8 Cdo 180/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky: A. Š., bytom B., v dovolacom konaní zastúpená JUDr. Janou Fridrichovou, advokátkou so sídlom v Bratislave,

Jakubovo nám. č. 9, proti odporcovi: F. Š., bytom B., v dovolacom konaní zastúpený

Advokátskou kanceláriou Bardač s.r.o, so sídlom Búdková 4, Bratislava, za ktorú koná

konateľ a advokát Mgr. Róbert Bardač, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

manželov, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 6C/526/1996, v konaní

o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12. novembra 2013 sp.zn.

5Co/198/2013, 5Co/199/2013, 5Co/200/2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 12. novembra 2013 sp.zn. 5Co/198/2013,

5Co/199/2013, 5Co/200/2013 vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu

Bratislava IV zo 6. decembra 2012 č.k. 6C/526/1996-928, a vo výroku o trovách odvolacieho konania, z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo 6. decembra

2012 č.k. 6C/526/1996-928 vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov (ďalej len

„BSM“) tak, že prikázal do výlučného vlastníctva účastníkov hnuteľné veci uvedené  

vo výroku rozsudku, každému v zostatkovej hodnote po 829,84 € a odporcovi uložil

povinnosť zaplatiť navrhovateľke v lehote do jedného mesiaca 54 924,54 € „titulom náhrady

za prostriedky vynaložené na výlučný majetok odporcu“. Obidvom účastníkom uložil

povinnosť zaplatiť na účet súdu spoločne a nerozdielne súdny poplatok 66 € a náhradu trov

znaleckého dokazovania v sume 2 062,91 €. O trovách konania účastníkov rozhodol tak, že

žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Pri vyporiadaní BSM vychádzal súd prvého

stupňa z toho, že manželstvo účastníkov, uzavreté 26. mája 1984, zaniklo rozvodom

vysloveným rozsudkom z 22. januára 1996 č.k. 11C/313/1994, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. marca 1996. Predmetom BSM, ktoré treba vyporiadať, sú hnuteľné veci

špecifikované vo výroku rozsudku, zostatková hodnota ktorých nebola medzi účastníkmi

sporná. Tieto veci vyporiadal podľa stavu, v akom ich účastníci výlučne ako vlastníci užívali.

Pri určení rozsahu toho, čo sa zo spoločného majetku účastníkov vynaložilo pri zhotovení

rodinného domu vo výlučnom vlastníctve odporcu, súd prvého stupňa, súc viazaný právnym

názorom vysloveným v ostatnom uznesení Krajského súdu v Bratislave z 31. októbra 2011

sp.zn. 5Co/53/2011, ktorým bol zrušený jeho skorší rozsudok z 2. novembra 2010 č.k.

6C/526/1996-665, vychádzal z rozdielu medzi všeobecnou hodnotou nehnuteľnosti odporcu

ku dňu vzniku manželstva účastníkov (85 400 €) a jej všeobecnou hodnotou ku dňu zániku

manželstva účastníkov (199 000 €). Z takto zistenej sumy 113 600 € odpočítal prostriedky

vynaložené na nehnuteľnosť odporcu z „osobného“ vlastníctva navrhovateľky

a z podielového spoluvlastníctva účastníkov v celkovej sume 3 750,91 €, a tak dospel

k záveru, že zo spoločného majetku účastníkov bolo vynaložené na výlučný majetok odporcu

suma 109 849,09 €, polovicu ktorej je odporca povinný zaplatiť navrhovateľke „titulom

náhrady za prostriedky vynaložené na výlučný majetok odporcu“.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 12. novembra 2013

sp.zn. 5Co/198/2013, 5Co/199/2013, 5Co/200/2013 potvrdil odvolaním odporcu napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa a potvrdil aj odvolaniami účastníkov, resp. odvolaním navrhovateľky napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa zo 16. novembra 2011 č.k.

6C/526/1999-687 (ktorým bol ustanovený znalec a účastníkom bola uložená povinnosť zložiť

preddavok na trovy spojené so znaleckým dokazovaním), resp. z 25. septembra 2012 č.k.

6C/526/1996-882 (ktorým navrhovateľke nebolo priznané oslobodenie od súdnych

poplatkov). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že ich náhradu

navrhovateľke nepriznal. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku

súdu prvého stupňa vo veci samej, ktoré v celom rozsahu zopakoval v dôvodoch svojho

rozsudku, a podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb. v znení

neskorších predpisov (v ďalšom texte len „O.s.p.“ a v znení do 31. decembra 2014) obmedzil

odôvodnenie svojho rozsudku len na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom

prvého stupňa.

Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, odporca podal dovolanie, prípustnosť a odôvodnenosť ktorého vyvodzuje

z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. a tiež tvrdí, že napadnuté rozhodnutie spočíva   aj na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa odporcu spočíva vada konania podľa § 237

písm. f/ O.s.p. v tom, že súd prvého stupňa, s odôvodnením rozhodnutia ktorého sa odvolací

súd plne stotožnil, odôvodnil svoje rozhodnutie nedostatočne, svojvoľne a nepresvedčivo.

V odôvodnení jeho rozsudku predovšetkým absentuje špecifikácia toho, ktoré dôkazy súd

vykonal, resp. chýba zmienka o tom, ktoré skutočnosti mal súd a z akých dôkazov  

za preukázané. Súd sa v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nevenoval riešeniu otázky

dôležitej v zmysle ustanovenia § 150, druhá veta Občianskeho zákonníka, zákona č. 40/1964

Zb. (ďalej len „O.z.“), podľa ktorého každý z manželov je povinný nahradiť, čo sa zo

spoločného majetku vynaložilo na jeho osobný majetok a hoci v odôvodní svojho rozsudku

cituje „právnu doktrínu“ („pre posúdenie výšky náhrady toho, čo sa zo spoločného majetku

manželov vynaložilo na oddelený majetok jedného z nich, nie je rozhodujúce o akú sumu  

sa jeho majetok investíciami zhodnotil, ale to, aká suma sa na tento účel skutočne vynaložila

z ich spoločných prostriedkov“), rozhodol presne naopak, pretože v skutočnosti neskúmal,

aká suma sa na účel zhodnotenia rodinného domu skutočne vynaložila z ich spoločných

prostriedkov, ale skúmal rozdiel hodnôt rodinného domu ku dňu vzniku a ku dňu zániku

manželstva účastníkov. Odporca tvrdí, že súdy si tak protirečia, pretože „hoci aplikovali § 150 O.z., dospeli k úplne opačným záverom“. „Tieto protichodné a svojvoľné závery nie  

sú v prvostupňovom rozsudku, ani v napadnutom rozsudku nijako zdôvodnené“. Odporca v ďalších častiach svojho dovolania spochybňuje právne posúdenie veci súdmi. Z týchto

dôvodov navrhol odporca napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, a pre rovnaké vady

i rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Navrhovateľka navrhla dovolanie odporcu odmietnuť, pretože smeruje proti takému

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon nepripúšťa, resp. navrhla ho zamietnuť z dôvodu, že  

je nedôvodné.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), dospel k

záveru, že sú splnené procesné podmienky konania o dovolaní. Prejednal vec bez nariadenia

dovolacieho pojednávania, pretože jeho nariadenie nepovažoval za potrebné (§ 243a ods. 1

O.s.p.) a dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu treba zrušiť.

Primárnou povinnosťou dovolacieho súdu je zaoberať sa tým, či rozhodné skutkové  

a právne závery odvolacieho súdu, na ktorých založil svoje dovolaním účastníka napadnuté

rozhodnutie, nie sú arbitrárne, svojvoľné a v tomto zmysle teda neodôvodnené, a či ich   zo zákonného hľadiska možno považovať za udržateľné, pretože danosť takejto vady by

zakladal v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. prípustnosť dovolania účastníka bez ohľadu na

procesnú formu a spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť

rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych

argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky

alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti

takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených  

v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Okrem toho, arbitrárnosť

rozhodnutia súdu môže vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych

predpisov aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Nezávislosť rozhodovania súdu  

sa má totiž uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom

rámci. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy,

ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera

účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd Slovenskej

republiky v náleze I. ÚS 118/2013 z 22. januára 2014 konštatoval, že okrem nedostatočne

odôvodnených rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd ako ústavne nesúladné (porušujúce

základné práva) hodnotí aj také ich rozhodnutia, ktoré síce môžu vykazovať rozsiahle

odôvodenie, avšak ktorými boli normy podústavného práva interpretované v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (obdobný prístup

naostatok možno nájsť aj v judikatúre Ústavného súdu Českej republiky, napr.  

III. ÚS 150/99).

Súd prvého stupňa, potom ako boli jeho tri predchádzajúce rozsudky (vychádzajúce

pri rozhodovaní o náhrade toho, čo sa zo spoločného majetku účastníkov vynaložilo  

na ostatný majetok odporcu z „vynaložených konkrétnych investícii“) zrušené odvolacím

súdom, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho zrušujúcom

uznesení z 31. októbra 2011 sp.zn. 5Co/53/2011, v svojom ostatnom rozsudku pri určení rozsahu toho, čo sa zo spoločného majetku účastníkov vynaložilo pri zhotovení rodinného

domu vo výlučnom vlastníctve odporcu, vychádzal z rozdielu medzi všeobecnou hodnotou

nehnuteľnosti odporcu ku dňu vzniku manželstva účastníkov (85 400 €) a jeho všeobecnou

hodnotou ku dňu zániku ich manželstva (199 000 €). Z takto určenej sumy 113 600 € potom

odpočítal prostriedky vynaložené na nehnuteľnosť odporcu z „osobného“ vlastníctva

navrhovateľky a z podielového spoluvlastníctva účastníkov v celkovej sume 3 750,91 €, a tak

dospel k záveru, že zo spoločného majetku účastníkov bolo vynaložené na výlučný majetok

odporcu suma 109 849,09 €, polovicu ktorej (54 924,54 €) je odporca povinný zaplatiť

navrhovateľke „titulom náhrady za prostriedky vynaložené na výlučný majetok odporcu“.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s takýmto odôvodnením rozsudku súdu prvého

stupňa a obmedzil sa len na skonštatovanie jeho správnosti.

Podľa dovolacieho súdu takáto interpretácia a aplikácia ustanovenia § 150, druhá veta

O.z. pri určení náhrady toho, čo sa zo spoločného majetku účastníkov konania vynaložilo  

na ostatný majetok odporcu, zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy,  

je zjavne jednostranná a v rozpore s princípmi spravodlivosti. Odvolací súd sa vyššie

uvedeným výkladom ustanovenia § 150, druhá veta O.z. natoľko odchýlil od jeho znenia, že

sa zásadne poprel jeho účel a význam.

Podľa označenej normy pri vyporiadaní BSM je každý zo spoluvlastníkov oprávnený

požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a naopak,  

je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok.

Z predmetného ustanovenia vyplýva, že v prípade investícií z BSM do ostatného

majetku jedného z nich, sú prostriedkami, ktoré je tento manžel povinný nahradiť, prostriedky

skutočne vynaložené na tieto investície („..., čo sa zo spoločného majetku vynaložilo...“).  

Pri ich zisťovaní sa vychádza z ceny vecí a prác vložených do jeho ostatného majetku v čase,

kedy boli vynaložené, a nie zo všeobecnej hodnoty zhotovenej veci (výslednej

objektivizovanej hodnoty nehnuteľností a stavieb, ktorá je znaleckým odhadom  

ich najpravdepodobnejšej ceny ku dňu ohodnotenia, ktorú by tieto mali dosiahnuť na trhu  

v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať

s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená

neprimeranou pohnútkou) v oddelenom majetku jedného z manželov (porovnaj uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 26. júna 2012 sp.zn. 6 MCdo 10/2011 a z 27. marca 2014 sp.zn. 1 MCdo 12/2011). Ak zákon ustanovuje, že treba nahradiť, čo bolo vynaložené,

tak už z jazykového výkladu vyplýva, že ide o náklady, ktoré boli vynaložené v čase minulom

a jeho výška ku dňu zániku manželstva ani ku dňu vyporiadania BSM nie je inak

modifikovaná. Tým, čo je povinný nahradiť jeden z manželov v prípade investícií do jeho

ostatného majetku z BSM, sú teda finančné prostriedky na tieto investície skutočne

vynaložené. Ak ide o obstaranie vecí, ktoré boli zabudované do domu jedného z manželov,

prípadne o náklady na prácu s tým spojené, potom určujúce sú ceny týchto vecí a prác v čase,

kedy boli vynaložené. Zákonodarca vychádza z toho, že manželia spoločne vynaložili

spoločné prostriedky ma ostatný majetok jedného z nich, a boli s týmto jeho použitím

uzrozumení a vedomí si toho, že ich „vrátenie do bezpodielového spoluvlastníctva“ bude

prichádzať do úvahy len pri jeho vyporiadaní. Potom, pravda, v skutočne vynaloženej výške,

nie teda v cene zabudovaných vecí a vynaloženej práce, ktoré by mali ku dňu zániku

manželstva, resp. ku dňu rozhodovania súdu, to znamená, že ani v prípadne vyššej cene, ale

ani nižšej cene. Práve princíp vyporiadania spočívajúci v tom, že sa tak vyporiadava to,  

čo bolo manželmi v zhode vynaložené na ostatný majetok jedného z manželov, tiež vylučuje,

aby také vyrovnanie bolo nemorálne (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky   z 20. decembra 2000 sp.zn. 22 Cdo 2655/98). Rovnako aj v právnej teórii sa jednoznačne

vykladá ustanovenie § 150, druhá veta O.z. tak, že   pre posúdenie výšky náhrady toho, čo  

sa zo spoločného majetku manželov vynaložilo na oddelený majetok jedného z nich (a

naopak), nie je rozhodujúce, o akú sumu sa jeho majetok investíciami zhodnotil, ale to, aká

suma sa na tento účel skutočne vynaložila z ich spoločných prostriedkov  

(Vojčík,P. a kolektív, Občiansky zákonník, stručný komentár, tretie, doplnené a prepracované

vydanie, IURA EDITION, 2010, str. 404). Pre posúdenie výšky náhrady je rozhodná čiastka,

ktoré bolo zo spoločného majetku vynaložená s tým z neho odčerpaná, v žiadnom prípade

teda hodnota takto vytvoreného diela (Češka, Z. a kolektív, Občanský zákoník, Komentář,

Praha – Panorama – 1987, díl I., str. 534).

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd prisvedčil názoru dovolateľa, že napadnuté

rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne. Dovolací súd konštatuje, že   arbitrárnosť tohto

rozhodnutia spočíva v zjavne nesprávnom výklade a následnej aplikácii ustanovenia § 150

O.z. na daný prípad.

Uvedené zistenia, zakladajúce arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť napadnutého

rozhodnutia krajského súdu preto viedli dovolací súd k záveru, že napadnutým rozhodnutím

krajského súdu bolo porušené právo dovolateľa v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na zistenú vadu konania v zmysle  

§ 237 písm. f/ O.s.p. rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie

konanie (§243b O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. marca 2015

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová