8Cdo/167/2018

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, proti žalovanému O., bývajúcemu v Z., zastúpenému JUDr. Martinom Ribárom, advokátom v Bratislave, Mickiewiczova 2, o náhradu škody, vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25 C 84/2012, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. marca 2017 sp. zn. 14 Co 537/2013, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 29. mája 2013 č. k. 25 C 84/2012-111 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 812,- € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 812,- € od 20. januára 2012 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 48,50 €.

2. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaného rozsudkom z 28. marca 2017 sp. zn. 14 Co 537/2013 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietol. Rozsudok vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu. Rozsudok vo výroku o poplatkovej povinnosti zrušil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu. Nestotožnil sa s právnym posúdením otázky premlčania uplatneného nároku súdom prvej inštancie, že objektívna premlčacia doba podľa § 106 ods. 2 OZ a subjektívna premlčacia doba podľa § 106 ods. 1 OZ začala plynúť žalobcovi až dňa 19. januára 2010 (v deň, kedy fakticky zaplatil pokutu Ministerstvu financií SR). Vychádzajúc zo zákonných ustanovení a judikátu R 38/75 mal odvolací súd za to, že subjektívna premlčacia doba podľa § 106 ods. 1 OZ, ako aj objektívna premlčacia doba podľa § 106 ods. 2 OZ začali žalobcovi plynúť dňom 7. septembra 2009, v ktorý deň nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie ministra financií SR zo 7. septembra 2009 č. MF/21500/2009-23, ktorým bol zamietnutýrozklad podaný žalobcom proti rozhodnutiu Ministerstva financií SR č. MF/017534/2009-243 z 24. júna 2009 o uložení pokuty v sume 3 310,- €, a ktorým bolo rozhodnutie č. MF/017534/2009-243 z 24. júna 2009 potvrdené. Od tohto dátumu žalobca nielen vedel o vzniku a výške škody, ale aj o tom, kto za ňu zodpovedá. Podanie žaloby na správny súd nemalo odkladný účinok na vykonateľnosť druhostupňového rozhodnutia správneho orgánu (ministra financií SR). Záver súdu prvej inštancie, že žalobca sa o vzniku škody dozvedel až dňa 19. januára 2010 faktickým zaplatením pokuty Ministerstvu financií SR nemá oporu v zákone a ani v skutkovom stave. Odvolací súd dospel preto k záveru, že trojročná objektívna premlčacia doba podľa § 106 ods. 2 OZ uplynula 17. septembra 2012 (pondelok) a dvojročná subjektívna premlčacia doba uplynula 16. septembra 2011. Žalobca podal žalobu v občianskom súdnom konaní o náhradu škody dňa 18. januára 2012 t. j. zjavne po uplynutí subjektívnej premlčacej doby. Žalovaný sa premlčania dovolal a ním vznesená námietka premlčania je dôvodná. Odvolací súd na ňu prihliadol, preto sa už ďalšími námietkami žalobcu nezaoberal. Zmenou rozhodnutia bol odvolací súd povinný rozhodnúť aj o zmene rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania a zanikol aj zákonný dôvod pre uloženie poplatkovej povinnosti žalovanému. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalobca. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 420 f/ CSP. Dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa neho spočíva v nesprávnom procesnom postupe súdu, ktorým mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Poukázal na tú skutočnosť, že podstatou dovolania je námietka arbitrárnosti napadnutého rozsudku, pričom vychádza zo stanoviska č. 2 občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 3. decembra 2015. Podľa neho je napadnutý rozsudok v časti, ktorou odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol, arbitrárny (svojvoľný), keď napriek zistenému skutkovému stavu aplikoval na prejednávanú vec svojvoľný výklad ustanovenia § 106 OZ a stanovil počiatok plynutia tak objektívnej ako aj subjektívnej premlčacej doby dňom 16. septembra 2009 (právoplatnosť rozhodnutia ministra financií SR zo 7. septembra 2009 č. MF/21500/2009-23 o zamietnutí rozkladu proti rozhodnutiu MF SR o uložení pokuty v sume 3 310,- €). Neprípustným spôsobom pritom opomenul skutočnosť, že rozhodnutie ministra financií SR v spojení s rozhodnutím MF SR boli zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, ktorý nadobudol právoplatnosť 15. februára 2011. Napokon pokuta mu bola uložená až rozhodnutím MF SR zo 6. júla 2011, doručeným mu 11. júla 2011. Odvolací súd sa nevysporiadal s právnou argumentáciou týkajúcou sa stanovenia okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 1 OZ, kedy poukázal na relevantnú judikatúru ako aj skutkový stav, z ktorého jednoznačne vyplýva, že premlčacia doba začala v prejednávanej veci plynúť až okamihom faktickej úhrady uloženej pokuty Ministerstvu financií SR t. j. 19. januára 2010.

4. Žalovaný navrhol dovolanie ako neprípustné zamietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) oprávnená osoba, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutia vydané (§ 424 CSP) bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu treba odmietnuť. 6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

7. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalokonanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Žalobca vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z § 420 písm. f/ CSP, lebo nesprávnym procesným postupom súdu mu bolo znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

10. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

11. Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom nebolo takouto vadou postihnuté.

12. Pokiaľ dovolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP, pričom obsah spisu nedáva žiadny dôvod pre uplatnenie druhej vety tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry ESĽP (pozri napr. Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňalo kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahovalo aj odôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok týkajúcich sa plynutia premlčacej doby. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Podľa právneho názoru vec prejednávajúceho senátu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného a nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

13. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní namietal, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, lebo neprípustným spôsobom stanovil okamih začatia plynutia subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 1, 2 OZ tak dovolací súd poukazuje na to, že ani za účinnosti CSP nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 f/ CSP to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnych právnych záveroch (pozri napr. R 54/2012, R 24/2017).

14. Z uvedených dôvodov najvyšší súd dovolanie žalobcu odmietol (§ 447 písm. c/ CSP).

15. O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

16. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.