8 Cdo 180/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky: A. Š., bytom B., v dovolacom konaní zastúpená JUDr. Janou Fridrichovou, advokátkou so sídlom v Bratislave,
Jakubovo nám. č. 9, proti odporcovi: F. Š., bytom B., v dovolacom konaní zastúpený
Advokátskou kanceláriou Bardač s.r.o, so sídlom Búdková 4, Bratislava, za ktorú koná
konateľ a advokát Mgr. Róbert Bardač, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 6C/526/1996, v konaní
o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12. novembra 2013 sp.zn.
5Co/198/2013, 5Co/199/2013, 5Co/200/2013, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 12. novembra 2013 sp.zn. 5Co/198/2013,
5Co/199/2013, 5Co/200/2013 vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu
Bratislava IV zo 6. decembra 2012 č.k. 6C/526/1996-928, a vo výroku o trovách odvolacieho konania, z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo 6. decembra
2012 č.k. 6C/526/1996-928 vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov (ďalej len
„BSM“) tak, že prikázal do výlučného vlastníctva účastníkov hnuteľné veci uvedené
vo výroku rozsudku, každému v zostatkovej hodnote po 829,84 € a odporcovi uložil
povinnosť zaplatiť navrhovateľke v lehote do jedného mesiaca 54 924,54 € „titulom náhrady
za prostriedky vynaložené na výlučný majetok odporcu“. Obidvom účastníkom uložil
povinnosť zaplatiť na účet súdu spoločne a nerozdielne súdny poplatok 66 € a náhradu trov
znaleckého dokazovania v sume 2 062,91 €. O trovách konania účastníkov rozhodol tak, že
žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Pri vyporiadaní BSM vychádzal súd prvého
stupňa z toho, že manželstvo účastníkov, uzavreté 26. mája 1984, zaniklo rozvodom
vysloveným rozsudkom z 22. januára 1996 č.k. 11C/313/1994, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. marca 1996. Predmetom BSM, ktoré treba vyporiadať, sú hnuteľné veci
špecifikované vo výroku rozsudku, zostatková hodnota ktorých nebola medzi účastníkmi
sporná. Tieto veci vyporiadal podľa stavu, v akom ich účastníci výlučne ako vlastníci užívali.
Pri určení rozsahu toho, čo sa zo spoločného majetku účastníkov vynaložilo pri zhotovení
rodinného domu vo výlučnom vlastníctve odporcu, súd prvého stupňa, súc viazaný právnym
názorom vysloveným v ostatnom uznesení Krajského súdu v Bratislave z 31. októbra 2011
sp.zn. 5Co/53/2011, ktorým bol zrušený jeho skorší rozsudok z 2. novembra 2010 č.k.
6C/526/1996-665, vychádzal z rozdielu medzi všeobecnou hodnotou nehnuteľnosti odporcu
ku dňu vzniku manželstva účastníkov (85 400 €) a jej všeobecnou hodnotou ku dňu zániku
manželstva účastníkov (199 000 €). Z takto zistenej sumy 113 600 € odpočítal prostriedky
vynaložené na nehnuteľnosť odporcu z „osobného“ vlastníctva navrhovateľky
a z podielového spoluvlastníctva účastníkov v celkovej sume 3 750,91 €, a tak dospel
k záveru, že zo spoločného majetku účastníkov bolo vynaložené na výlučný majetok odporcu
suma 109 849,09 €, polovicu ktorej je odporca povinný zaplatiť navrhovateľke „titulom
náhrady za prostriedky vynaložené na výlučný majetok odporcu“.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 12. novembra 2013
sp.zn. 5Co/198/2013, 5Co/199/2013, 5Co/200/2013 potvrdil odvolaním odporcu napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a potvrdil aj odvolaniami účastníkov, resp. odvolaním navrhovateľky napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa zo 16. novembra 2011 č.k.
6C/526/1999-687 (ktorým bol ustanovený znalec a účastníkom bola uložená povinnosť zložiť
preddavok na trovy spojené so znaleckým dokazovaním), resp. z 25. septembra 2012 č.k.
6C/526/1996-882 (ktorým navrhovateľke nebolo priznané oslobodenie od súdnych
poplatkov). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že ich náhradu
navrhovateľke nepriznal. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku
súdu prvého stupňa vo veci samej, ktoré v celom rozsahu zopakoval v dôvodoch svojho
rozsudku, a podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších predpisov (v ďalšom texte len „O.s.p.“ a v znení do 31. decembra 2014) obmedzil
odôvodnenie svojho rozsudku len na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom
prvého stupňa.
Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, odporca podal dovolanie, prípustnosť a odôvodnenosť ktorého vyvodzuje
z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. a tiež tvrdí, že napadnuté rozhodnutie spočíva aj na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa odporcu spočíva vada konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. v tom, že súd prvého stupňa, s odôvodnením rozhodnutia ktorého sa odvolací
súd plne stotožnil, odôvodnil svoje rozhodnutie nedostatočne, svojvoľne a nepresvedčivo.
V odôvodnení jeho rozsudku predovšetkým absentuje špecifikácia toho, ktoré dôkazy súd
vykonal, resp. chýba zmienka o tom, ktoré skutočnosti mal súd a z akých dôkazov
za preukázané. Súd sa v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nevenoval riešeniu otázky
dôležitej v zmysle ustanovenia § 150, druhá veta Občianskeho zákonníka, zákona č. 40/1964
Zb. (ďalej len „O.z.“), podľa ktorého každý z manželov je povinný nahradiť, čo sa zo
spoločného majetku vynaložilo na jeho osobný majetok a hoci v odôvodní svojho rozsudku
cituje „právnu doktrínu“ („pre posúdenie výšky náhrady toho, čo sa zo spoločného majetku
manželov vynaložilo na oddelený majetok jedného z nich, nie je rozhodujúce o akú sumu
sa jeho majetok investíciami zhodnotil, ale to, aká suma sa na tento účel skutočne vynaložila
z ich spoločných prostriedkov“), rozhodol presne naopak, pretože v skutočnosti neskúmal,
aká suma sa na účel zhodnotenia rodinného domu skutočne vynaložila z ich spoločných
prostriedkov, ale skúmal rozdiel hodnôt rodinného domu ku dňu vzniku a ku dňu zániku
manželstva účastníkov. Odporca tvrdí, že súdy si tak protirečia, pretože „hoci aplikovali § 150 O.z., dospeli k úplne opačným záverom“. „Tieto protichodné a svojvoľné závery nie
sú v prvostupňovom rozsudku, ani v napadnutom rozsudku nijako zdôvodnené“. Odporca v ďalších častiach svojho dovolania spochybňuje právne posúdenie veci súdmi. Z týchto
dôvodov navrhol odporca napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, a pre rovnaké vady
i rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Navrhovateľka navrhla dovolanie odporcu odmietnuť, pretože smeruje proti takému
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon nepripúšťa, resp. navrhla ho zamietnuť z dôvodu, že
je nedôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), dospel k
záveru, že sú splnené procesné podmienky konania o dovolaní. Prejednal vec bez nariadenia
dovolacieho pojednávania, pretože jeho nariadenie nepovažoval za potrebné (§ 243a ods. 1
O.s.p.) a dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu treba zrušiť.
Primárnou povinnosťou dovolacieho súdu je zaoberať sa tým, či rozhodné skutkové
a právne závery odvolacieho súdu, na ktorých založil svoje dovolaním účastníka napadnuté
rozhodnutie, nie sú arbitrárne, svojvoľné a v tomto zmysle teda neodôvodnené, a či ich zo zákonného hľadiska možno považovať za udržateľné, pretože danosť takejto vady by
zakladal v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. prípustnosť dovolania účastníka bez ohľadu na
procesnú formu a spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť
rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych
argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky
alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru
ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených
v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Okrem toho, arbitrárnosť
rozhodnutia súdu môže vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych
predpisov aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Nezávislosť rozhodovania súdu
sa má totiž uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom
rámci. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy,
ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera
účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd Slovenskej
republiky v náleze I. ÚS 118/2013 z 22. januára 2014 konštatoval, že okrem nedostatočne
odôvodnených rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd ako ústavne nesúladné (porušujúce
základné práva) hodnotí aj také ich rozhodnutia, ktoré síce môžu vykazovať rozsiahle
odôvodenie, avšak ktorými boli normy podústavného práva interpretované v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (obdobný prístup
naostatok možno nájsť aj v judikatúre Ústavného súdu Českej republiky, napr.
III. ÚS 150/99).
Súd prvého stupňa, potom ako boli jeho tri predchádzajúce rozsudky (vychádzajúce
pri rozhodovaní o náhrade toho, čo sa zo spoločného majetku účastníkov vynaložilo
na ostatný majetok odporcu z „vynaložených konkrétnych investícii“) zrušené odvolacím
súdom, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho zrušujúcom
uznesení z 31. októbra 2011 sp.zn. 5Co/53/2011, v svojom ostatnom rozsudku pri určení rozsahu toho, čo sa zo spoločného majetku účastníkov vynaložilo pri zhotovení rodinného
domu vo výlučnom vlastníctve odporcu, vychádzal z rozdielu medzi všeobecnou hodnotou
nehnuteľnosti odporcu ku dňu vzniku manželstva účastníkov (85 400 €) a jeho všeobecnou
hodnotou ku dňu zániku ich manželstva (199 000 €). Z takto určenej sumy 113 600 € potom
odpočítal prostriedky vynaložené na nehnuteľnosť odporcu z „osobného“ vlastníctva
navrhovateľky a z podielového spoluvlastníctva účastníkov v celkovej sume 3 750,91 €, a tak
dospel k záveru, že zo spoločného majetku účastníkov bolo vynaložené na výlučný majetok
odporcu suma 109 849,09 €, polovicu ktorej (54 924,54 €) je odporca povinný zaplatiť
navrhovateľke „titulom náhrady za prostriedky vynaložené na výlučný majetok odporcu“.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s takýmto odôvodnením rozsudku súdu prvého
stupňa a obmedzil sa len na skonštatovanie jeho správnosti.
Podľa dovolacieho súdu takáto interpretácia a aplikácia ustanovenia § 150, druhá veta
O.z. pri určení náhrady toho, čo sa zo spoločného majetku účastníkov konania vynaložilo
na ostatný majetok odporcu, zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy,
je zjavne jednostranná a v rozpore s princípmi spravodlivosti. Odvolací súd sa vyššie
uvedeným výkladom ustanovenia § 150, druhá veta O.z. natoľko odchýlil od jeho znenia, že
sa zásadne poprel jeho účel a význam.
Podľa označenej normy pri vyporiadaní BSM je každý zo spoluvlastníkov oprávnený
požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a naopak,
je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok.
Z predmetného ustanovenia vyplýva, že v prípade investícií z BSM do ostatného
majetku jedného z nich, sú prostriedkami, ktoré je tento manžel povinný nahradiť, prostriedky
skutočne vynaložené na tieto investície („..., čo sa zo spoločného majetku vynaložilo...“).
Pri ich zisťovaní sa vychádza z ceny vecí a prác vložených do jeho ostatného majetku v čase,
kedy boli vynaložené, a nie zo všeobecnej hodnoty zhotovenej veci (výslednej
objektivizovanej hodnoty nehnuteľností a stavieb, ktorá je znaleckým odhadom
ich najpravdepodobnejšej ceny ku dňu ohodnotenia, ktorú by tieto mali dosiahnuť na trhu
v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať
s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená
neprimeranou pohnútkou) v oddelenom majetku jedného z manželov (porovnaj uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 26. júna 2012 sp.zn. 6 MCdo 10/2011 a z 27. marca 2014 sp.zn. 1 MCdo 12/2011). Ak zákon ustanovuje, že treba nahradiť, čo bolo vynaložené,
tak už z jazykového výkladu vyplýva, že ide o náklady, ktoré boli vynaložené v čase minulom
a jeho výška ku dňu zániku manželstva ani ku dňu vyporiadania BSM nie je inak
modifikovaná. Tým, čo je povinný nahradiť jeden z manželov v prípade investícií do jeho
ostatného majetku z BSM, sú teda finančné prostriedky na tieto investície skutočne
vynaložené. Ak ide o obstaranie vecí, ktoré boli zabudované do domu jedného z manželov,
prípadne o náklady na prácu s tým spojené, potom určujúce sú ceny týchto vecí a prác v čase,
kedy boli vynaložené. Zákonodarca vychádza z toho, že manželia spoločne vynaložili
spoločné prostriedky ma ostatný majetok jedného z nich, a boli s týmto jeho použitím
uzrozumení a vedomí si toho, že ich „vrátenie do bezpodielového spoluvlastníctva“ bude
prichádzať do úvahy len pri jeho vyporiadaní. Potom, pravda, v skutočne vynaloženej výške,
nie teda v cene zabudovaných vecí a vynaloženej práce, ktoré by mali ku dňu zániku
manželstva, resp. ku dňu rozhodovania súdu, to znamená, že ani v prípadne vyššej cene, ale
ani nižšej cene. Práve princíp vyporiadania spočívajúci v tom, že sa tak vyporiadava to,
čo bolo manželmi v zhode vynaložené na ostatný majetok jedného z manželov, tiež vylučuje,
aby také vyrovnanie bolo nemorálne (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 20. decembra 2000 sp.zn. 22 Cdo 2655/98). Rovnako aj v právnej teórii sa jednoznačne
vykladá ustanovenie § 150, druhá veta O.z. tak, že pre posúdenie výšky náhrady toho, čo
sa zo spoločného majetku manželov vynaložilo na oddelený majetok jedného z nich (a
naopak), nie je rozhodujúce, o akú sumu sa jeho majetok investíciami zhodnotil, ale to, aká
suma sa na tento účel skutočne vynaložila z ich spoločných prostriedkov
(Vojčík,P. a kolektív, Občiansky zákonník, stručný komentár, tretie, doplnené a prepracované
vydanie, IURA EDITION, 2010, str. 404). Pre posúdenie výšky náhrady je rozhodná čiastka,
ktoré bolo zo spoločného majetku vynaložená s tým z neho odčerpaná, v žiadnom prípade
teda hodnota takto vytvoreného diela (Češka, Z. a kolektív, Občanský zákoník, Komentář,
Praha – Panorama – 1987, díl I., str. 534).
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd prisvedčil názoru dovolateľa, že napadnuté
rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne. Dovolací súd konštatuje, že arbitrárnosť tohto
rozhodnutia spočíva v zjavne nesprávnom výklade a následnej aplikácii ustanovenia § 150
O.z. na daný prípad.
Uvedené zistenia, zakladajúce arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť napadnutého
rozhodnutia krajského súdu preto viedli dovolací súd k záveru, že napadnutým rozhodnutím
krajského súdu bolo porušené právo dovolateľa v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na zistenú vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie
konanie (§243b O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. marca 2015
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová