8Cdo/202/2017

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne JUDr. K. L., advokátky, so sídlom v Košiciach, L., zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Komorovskou, so sídlom v Košiciach, Kuzmányho 57, proti žalovanému JUDr. Ing. L. G., súdnemu exekútorovi, so sídlom v Košiciach, G., zastúpenému advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o zaplatenie 6 513,04 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 28C/226/2015, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 23. mája 2017 sp. zn. 6Co/40/2016, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100%.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Košice II rozsudkom z 12. októbra 2015, č. k. 28C/226/2015-98 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala zaplatenia sumy 6 513,04 € s 9,25% úrokom z omeškania ročne od 23. júna 2014 do zaplatenia. Žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania 390,50 € a trovy právneho zastúpenia 824,13 €. Dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená v konaní žalovaným je dôvodná. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že nedošlo k osobitnej dohode o odmene za poskytované právne služby žalobkyňou pre žalovaného, z pohľadu podmienok vzniku nároku na odmenu. Nakoľko začiatok plynutia premlčacej doby v prípade, ak nebola doba splatenia dlhu dohodnutá a ani inak ustanovená, neriešila ani právna úprava v zákone č. 586/2003 Z.z. o advokácii, zákone č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, či úprava príkaznej zmluvy (§ 724 a nasl.) v Občianskom zákonníku, súd mal za to, že k vzniku nároku žalobkyne na odmenu a náhradu hotových výdavkov za každý úkon právnej služby pri zastupovaní žalovaného v konaní pred súdom, došlo okamihom vykonania jednotlivého úkonu právnej služby. Pre splatnosť záväzkovej povinnosti žalovaného sa vyžadovalo, aby ho žalobkyňa o plnenie požiadala (§ 563 Obč. zák.). Na podporu svojho názoru poukázal na právnu teóriu a judikatúru súdov (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk pod č. R/28/1984,rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. R/91/2004, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo/2634/2008). Z hľadiska premlčania nebolo preto rozhodujúce, kedy bola učinená výzva na plnenie resp. vystavená faktúra, ale kedy tak mohla žalobkyňa urobiť. Žalobkyni vzniklo právo na odmenu a náhradu hotových výdavkov za každý účtovaný úkon vo faktúre č. 2/2014 okamihom vykonania každého úkonu právnej služby, t.j. za prípravu a prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 27.5.2002 a za posledný úkon účasť na pojednávaní dňa 29.1.2007. Vychádzajúc zo všeobecnej premlčacej lehoty 3 rokov podľa § 101 Obč. zák. bol posledný nárok žalobkyne premlčaný dňom 29.1.2010, pričom žalobkyňa žalobu podala na súd až dňa 9.9.2014. Na záver dal súd do pozornosti, že pokiaľ by mal byť vznik žalobného nároku viazaný na skončenie zastupovania ako tvrdila žalobkyňa, mal vykonaným dokazovaním preukázané doručenie odvolania plnomocenstva žalobkyni prostriedkami emailovej komunikácie (v prílohe emailovej správy z 1.7.2010), pričom ani po vyjadrení žalobkyne či takýto email dostala resp. používala emailovú adresu, súd nemal pochybnosti o skončení zastupovania.

2. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 23. mája 2017 sp. zn. 6Co/40/2016 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a stranám sporu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Mal za to, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd na jeho rozhodnutie v podrobnostiach odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolacie námietky žalobkyne nepovažoval za spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa si uplatnila svoj nárok až po uplynutí premlčacej lehoty, t.j. 9.9.2014. Vznik práva na odmenu a náhradu výdavkov žalobkyne za každý účtovaný úkon vo faktúre č. 2/2014, viazal súd prvého stupňa správne na okamih vykonania jednotlivého úkonu. K poslednému úkonu z 29.1.2007 všeobecná premlčacia doba 3 rokov uplynula 29.1.2010. Súhlasil so súdom prvej inštancie, že nárok by bol premlčaný, ak by aj súd vyhovel námietke žalobkyne a jeho vznik viazal na skončenie zastupovania. Podľa jeho názoru súd mal preukázané doručenie odvolania plnomocenstva zo strany žalovaného žalobkyni 1.7.2010; svedčí o tom ich emailová komunikácia a odpoveď žalobkyne, ktorou odvolanie vzala na vedomie. K námietke, že nedošlo k platnému odvolaniu plnomocenstva pre nedostatok formy (podpisu konajúcej osoby) odvolací súd uviedol, že plnomocenstvo je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, ktorým sa osvedčuje existencia a rozsah oprávneného zástupcu konať v mene a na účet zastúpeného. Preto dôvodom zániku plnomocenstva sú právne skutočnosti vyplývajúce z § 33b ods. 1 písm. b/ Obč. zák. a jednak to vyplýva z povahy zastúpenia. Zánik právnych účinkov plnomocenstva nastal jednostranným právnym úkonom zastúpeného (odvolaním), ktoré nevyžaduje osobitnú písomnú formu ani vtedy ak je predpísaná na udelenie plnomocenstva (odvolací súd poukázal na závery právnej teórie). Vo vzťahu k zástupcovi je platné už od okamihu, kedy sa žalobkyňa ako zástupkyňa o ňom dozvedela, t.j. 1.7.2010. Premlčacia lehota jej začala plynúť 2.7.2010 a uplynula 2.7.2013. Nie je preto dôležité, z akého dôvodu žalobkyňa uplatnila svoje právo v uvedenej lehote ale to, že pre vznesenú námietku premlčania žalovaným jej nebolo možné premlčané právo priznať ( § 100 ods. 1 Obč. zák.).

3. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa dovolanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 420 písm. f/ CSP. Namietala, že nesprávnym procesným postupom súdov došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. S listinným dôkazom v podobe prílohy emailu s názvom „Zrušenie plnomocenstva“ z 1.7.2010 bez podpisu odporcu (č.l. 63) nebola podľa jej názoru oboznámená a nemohla sa k nemu vyjadriť. Preto súd podľa jej názoru „vyfabuloval neexistujúci skutkový a právny stav“. Ďalej uviedla, že sa nemohla dostatočne vyjadriť k prvýkrát predloženým dôkazom na pojednávaní (č.l. 61 až 64), vzápätí na čo vyhlásil súd dokazovanie za skončené aj napriek tomu, že žalovanému súd uložil povinnosť zaslať jej predložené dôkazy. Namietala aj zmätočnosť rozhodnutia, keď súdy otázku premlčania posudzovali z dvoch rôznych právnych okolností. Z uvádzaných dôvodov súdy nesprávnym procesným postupom porušili jej právo na spravodlivý súdny proces a jednostranne konali v prospech žalovaného.

4. Žalovaný navrhol dovolanie vo vyjadrení odmietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:

6. Dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

7. V danom prípade dovolateľka uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí), ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

9. Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom nebolo takouto vadou postihnuté.

10. Pokiaľ dovolateľka tvrdí, že súdy nedostatočne zistili skutkový stav veci a došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu niektorého z vykonaných dôkazov, najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy (§ 237 ods. 1 písm. f/ OSP) dospel k záveru, že uvedené nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení strán sporu (R 37/1993, R125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.

11. Dovolateľka nedôvodne namieta, že sa k dôkazu (č.l. 63 spisu) nemohla vyjadriť, a tým bolo konanie postihnuté vadou § 420 písm. f/ CSP. Tvrdenie žalobkyne má vyplývať z obsahu zápisnice z 12.10.2015 (súd ju mal oboznámiť len s 3 listinami) a z podania právnej zástupkyne žalovaného z 26.10.2015, ktoré uvádza v počte 4 listín. Táto skutočnosť však zo spisu nevyplýva. Súd v zápisnici uvádza len fotokópiou listu z 1.7.2010 „Zrušenie plnomocenstva“ ako prílohu emailovej správy, nerozlišuje či bola s podpisom alebo bez podpisu ako tvrdí žalobkyňa, predmetné listiny sú v spise riadne založené (na č.l. 61 až 64 spisu). Okrem toho s uvedeným dôkazom sa mohla oboznámiť aj neskôr (konanie ešte nebolo právoplatne ukončené), a najmä, mohla nesprávne vykonanie dôkazu namietať v odvolacom konaní. Z podaného odvolania je však zrejmé, že výhradu neoboznámenia s dôkazom na č.l. 63 v tomto smere nevzniesla, hoci tak urobiť mohla a podľa zásady „každý je povinný si strážiť svoje práva“, aj urobiť mala. Pretože aj pre oblasť procesného práva platí všeobecná právna zásada „male enim iure nostro uti non debemus“ („nemáme však zneužívať svoje právo“ - Gai. Institutiones 1, 53), javí sa postup žalobkyne ako odporujúci tejto zásade.

12. Za tejto situácie prelomenie stavu právnej istoty, nastolenej právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu konštatovaním prípustnosti dovolania, do úvahy neprichádza.

13. Rovnako je nedôvodná námietka, že žalobkyňa nemala dostatočnú možnosť vyjadriť sa k dôkazom (č.l. 61 až 64 spisu). Súd postupoval v súlade s ustanovením § 123 OSP, podľa ktorého právo vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu sa v konaní realizuje tak, že predseda senátu spravidla bezprostredne po vykonaní každého dôkazu umožní účastníkovi, aby sa k nemu bezprostredne vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení vykonaného dôkazu považuje za významné. Vyjadrenie k vykonanému dôkazu je jedným z podkladov, na základe ktorých súd pri rozhodovaní vo veci samej hodnotí dôkazy. Procesnú možnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napr. aj z hľadiska pravosti a správnosti listiny a pod.) musí súd vytvoriť už v rámci dokazovania. Z obsahu zápisnice z 12.10.2015 vyplýva, že súd na pojednávaní po doplnení dokazovania umožnil žalobkyni vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Žalobkyňa však žiaden nový dôkaz na doplnenie dokazovania nenavrhla. Uviedla, že si nepamätá svoju emailovú adresu v čase zasielania predložených písomností, žiadala poskytnúť priestor ďalšie vyjadrenie sa k písomnostiam. Súd preto procesne nepochybil, keď rozhodol podľa § 120 ods. 4 OSP, nakoľko dokazovanie považoval za skončené a dal priestor na záverečné prednesy. Právo žalobkyne vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a princíp rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie, porušené nebolo.

14. Pokiaľ žalobkyňa namietala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP, pričom obsah spisu nedáva žiadny dôvod pre uplatnenie druhej vety tohto stanoviska. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňalo kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 OSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahovalo aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Podľa právneho názoru vec prejednávajúceho senátu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného a nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

15. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné. Najvyšší súd preto jej dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.

16. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C.s.p.). O výške náhrady trov konania žalovanej rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

17. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.