8Cdo/236/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Y. N., bývajúcej v S., zastúpenej JUDr. Ladislavom Potockým, advokátom so sídlom v Žiline, Mydlárska č. 19, proti žalovanému M. I., bývajúcemu v S., zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária Hagara-Hagarová, s.r.o., so sídlom v Žiline, Daniela Dlabača č. 35, IČO: 36 806 498, o vydanie časti pozemku a určenie hranice pozemku, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 18 C 111/2008, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 28. apríla 2016 sp. zn. 9 Co 84/2016, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 17. decembra 2015 č. k. 18 C 111/2008-710 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia hranice medzi parcelami KNC č. XX/1 a KNC č. XX/2 v k. ú. S. v zmysle znaleckého posudku č. X/2012 zo 17. decembra 2012 vypracovaného Ing. N. tak, že je vedená bodmi (XX-XX)-D-A-B-C-(XX/XXX) a zároveň žiadala vydanie plochy vymedzenej bodmi A-D-(XX-XX)-(XX-XXX)-(XX-XXX)-(XX-XXX)-C-B-A o výmere 15 m2 tak, ako je vyznačené v uvedenom znaleckom posudku, uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania žalovanému vo výške 1 038,41 Eur titulom trov právneho zastúpenia a vo výške 350 Eur titulom inýc h t r o v konania n a ú č e t právneho zástupc u žalovaného v lehote d o t r o c h dní od právoplatnosti rozsudku a uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy štátu Slovenskej republiky vo výške 596,10 Eur na účet súdu prvej inštancie v lehote d o troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd prvej inštancie mal nepochybne zistené, že žalovaný a jeho predkovia spornú časť užívali dobromyseľne, nerušene a ako vlastnú. Právny predchodca žalovaného mal v spornej časti záhradku, a to až k múru nehnuteľnosti žalobkyne. V konaní bolo preukázané, že žalovaný a jeho právni predchodcovia užívali spornú časť pozemku minimálne od šesťdesiatych rokov minulého storočia, teda viac ako desať rokov. Podľa súdu prvej inštancie je nepochybné, že vzťahy medzi susedmi boli viac než dobré, neboli žiadne konflikty minimálne do roku 2004 podľa uvedenia žalobkyne, ktorá však žiadne konflikty nepreukázalaod roku 2004, ale až od roku 2008, kedy podala na súd žalobný návrh. Je nepochybné, že súčasný stav je v nerušenom a dobromyseľnom užívaní žalovaného a jeho právnych predchodcov viac ako desať rokov, v dôsledku čoho došlo k vydržaniu. Súd prvej inštancie si zároveň osvojil závery ustanoveného znalca Ing. N., podľa ktorého žalovaný nezasahuje do nehnuteľnosti žalobkyne a aktuálna platná hranica evidovaná v katastri bola zameraná pri obnove katastrálneho operátu novým mapovaním. Hoci súčasný priebeh hranice medzi parcelami CKN č. XX/1 a XX/5 nezodpovedá priebehu hranice pôvodných EN parciel č. XX a XX, súčasní vlastníci sa stali vlastníkmi už v takomto stave, ktorý bol medzi pôvodnými vlastníkmi takto ustálený minimálne v čase vykonania obnovy katastrálneho operátu novým mapovaním, čo potvrdzuje zameranie i súhlas vtedajších vlastníkov. Takýto stav trval viac ako desať rokov, minimálne od obnovy katastrálneho operátu novým mapovaním, čo je viac ako desať rokov pred podaním žaloby. Právni predchodcovia po zameraní nehnuteľností dané zameranie a vlastníctvo podpísali bez výhrad a roky to tak užívali, z čoho vyplýva, že takto predmetnú hranicu akceptovali. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žaloba žalobkyne po pripustenej zmene by bola opodstatnená, avšak žalovaný poukázal n a vydržanie, ktoré bolo vykonaným dokazovaním preukázané. Z uvedeného dôvodu súd žalobu zamietol v celom rozsahu, nakoľko došlo k vydržaniu, a teda nie je dôvod ani na vydanie časti pozemku žalobkyni. Výrok o trovách konania v o vzťahu medzi sporovými stranami odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. Výrok o trovách konania štátu odôvodnil § 148 ods. 1 O.s.p.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 28. apríla 2016 sp. zn. 9 Co 84/2016 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a uložil žalobkyni povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v sume 84,34 Eur a zaplatiť ich na účet zástupcu žalovaného, a to do troch dní. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní správne vychádzal zo znaleckého posudku Ing. N., ktorý potvrdil, že hranica medzi nehnuteľnosťami s trán s poru bola ustálená v č as e vykonania obnovy katastrálneho operátu novým mapovaním. Právni predchodcovia strán sporu (plot medzi nehnuteľnosti staval starý otec žalobkyne v roku 1958 - 1960) dané zameranie a vlastníctvo podpísali bez výhrad a v takomto stave nerušene užívali. Keďže v priebehu odvolacieho konania neboli zo strany sporových strán uvedené žiadne nové skutočnosti, odvolaciemu súdu neprislúchalo hodnotiť vykonané dokazovanie inak ako ho vyhodnotil súd prvej inštancie, a preto napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil. Výrok o trovách konania odôvodnil § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, tvrdiac že súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobkyňa poukázala na to, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie následne potom vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Postupom súdu prvej inštancie bolo podľa žalobkyne porušené jej základné právo vlastniť majetok a právo na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 Ústavy Slovenskej republiky a došlo tiež k porušeniu princípov riadneho procesu v zmysle článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobkyňa namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu. Uviedla, že súd prvej inštancie sa s právnymi názormi vyslovenými v závere uznesenia odvolacieho súdu z 15. marca 2012 sp. zn. 9 Co 436/2011, ktorým zrušil pôvodné rozhodnutie súdu prvej inštancie zo 16. septembra 2011 sp. zn. 18 C 111/2008 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, vôbec nezaoberal a nevysporiadal sa s nimi. Podľa žalobkyne je vylúčené prijať ten právny záver, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudol žalovaný vydržaním, pretože jeho právni predchodcovia predmetnú nehnuteľnosti užívali od šesťdesiatych rokov. V rozsudku súdu prvej inštancie sa konštatuje, že súčasný priebeh hranice medzi CKN parcelou č. XX/1 a XX/5 nezodpovedá priebehu hranice pôvodných parciel EN č. XX a XX, pričom v tejto časti je tento rozsudok súdu prvej inštancie nepreskúmateľný, pretože parcela EN č. XX neexistuje. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie a ani odvolací súd pri svojich rozhodovaniach nerešpektovali nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v zmysle § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa poznamenala, že po celú vydržaciu dobu musí byť držba pokojná bez toho, aby si niekto uplatňoval vlastníckeho právo na túto vec, pričom žalovaný sa ani nedomáhal určeniavlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti a v tomto smere oba súdy išli nad rámec svojej právomoci. Podľa žalobkyne rozhodnutie súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 432 ods. 1 C.s.p., ktoré žalobkyňa videla v tom, že obidva súdy priznali vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti v prospech žalovaného na základe inštitútu vydržania, ktorého znaky a požiadavky žalovaný nikdy nenaplnil. Žalobkyňa navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol a zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania v prospech žalovaného.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.) dos pel k záveru, ž e dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá C.s.p.) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

6. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 C.s.p.

7. V zmysle § 420 C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 7.1 V zmysle § 421 C.s.p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).

9. V danom prípade dovolací súd prioritne posudzoval prípustnosť dovolania, t. j. či boli splnené podmienky stanovené zákonom pre vecné prejednanie dovolania. 9.1. Odborná spisba rozdeľuje podmienky prípustnosti dovolania na objektívne: a/ prípustný predmet, b/ lehotu na podania dovolania, c/ náležitosti dovolania a na subjektívne, t. j. osoba oprávnená podať dovolanie (Ficová a kol. Občianske procesné právo. Druhé aktualizované a doplnené vydanie, Bratislava, Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 2008, str. 344). 9.2. V civilnom sporovom poriadku sú jednotlivé podmienky prípustnosti dovolania upravené nasledovne v ustanoveniach § 420 až § 423 je upravený prípustný predmet, v ustanovení § 427 je stanovená lehota na podania dovolania, v ustanovení § 428 sú stanovené náležitosti dovolania a v ustanovení § 424 až § 426 sú upravené osoby, ktoré sú oprávnené podať dovolanie. 9.3. Dovolací zistil, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana sporu, zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolaním, ktoré spĺňa náležitosti stanovené zákonom (§ 428 C.s.p.) žalobkyňa napáda rozsudok odvolacieho súdu, ktorým potvrdil ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie.

9.4. Toto dovolanie žalobkyne posúdil dovolací súd podľa jej obsahu (§ 124 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že dovolací dôvod, ktorý žalobkyňa uplatnila treba posúdiť podľa § 420 písm. f/ C.s.p., v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil s a ň o u predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale an i právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

11. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj judikát R 129/1999 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

12. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).

13. Pojem „procesný postup“ súdu je potrebné vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.

14. V súvislosti s námietkou žalobkyne o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu je potrebné poukázať na to, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“

15. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí s ú d o v Slovenskej republiky p o d R 2/2016, považuje dovolac í s ú d z a plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

16. V prejednávanej veci s a odvolací súd v odôvodnení svojho (dovolaním napadnutého) rozhodnutia v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci. V tomto prípade preto ich nie je potrebné opakovať, keďže ani zo strany odvolateľa neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozhodnutím súdu prvej inštancie vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a v odôvodnení sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, takýto postup bol plne v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p.; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním nepochybne preukázané, že žalovaný a jeho predkovia nerušene užívali predmetný pozemok viac ako desať rokov a žalovaný realizáciou svojej stavby nezasahuje do vlastníckeho práva žalobkyne, pričom odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. 16.1. Dovolateľka v dovolaní výslovne namietala, že nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie spočíva v uvádzaní parcely EN č. XX, ktorá neexistuje. V odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie je skonštatované, že parcela EN č. XX bola tvorená z parciel č. XX, XX, XX, XX, XX a následne po obnove katastrálneho operátu bola táto pôvodná parcela nanovo zameraná v teréne a prečíslovaná na parc. č. CKN XX. Zdôraznil, že hoci súčasný priebeh hranice medzi parcelami CKN č. XX/1 a XX/5 nezodpovedá priebehu hranice pôvodných EN parciel č. XX a XX, súčasní vlastníci sa stali vlastníkmi už v takomto stave, ktorý bol medzi pôvodnými vlastníkmi takto ustálený minimálne v čase vykonania obnovy katastrálneho operátu n o v ý m mapovaním, č o potvrdzuje zameranie i s úhlas vtedajších vlastníkov. Druhá konkrétna námietka odvolateľky smerovala k prehláseniu podpísanému W. N., B.P. a spol. z XX.X.1987. Aj táto námietka bola vznesená už pred súdom prvej inštancie, ktorý uviedol, že mal preukázané, že pozemky, o ktorých bol vedený spor užíval právny predchodca žalovaného, pričom číslovanie pozemkov bolo v priebehu užívania menené. 16.2. Rozsudok okresného súdu obsahuje podrobné vysvetlenie dôvodov, na ktorých založil svoje rozhodnutie a s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil podľa § 219 ods. 2 O.s.p. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. tak v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

17. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej právnej úpravy dospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo podľa predchádzajúcej právnej úpravy nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (porovnaj judikáty R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.

18. Z obsahu dovolania žalobkyne ďalej vyplýva, že žalobkyňa tiež namieta, že obidva podriadené súdy priznali vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti v prospech žalovaného na základe inštitútu vydržania, ktorého znaky a požiadavky žalovaný, resp. jeho právni predchodcovia nesplnili. Argumentovala, že sporné pozemky vždy vlastnili jej právni predchodcovia a žalovaný opak nepreukázal. Ide teda len o jej polemiku s vyhodnotením skutkového stavu veci súdom. V dôvodoch dovolania dovolateľka neuvádza, aká právna otázka bola odvolacím súdom nesprávne riešená a v čom spočíva nesprávnosť toho riešenia. Pokiaľ by totiž dovolanie tieto dôvody obsahovalo, išlo by o dovolací dôvod upravený v ustanovení § 432 ods. 1 C.s.p., t. j. že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Tento dovolacídôvod však dovolateľka v dovolaní nekonkretizoval, teda ani nepoužila.

19. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa strane sporu neznemožňuje právnym posúdením (pozri judikát R 54/2012 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).

20. Ani po 1. júli 2016 neexistuje žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci na možnosť niektorej strany civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia. Nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p.

21. Žalobkyňa v dovolaní napokon namietala, ž e žalovaný s a nedomáhal určenia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti z titulu vydržania, a preto mu súdy priznali právo nad rámec tohto konania, čím porušili ústavnú rovnosť strán sporu pred súdom. Aj túto námietku považuje dovolací súd za neopodstatnenú.

22. Žalobný návrh (petit) je obligatórnou náležitosťou žaloby (§ 132 ods. 1 C.s.p.). Súd je viazaný týmto žalobným návrhom, čo znamená, že ho nemôže prekročiť a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú. Nesmie ísť nad rámec petitu (tzv. zásada "ne ultra petitum").

23. V predmetnom spore súd prvej inštancie rozhodoval výlučne o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia hranice medzi parcelami KNC č. XX/1 a KNC č. XX./2 v k. ú. S. v zmysle znaleckého posudku č. X/2012 zo XX. Q. 2012 vypracovaného Ing. N. tak, že je vedená bodmi (XX- XX)-D-A-B-C-(XX/XXX) a zároveň žiadala vydanie plochy vymedzenej bodmi A-D-(XX-XX)-(XX- XXX)-(XX-XXX)-(XX-XXX)-C-B-A o výmere 15 m2 tak, ako je vyznačené v uvedenom znaleckom posudku. Túto žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť trovy konania žalovanému a štátu, pričom odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. Oba súdy nižších inštancií teda nerozhodovali o určení vlastníckeho práva žalovaného a ani rozsudočný výrok o priznaní vlastníckeho práva žalovaného nie je obsiahnutý v napadnutom rozhodnutí. Výsledky vykonaného dokazovania a skutočnosť, že žalobkyňa neuniesla v konaní dôkazné bremeno v žiadnom prípade neznamenajú, že by súdy nižších inštancií priznali žalovanému akékoľvek právo nad rámec predmetného konania, teda že by bola porušená zásada ne ultra petitum.

24. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie žalobkyne ako procesne neprípustné odmietol (§ 447 písm. c/ C.s.p.).

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.