8 Cdo 175/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky I. P., bývajúcej v B., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou so sídlom v Bratislave,

Podbrezovská 34, proti odporcom 1/ I. M. a 2/ J. M., bývajúcim v B., o odstránenie časti

stavby, ktorá právna vec bola vedená na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn.

7C/297/2010, dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 28.

februára 2014 sp.zn. 9Co/305/2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 28. februára 2014 sp.zn. 9Co/305/2013

a uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo 4. apríla 2013 č.k. 7C/297/2010-121  

z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Návrhom podaným na Okresnom súde Bratislava IV (ďalej len „súd prvého stupňa“)

dňa 2. septembra 2009 navrhovateľka sa domáhala, aby odporcom 1/ a 2/ bola uložená

povinnosť v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku odstrániť časť ich stavby

„pozostávajúcu zo zateplenia polystyrénom hrúbky 15 cm, z parapetnej dosky

a z oplechovanej dosky, vrátane prekrývajúceho plechu atiky – presah cca 20 cm, pripevnenej

po celej dĺžke atiky, uloženej na obvodnom múre nadstavby a prístavby rodinného domu

postaveného na pozemku parc.č. X. a X. v k.ú. K. V. vo vlastníctve odporcu, prečnievajúcu na

a nad stavby navrhovateľa na pozemku parc.č. X.1 a X.2 v k.ú. K. V.“.   Ako rozhodujúce

skutočnosti uviedla, že podaným návrhom sa domáha ochrany svojho vlastníckeho práva

podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších

predpisov (ďalej len „O.z.“), do ktorého odporcovia zasiahli tým, že bez povolenia

stavebného úradu, napriek jej protestom a námietkam „vysunuli časti svojej stavby

(zateplenie, parapetná doska a oplechovanie atiky) na a nad stavby“ v jej výlučnom

vlastníctve.

8 Cdo 175/2015

Súd prvého stupňa uznesením zo 4. apríla 2013 č.k. 7C/297/2010-121 konanie

o návrhu navrhovateľky zastavil s tým, že po právoplatnosti jeho uznesenia vec postúpi

príslušnému stavebnému úradu na ďalšie konanie. O trovách konania účastníkov rozhodol tak,

že žiaden z nich nemá právo na ich náhradu. O zastavení konania rozhodol podľa § 104 ods. 1

Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov  

(v ďalšom texte len „O.s.p.“ a v znení do 31. decembra 2014) majúc za to, že vec nepatrí do

právomoci súdu, keďže predmetom konania je „odstránenie nepovolenej stavby“, o čom  

je podľa § 88 a § 88a zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku

(stavebný zákon) kompetentný rozhodnúť stavebný úrad. O trovách konania rozhodol podľa  

§ 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“), konajúci o odvolaniach

navrhovateľky (proti rozhodnutiu o veci samej) a odporcov (proti rozhodnutiu o trovách

konania), uznesením z 28. februára 2014 sp.zn. 9Co/305/2013 potvrdil uznesenie súdu prvého

stupňa v časti o zastavení konania a postúpení veci a zmenil ho v časti o trovách konania tak,

že navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcom 1/ a 2/, na účet ich zástupcu, náhradu trov konania v sume 154,82 €. Odporcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že na rozhodnutie o odstránení stavby bez stavebného povolenia, o ktorý prípad v danej veci ide, je daná právomoc staveného

úradu a nie súdu. Uviedol, že z rozhodnutia Mestskej časti Bratislava - K. V.   z 26.

januára 2011 č.j. SU 2011/06/1009/408/Vaa (č.l. 106 spisu) vyplýva, že na tomto orgáne, ako

stavebnom úrade, sa začalo konanie podľa § 88a stavebného zákona o dodatočnom povolení

spornej stavby, ktoré konanie ale bolo prerušené do času právoplatného skončenia konania v

preskúmavanej právnej veci, v ktorej „sa podľa staveného úradu rieši otázka priebehu hranice

pozemkov.“ Podľa odvolacieho súdu stavebný úrad postupoval nesprávne, ak konanie

prerušil, „keď predmetom súdneho konania nie je určenie hranice pozemkov, ale práve návrh

na odstránenie nepovolenej stavby, kde je daná právomoc stavebného úradu a nie súdu.“

Rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania zmenil z dôvodu   nesprávnej aplikácie

ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. namiesto ustanovenia § 146 ods. 2, veta prvá O.s.p.,

pretože zastavenie konania bolo zavinené navrhovateľkou. Odporcom 1/ a 2/, ktorí síce mali

úspech v odvolacom konaní (§ 142 ods. 1 O.s.p.), náhradu trov odvolacieho konania nepriznal

s odôvodnením, že nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

8 Cdo 175/2015

Proti uzneseniu odvolacieho súdu navrhovateľka podala dovolanie. Navrhla napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu, že

postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ktorá vada konania

zakladá prípustnosť, ale aj opodstatnenosť jej mimoriadneho opravného prostriedku v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p. Odvolací súd totiž potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ustaľujúce

nedostatok právomoci súdu, aj napriek tomu, že ani príslušný stavebný úradu túto právomoc

„neprijal“, ale konania prerušil až do právoplatného skončenia tohto súdneho konania. Súd

v tomto sporovom konaní nemal oprávnenie hodnotiť správnosť postupu a rozhodnutia

stavebného úradu pri prerušení konania; mohol tak urobiť len v konaní podľa piatej časti

Občianskeho súdneho poriadku (správne súdnictvo), nie však v konaní podľa tretej časti tohto

procesného predpisu. Vo veci je nepochybné, že navrhovateľka sa návrhom na začatie

konania domáhala ochrany svojho vlastníckeho práva podľa § 126 O.z., čiže išlo o typický

spor vyplývajúci z občianskoprávneho vzťahu, o ktorom rozhoduje podľa § 7 ods. 1  

O.s.p. súd.

Odporcovia 1/ a 2/ sa k dovolaniu navrhovateľky nevyjadrili.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďže dovolanie smeruje proti

uzneseniu (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal najskôr, či je tento mimoriadny opravný prostriedok

prípustný, pretože podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu len pokiaľ to pripúšťa zákon.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie účastníka

konania smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme,  

je tento opravný prostriedok prípustný, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého

stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev (viď § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska; dovolanie nie  

je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109  

ods. 1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1 O.s.p.).

8 Cdo 175/2015

Dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239

ods. 2 O.s.p.).

Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených

uznesení. Dovolanie preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to

účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti

dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či

dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,  

je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo  

už prv začatého konania, prípad, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a   prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Z hľadiska prípustnosti dovolania

podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo

k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti

ktorým nie je inak dovolanie prípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež

rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998  

a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle  

§ 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,

že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolateľka nenamietala a ich

existenciu nezistil ani dovolací súd.

8 Cdo 175/2015

  Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní namietaná vada konania podľa § 237

písm. f/ O.s.p., t.j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť pred ním konať.

Podľa názoru dovolateľky spočíva táto vada konania v tom, že odvolací súd predmetnú

právnu vec neprejednal z dôvodu nesprávneho právneho záveru o nedostatku súdnej

právomoci, čím jej tak odňal možnosť konať pred súdom a domáhať sa súdnej ochrany svojho

práva.

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľka vytýka uvedenú

vadu konania a rozhodnutia odvolacieho súdu dôvodne.

  Zastavenie konania z dôvodu nedostatku procesnej podmienky v postupe súdu,  

ku ktorému došlo v dôsledku chybného právneho posúdenia právomoci súdu, treba považovať

za odopretie ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 37/95), v konečnom dôsledku

znamenajúceho odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae) a naplnenie dovolacieho

dôvodu podľa § 237 písm.f/ O.s.p., čo je v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vzhľadom na vyššie uvedené a s prihliadnutím na námietky dovolateľky, dovolací

súd predovšetkým skúmal, či v danom prípade odvolací súd dospel k správnemu záveru, že

vec nepatrí do právomoci súdu a teda, či zastavením konania neodňal navrhovateľke možnosť

konať pred súdom. Pri riešení tejto otázky vychádzal pritom z týchto záverov:

Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu riešiť

otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie.

Občiansky súdny poriadok vymedzuje právomoc súdov v ustanoveniach § 7. V odseku

1 tohto paragrafu určuje, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú veci

(nároky), ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, družstevných, ako  

aj z obchodných vzťahov (včítane podnikateľských a hospodárskych vzťahov). Takto

ohraničený súbor sa týka vzťahov súkromného práva, ktoré sa   spravujú princípmi právnej

rovnosti a vôľovej autonómie účastníkov. Veci, zaradené do tohto súboru, prejednávajú  

a rozhodujú prevažne súdy; len výnimočne, ak to ustanovuje zákon, prejednávajú  

ich a rozhodujú o nich iné orgány. Podľa § 7 ods. 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy

preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, 8 Cdo 175/2015

opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne

záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy  

so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými

právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ  

ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Nad rámec, vymedzený

uvedenými súbormi vzťahov, súdy podľa § 7 ods. 3 O.s.p. v občianskom súdnom konaní

prejednávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už, na rozdiel od predchádzajúcich, nezakladajú

priamo na práve súkromnom, tieto však vždy len vtedy, ak to ustanovuje zákon.

Vzhľadom na predmet daného konania a subjekty, ktoré v ňom majú postavenie

účastníkov, a právny základ, z ktorého je žaloba vyvodzovaná, nie je podľa dovolacieho súdu

za potrebné bližšie vysvetliť, ktoré vzťahy považuje zákon za pracovné, rodinné a družstevné.

Pokiaľ ale ide o ostatné vzťahy, vypočítané v § 7 ods. 1 O.s.p., je pre účely ďalšieho výkladu

vhodné podať ich stručnú charakteristiku.

Za občianskoprávne vzťahy v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 O.z. treba pokladať

majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne

vzťahy neupravujú iné zákony.

Občiansky zákonník, ako legislatívny základ všetkých občianskoprávnych vzťahov

vôbec, upravuje teda všeobecné majetkové a osobné vzťahy založené na princípe právnej

rovnosti (§ 2 ods. 2 O.z.) a autonómie (§ 2 ods. 3 O.z.) ich subjektov, t.j. právnej možnosti  

na základe vlastného rozhodnutia fyzických, právnických osôb a štátu usporiadať si vzájomné

práva a povinnosti odlišne od zákona. Charakteristickým znakom týchto vzťahov  

je rovnocenné postavenie subjektov, pri ktorom jeden z účastníkov   nemôže jednostranným

úkonom založiť povinnosť druhého účastníka a nemôže ani autoritatívne vynucovať splnenie

povinnosti druhého subjektu. Na rozdiel od toho verejnoprávne vzťahy, ako vzťahy upravené

normami verejného práva, sú postavené na princípe nadriadenosti a podriadenosti subjektov

(princíp subordinácie). Pre tieto právne vzťahy je typické, že jeden zo subjektov (orgán

verejnej moci) ukladá jednostranne druhému účastníkovi právneho vzťahu na základe zákona

a presne stanoveným spôsobom povinnosti prostredníctvom autoritatívnych

administratívnoprávnych aktov aplikácie práva. V týchto vzťahoch vystupuje zjavne  

do popredia princíp nerovnosti účastníkov a chýba tu autonómia vôle podriadeného účastníka. 8 Cdo 175/2015

Pre vyriešenie otázky, či tá-ktorá vec patrí do právomoci súdu v zmysle uvedených

ustanovení, je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu navrhovateľ

vyvodzuje návrhom na začatie konania uplatnený nárok (predmet súdneho konania), tento

vzťah dôsledne analyzovať a následne po právnej stránke správne vyhodnotiť a posúdiť.  

Za účelom zabezpečenia podkladov nevyhnutných pre tento postup ukladá zákon

navrhovateľovi povinnosť uviesť vždy už v návrhu na začatie konania rozhodujúce

skutočnosti (§ 79 ods. 1 O.s.p.). Tie majú súdu umožniť, aby daný právny vzťah a z neho

vyvodzovaný nárok analyzoval a právne kvalifikoval z aspektov významných tak  

pre posúdenie rôznych otázok procesnej povahy (napr. právomoci, príslušnosti, spôsobilosti

byť účastníkom konania), ako aj pre prípadné posúdenie veci samej. Navrhovateľ je povinný

svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne vyhodnotiť a zdôvodniť. Je totiž vždy

vecou súdu, aby podal jeho právnu kvalifikáciu. Ak ho ale predsa len v návrhu právne

vyhodnotí, súd tým nie je viazaný.

  Pre analýzu právneho vzťahu účastníkov a posúdenie jeho povahy z hľadiska

právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie o nároku, ktorý navrhovateľ vyvodzuje z tohto

právneho vzťahu, je rozhodujúce obsahové hľadisko, teda akú majú povahu práva a povinnosti účastníkov, tvoriace obsah tohto právneho vzťahu. Len uvedené kritérium  

je určujúce pre posúdenie, či návrhom uplatnený nárok je vyvodzovaný z takého právneho

vzťahu, ktorý možno podriadiť pod niektorý z právnych vzťahov vymenovaných v § 7 ods. 1

O.s.p. (porovnaj tiež rozhodnutie sp.zn. 4 Cdo 128/1997).

  Všeobecné ustanovenie o ochrane subjektívnych práv je dané v § 4 O.z., z ktorého

vyplýva, že proti tomu, kto právo ohrozí alebo poruší, možno sa domáhať ochrany u orgánu,

ktorý je na to povolaný. Ak nie je v zákone ustanovené niečo iné, je týmto orgánom súd.

Uvedené ustanovenie má dvojaký charakter. V prvom rade sleduje zabezpečenie práva  

na ochranu. Tu sa nielen zakladá právo dovolať sa ochrany, ale i povinnosť príslušného

štátneho orgánu túto ochranu za splnenia zákonných podmienok poskytnúť. Citované

ustanovenie obsahuje zároveň zákaz odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae). Ďalej

citované ustanovenie stanovuje právomoc k poskytnutiu ochrany. Túto právomoc  

má v občianskoprávnych veciach všeobecne, t.j. ak nie je ustanovené niečo iné, súd. K tomu,

aby k jej poskytnutiu bol povolaný (a oprávnený) iný orgán, by bolo potrebné, aby tak

výslovne ustanovil zákon.

8 Cdo 175/2015

Navrhovateľka v návrhu na začatie konania o splnenie povinnosti odporcami odstrániť

v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku časť ich stavby „pozostávajúcu zo zateplenia

polystyrénom hrúbky 15 cm, z parapetnej dosky a z oplechovanej dosky, vrátane

prekrývajúceho plechu atiky – presah cca 20 cm, pripevnenej po celej dĺžke atiky, uloženej  

na obvodnom múre nadstavby a prístavby rodinného domu postaveného na pozemku  

parc. č. X. a X. v k.ú. K. V. vo vlastníctve odporcu, prečnievajúcu na a nad stavby

navrhovateľa na pozemku par. č. X.1 a X.2 v k.ú. K. V.“, ako rozhodujúce skutočnosti

uviedla, že podaným návrhom sa domáha ochrany svojho vlastníckeho práva podľa § 126 ods.

1 O.z., do ktorého odporcovia zasiahli „vybudovaním nepovolenej stavby“ tým, že bez

povolenia stavebného úradu, napriek jej protestom a námietkam „vysunuli časti svojej stavby

(zateplenie, parapetná doska a oplechovanie atiky) na a nad stavby“   v jej

výlučnom vlastníctve. V návrhu na začatie konania sú teda ako rozhodujúce skutočnosti (§ 79

ods. 1 O.s.p.) tvrdené, že odporcovia 1/ a 2/ časťou svojej stavby zasahujú do jej vlastníctva,

teda je v ňom tvrdený vzťah vyplývajúci z hmotného práva medzi navrhovateľkou ako

vlastníčkou pozemku a na ňom postavenej stavby a vlastníkmi stavby, časť ktorej zasahuje do

jej vlastníctva. Takto skutkovo vymedzený návrh, bez ohľadu na to, ako tvrdený skutkový

stav navrhovateľka, najmä pokiaľ ide o právnu povahu časti stavby odporcov 1/ a 2/, právne

vymedzuje, nepochybne je vyvodzovaný z občianskoprávneho (majetkového) vzťahu medzi

fyzickými osobami upraveného Občianskym zákonníkom. Navrhovateľka   sa

nedomáha výlučne ochrany proti porušeniu stavebných predpisov, ale ochrany proti zásahu do

jej práv vyplývajúcich zo vzťahov uvedených v § 7 O.s.p. (pozri tiež rozsudok Najvyššieho

súdu Českej republiky z 27. mája 2002 sp.zn. 22 Cdo 721/2002). Rozhodovanie

navrhovateľkou tvrdeného sporu medzi ňou a odporcami 1/ a 2/, vyplývajúceho podľa jej

skutkových tvrdení z občianskoprávneho vzťahu, patrí do právomoci súdu.

Pokiaľ dovolací súd vyššie uviedol, že o prípad odňatia možnosti konať pred súdom  

(§ 237 písm. f/ O.s.p.) ide tiež vtedy, keď súd zastaví konanie, i keď procesné predpoklady

pre taký postup neboli dané, pre účely preskúmavanej veci uzatvára, že k takémuto procesne

nesprávnemu postupu súdov došlo aj v preskúmavanej veci, lebo súdy konanie zastavili

nesprávne.  

So zreteľom na výskyt procesnej vady konania majúcej za následok odňatie možnosti

navrhovateľky pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) dospel dovolací súd k záveru, že jej

dovolanie je nielen procesne prípustné, ale tiež opodstatnené. Najvyšší súd preto dovolaním 8 Cdo 175/2015

napadnuté uznesenie odvolacieho a tiež týmto uznesením potvrdené uznesenie súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie (§ 243b ods. l, 3

O.s.p.).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný (§ 243d

ods. 1 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. marca 2015

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová