UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Lawyer Partners, a.s., so sídlom v Bratislave, Prievozská č. 37, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Chabadová, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pri starej prachárni č. 13, proti odporcovi L. S., bývajúcemu v Z. X, o zaplatenie 7,97 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 2 Ro 284/2013, o dovolaní odporcu proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. januára 2015 sp. zn. 12 Co 345/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
Odôvodnenie
Okresný súd Veľký Krtíš uznesením z 30. mája 2013 č. k. 2 Ro 284/2013-10 zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za návrh na začatie konania [§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“)] po zistení, že výzvu na zaplatenie súdneho poplatku prevzala navrhovateľka a súdny poplatok 16,50 € v určenej lehote 10 dní od doručenia výzvy nezaplatila napriek poučeniu o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku. Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 10. októbra 2014 sp. zn. 13 Co 1096/2014 napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Uviedol, že aby bolo možné vychádzať z toho, že konanie začalo už v roku 2006, bol navrhovateľ povinný preukázať, že návrh na č.l. 1 spisu je totožný s návrhom doručeným súdu v roku 2006. Navrhovateľka ale totožnosť týchto návrhov nepreukázala, preto ju súd prvého stupňa správne vyzval na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 16,50 € (položka č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb.) a poučil, že ak poplatok nezaplatí v súdom určenej lehote, súd konanie zastaví (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Vzhľadom na to, že navrhovateľka ani po tom poplatok nezaplatila, súd prvého stupňa konanie správne zastavil. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie s tým, že jej v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Namietala, že podanie, za ktoré súd prvého stupňa vyrubil poplatok, nie je žiadnym novým návrhom na začatie konania, ale ide len o písomnévyhotovenie toho podania urobeného v elektronickej podobe na DVD nosiči v roku 2006, ktoré nález prikázal rešpektovať a priznať mu právne účinky návrhu na začatie konania. V súvislosti s tým navrhovateľka uviedla, že prvostupňový aj odvolací súd na jednej strane popierajú totožnosť oboch podaní (z roku 2013 a 2006), na druhej strane ale aj v roku 2013 akceptujú plnú moc majúcu časovú a vecnú väzbu na podanie z roku 2006. V danom prípade nález jednoznačne konštatoval protiústavnosť postupu súdu prvého stupňa, preto navrhovateľku nemala zaťažovať povinnosť preukazovať, že podanie z roku 2013 je podaním z roku 2006, ktorému treba v zmysle nálezu priznať právne účinky. Pokiaľ sa súd prvého stupňa odmietol zaoberať podaním urobeným v roku 2006 v elektronickej podobe, mal prijať také opatrenia, aby v prípade potreby vedel posúdiť, ktoré návrhy odmietol (napríklad zapísať si úradným záznamom identifikačné údaje o DVD nosiči, obsahom ktorého sa odmietol zaoberať). V danom prípade bolo - predovšetkým so zreteľom na nález - potrebné vychádzať z toho, že návrh na začatie konania bol v súlade so zákonom podaný už v roku 2006, preto súdny poplatok za návrh na začatie konania už nebolo možné vyrubiť. Ak napriek tomu bolo konanie zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, má postup súdu za následok odňatie možnosti navrhovateľke pred súdom konať. Táto procesná vada zakladá prípustnosť a aj dôvodnosť dovolania. So zreteľom na to navrhovateľka žiadala napadnuté uznesenie a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. V danom prípade ide o dovolanie podané v obdobnej veci, aká už bola v počte väčšom ako päť predmetom konania pred dovolacím súdom na základe skoršieho dovolania toho istého dovolateľa - viď konania vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 8 Cdo 98/2018, 8 Cdo 78/2014, 8 Cdo 73/2015, 8 Cdo 447/2014, 8 Cdo 377/2014, 1 Cdo 294/2013, 2 Cdo 5/2014, 2 Cdo 15/2014, 3 Cdo 355/2013, 3 Cdo 445/2013, 4 Cdo 5/2014, 4 Cdo 79/2014, 5 Cdo 79/2014, 5 Cdo 434/2013, 6 Cdo 38/2014, 7 Cdo 46/2014. Dovolací súd sa s odôvodneniami rozhodnutí, ktoré boli vydané v týchto konaniach, v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na ne. V zmysle § 243b ods. 7 O.s.p. už ďalšie dôvody neuvádza. Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 a § 142 ods. 1 O.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.