UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ A. D. bývajúcej P., 2/ A. B. bývajúcej v D., 3/ N. K. bývajúcej P., zastúpených Mgr. Alexandrom Petrom, advokátom v Brne, Moravské námestie 629/4, proti žalovanému Slovenskému pozemkovému fondu, so sídlom v Bratislave, Búdková 36, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Bratislavava III pod sp.zn. 12 C 351/2015, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. júna 2017 sp.zn. 4 Co 457/2016, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a. Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
Odôvodnenie
1/ Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 1. apríla 2016 č.k. 12 C 351/2015-89 zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia proti žalovanému domáhali určenia, že vlastníkom špecifikovaných pozemkov je ku dňu 25. januára 1995 Ing. U. D., narodený XX. júla XXXX,. zomrelý X. februára XXXX., naposledy bytom P.. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Žalobu vyhodnotil ako nenáležitú a nedôvodnú, nakoľko Ing. U. D. i po januári 1995 až do svojej smrti, t.j. do X. februára XXXX, mohol so spornými pozemkami nakladať, čo aj urobil (vydokladované žalobcami). Tieto pozemky prenajal Poľnohospodárskemu družstvu D. 7. septembra 1995, teda po 25. januári 1995, ako rozhodnom období s nimi nakladal, preto ich po tomto dátume mohol aj scudziť a pod. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 28. januára 2015 sp.zn. 2 S 195/2013 o vyslovenie nečinnosti orgánu verejnej správy, v ktorom ich súd poučil, že jediným prostriedkom, ktorým môžu nadobudnúť vlastníctvo k sporným pozemkom, je žaloba o určenie vlastníckeho práva, resp. žaloba, že sporné pozemky boli v čase smrti vo vlastníctve poručiteľa Ing. U. D. a patria do dedičstva po tomto poručiteľovi. Keďže žalobcovia takúto žalobu nepodali, na predmetnej žalobe - na ňou koncipovanom určení - nemajú naliehavý právny záujem. Preto súd pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, keď si úspešný žalovaný ich náhradu v konaní neuplatnil.
2/ Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcov rozsudkom z 28. júna 2017 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poukázalna to, že žalobcovia sa v konaní domáhali určenia, že vlastníkom sporných pozemkov bol ku dňu 25. januára 1995 Ing. U. D., ktorú odôvodnili tým, že sú jeho dedičkami. V rámci pozemkových úprav boli pozemky „E“ najprv zapísané na LV č. XXX, k.ú. S., nesprávne ako vlastníctvo žalovaného, ktorý za ne nevydal pôvodnému vlastníkovi Ing. U. D. náhradu, ktorá patrí do dedičstva po poručiteľovi a im ako riadnym dedičom. Rozhodnutím ŠN Kroměříž z 29. októbra 1984 sp.zn. D 994/84 nadobudol Ing. U. D. ako dedič po Y. D. pozemky zapísané na LV č. XXX, k.ú. S.. Tento ich prenajal Poľnohospodárskemu družstvu D. 7. septembra 1995, kedy bol ešte vedený ako ich riadny vlastník. Ing. U. D. XX. mája XXXX zomrel a uznesením Okresného súdu Kroměříž sp.zn. D 244/2010 ako dedičia nadobudli majetok po ňom. Keďže do dedičstva patrí všetok majetok poručiteľa predmetnou žalobou sa domáhajú vlastníctva k sporným pozemkom. V rámci pozemkových úprav, na základe rozhodnutia Pozemkového úradu Bratislava - vidiek sp.zn.105/95/H z 25. januára 1995, si Ing. D. uplatňoval za svojho života nárok na vydanie pozemkov žiadosťami o prešetrenie pozemkových úprav. Okresný úrad v Senci rozhodnutím z 21. novembra 2002 sp.zn. OPPLH/2002/14515 - 2/Ma schválil zmenu registra pôvodného stavu a Ing. D. rozhodnutím sp.zn. OPPLH/2003/468-5/MA odpoveďou z 11. apríla 2003 oznámil, že došlo k zániku jeho práva na vydanie náhradných pozemkov z dôvodu, že sporné pozemky reg. „E“ nadobudol do vlastníctva žalovaný, preto tieto nemôžu byť zahrnuté do dedičstva. Teda Ing. D. nadobudol sporné pozemky najneskôr ku dňu 1. januára 1992 vydržaním a časový okamih určenia vlastníctva navrhli s ohľadom na skutočnosť, že ide o najstarší známy dátum začiatku vykonávania pozemkových úprav, resp. deň rozhodnutia o schválení pozemkových úprav správnym orgánom, ku ktorému by mal správny orgán zisťovať vlastnícke vzťahy k pozemkom. Dospel k záveru, že súd prvej inštancie žalobu zamietol, pretože žalobcovia sa mali domáhať určenia, že sporné pozemky patrili ku dňu smrti poručiteľa do jeho vlastníctva alebo že poručiteľ bol ku dňu jeho smrti vlastníkom týchto pozemkov. V konaní o takýchto žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti ich vlastníkom aj keď sa posudzujú aj okolnosti z minulosti na to sa vzťahujúce. Požadované určenie sa vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Za dôležitú považoval aj skutočnosť, že právne postavenie žalobcov ako dedičov po Ing. U. D. na základe nimi podanej procesne neprípustnej žaloby by sa nezmenilo, lebo dedič dedí majetok poručiteľa, ktorý vlastnil ku dňu smrti. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
3/ Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali dovolanie žalobcovia. Jeho prípustnosť vyvodzovali jednak z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, keď mali za to, že v danom prípade ide o právnu otázku, ktorá nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená. Súdy sa totiž nezaoberali špecifickou situáciou danej veci, ktorá spočíva v skutočnosti, že pozemkové úpravy, ktoré nastali po 25. januári 1995, mali za následok zánik predmetných pozemkov, teda ich neexistenciu v čase úmrtia poručiteľa Ing. U. D.. Mali preto za to, že existencia naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva u veci, ktorá už zanikla, je právnou otázkou, ktorá v tejto špecifickej situácii v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Druhým dôvodom prípustnosti dovolania je podľa žalobcov § 420 písm. f/ CSP, pretože im bolo nesprávnym procesným postupom súdu znemožnené, aby uskutočnili procesné práva do takej miery, že došlo k porušeniu ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces. Podľa nich bol nesúlad medzi reálnym vyjadrením ich právneho zástupcu pred súdom prvej inštancie a jeho zápisom do zápisnice. Ďalej pred vydaním rozsudku súd prvej inštancie ich nepoučil o neunesení dôkazného bremena a o riziku neúspechu len z dôvodu zle formulovaného výroku žaloby. Súdom vytkli, že nevzali pri právnom posúdení veci do úvahy zásadné špecifiká danej veci, keď sporné pozemky ku dňu smrti poručiteľa už neexistovali, patrili iným fyzickým, či právnickým osobám, ktoré by v prípade priznania vlastníctva ku dňu smrti poručiteľa o svoje vlastníctvo prišli, a to napriek tomu, že neboli stranami v konaní, v ktorom by sa o ich vlastníctve rozhodovalo. Takýto postup považujú za nezákonný. Naďalej tvrdia, že majú naliehavý právny záujem na určení, že poručiteľ bol ku dňu 25. januára 1995, t.j. zahájeniu pozemkových úprav vlastníkom predmetných pozemkov, pretože tvrdenie správneho orgánu o strate vlastníctva smeruje dlho do minulosti pred dátum 25. januára 1995. Určenie neskoršieho dátumu tak nemá opodstatnenie. V tejto súvislosti opätovne poukázali na skutočnosť, že predmetné pozemky v pozemkových úpravách začatých dňom 25. januára 1995 zanikli, čo je aj zmyslom pozemkových úprav, avšak nemožno určiť presný okamžik zániku. V čase smrti poručiteľa na mieste pôvodných pozemkov už 13 až 15 rokov existovali iné pozemky s iným číselným označením a v inom registri a s inými vlastníkmi. Časový okamžik určenia vlastníctva ku dňu 25. januára 1995 navrhujú s ohľadom naskutočnosť, že ide o najstarší známy dátum počiatku pozemkových úprav, resp. o deň rozhodnutia o schválení pozemkových úprav správnym orgánom, ku ktorému by mal správny orgán zisťovať vlastnícke vzťahy k pozemkom, ktoré zaradením do pozemkových úprav zanikli, súčasne vzniklo právo pôvodného vlastníka na vydanie pozemkov náhradných. Určenie vlastníctva Ing. D. k uvedenému dňu nevyvolá riziko ďalšieho určovacieho vlastníckeho sporu, lebo správny orgán nevydal pozemkovú náhradu práve z dôvodu pochybnosti o existencii vlastníctva k dátumu zahájenia pozemkových úprav, teda ku dňu 25. januára 1995. Pokiaľ by súd určil, že poručiteľ je k uvedenému dňu vlastníkom predmetných pozemkov, potom by správny orgán mal podklad k vydaniu pozemkovej náhrady a nie je dôvod k ďalším súdnym sporom. Navrhovanému rozhodnutiu súdom podľa nich bráni len prílišný formalizmus v hodnotení naliehavého právneho záujmu, kedy súdy nerešpektujú zásadné špecifiká danej veci. Zložitosť riešenia danej problematiky umožňuje množstvo právnych názorov a bez zjednocujúceho názoru vyššej súdnej autority môžu žalobcovia podávať žaloby bez šance na úspech.
4/ Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu žalobcov uviedla, že podľa citovaných dobových právnych predpisov, ktoré upravovali Prvú pozemkovú reformu bývalej ČSR, boli účinné za účinnosti intabulačnej zásady, účinnej do 1. januára 1991, v zmysle ktorej sa vlastníctvo nadobúdalo až zápisom do pozemkovej knihy a až zápis do pozemkovej knihy mal konštitutívny charakter svedčiaci o nadobudnutí vlastníctva k pozemkovému majetku. Pozemkovoknižnému zápisu predchádzalo konanie pred súdom povereným vedením pozemkovej knihy, ktorého zákonnou povinnosťou bolo preskúmať vkladu schopnú listinu a doklady s ňou súvisiace a rozhodnúť rozhodnutím o povolení zápisu, resp. nepovolení do pozemkovej knihy. Žalobcami predložený „rejstřík prídelú“ a sumárny výkaz delených parciel možno teda považovať len za technické podklady vypracované za účelom uskutočnenia prídelového procesu, výsledkom ktorého malo byť vydanie rozhodnutia o prídele, ktoré by následne mohol pozemkový súd zapísať do pozemkovej knihy. Register prídelov bol zostavovaný ako prehľad o prídeloch, samotný nezakladá vlastníctvo k nehnuteľnosti. Vlastnícke právo k prídelom poľnohospodárskych nehnuteľností podľa osobitných predpisov vzniklo dňom vydania výmeru o vlastníctve pôdy alebo výmeru o prídele do vlastníctva alebo prevzatím držby pridelenej pôdy, ak bola pridelená platnou prídelovou listinou. Žalobcovia nepredložili rozhodnutie Štátneho pozemkového úradu v Prahe o prídele právnym predchodcom žalobcov ako prídelcom prídelu, teda doklad o vlastníctve k uvedeným nehnuteľnostiam pre účely jednania zo SNR na zápis jeho prídelového majetku do pozemkovej knihy. Len takýto doklad má náležitosti vkladnej listiny podľa § 27 prídelového zákona. Žalobcami predložené listiny nie sú vlastníckym dokladom a ani inak nepreukazujú vlastnícke právo, pretože sami osebe nie sú prídelovou listinou. Tieto listiny nemali náležitosti potrebné na ich zápis do pozemkovej knihy, a preto nemohli byť v čase, keď sa tento zápis vyžadoval ako hmotnoprávna podmienka prevodu vlastníctva podkladom pre prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa nehnuteľnosti. Mohli však u nadobúdateľa vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom nehnuteľnosti, ktorej sa napr. register prídelov týkal. V plnom rozsahu sa stotožnil s rozhodnutím súdov.
5/ Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strany zastúpené v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorých neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP). Dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
6/ Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.
7/ V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pre súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesnýopatrovník, d/ v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
8/ v zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
9/ Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
10/ Žalobcovia vyvodzovali prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu z dvoch dôvodov, a to z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP a z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. T.j. z dôvodu nesprávneho procesného postupu súdu prvej a druhej inštancie, ktorým súdy znemožnili uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tiež z dôvodu, ktorý vychádza z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, lebo mali za to, že v ich prípade ide o právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Podľa názorov súdov nepreukázali naliehavý právny záujem na určení vlastníctva (Ing. U. D.) k sporným pozemkom ku dňu 25. januára 1995, pričom ako uviedli „ani jeden zo súdov sa však nezaoberal ich špecifickou situáciou, ktorá spočíva v skutočnosti, že pozemkové úpravy, ktoré nasledovali po dni 25. januára 1995, mali za následok zánik predmetných pozemkov, teda ich neexistenciu v dobe úmrtia poručiteľa Ing. U. D.“. Žalobcovia mali za to, že existencia naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva k veci, ktorá už zanikla, je právnou otázkou, ktorá v tejto špecifickej situácii v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Z tohto dôvodu nie je možné riešiť ich situáciu obdobne ako skutkovo podobné prípady bez toho, aby bola vzatá do úvahy zásadná špecifickosť ich prípadu.
11/ K prípustnosti dovolania žalobcov podľa § 420 písm. f/ CSP dovolací súd uvádza, že znakmi vady zmätočnosti konania podľa tohto ustanovenia sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
12/ Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
13/ Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj napr. R 129/1999 a, 1 Cdo 6/2014). Tento pojem nemožno vykladaťextenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu.
14/ Pokiaľ však žalobcovia namietali, že sa súdy nezaoberali špecifickou situáciou danej veci, a preto vyslovili nesprávny právny názor v otázke týkajúcej sa naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vlastníctva ku dňu 25. januára 1995, i keď poručiteľ Ing. U. D. zomrel X. L. XXXX, najvyšší súd uvádza, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nezakladá nedostatočné zistenie rozhodujúcich okolností, prípadne nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť dodáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom.
15/ Obdobne prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nezakladá ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj najmä judikáty R 54/2012 a R 24/2017, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).
16/ Aj námietku žalobcov, že ich súd prvej inštancie pred vydaním rozsudku (12 C 351/2015) nepoučil o riziku procesného neúspechu len z dôvodu zle formulovaného výroku (žalobného návrhu), čo bolo podľa nich s ohľadom na zložitosť problematiky nevyhnutné, považuje dovolací súd za nedôvodnú. V preskúmavanej veci sa žalobcovia domáhali určenia, že vlastníkom špecifikovaných pozemkov bol ku dňu 25. januára 1995 Ing. U. D.. Naliehavý právny záujem na takomto určení odôvodňovali tým, že časový okamžik určenia vlastníctva ku dňu 25. januára 1995 navrhujú preto, lebo ide o najstarší známy dátum začiatku uskutočňovania pozemkových úprav, resp. deň rozhodnutia o schválení pozemkových úprav správnym orgánom, ku ktorému by mal správny orgán zisťovať vlastnícke vzťahy k pozemkom, ktoré zaradením do pozemkových úprav zanikli a súčasne vzniklo právo pôvodného vlastníka na vydanie pozemkovej náhrady. Okresný súd rozsudkom žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, pričom odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny potvrdil. Z ustanovenia § 5 O.s.p. vyplývala povinnosť súdu poučiť strany o ich procesných právach a povinnostiach. Súd bol tak povinný strany poučiť, aké práva im priznávajú a aké povinnosti im ukladajú procesnoprávne predpisy, ako bolo potrebné procesné úkony vykonať, poprípade ako bolo potrebné odstrániť vady už nimi vykonaných procesných úkonov tak, aby vyvolali zamýšľané procesné účinky. Do poučovacej povinnosti však nepatril návod, čo by mala alebo mohla strana v danom prípade vykonať, aby dosiahla žiadaného účinku. Ak bol žalobný návrh presný, určitý a zrozumiteľný, nebola dôvodom na postup podľa § 5 O.s.p. okolnosť, že žalobe nemožno vyhovieť preto, že nemala oporu v hmotnom práve. Akákoľvek poučovacia povinnosť o tom, akým spôsobom by mali žalobcovia formulovať žalobný návrh, aby mohli byť v spore úspešní, presahovalo rámec poučovacej povinnosti zakotvenej v občianskom súdnom poriadku. Zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie a potvrdenie jeho rozhodnutia odvolacím súdom preto nemohlo mať za následok porušenie práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f/ CSP.
17/ Pokiaľ ide o námietku žalobcov týkajúcu sa nesúladu medzi reálnym vyjadrením ich právneho zástupcu pred súdom prvej inštancie a zápisom tohto vyjadrenia v zápisnici (z 1. apríla 2016) dovolací súd poukazuje na to, že uznesením zo 6. apríla 2016 č.k. 12 C 351/2015-86 Okresný súd Bratislava III námietkam protokolácie zápisnice zo dňa 1. apríla 2016 nevyhovel. Dôvody takéhoto rozhodnutia v uznesení rozviedol. Proti tomuto uzneseniu odvolanie nebolo prípustné (§ 202 ods. 3 písm. a/ OSP).
1 8 / Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP žalobcovia odôvodňovali nesprávnym právnym posúdením veci súdmi nižších stupňov v otázke preukázania naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva poručiteľa Ing. U. D. k sporným pozemkom ku dňu 25. januára 1995, i keď zomrel X. februára XXXX. Podľa ich názoru mali na takomto určení naliehavý právny záujem z dôvodu, že pozemkové úpravy, ktoré nastali po d n i 25. januára 1995, mali za následok zánik predmetnýchpozemkov, teda ich neexistenciu ku dňu smrti poručiteľa. Potom za zásadnú právnu otázku, ktorá nebola doteraz v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená, považovali otázku „existencie naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva k veci, ktorá už zanikla“. Žalobcovia mali za to, že sú naplnené všetky predpoklady pre existenciu naliehavého právneho záujmu, keď súdy neprihliadli na zásadné špecifiká daného prípadu, čo viedlo k ich pochybeniu. Nestotožnili sa s právnym názorom súdov, že mali preukazovať naliehavý právny záujem na určení, že predmetné pozemky patrili ku dňu smrti poručiteľa Ing. U. D. do jeho vlastníctva alebo že bol ku dňu smrti ich vlastníkom, teda že sú pozemky súčasťou dedičstva. Ku dňu smrti poručiteľa totiž pozemky neexistovali, už patrili iným fyzickým, či právnickým osobám, ktoré by v prípade priznania pozemkov ako súčasť dedičstva o svoje vlastníctvo prišli, a to napriek tomu, že neboli stranami sporu, v ktorom sa o ich vlastníctve rozhodovalo. Takýto postup považovali za nezákonný. Ich naliehavý právny záujem na požadovanom určení teda smeruje k dátumu zahájenia pozemkových úprav, t.j. k 25. januáru 1995, pretože tvrdenie správneho orgánu o strate vlastníctva smeruje dlho do minulosti pred tento dátum. Poukazovali pritom na fakt, že predmetné pozemky v pozemkových úpravách zahájených 25. januára 1995 zanikli, avšak nemožno určiť presný okamžik zániku.
19/ Dovolací súd sa v prvom rade zaoberal tým, či otázka, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, nebola ešte dovolacím súdom riešená. Je pritom nepochybné, že v danej veci ide o žalobu o určenie vlastníckeho práva k sporným pozemkom (žalobu o určenie, že vlastníkom sporných - už neexistujúcich - pozemkov bol ku konkrétnemu dátumu poručiteľ). Podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby je podľa § 137 písm. c/ CSP (predtým § 80 písm. c/ OSP) právny záujem na požadovanom určení, na skúmaní ktorého založili súdy nižších stupňov svoje rozhodnutie. Právny záujem procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 137 písm. c) CSP (§ 80 písm. c) OSP), musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah strán sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) aj iná žaloba (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996). Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi stranami a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu sporových strán alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie). Rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodovania (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/264/2007, 5Cdo/31/2011, 4Cdo/111/2008). Z uvedeného vyplýva, že otázka potreby skúmania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (na vyriešení ktorej založil svoje rozhodnutie aj odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie), je otázkou, ktorá bola dovolacím súdom opakovane riešená.
20/ Žalobkyne sa svojou určovacou žalobou domáhali určenia, že vlastníkom sporných (neexistujúcich) pozemkov bol poručiteľ, nie ku dňu jeho smrti (t.j. ku dňu X. februára XXXX), ale ku dňu 25. januára 1995. Súdy nižších stupňov vyhodnotili túto žalobu na požadovanom určení za nenáležitú a nedôvodnú, lebo poručiteľ Ing. U. D. i po dni 25. januára 1995 mohol s predmetnými pozemkami až do svojej smrti X. februára XXXX disponovať, čo aj urobil (7. septembra 1995 ich prenajal Poľnohospodárskemu družstvu D.), teda ich mohol aj scudziť a pod. Keďže sa teda žalobcovia nedomáhali určenia, že sporné pozemky boli v čase smrti vo vlastníctve poručiteľa a patria do dedičstva po ňom, na žalobe na určenievlastníctva poručiteľa k sporným pozemkom k uvedenému dňu nemajú naliehavý právny záujem. Preto sa nezaoberali ani vecou samou, t.j. vlastníctvom sporných pozemkov. Navyše podľa názoru odvolacieho súdu by sa požadovaným určením právne postavenie žalobcov nezmenilo, lebo dedič dedí majetok, ktorý vlastnil poručiteľ ku dňu jeho smrti.
21/ Určovacou žalobou môže byť určené len jestvovanie práva, prípadne právneho vzťahu, existujúceho ku dňu vyhlásenia rozsudku, obsahom žaloby nemôže byť určenie práva za dobu minulú a ani do budúcnosti (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 32/98, 2 Cdo 131/06). Z tohto pravidla judikatúra pripúšťa výnimky, a to v podobe žalôb o určenie, že určitá osoba bola ku dňu smrti vlastníkom veci, resp. žaloba, že určitá vec patrí do dedičstva (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 26/07, 3 Cdo 44/08). Rozhodujúcim okamihom pre určenie naliehavého právneho záujmu je teda deň smrti poručiteľa, z čoho vyplýva, že aj táto otázka bola dovolacím súdom riešená. Napokon je prípustná len taká určovacia žaloba, ktorou sa vytvára právny základ pre právny vzťah strán sporu a tým sa predíde prípadne ďalším žalobám (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 6 Cdo 392/2013, ZSP 4O/96). Odvolací súd totiž konštatoval, že právne postavenie žalobkýň ako dedičiek po poručiteľovi (Ing. U. D.) by sa na základe nimi podanej procesne neprípustnej žalobe nezmenilo, pretože dedič dedí po poručiteľovi majetok, ktorý vlastnil ku dňu smrti.
22/ Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že otázka, na vyriešení ktorej bolo založené rozhodnutie súdov nižších stupňov, bola otázka naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ktorá bola opakovane dovolacím súdom riešená.
23/ Ostatné námietky dovolateľov neboli pre rozhodnutie v danej veci podstatné. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci však významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 432 ods. 2 C.s.p.
24/ Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie žalobcov odmietol podľa § 447 písm. c/ a f/ C.s.p.
25/ O nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.
26/ Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.