UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu SPP Distribúcia a. s., IČO: 35 910 739, so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 44b, zastúpeného advokátskou kanceláriou SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Šoltésovej 14, proti žalovanej E. N., bývajúcej v R., o zaplatenie 2.054,89 eur, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 7 C 503/2015, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 31. marca 2016 sp. zn. 2 Co 56/2016, takto
rozhodol:
Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 31. marca 2016 sp. zn. 2 Co 56/2016 a uznesenie Okresného súdu Bratislava III z 25. novembra 2015 č. k. 7 C 503/2015-33 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 31. marca 2016 sp. zn. 2 Co 56/2016 potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“) z 25. novembra 2015 č. k. 7 C 503/2015-33, ktorým bolo zastavené konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku v sume 123 eur a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Potvrdenie uznesenia prvoinštančného súdu odôvodnil jeho vecnou správnosťou. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ž e nakoľko žalobca súdny poplatok nezaplatil, odvolací súd preto uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30. júna 2016, ďalej len „O. s. p.“) potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. 2. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Žiadal, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu ako i uznesenie prvoinštančného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Prípustnosť a zároveň dôvodnosť podaného dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., pretože v konaní došlo k vade podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., vzhľadom na to, že dovolateľovi ako účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Namietal, že odvolací súd nerešpektoval stav, ktorý tu bol v čase jeho rozhodovania, a teda že neprihliadol na skutočnosť, že dovolateľ si svoju poplatkovú povinnosť splnil. K dovolaniu pripojil aj potvrdenie o vykonanej platbe. 3. Dovolanie žalobcu bolo podané 9. júna 2016. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s.p.“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie jeustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C. s. p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, zastúpená advokátom, bez nariadenia dovolacieho pojednávania dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť. 5. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236 ods. 1 O. s. p.). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 O. s. p. a proti uzneseniu § 239 O. s. p. Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k najzávažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O. s. p. 6. V danom prípade je dovolaním napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu o zastavení konania pre nesplnenie poplatkovej povinnosti. Žalobcom podané dovolanie nesmeruje proti uzneseniu, ktoré by malo znaky tých uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., proti ktorým bolo dovolanie prípustné. Žalobca dovolaním napadol potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, proti ktorému podanie dovolania výslovne vylučovalo ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. 7. Žalobca tvrdí, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Pod odňatím možnosti pred súdom konať podľa tohto ustanovenia sa do 30. júna 2016 rozumel procesne nesprávny postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožnila realizácia jeho procesných oprávnení priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. 8. V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že už v priebehu prvoinštančného konania (dňa 14. septembra 2015) pred vydaním rozhodnutia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, žalobca na výzvu súdu (doručenú mu 11. septembra 2015) uhradil prevodom z účtu v banke na účet súdu prvej inštancie (R.) súdny poplatok za podanú žalobu 123 eur. V informácii pre príjemcu zároveň uviedol údaj 7 C 503/2015, čomu potom zodpovedá označenie spisovej značky konania na súde prvej inštancie. Z výpisu bankového účtu majiteľa BL Consulting, s. r. o. (č. l. 49), vyplýva, že úhrada sumy 123 eur bola z tohto účtu na účet súdu prvej inštancie aj reálne vykonaná. K vyhotoveniu úradného záznamu (č. l. 36) o tom, že súdny poplatok vo výške 123 eur nebol ku dňu 21. januára 2016 zo strany žalobcu uhradený, a z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzali súdy nižších inštancií, došlo zrejme iba v dôsledku neuvedenia variabilného symbolu pri platbe (t. j. nedošlo k tzv. „spárovaniu“ platby). Uvedené však nič nemení na skutočnosti, že prevod sumy 123 eur na účet súdu prvej inštancie bol riadne zrealizovaný, a táto suma bola na účet súdu i riadne pripísaná (s poznámkou o spisovej značke konania, ku ktorej sa uhrádzaný súdny poplatok vzťahoval). Keďže zákon o súdnych poplatkoch vo svojich ustanoveniach výslovne neupravuje okamih splnenia poplatkovej povinnosti, ak je súdny poplatok hradený bankovým prevodom, možno podporne vychádzať z ustanovenia § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého peňažný dlh plnený prostredníctvom peňažného ústavu je splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa v peňažnom ústave (čo v danom prípade aj nastalo). 9. Keďže si žalobca svoju poplatkovú povinnosť riadne a včas splnil, súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď postupom podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil. Rovnako správne nepostupoval ani odvolací súd, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil (hoci ho na zaplatenie súdneho poplatku žalobca upozornil i predložením potvrdenia o jeho úhrade, ktorú skutočnosť si však odvolací súd už v ďalšom nepreveroval), napriek tomu, že ho mal zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (k tomu pozri i rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. augusta 2001 sp. zn. 2 Cdo 6/2001, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 4/2003, a tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 2. októbra 2008 sp. zn. III. ÚS 203/08). 10. Tým že odvolací súd nesprávne rozhodol o potvrdení prvoinštančného uznesenia o zastavení konania, bolo žalobcovi znemožnené uskutočňovanie jeho procesných práv v takej miere, že tým bolo zároveň porušené jeho právo na spravodlivý proces. Zastavením konania, hoci na to neboli zákonné dôvody, došlo k porušeniu ústavného zákazu denegatio iustitiae, ktorý je implicitne obsahom práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky. Nezákonné zastavenie konania totiž vo svojich dôsledkoch znamená neprípustné odopretie súdnej ochrany uplatnenému subjektívnemu právu. Dovolací súd preto uznesenie odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP). Pretože nápravuvzniknutého procesného stavu nebolo možné dosiahnuť len zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd zrušil aj uznesenie súdu prvej inštancie a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie (§ 449 ods. 2 CSP, § 450 CSP). 11. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 453 ods. 3 CSP). 12. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.