UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu N., bývajúceho v Q., zastúpeného spoločnosťou URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Skuteckého 17, v mene ktorej koná JUDr. Ing. Michal Ševčík, PhD., advokát, konateľ, proti žalovanému Normbenz Slovakia s. r. o. so sídlom v Bratislave, Einsteinova 24, IČO: 35 681 039, zastúpenému spoločnosťou LEGAL & CORP s. r. o., advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Gajova 11, o náhradu škody, ktorý spor bol vedený na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 7 C 192/2010, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. januára 2018 sp. zn. 16 Co 470/2016, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanému priznáva náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi v celom rozsahu.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom zo 7. júna 2016 č. k. 7 C 192/2010-484 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 896,31 eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne od 20. júla 2010 do zaplatenia, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O náhrade trov strán a štátu si vyhradil rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. O splnení povinnosti žalovaným rozhodol majúc za to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané splnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu na motorovom vozidle žalobcu. Porušenie právnej povinnosti žalovaným videl v tom, že vlastnosti ním žalobcovi 15. decembra 2009 predanej motorovej nafty nespĺňali podmienky štátnej normy. V dôsledku tohto porušenia vznikla na palivovom čerpadle vozidla žalobcu škoda vo výške 1 896,31 eur, ktorú je žalovaný povinný nahradiť spolu s úrokom z omeškania.
2. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 18. januára 2018 sp. zn. 16 Co 470/2016 zmenil odvolaním žalovaného napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdmi obidvoch stupňov v celom rozsahu. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom škody na jeho vozidle. Okrem iného dôvodil: „Skutkové zistenia odvolacieho súdu, týkajúce sa rozdielnych vzoriek nafty,výsledkov ich skúmania, ako aj skutočnosť, že znalec nemal možnosť preskúmať pôvodné poškodené čerpadlo, zaťažujú žalobcu, ktorý tak nepreukázal príčinnú súvislosť medzi tvrdenou škodou a konaním žalovaného. Žalobcom predložené dôkazy neposkytujú jednoznačný záver o tom, že žalovaný predal žalobcovi pohonné hmoty, ktoré nespĺňali predpísané normy a že táto nekvalitná nafta mala žalobcovi spôsobiť tvrdenú škodu. Opačné závery okresného súdu nemali oporu v tvrdeniach žalobcu a predložených dôkazoch, nezodpovedali logickému vyhodnoteniu neúplnosti a nejednotnosti skutkových tvrdení žalobcu.“
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu žalobca podal dovolanie, prípustnosť ktorého opravného prostriedku vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP). Na odôvodnenie prípustnosti dovolania, okrem iného, uviedol: „Nakoľko právny stav veci ohľadne reklamácie pohonných hmôt, kedy žalovaný neurobil odber svojich hmôt pri reklamácii a následne bremeno dôkazu unesené žalobcom rozporoval nebol predmetom rozhodovania dovolacieho súdu, rozsudok odvolacieho súdu považujem za nesprávny a otázku unesenia dôkazného bremena žalobcu za nesprávne riešenú odvolacím súdom. Naopak, súd I. inštancie svoj záver odôvodnil riadne, podrobne a relevantne, zatiaľ čo závery odvolacieho súdu sú arbitrárne na ťarchu žalobcu, ktorý predložil všetky možné dôkazy, ktoré bolo možné od osoby v jeho postavení očakávať. Preto otázka reklamácie pohonných hmôt a dôkazného bremena s tým spojeným nie je dovolacím súdom vyriešená, rovnako ako porušenie vlastného reklamačného poriadku žalovaného vo vzťahu k záverom odvolacieho súdu. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, a to od postavenia žalobcu ako spotrebiteľa, cez unesenie dôkazného bremena ako aj cez povinnosti žalobcu a žalovaného v reklamačnom konaní.“ Žalobca z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmeniť tak, že sa potvrdí jeho žalobe vyhovujúci rozsudok súdu prvej inštancie.
4. Žalovaný navrhol dovolanie žalobcu zamietnuť.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Vychádzal pritom z týchto záverov:
6. Dovolací súd už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 opakovane (viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 209/2015, 3 Cdo 308/2016, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015) uviedol, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom, vrátane dovolacieho konania (m. m. I. ÚS 4/2011).
7. Aj po zmene právnej úpravy civilného sporového konania (vrátane dovolacieho konania), ktorú priniesol Civilný sporový poriadok, treba dovolanie naďalej považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (k tomu porovnaj napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
8. Pri uplatnení tézy vyplývajúcej z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej rozhodnutia súdov predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na možnosť prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na krajnú výnimku z tejto zásady. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôrreštriktívny výklad (k tomu porovnaj napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1 Cdo 348/2013 a 3 Cdo 357/2016). V súlade s tým aj odborná právnická literatúra konštatuje, že „narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch“ (viď publikáciu Civilný sporový poriadok, Nakladatelství C. H. Beck, Praha, 2016, na str. 1326).
9. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by dovolací súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 172/03).
10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 ods. 1 CSP. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
11. Dovolací súd na tomto mieste považuje za potrebné tiež zdôrazniť aj to, že dovolacie konanie má od účinnosti Civilného sporového poriadku povahu typického „advokátskeho procesu“, a to nielen vzhľadom na znenie nového sporového poriadku. Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Dovolací proces je v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou podstatne rigoróznejší a odborne náročnejší. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní.
12. Prípustný dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 421 ods. 1 CSP) nie je možné interpretovať a uplatňovať rovnako, ako prípustný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Nesprávne právne posúdenie veci ako dôvod dovolania musí byť vykladané a uplatňované reštriktívnejšie v porovnaní s nesprávnym právnym posúdením veci pri odvolaní. Inak povedané, nie každé nesprávne právne posúdenie veci spôsobilé odôvodniť odvolanie predstavuje relevantný dôvod dovolania. Uvedený záver odôvodňuje právoplatnosť rozhodnutia ako podstatný diferenčný znak rozhodnutia, proti ktorému sa podáva odvolanie, a rozhodnutia napádaného dovolaním ako mimoriadnym opravným prostriedkom. Tento znak je priamo prepojený na kvalitu právnej istoty ako imanentnej súčasti práva na spravodlivé súdne konanie, a tým i základného práva na súdnu ochranu (m.m. III. ÚS 4/2018).
13. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP) alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP).
14. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako ajprocesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).
15. Žalobca v závere svojho dovolania (bod IV.) cituje ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a uvedený dôvod prípustnosti dovolania v danej veci vymedzuje takto: „Nakoľko právny stav veci ohľadne reklamácie pohonných hmôt, kedy žalovaný neurobil odber svojich hmôt pri reklamácii a následne bremeno dôkazu unesené žalobcom rozporoval nebol predmetom rozhodovania dovolacieho súdu, rozsudok odvolacieho súdu považujem za nesprávny a otázku unesenia dôkazného bremena žalobcu za nesprávne riešenú odvolacím súdom. Naopak, súd I. inštancie svoj záver odôvodnil riadne, podrobne a relevantne, zatiaľ čo závery odvolacieho súdu sú arbitrárne na ťarchu žalobcu, ktorý predložil všetky možné dôkazy, ktoré bolo možné od osoby v jeho postavení očakávať. Preto otázka reklamácie pohonných hmôt a dôkazného bremena s tým spojeným nie je dovolacím súdom vyriešená, rovnako ako porušenie vlastného reklamačného poriadku žalovaného vo vzťahu k záverom odvolacieho súdu. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, a to od postavenia žalobcu ako spotrebiteľa, cez unesenie dôkazného bremena ako aj cez povinnosti žalobcu a žalovaného v reklamačnom konaní.“ Podľa žalobcu teda odvolací súd nesprávne vyriešil v danej veci otázku unesenia či neunesenia dôkazného bremena, otázku ním uplatnenej reklamácie a otázku jeho právneho postavenia ako spotrebiteľa.
16. Dovolací súd už vo svojich skorších rozhodnutiach (napr. sp. zn. 8 Cdo 115/2017) vysvetlil, že o otázku relevantnú z hľadiska ustanovení § 421 ods. 1 OSP sa nejedná pri riešení otázky, či strana sporu uniesla dôkazné bremeno, teda bremeno procesnej zodpovednosti za to, že v civilnom spore bude mať súd možnosť urobiť pre dostatok potrebných skutkových poznatkov rozhodnutie v prospech strany. Významným znakom otázky relevantnej v zmysle § 421 ods. 1 CSP je jej zásadný právny význam. Aj za účinnosti CSP je opodstatnené konštatovanie, že otázkou takého právneho významu je otázka významná nielen pre tú-ktorú prejednávanú právnu vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov Slovenskej republiky a judikatórnej činnosti najvyššieho súdu, úlohou ktorého je zjednocovať rozhodovanie všeobecných súdov (napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1 Cdo 132/2009, 2 Cdo 71/2010, 3 Cdo 51/2006, 4 Cdo 151/1998, 5 Cdo 1/2010, 7 Cdo 117/2011). Je to dané zámerom, aby sa vyriešením takejto otázky prispelo k vytvoreniu ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Posúdenie otázky, či strana sporu uniesla dôkazné bremeno, ktoré ju v tom-ktorom spore zaťažovalo, spočíva v každom jednotlivom prípade (v každom jednotlivom civilnom sporovom konaní) na posúdení vysoko individuálnych, konkrétnych a v iných prípadoch sa spravidla už nevyskytujúcich skutkových okolnostiach, ktoré sú svojou povahou jedinečné a neopakovateľné. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu takáto individuálna otázka ani nemôže mať znaky zásadného právneho významu.
17. Dôkazné bremeno je inštitútom práva procesného, pretože je nerozlučne spojené s civilným sporovým konaním a prejavuje sa vo výsledku sporu. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku náležite uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, čo malo v danej veci za následok zamietnutie žaloby. Pri hodnotení dôkazov nemožno odvolaciemu súdu vyčítať pochybenia, a preto ani nemožno polemizovať s jeho závermi, ktoré žalobca namieta v dovolaní (porovnaj napr. rozhodnutie sp. zn. 5 Cdo 328/2012). Na vyriešenie otázky, či žalobca uniesol alebo neuniesol dôkazné bremeno nemá vplyv riešenie otázky, či žalobca mal alebo nemal v danom spore postavenie spotrebiteľa.
18. Právnou otázkou relevantnou z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka, kto je v danom spore nositeľom dôkazného bremena. Pre zodpovedanie tejto otázky je totiž rozhodujúca hmotnoprávna úprava vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje svoje právo alebo povinnosť žalovaného. Dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, v ktorého záujme je preukázanie pravdivosti ním tvrdených skutočností, zakladajúcich ním tvrdené právo. Na druhej strane žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal (tak napr. rozhodnutia sp. zn. 2 Cdo 256/2012 a 6 Cdo 95/2011). Žalobca v dovolaní s otázkou, koho v danej veci zaťažovalo dôkazné bremeno, v ničom nepolemizuje.
19. Žalobca v dovolaní ničím nekonkretizuje ani podľa neho „právnu otázku reklamácie pohonných hmôt“.
20. So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcu nevyplýva z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, resp. žalobca dovolacie dôvody nevymedzil spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. Vzhľadom na to ich neprípustné dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ a f/ CSP.
21. Úspešnému žalovanému dovolací súd priznal náhradu trov dovolacieho konania. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.