8 Cdo 175/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky I. P., bývajúcej v B., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou so sídlom v Bratislave,
Podbrezovská 34, proti odporcom 1/ I. M. a 2/ J. M., bývajúcim v B., o odstránenie časti
stavby, ktorá právna vec bola vedená na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn.
7C/297/2010, dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 28.
februára 2014 sp.zn. 9Co/305/2013, takto
r o z h o d o l :
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 28. februára 2014 sp.zn. 9Co/305/2013
a uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo 4. apríla 2013 č.k. 7C/297/2010-121
z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Návrhom podaným na Okresnom súde Bratislava IV (ďalej len „súd prvého stupňa“)
dňa 2. septembra 2009 navrhovateľka sa domáhala, aby odporcom 1/ a 2/ bola uložená
povinnosť v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku odstrániť časť ich stavby
„pozostávajúcu zo zateplenia polystyrénom hrúbky 15 cm, z parapetnej dosky
a z oplechovanej dosky, vrátane prekrývajúceho plechu atiky – presah cca 20 cm, pripevnenej
po celej dĺžke atiky, uloženej na obvodnom múre nadstavby a prístavby rodinného domu
postaveného na pozemku parc.č. X. a X. v k.ú. K. V. vo vlastníctve odporcu, prečnievajúcu na
a nad stavby navrhovateľa na pozemku parc.č. X.1 a X.2 v k.ú. K. V.“. Ako rozhodujúce
skutočnosti uviedla, že podaným návrhom sa domáha ochrany svojho vlastníckeho práva
podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších
predpisov (ďalej len „O.z.“), do ktorého odporcovia zasiahli tým, že bez povolenia
stavebného úradu, napriek jej protestom a námietkam „vysunuli časti svojej stavby
(zateplenie, parapetná doska a oplechovanie atiky) na a nad stavby“ v jej výlučnom
vlastníctve.
8 Cdo 175/2015
Súd prvého stupňa uznesením zo 4. apríla 2013 č.k. 7C/297/2010-121 konanie
o návrhu navrhovateľky zastavil s tým, že po právoplatnosti jeho uznesenia vec postúpi
príslušnému stavebnému úradu na ďalšie konanie. O trovách konania účastníkov rozhodol tak,
že žiaden z nich nemá právo na ich náhradu. O zastavení konania rozhodol podľa § 104 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov
(v ďalšom texte len „O.s.p.“ a v znení do 31. decembra 2014) majúc za to, že vec nepatrí do
právomoci súdu, keďže predmetom konania je „odstránenie nepovolenej stavby“, o čom
je podľa § 88 a § 88a zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
(stavebný zákon) kompetentný rozhodnúť stavebný úrad. O trovách konania rozhodol podľa
§ 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“), konajúci o odvolaniach
navrhovateľky (proti rozhodnutiu o veci samej) a odporcov (proti rozhodnutiu o trovách
konania), uznesením z 28. februára 2014 sp.zn. 9Co/305/2013 potvrdil uznesenie súdu prvého
stupňa v časti o zastavení konania a postúpení veci a zmenil ho v časti o trovách konania tak,
že navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcom 1/ a 2/, na účet ich zástupcu, náhradu trov konania v sume 154,82 €. Odporcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že na rozhodnutie o odstránení stavby bez stavebného povolenia, o ktorý prípad v danej veci ide, je daná právomoc staveného
úradu a nie súdu. Uviedol, že z rozhodnutia Mestskej časti Bratislava - K. V. z 26.
januára 2011 č.j. SU 2011/06/1009/408/Vaa (č.l. 106 spisu) vyplýva, že na tomto orgáne, ako
stavebnom úrade, sa začalo konanie podľa § 88a stavebného zákona o dodatočnom povolení
spornej stavby, ktoré konanie ale bolo prerušené do času právoplatného skončenia konania v
preskúmavanej právnej veci, v ktorej „sa podľa staveného úradu rieši otázka priebehu hranice
pozemkov.“ Podľa odvolacieho súdu stavebný úrad postupoval nesprávne, ak konanie
prerušil, „keď predmetom súdneho konania nie je určenie hranice pozemkov, ale práve návrh
na odstránenie nepovolenej stavby, kde je daná právomoc stavebného úradu a nie súdu.“
Rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania zmenil z dôvodu nesprávnej aplikácie
ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. namiesto ustanovenia § 146 ods. 2, veta prvá O.s.p.,
pretože zastavenie konania bolo zavinené navrhovateľkou. Odporcom 1/ a 2/, ktorí síce mali
úspech v odvolacom konaní (§ 142 ods. 1 O.s.p.), náhradu trov odvolacieho konania nepriznal
s odôvodnením, že nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
8 Cdo 175/2015
Proti uzneseniu odvolacieho súdu navrhovateľka podala dovolanie. Navrhla napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu, že
postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ktorá vada konania
zakladá prípustnosť, ale aj opodstatnenosť jej mimoriadneho opravného prostriedku v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. Odvolací súd totiž potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ustaľujúce
nedostatok právomoci súdu, aj napriek tomu, že ani príslušný stavebný úradu túto právomoc
„neprijal“, ale konania prerušil až do právoplatného skončenia tohto súdneho konania. Súd
v tomto sporovom konaní nemal oprávnenie hodnotiť správnosť postupu a rozhodnutia
stavebného úradu pri prerušení konania; mohol tak urobiť len v konaní podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku (správne súdnictvo), nie však v konaní podľa tretej časti tohto
procesného predpisu. Vo veci je nepochybné, že navrhovateľka sa návrhom na začatie
konania domáhala ochrany svojho vlastníckeho práva podľa § 126 O.z., čiže išlo o typický
spor vyplývajúci z občianskoprávneho vzťahu, o ktorom rozhoduje podľa § 7 ods. 1
O.s.p. súd.
Odporcovia 1/ a 2/ sa k dovolaniu navrhovateľky nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďže dovolanie smeruje proti
uzneseniu (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal najskôr, či je tento mimoriadny opravný prostriedok
prípustný, pretože podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu len pokiaľ to pripúšťa zákon.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie účastníka
konania smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme,
je tento opravný prostriedok prípustný, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého
stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (viď § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska; dovolanie nie
je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1 O.s.p.).
8 Cdo 175/2015
Dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239
ods. 2 O.s.p.).
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených
uznesení. Dovolanie preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to
účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti
dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či
dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo
už prv začatého konania, prípad, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Z hľadiska prípustnosti dovolania
podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo
k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti
ktorým nie je inak dovolanie prípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež
rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998
a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,
že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolateľka nenamietala a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd.
8 Cdo 175/2015
Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní namietaná vada konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p., t.j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť pred ním konať.
Podľa názoru dovolateľky spočíva táto vada konania v tom, že odvolací súd predmetnú
právnu vec neprejednal z dôvodu nesprávneho právneho záveru o nedostatku súdnej
právomoci, čím jej tak odňal možnosť konať pred súdom a domáhať sa súdnej ochrany svojho
práva.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľka vytýka uvedenú
vadu konania a rozhodnutia odvolacieho súdu dôvodne.
Zastavenie konania z dôvodu nedostatku procesnej podmienky v postupe súdu,
ku ktorému došlo v dôsledku chybného právneho posúdenia právomoci súdu, treba považovať
za odopretie ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 37/95), v konečnom dôsledku
znamenajúceho odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae) a naplnenie dovolacieho
dôvodu podľa § 237 písm.f/ O.s.p., čo je v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Vzhľadom na vyššie uvedené a s prihliadnutím na námietky dovolateľky, dovolací
súd predovšetkým skúmal, či v danom prípade odvolací súd dospel k správnemu záveru, že
vec nepatrí do právomoci súdu a teda, či zastavením konania neodňal navrhovateľke možnosť
konať pred súdom. Pri riešení tejto otázky vychádzal pritom z týchto záverov:
Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu riešiť
otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie.
Občiansky súdny poriadok vymedzuje právomoc súdov v ustanoveniach § 7. V odseku
1 tohto paragrafu určuje, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú veci
(nároky), ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, družstevných, ako
aj z obchodných vzťahov (včítane podnikateľských a hospodárskych vzťahov). Takto
ohraničený súbor sa týka vzťahov súkromného práva, ktoré sa spravujú princípmi právnej
rovnosti a vôľovej autonómie účastníkov. Veci, zaradené do tohto súboru, prejednávajú
a rozhodujú prevažne súdy; len výnimočne, ak to ustanovuje zákon, prejednávajú
ich a rozhodujú o nich iné orgány. Podľa § 7 ods. 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy
preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, 8 Cdo 175/2015
opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne
záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy
so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými
právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ
ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Nad rámec, vymedzený
uvedenými súbormi vzťahov, súdy podľa § 7 ods. 3 O.s.p. v občianskom súdnom konaní
prejednávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už, na rozdiel od predchádzajúcich, nezakladajú
priamo na práve súkromnom, tieto však vždy len vtedy, ak to ustanovuje zákon.
Vzhľadom na predmet daného konania a subjekty, ktoré v ňom majú postavenie
účastníkov, a právny základ, z ktorého je žaloba vyvodzovaná, nie je podľa dovolacieho súdu
za potrebné bližšie vysvetliť, ktoré vzťahy považuje zákon za pracovné, rodinné a družstevné.
Pokiaľ ale ide o ostatné vzťahy, vypočítané v § 7 ods. 1 O.s.p., je pre účely ďalšieho výkladu
vhodné podať ich stručnú charakteristiku.
Za občianskoprávne vzťahy v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 O.z. treba pokladať
majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne
vzťahy neupravujú iné zákony.
Občiansky zákonník, ako legislatívny základ všetkých občianskoprávnych vzťahov
vôbec, upravuje teda všeobecné majetkové a osobné vzťahy založené na princípe právnej
rovnosti (§ 2 ods. 2 O.z.) a autonómie (§ 2 ods. 3 O.z.) ich subjektov, t.j. právnej možnosti
na základe vlastného rozhodnutia fyzických, právnických osôb a štátu usporiadať si vzájomné
práva a povinnosti odlišne od zákona. Charakteristickým znakom týchto vzťahov
je rovnocenné postavenie subjektov, pri ktorom jeden z účastníkov nemôže jednostranným
úkonom založiť povinnosť druhého účastníka a nemôže ani autoritatívne vynucovať splnenie
povinnosti druhého subjektu. Na rozdiel od toho verejnoprávne vzťahy, ako vzťahy upravené
normami verejného práva, sú postavené na princípe nadriadenosti a podriadenosti subjektov
(princíp subordinácie). Pre tieto právne vzťahy je typické, že jeden zo subjektov (orgán
verejnej moci) ukladá jednostranne druhému účastníkovi právneho vzťahu na základe zákona
a presne stanoveným spôsobom povinnosti prostredníctvom autoritatívnych
administratívnoprávnych aktov aplikácie práva. V týchto vzťahoch vystupuje zjavne
do popredia princíp nerovnosti účastníkov a chýba tu autonómia vôle podriadeného účastníka. 8 Cdo 175/2015
Pre vyriešenie otázky, či tá-ktorá vec patrí do právomoci súdu v zmysle uvedených
ustanovení, je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu navrhovateľ
vyvodzuje návrhom na začatie konania uplatnený nárok (predmet súdneho konania), tento
vzťah dôsledne analyzovať a následne po právnej stránke správne vyhodnotiť a posúdiť.
Za účelom zabezpečenia podkladov nevyhnutných pre tento postup ukladá zákon
navrhovateľovi povinnosť uviesť vždy už v návrhu na začatie konania rozhodujúce
skutočnosti (§ 79 ods. 1 O.s.p.). Tie majú súdu umožniť, aby daný právny vzťah a z neho
vyvodzovaný nárok analyzoval a právne kvalifikoval z aspektov významných tak
pre posúdenie rôznych otázok procesnej povahy (napr. právomoci, príslušnosti, spôsobilosti
byť účastníkom konania), ako aj pre prípadné posúdenie veci samej. Navrhovateľ je povinný
svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne vyhodnotiť a zdôvodniť. Je totiž vždy
vecou súdu, aby podal jeho právnu kvalifikáciu. Ak ho ale predsa len v návrhu právne
vyhodnotí, súd tým nie je viazaný.
Pre analýzu právneho vzťahu účastníkov a posúdenie jeho povahy z hľadiska
právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie o nároku, ktorý navrhovateľ vyvodzuje z tohto
právneho vzťahu, je rozhodujúce obsahové hľadisko, teda akú majú povahu práva a povinnosti účastníkov, tvoriace obsah tohto právneho vzťahu. Len uvedené kritérium
je určujúce pre posúdenie, či návrhom uplatnený nárok je vyvodzovaný z takého právneho
vzťahu, ktorý možno podriadiť pod niektorý z právnych vzťahov vymenovaných v § 7 ods. 1
O.s.p. (porovnaj tiež rozhodnutie sp.zn. 4 Cdo 128/1997).
Všeobecné ustanovenie o ochrane subjektívnych práv je dané v § 4 O.z., z ktorého
vyplýva, že proti tomu, kto právo ohrozí alebo poruší, možno sa domáhať ochrany u orgánu,
ktorý je na to povolaný. Ak nie je v zákone ustanovené niečo iné, je týmto orgánom súd.
Uvedené ustanovenie má dvojaký charakter. V prvom rade sleduje zabezpečenie práva
na ochranu. Tu sa nielen zakladá právo dovolať sa ochrany, ale i povinnosť príslušného
štátneho orgánu túto ochranu za splnenia zákonných podmienok poskytnúť. Citované
ustanovenie obsahuje zároveň zákaz odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae). Ďalej
citované ustanovenie stanovuje právomoc k poskytnutiu ochrany. Túto právomoc
má v občianskoprávnych veciach všeobecne, t.j. ak nie je ustanovené niečo iné, súd. K tomu,
aby k jej poskytnutiu bol povolaný (a oprávnený) iný orgán, by bolo potrebné, aby tak
výslovne ustanovil zákon.
8 Cdo 175/2015
Navrhovateľka v návrhu na začatie konania o splnenie povinnosti odporcami odstrániť
v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku časť ich stavby „pozostávajúcu zo zateplenia
polystyrénom hrúbky 15 cm, z parapetnej dosky a z oplechovanej dosky, vrátane
prekrývajúceho plechu atiky – presah cca 20 cm, pripevnenej po celej dĺžke atiky, uloženej
na obvodnom múre nadstavby a prístavby rodinného domu postaveného na pozemku
parc. č. X. a X. v k.ú. K. V. vo vlastníctve odporcu, prečnievajúcu na a nad stavby
navrhovateľa na pozemku par. č. X.1 a X.2 v k.ú. K. V.“, ako rozhodujúce skutočnosti
uviedla, že podaným návrhom sa domáha ochrany svojho vlastníckeho práva podľa § 126 ods.
1 O.z., do ktorého odporcovia zasiahli „vybudovaním nepovolenej stavby“ tým, že bez
povolenia stavebného úradu, napriek jej protestom a námietkam „vysunuli časti svojej stavby
(zateplenie, parapetná doska a oplechovanie atiky) na a nad stavby“ v jej
výlučnom vlastníctve. V návrhu na začatie konania sú teda ako rozhodujúce skutočnosti (§ 79
ods. 1 O.s.p.) tvrdené, že odporcovia 1/ a 2/ časťou svojej stavby zasahujú do jej vlastníctva,
teda je v ňom tvrdený vzťah vyplývajúci z hmotného práva medzi navrhovateľkou ako
vlastníčkou pozemku a na ňom postavenej stavby a vlastníkmi stavby, časť ktorej zasahuje do
jej vlastníctva. Takto skutkovo vymedzený návrh, bez ohľadu na to, ako tvrdený skutkový
stav navrhovateľka, najmä pokiaľ ide o právnu povahu časti stavby odporcov 1/ a 2/, právne
vymedzuje, nepochybne je vyvodzovaný z občianskoprávneho (majetkového) vzťahu medzi
fyzickými osobami upraveného Občianskym zákonníkom. Navrhovateľka sa
nedomáha výlučne ochrany proti porušeniu stavebných predpisov, ale ochrany proti zásahu do
jej práv vyplývajúcich zo vzťahov uvedených v § 7 O.s.p. (pozri tiež rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky z 27. mája 2002 sp.zn. 22 Cdo 721/2002). Rozhodovanie
navrhovateľkou tvrdeného sporu medzi ňou a odporcami 1/ a 2/, vyplývajúceho podľa jej
skutkových tvrdení z občianskoprávneho vzťahu, patrí do právomoci súdu.
Pokiaľ dovolací súd vyššie uviedol, že o prípad odňatia možnosti konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O.s.p.) ide tiež vtedy, keď súd zastaví konanie, i keď procesné predpoklady
pre taký postup neboli dané, pre účely preskúmavanej veci uzatvára, že k takémuto procesne
nesprávnemu postupu súdov došlo aj v preskúmavanej veci, lebo súdy konanie zastavili
nesprávne.
So zreteľom na výskyt procesnej vady konania majúcej za následok odňatie možnosti
navrhovateľky pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) dospel dovolací súd k záveru, že jej
dovolanie je nielen procesne prípustné, ale tiež opodstatnené. Najvyšší súd preto dovolaním 8 Cdo 175/2015
napadnuté uznesenie odvolacieho a tiež týmto uznesením potvrdené uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie (§ 243b ods. l, 3
O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný (§ 243d
ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. marca 2015
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová