava   rozsudkom z 11. februára 2013 sp. zn. 10C/10/2011-208 zamietol

návrh na začatie konania, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil, že „nehnuteľnosť zameraná

geometrickým plánom č. 1/2010 Geodézie Rožňava, s.r.o. zo dňa 12.1.2010 a to parcela č. 1088/3 –

zastavaná plocha o výmere 94 m2, k.ú. R., vytvorená z nehnuteľnosti parcela č. 404/3 - ostatné plochy,

o výmere 8823 m2 k.ú. R., zapísaná na LV č. X.“, patrí do dedičstva po jeho matke M., rod. T.,

zomrelej 14. februára 2001. Rozhodnutie o náhrade trov konania účastníkov a štátu si   vyhradil

v osobitnom uznesení. O veci samej tak rozhodol majúc za to, že navrhovateľ nepreukázal

nadobudnutie vlastníckeho práva jeho matkou vydržaním podľa Občianskeho zákonníka z roku 1950.

Vychádzal pritom z výsluchu účastníkov, svedkov a znalca   a z ním vypracovaného posudku č.

16/2011 a jeho súčastí a príloh. Z týchto dôkazov podľa súdu vyplynulo, že už počas života J., ktorý

mal podľa tvrdení navrhovateľa darovať spornú nehnuteľnosť svojej dcére, matke navrhovateľa v roku

1050, bol vytvorený geometrický plán č. 7620062-73, ktorý jednoznačne zameral nehnuteľnosti

pôvodne zapísané na pozemnoknižnej vložke č. 1036 na parcely EN 460/1 a 460/2. Navrhovateľom

žiadaná parcela (ktorá je súčasťou parcely   č. 460/3)   je prístupná podľa fotodokumentácie kvôli

oploteniu z betónovej podmurovky z parcely č. 404/3, ktorej vlastníkom darca nebol. Preto je zrejmé,

že darca, ak by mu žiadaná parcela patrila, by ju neodčlenil spolu so susedmi múrom a   dal by

vyhotoviť geometrický plán z roku 1973   aj s pričlením tohto prechodu k parcelám 460/1 a 460/2. Okrem toho sporný prechod - parcela č. 1088/3 nebola vytvorená z parciel pôvodne zapísaných vo

vložke č. 1036 mpč. 153a a 154, ale z neknihovanej parcely. To vyplýva z farebnej kópie

pozemnoknižnej mapy, kde sú uvedené pozemnoknižné parcely   č. 153a, č. 154, č. 153b a č. 155,

medzi ktorými je prerušovanou čiarou vyznačený prechod, ktorý má totožné podfarbenie ako okolité

verejné komunikácie v obci. Aj zo samotnej výpovede navrhovateľa ako aj svedkov vyplynulo, že bol

v užívaní nielen vlastníkov dotknutých parciel ale aj ostatných občanov obce. To, že geometrický plán

bol vyhotovený až po údajnom darovaní a nebola doň zahrnutá sporná parcela, ako aj to, že sa

používala ako verejná cesta, nasvedčuje tomu, že k darovaniu nemohlo dôjsť a následne ani

k dobromyseľnej držbe.  

Uznesením zo 14. januára 2013 č.k.10C/10/2011-175 súd prvého stupňa určil znalcovi

odmenu vo výške 345,28 eur na náhradu hotových výdavkov a za stratu času vo výške 85,29 eur.

Proti ostatne uvedenému uzneseniu súdu prvého stupňa a jeho rozsudku navrhovateľ podal

odvolania, o ktorých rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 3. apríla 2014 sp. zn.

2Co/196/2013 tak, že potvrdil obidve rozhodnutia súdu prvého stupňa.   Po preskúmaní napadnutého

rozsudku sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a na zdôraznenie

správnosti dodal, že sporná parc. č. 1088/3 nebola vytvorená z parciel pôvodne zapísaných vo vložke

1036 mpč. 153a a 154, ale bola vytvorená z neknihovanej parcely. Za tohto stavu matka navrhovateľa

nemohla vlastnícke právo k tejto parcele vydržať, pretože ju jej právny predchodca nikdy nevlastnil.

Dodal, že so všetkými námietkami navrhovateľa sa už riadne vyporiadal súd prvého stupňa.

Napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. s tým, že nie je dôvod na krátenie ani

nepriznanie znaleckej odmeny, pretože znalecký posudok bol vypracovaný v súlade s uznesením

o nariadení znaleckého dokazovania a ten aj znalec po nariadení súdu riadne doplnil.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu navrhovateľ podal dovolanie, ktoré odôvodnil tým,

že v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 písm. f/ a g/ O.s.p. (poznámka dovolacieho

súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015). Prvú

vytýkanú vadu vyvodzoval z toho, že prvostupňový súd sa nevyporiadal s námietkou navrhovateľa

týkajúcou sa správnosti záverov znaleckého posudku a s jeho návrhom vykonať kontrolné znalecké

dokazovanie. S uvedenými námietkami a návrhmi sa nevyporiadal ani odvolací súd, ktorý nezaujal

stanovisko ani k jeho námietkam týkajúcim sa pomeru sudcu k právnemu zástupcovi odporcu 1/. Vadu

konania podľa § 237 písm. g/ O.s.p. vyvodzuje navrhovateľ z toho, že vec prejednal a rozhodol na

súde prvého stupňa sudca, ktorý pre svoj pomer k zástupcovi odporcu 1/ bol vylúčený. Tvrdí, že Ing. J.

„sa osobne pozná so sudcom, tykajú si, o čom sa presvedčil žalobca osobne pri ohliadke na mieste

samom“. Menovaný vykonával pre súd prvého stupňa znaleckú činnosť, a to aj vo veciach

prejednávaných namietaným sudcom. Uviedol tiež, že jeho pochybnosti o nezaujatosti sudcu vyplynuli aj z toho, že zástupca odporcu 1/ „zostal v pojednávacej miestnosti so sudcom v diskrétnom

rozhovore po ukončení prvého pojednávania vo veci samej a taká istá situácia bola aj po pojednávaní

na mieste samom v R.“. Z uvedených dôvodov navrhovateľ navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Dovolanie v časti smerujúcej proti výroku rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o znalcovskom osobitne

neodôvodnil.

Odporcovia 1/ až 3/ sa k dovolaniu nevyjadrili.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1

O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje

proti takému rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu

(m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu

spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo

domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho

stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,

za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky

štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné

postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým možno napadnúť ešte

neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno

– iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto

mimoriadnej povahy dovolania a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie

prípustné. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často

vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo

275/2013, 6 Cdo 107/2012, 7 Cdo 92/2012 a 8 Cdo 130/2014).

Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť nevyhnutne v súlade  

s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie mimoriadnych opravných prostriedkov

platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už

viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty,  

a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci

došlo (len) z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku,

rozsudok z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že

v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali   vo všeobecnosti

zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných,

hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však za takú vadu nemožno

označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory [viď napríklad

Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova proti Rusku (rozsudok z roku 2007)].

Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád

alebo justičných omylov (pozri Ryabykh   proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád

najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti

Rusku, rozsudok z roku 2009).

Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú prípustnosť dovolania, treba

striktne dodržiavať, lebo ak mimoriadny opravný súd koná a rozhoduje napriek tomu, že neboli

splnené zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní [čl. 46 ods.

4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 51 ods. 1 ústavy] a prelomí právoplatnosť

napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu toho

účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície,

než v ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého procesu

spočíva preto v takom postupe a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec

zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné

rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať  

a rozhodovať, pretože to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá už bola nastolená právoplatným

rozhodnutím súdu nižšieho stupňa (II. ÚS 172/03).

Dovolaním navrhovateľa je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu jednak vo veci samej, ale aj

vo veci priznania znalcovského.

I. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu

vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho

súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné aj

proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o

rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 O.s.p.

V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu  

(§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku

uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval, preto ani nevyslovil

záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného dovolania preto z § 238 O.s.p.

nevyplýva.

So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu

povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní,

v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., sa dovolací súd neobmedzil

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie

nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo

alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/

rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj

rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež

rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998   a č. 23/1998).

Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je

významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade

skutočne došlo.    

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom

konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania navrhovateľa preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

Dovolateľ výslovne namieta vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., namieta teda, že sa

mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.   Predmetnú vadu vyvodzuje z toho, že

prvostupňový súd sa nevyporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa správnosti záverov znaleckého

posudku a s jeho návrhom vykonať kontrolné znalecké dokazovanie. S uvedenými námietkami

a návrhmi sa nevyporiadal ani odvolací súd, ktorý nezaujal stanovisko ani k jeho námietkam

týkajúcim sa pomeru sudcu k právnemu zástupcovi odporcu 1/. Podľa obsahu dovolateľ teda namieta,

že rozhodnutia súdov nižších stupňov nie sú riadne odôvodnené.

K ostatne uvedenému dovolaciemu dôvodu dovolací súd uvádza, že judikatúra najvyššieho

súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na problematiku

nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho

súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď najmä aktuálne rozhodnutia

ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).

Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra

2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá  

inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne,  

keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných  

pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1

písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré   bolo publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, považuje dovolací súd za plne

opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby  

sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety – dovolaním napadnuté rozhodnutie

uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán

k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých

vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom

prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho

súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd  

v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku

iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie

odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu   prvého stupňa. Napokon treba dodať, že za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v žiadnom

prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

navrhovateľa.

Pokiaľ navrhovateľ argumentuje údajnými nesprávnosťami, ku ktorým podľa jeho názoru

došlo v procese zisťovania rozhodujúcich skutkových okolností, dovolací súd uvádza, že v prípade

neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo

130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).

Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy,

nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo

týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R

125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré navrhovateľ v dovolaní zreteľne namieta, nie je

vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných

dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe

nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).

Navrhovateľ v dovolaní tiež tvrdí, že v konaní došlo aj k procesnej vade v zmysle § 237 písm.

g/ O.s.p. Dôvodí, že vec prejednal a rozhodol na súde prvého stupňa sudca, ktorý pre svoj pomer k

zástupcovi odporcu 1/ bol vylúčený. Tvrdí, že Ing. J. „sa osobne pozná so sudcom, tykajú si, o čom sa

presvedčil žalobca osobne pri ohliadke na mieste samom“. Menovaný vykonával pre súd prvého

stupňa znaleckú činnosť, a to aj vo veciach prejednávaných namietaným sudcom.   Uviedol tiež, že

jeho pochybnosti o nezaujatosti sudcu vyplynuli aj z toho, že zástupca odporcu 1/ „zostal

v pojednávacej miestnosti so sudcom v diskrétnom rozhovore po ukončení prvého pojednávania vo

veci samej a taká istá situácia bola aj po pojednávaní na mieste samom v R.“. V súvislosti s takto

tvrdenou vadou v rámci vyššie uvádzanej vady spočívajúcej podľa navrhovateľa v odňatí mu možnosti

konať pred súdom, vytýka tiež odvolaciemu súdu, že nezaujal stanovisko ani k jeho námietkam

týkajúcim sa pomeru sudcu k zástupcovi odporcu 1/.   K ostatne uvedenému dôvodu dovolania

dovolací súd poznamenáva, že navrhovateľ výslovne námietku zaujatosti vec v prvom stupni

prejednávajúceho sudcu neuplatnil. V ním koncipovanom odvolaní iba uviedol, že „nepozná prax zo

súdnych siení, ale zdá sa mu nenormálne, aby žalovaná strana ostala v pojednávacej miestnosti so

sudcom v diskrétnom rozhovore, ako to urobil zástupca žalovaného, starosta obce po skončení prvého pojednávania. Bol otočený chrbtom k dverám a nevidel, že pri mojom odchode z miestnosti to vidím.

Taká istá situácia bola po pojednávaní na tvári miesta, v R..“ Avšak bez ohľadu na to, či sa odvolací

súd mal alebo nemal vyporiadať s takto koncipovaným odvolacím dôvodom, treba podľa dovolacieho

súdu si uvedomiť, že neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia

nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania   a

rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania   v

zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne (viď R 59/1997). Totižto

inštitút vylúčenia sudcu je objektívnou procesnou kategóriou, a tým - i na samotnom rozhodovaní

podľa ustanovenia § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zásadne nezávislou. Vylúčenie sudcu

nastáva priamo zo zákona a nie až výrokom nadriadeného súdu.

Po preskúmaní veci z hľadiska takto uplatneného dovolacieho dôvodu dospel dovolací súd

k záveru, že navrhovateľ neopodstatnene tvrdí vadu konania podľa § 237 písm. g/ O.s.p.

Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so

zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich

nezaujatosti.

  Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému

prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho

rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska

vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného

vzťahu sudcu, a to: 1. k veci, v rámci ktorého by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe

skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo 2. k účastníkom konania, ktorý by bol založený na

príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo  

3. k zástupcom účastníkov konania (ktorý by bol založený na pomere, vykazujúcom znaky vzťahu

uvedeného pod 2.).

Samotné pochybnosti účastníka o existencii takéhoto vzťahu sudcu nie sú určujúce;

rozhodujúcim je, či reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli objektívne zakladať legitímne

pochybnosti o nezaujatosti sudcu.

Sudca JUDr. Marián Tengely, vec prejednávajúci na súde prvého stupňa vo vyjadrení

k tvrdeniu navrhovateľa uviedol, že štatutárneho zástupcu odporcu 1/ osobne nepozná; pozná ho iba

z konaní, v ktorom odporcu 1/ zastupoval a tiež s ním prišiel do styku   ako so znalcom v konaniach

vedených pod sp.zn. 10 C 194/95 a 8 C 1046/93, čo zistil zo znaleckého denníka. Tvrdenie

navrhovateľa, že si so zástupcom odporcu 1/ tyká, považuje za nepravdivé. Námietku navrhovateľa považuje za účelovú, nakoľko ju počas konania pred súdom prvého stupňa nevzniesol.

Posudzujúc dovolaciu námietku navrhovateľa z vyššie uvedených hľadísk dospel dovolací súd

k záveru, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre záver, že JUDr. Marián Tengely, sudca Okresného

súdu Rožňava, vec prejednal a rozhodol napriek tomu, že mal k veci, k účastníkom alebo k ich

právnym zástupcom vzťah relevantný v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. Menovaný sudca

poprel, že sa osobne poznal so zástupcom odporcu 1/ a že by s ním zotrval“ v diskrétnom rozhovore“.

Zo spisu vedeného v preskúmavanej právnej veci nevyplývajú žiadne také skutočnosti, ktoré by

preukazovali opak a spochybňovali správnosť jeho vyjadrenia. Základom pre vylúčenie sudcu môžu

byť len objektívne existujúce zákonné dôvody (viď vyššie 1. až 3.), nie však púha subjektívna

domnienka o možnej neobjektívnosti sudcu, ktorú namietajúci účastník nevie ničím konkretizovať  

a ktorú si vytvoril na základe nepreukázaných, ničím nedoložených tvrdení.

Vzťah vec prejednávajúceho sudcu a zástupcu účastníka, ktorý v iných právnych veciach

prejednávaných a rozhodovaných týmto sudcom vystupuje ako znalec, bez toho, aby boli zistené iné

objektívne skutočnosti spochybňujúce nezaujatosť sudcu, nemožno hodnotiť inak, len ako rýdzo

kolegiálny a profesionálny vzťah, ktorý nie je dôvodom pre vylúčenie sudcu z prejednávania

a rozhodovania veci v zmysle § 14 ods.1 O.s.p.

II. Navrhovateľ podal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu, teda aj

proti jeho výroku, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o znalcovskom. Predmetná časť

rozhodnutia odvolacieho súdu má procesnú povahu uznesenia, hoci je pojatá do rozsudku o veci

samej.

Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak je napadnuté zmeňujúce

uznesenie (§ 239 ods. 1 O.s.p.) alebo potvrdzujúce uznesenie, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie  

o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide  

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky(§ 239 ods. 2 O.s.p.). Ako je ale výslovne uvedené  

v § 239 ods. 3 O.s.p., ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti,

predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom a o trovách konania, ako aj  

o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje

uznesením. Navrhovateľ v prejednávanej veci napadol dovolaním výrok o priznaní znaleckej odmeny.

Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. v takomto prípade vylučuje prípustnosť dovolania.

So zreteľom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania

podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v § 237 O.s.p.

Navrhovateľ v danej veci nenamieta vady konania v zmysle § 237 a procesné vady tejto

povahy nevyšli najavo ani v dovolacom konaní. Prípustnosť dovolania preto nemožno vyvodiť ani  

z § 237 O.s.p.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania navrhovateľa   z § 238 a § 237 O.s.p. nemožno

vyvodiť, dospel najvyšší súd k záveru, že jej mimoriadny opravný prostriedok je procesne

neprípustný.   Dovolací súd preto dovolanie navrhovateľa   odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

O trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Dovolací súd o trovách

dovolacieho konania nerozhodol z týchto dôvodov:

V zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu

účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o

trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166

sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie

od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p. má na zreteli primárny záujem účastníka konania, aby bolo

čím skôr rozhodnuté vo veci samej. V niektorých prípadoch, taxatívny výpočet ktorých zákon

nepodáva (takže toto ustanovenie možno aplikovať aj v iných, než výslovne uvedených prípadoch),

má súd možnosť rozhodnúť o trovách konania až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Treba

dodať, že právna úprava daná § 151 ods. 3 O.s.p. neznamená, že sa o trovách nerozhodne, ale že sa

rozhodnutie o trovách konania, ktoré má spravidla pre účastníka konania v porovnaní s rozhodnutím

vo veci samej druhoradý význam, len oddiali.

Na obsah a účel ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p. nadväzuje § 224 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého

ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté  

o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd

prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

V danej veci Okresný súd Rožňava v závere odôvodnenia svojho rozsudku uviedol, že

o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.). Krajský

súd v Košiciach v závere odôvodnenia svojho rozsudku uviedol, že „o trovách odvolacieho konania

nerozhodol, lebo aj o nich rozhodne súd prvého stupňa v uznesení“.

O trovách prvostupňového a odvolacieho konania nebolo teda dosiaľ rozhodnuté.

Dovolací súd vychádzal z názoru, že ak právny predpis výslovne neupravuje určitú skutkovú

podstatu alebo ju upravuje len čiastočne, neznamená to, že takúto situáciu nemožno vyriešiť. Právna

teória aj súdna prax v obdobných prípadoch pripúšťajú, že na skutkovú podstatu zákonom neriešenú

(alebo riešenú len čiastočne) sa analogicky aplikuje také ustanovenie zákona, ktoré upravuje podobnú

skutkovú podstatu. Použitie analógie môže aj v procesnom práve predstavovať také riešenie procesnej

situácie, ktoré zodpovedá účelu zákona. Možnosť analógie pri aplikácii procesných noriem

upravujúcich rozhodovanie súdu o trovách konania nevylučuje ani judikatúra ústavného súdu (viď

uznesenie ústavného súdu z 1. marca 2012 sp. zn. IV. ÚS 107/2012).

Tak, ako je pre účastníka konania na súde prvého a druhého stupňa dôležité, aby bolo čo

najskôr rozhodnuté vo veci samej, je pre neho rovnako dôležité, aby v dovolacom konaní bolo čo

najskôr rozhodnuté o dovolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej;

rozhodnutie o trovách dovolacieho konania má aj tu pre účastníka konania spravidla až druhoradý

význam.  

V danom prípade treba pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania posúdiť viacero

otázok, ktoré na súdoch nižších stupňov neboli dosiaľ riešené a posúdené právoplatným rozhodnutím

súdu o trovách konania. Dovolací súd, ktorý v dovolacom konaní nevykonáva dokazovanie (viď §

243a ods. 2 veta druhá O.s.p.), nemá procesné nástroje na to, aby si pre účely svojho rozhodovania

obstaral potrebné skutkové podklady. Navyše, ak by v takomto prípade o trovách dovolacieho konania

predsa len rozhodol, bolo by jeho rozhodovanie spojené s posudzovaním otázky významnej aj pre

rozhodovanie súdov nižších stupňov o trovách prvostupňového a odvolacieho konania, ktorá ale má

byť vyriešená a právoplatne rozhodnutá najskôr týmito súdmi.  

So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že ak dovolací rozhoduje

o dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách

konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 a § 224 ods. 4 O.s.p., o trovách dovolacieho konania

rozhodne súd prvého stupňa.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 16. marca 2016.

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: M.