UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Mestského urbárskeho spolku, pozemkového spoločenstva Kláštor pod Znievom, so sídlom v Kláštore pod Znievom, IČO: 17 066 646, zastúpeného Mgr. Martinou Chorváthovu, advokátkou v Martine, A. Kmeťa 28, proti žalovanej Obci Kláštor pod Znievom, so sídlom v Kláštore pod Znievom, M. Čulena 181, IČO: 00 316 733, zastúpenej JUDr. Danielom Janšom, advokátom v Banskej Bystrici, Horné Záhrady 2, o určenie neexistencie vlastníckeho práva, ktorý spor bol vedený na Okresnom súde Martin pod sp.zn. 5 C 1/2017, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 27. júna 2018 sp.zn. 7 Co 113/2018, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.
Odôvodnenie
1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že žalovaná nie je vlastníkom podielu 700/4152-ín z nehnuteľnosti bližšie označenej v žalobe. Tvrdil, že bez požadovaného určenia by mal podľa zápisu na liste vlastníctva vyplatiť žalovanej zisk pripadajúci na sporné spoluvlastnícke podiely, žalovaná však podľa zisteného skutkového stavu nie je ich vlastníkom.
2. Okresný súd Martin (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 24. januára 2018 č.k. 5 C 1/2017- 91 žalobu zamietol (výrok I.) a rozhodol, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100 %. O výške trov konania súd rozhodne samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku (výrok II.). Rozhodol tak majúc za to, že žalobca prostredníctvom predložených dôkazov nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení [§ 137 písm. c/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)]. Na odôvodnenie tohto záveru uviedol: „Pri rozhodnutí, ktorým by bolo vyhovené tejto žalobe, by sa žalobca nestal vlastníkom predmetného spoluvlastníckeho podielu. Právne postavenie žalobcu v situácii, kedy žalovaný je podielovým spoluvlastníkom podielu zapísaného v katastri nehnuteľností, nie je neisté, ani ohrozené, a teda už vôbec by pozitívnym rozhodnutím nejaká neistota alebo ohrozenie na strane žalobcu odstránené neboli.“ Poukázal na skutočnosť, že „určenia vlastníckeho práva v prípade, žeby podiel žalovaného nebol skutočne v takej výške, ako je podiel zapísaný v katastri nehnuteľností, by sa mohli domáhať vlastníci, ktorých práva sú dotknuté.“ O trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP.
3. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 27. júna 2018 sp.zn. 7 Co 113/2018 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil (§ 387 ods. 2 CSP), že na základe žiadaného určenia by sa nevyriešila otázka, ktorému subjektu má žalobca vyplácať zisk za sporné podiely v spoločnej nehnuteľnosti v zmysle § 14 ods. 4 písm. g) zákona. č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách. Uviedol, že „aj v prípade vydania žalobcom žiadaného rozhodnutia by sa jeho právne postavenie nezlepšilo, nakoľko sa uspokojivo neodstráni neistota, komu je povinný zisk pripadajúci na podiel žalovaného, vyplatiť. Uvedené rozhodnutie nevylučuje ďalšie konania o povinnosti plniť oprávnenej osobe, ktorá by mala byť vlastníkom sporných spoluvlastníckych podielov. Nemožno vylúčiť, že si vlastníctvo k týmto podielom bude uplatňovať ďalší subjekt, o ktorom môže mať žalobca rovnako pochybnosť, že je ich vlastníkom. Pokiaľ žalobca tvrdil, že sporný podiel bude následne vedený na tzv. neznámych vlastníkov, existuje tu inštitút Slovenského pozemkového fondu, ktorý v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a iného poľnohospodárskemu majetku chráni záujmy neznámych vlastníkov.“ Odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nepresvedčivosti napadnutého rozsudku vyhodnotil ako neopodstatnenú. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie považoval za dostačujúce a obsahujúce náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Keďže súd prvej inštancie nezistil existenciu naliehavého právneho záujmu, správne sa už ďalej nezaoberal vecnou dôvodnosťou nároku žalobcu a posúdením, či žalovaná skutočne nie je vlastníkom sporného podielu k dotknutej nehnuteľnosti. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. 4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dovolanie podal z dôvodu procesnej vady zmätočnosti konania a tvrdil, že súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). Namietal, že súd prvej inštancie dostatočne neodôvodnil svoj záver o tom, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rovnakou vadou podľa neho trpí aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý sa snažil nedostatky napadnutého rozhodnutia odstrániť doplnením ďalších dôvodov. V tejto súvislosti uviedol nasledovné: „Takýmto postupom sa však strana sporu o relevantných argumentoch (v čom vidia súdy nedostatok naliehavého právneho záujmu) dozvedá prvýkrát až z druhostupňového rozhodnutia, čim je jej odňaté právo celého prvého inštančného postupu (kedy by proti takémuto záveru mohla podať odvolanie) a porušené jej právo na spravodlivý proces. Následkom uvedeného nesprávneho procesného postupu je vznik právoplatného rozhodnutia s nesprávnym právnym záverom, ktorého opravy sa žalobca musí dožadovať až v dovolacom konaní.“ Tvrdil, že oba súdy nižších inštancií nesprávnym výkladom § 137 písm. c/ CSP dospeli k mylnému právnemu záveru, že v danom prípade nemá na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Argumentoval, že zamietnutím žaloby z procesných dôvodov došlo k odopretiu jeho práva na prístup k spravodlivosti. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp.zn. II. ÚS 137/08.
5. Žalovaná navrhla dovolanie zamietnuť v celom rozsahu.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné:
7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.
8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). 10. V danom prípade dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f/ CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
11. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
12. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj judikát R 129/1999 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
13. Pojem „procesný postup“ súdu je potrebné vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.
14. Dovolateľ namietal, že odvolací súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, a tým porušil jeho právo na spravodlivý proces.
15. V súvislosti s námietkou dovolateľa o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu je potrebné poukázať na to, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“
16. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
17. Dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu náležitosti v zmysle § 393 CSP. Z rozhodnutia odvolacieho súdu sú zrejmé úvahy odvolacieho súdu, ktoré ho viedli k potvrdeniu záveru súdu prvej inštancie o tom, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení nie je daný. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo by sa právne postavenie žalobcu nezmenilo, ak by žalobe vyhovel. Postup odvolacieho súdu, ktorý na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 CSP doplnil vo svojom rozhodnutí ďalšie dôvody, nemožno označiť za nesprávny. Ďalšie dôvody uvedené odvolacím súdom mali doplňujúci charakter a aj po tomto doplnení bolo nepochybné, že dôvodom pre zamietnutie žaloby bola absencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. V prípade, ak sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu prvoinštančného konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím prekvapivým. Takýto postup súdu podľa predchádzajúcej právnej úpravy nepredstavoval odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (R 56/2012). Dovolací súd konštatuje, že uvedený judikát je plne aplikovateľný aj v posudzovanej veci.
18. Z argumentácie dovolateľa v dovolaní vyplýva, že porušenie jeho práva na spravodlivý proces spočíva v tom, ako súdy posúdili otázku naliehavosti jeho právneho záujmu na požadovanom určení, teda v tom, ako súdy vec posúdili po právnej stránke.
19. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa procesnej strane neznemožňuje právnym posúdením (pozri R 54/2012 a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Vo vzťahu k prejednávanému sporu dovolací súd osobitne poukazuje na rozhodnutie 1 Cdo 311/2014, v ktorom najvyšší súd vyslovil záver, „že i keby bol (prípadne) nesprávny právny záver odvolacieho súdu o tom, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení neplatnosti predmetného právneho úkonu, nemala by táto skutočnosť za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.“ Podľa právneho názoru najvyššieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci na možnosť niektorej strany civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia. Nesprávne právne závery súdu [vrátane záverov o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu na žalobou požadovanom určení] nezakladajú prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. Na uvedenom zotrval aj aktuálny judikát R 24/2017 a obdobný právny názor zaujal aj ústavný súd v rozhodnutí sp.zn. I. ÚS 61/2019.
20. Vo vzťahu k rozhodnutiu ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 137/08 najvyšší súd konštatuje, že toto rozhodnutie nie je možné v posudzovanom prípade použiť. Poukazovanie na vybranú časť rozhodnutia ústavného súdu, bez zohľadnenia jeho celého kontextu nie je spôsobilé privodiť záver o nesprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v predmetnom spore. Najvyšší súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v dovolateľom označenej veci bolo rozhodnutie dovolacieho súdu vydané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, kedy právna úprava prípustnosti dovolania výslovne umožňovala dovolaciemu súdu preskúmavať právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 238 O.s.p.). Zmätočnostné vady konania bol dovolací súd dokonca povinný skúmať z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Právna úprava prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je však od 1. júla 2016 úplne odlišná. V dôsledku viazanosti dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP), vrátane ich obsahového i rozsahového vymedzenia, nemôže dovolací skúmať správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z iných, než dovolateľom uplatnených dôvodov. Vzhľadom na dovolateľom uplatnený dovolací dôvod (procesná vada zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP), nemohol dovolací súd podrobiťrozhodnutie odvolacieho súdu dovolaciemu prieskumu z hľadiska správnosti právneho posúdenia veci.
21. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné. Najvyšší súd preto jeho dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.
22. O náhrade trov dovolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.