Najvyšší súd

8 Cdo 1371/2015

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Ing. K. Š., bývajúcej v B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Futej&Partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave,

Radlinského 2, IČO: 35 955 341, v mene

a na účet ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Daniel Futej, proti odporkyni Slovenskej

republike zastúpenej Národnou bankou Slovenska, so sídlom v Bratislave, Imricha Karvaša 1, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 15 C 217/2011,

o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. marca 2015

sp.zn. 10 Co 55/2015, 10 Co 56/2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. marca 2015 sp.zn. 10 Co 55/2015,

10 Co 56/2015 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I

z 11. novembra 2014 č.k. 15 C 217/2011-207 v napadnutej časti   z r u š u j e   a vec mu

v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

Dovolanie proti   rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. marca 2015 sp.zn.

10 Co 55/2015, 10 Co 56/2015 vo výroku, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu

Bratislava I z 12. januára 2015 č.k. 15 C 217/2011-236 o d m i e t a.

Odporkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.  

O d ô v o d n e n i e

  Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 11. novembra   2014 č.k. 15 C 217/2011-207

návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fingovaní Európskej únie zamietol. Návrh vo veci samej zamietol a odporkyni

náhradu trov konania nepriznal. Dospel k záveru, že rozhodnutie Súdneho dvora Európskej

únie o položených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej

z uvedených dôvodov, ako aj na základe zhodnotenia dokazovania vo veci samej. Preto sa

neobrátil na Súdny dvor Európskej únie,   konštatoval, že prvostupňový súd nie je súdom,

proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva

a preto mu táto povinnosť (obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie) nevyplýva.

Po zhodnotení skutkových okolností táto povinnosť vyplýva len súdu, voči ktorého

rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Poukázal na zistený skutkový stav

vyplývajúci z vykonaného   dokazovania.   Po   jeho vyhodnotení dospel k záveru, že neboli

splnené predpoklady vzniku zodpovednosti odporkyne za škodu titulom nesprávneho

úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú  

pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) uplatňovanú navrhovateľkou

vo výške 3 390, 87 €. Konštatoval, že navrhovateľka nepreukázala, že by NBS vo vzťahu

k družstvu (podielovému družstvu slovenské investície) nesprávne úradne postupovala. Práve

naopak, v konaní bolo preukázané, že NBS až od účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných

papieroch od 1. júna 2010 bola oprávnená   dohliadať   aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ

majetkových hodnôt - družstvo dodržiava schválený prospekt investície. NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou družstva ako vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky, so zákonom č. 566/2001 Z.z.o cenných papieroch a so zákonom

č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom. Navrhovateľka nepreukázala už prvú

z podmienok vzniku zodpovednosti za vznik škody, teda nesprávny úradný postup NBS

a z dôvodu hospodárnosti konania   sa súd   s ostatnými podmienkami vzniku zodpovednosti

štátu, t.j. výškou škody a príčinnou súvislosťou s nesprávnym úradným postupom NBS

pri výkone dohľadu nad družstvom nezaoberal. Podľa názoru súdu nárok na náhradu škody

voči štátu   môže byť úspešne   uplatnený iba vtedy, ak poškodený nemôže dosiahnuť

uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je povinný plniť. Poukázal na to, že

uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2011 sp.zn. 3 K 95/2010 bol na majetok

družstva ako úpadcu vyhlásený konkurz. Do funkcie správcu bol ustanovený Mgr. M. L.

a veritelia družstva boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok - v lehote 45 dní

odo dňa vyhlásenia konkurzu. Teda vzhľadom na vznik nároku navrhovateľky voči družstvu

na vyplatenie vyrovnávacieho podielu, patrila medzi skupinu veriteľov družstva oprávnených

prihlásiť si svoju pohľadávku do konkurzu, čo formou prihlášky aj urobila. Pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty popretá, z ktorého dôvodu sa navrhovateľka domáha určenia

jej oprávnenosti incidenčnou žalobou voči správcovi konkurznej podstaty. Konkurz ani

konanie o uvedenej žalobe nie sú právoplatne skončené. V ďalšom poukázal na predpoklady

úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody voči štátu, ako sú špecifikované v ustálenej

súdnej judikatúre. S poukazom na ne a na uvedené skutočnosti vyhodnotil predmetný návrh

aj za predčasne podaný. Podľa názoru súdu odporkyňa v konaní preukázala, že NBS dohľad

(možný len v obmedzenom rozsahu) nad dohliadaným subjektom - družstvom nezanedbala.

Konštatoval, že štát nemôže priamo zasahovať do vlastnej   činnosti družstva a jeho

majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo autonómne postavenie. Navrhovateľka  

(ako členka družstva) neinvestovala predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť

ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve naopak, členská schôdza je najvyšším orgánom

družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva,

kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov podľa Obchodného zákonníka a Stanov PDSI.

Navrhovateľka nepreukázala, že počas členstva v družstve realizovala svoje oprávnenia tak,

že by aktívne zasahovala do činnosti družstva za účelom odvrátenia   hroziacej škody

pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov družstva. O trovách konania

rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

  Okresný súd uznesením z 12. januára 2015 č.k. 15 C 217/2011-236 uložil navrhovateľke

povinnosť zaplatiť v lehote 15 dní súdny poplatok za odvolanie v sume 20 € (položka 7a

Sadzobníka súdnych poplatkov zákona o súdnych poplatkoch).

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 26. marca 2015 sp.zn. 10 Co 55/2015,

10 Co 56/2015 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej (zamietajúcej

návrh na náhradu škody) potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Uznesenie súdu prvého stupňa  

z 12. januára 2015 č.k. 15 C 217/2011-236 potvrdil a odporkyni náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal. Uviedol, že súd prvého stupňa vykonal vo veci   dostatočné dokazovanie

z hľadiska navrhovateľom uplatneného nároku a jeho výsledky aj náležite v súlade s § 132

O.s.p. vyhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, vyvodil správny

právny záver a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p.

odôvodnil. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožnil (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia

uviedol ďalšie dôvody. V procesnom postupe súdu prvého stupňa odvolací súd nezistil

pochybenia alebo vady, ktoré by mali za následok nesprávne   rozhodnutie vo veci, keď sa

nestotožnil s námietkou navrhovateľa, že nevykonal riadne dokazovanie listinnými dôkazmi. V ďalšom podrobne rozviedol skutočnosti vyplývajúce z obsahu spisu, dôvody uplatnenej

náhrady škody navrhovateľkou voči odporkyni a dôvody nesplnenia predpokladov vzniku

zodpovednosti odporkyne za škodu titulom nesprávneho úradného postupu podľa zákona

č. 514/2003 Z.z., pričom sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol

preukázaný nesprávny úradný postup zo strany NBS pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou

družstva. S ďalšími uvedeným námietkami navrhovateľky sa nestotožnil. S poukazom

na   uvedené a za stavu, keď súd prvého stupňa   v danom prípade   v potrebnom rozsahu  

pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi

navrhnutých dôkazov, keď navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp.

tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení   napadnutého rozsudku

dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil,

čo znamená, že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné

ustanovenia, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny

potvrdil. Odvolací súd dospel aj k záveru, že súd prvého stupňa napadnutým uznesením,

ktorým uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku

aplikoval správny právny predpis a správne ho aj vyložil, súdny poplatok vyrubil aj v správnej

výške. Poukázal na to, že odvolacie konanie začalo po 1. októbri 2012, a preto navrhovateľke

vznikla povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania. V otázke vzťahu medzi právom  

na prístup k súdu a povinnosťou zaplatiť súdny poplatok odvolací súd odkázal na právny

názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovený v rozsudku z 19. júna 2001, č. sťažnosti

28249/95, vo veci Kreuuz proti Poľsku (odseky 59, 60). O trovách odvolacieho konania

rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie navrhovateľka. Navrhla ho

zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť

napadnutého rozsudku vo výroku, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu (§ 243 O.s.p.).

Namietala, že postupom odvolacieho súdu, spočívajúcim v nepreskúmateľnosti odôvodnenia

rozhodnutia, jej bola odňatá   možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Podľa jej

názoru rozhodnutie odvolacieho súdu nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia

rozhodujúcich skutočností a je založené na nesprávnych   skutkových a právnych zisteniach,

nakoľko tieto zistenia vychádzajú z neúplného dokazovania vykonaného súdom prvého

stupňa. V ďalšom texte dovolania podrobne zdôvodňovala nesprávnosť právneho posúdenia veci a poukázala na nesprávne vyhodnotenie navrhnutých dôkazov. Za nesprávne považovala

aj rozhodnutie o súdnom poplatku.

Odporkyňa navrhla dovolanie ako neprípustné odmietnuť alebo zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník   konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru,

že   rozsudok krajského súdu treba vo výroku vo veci samej zrušiť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).  

  V prejednávanej veci   je dovolaním   vo veci samej napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu.

  Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p.

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od   právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného   v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4

O.s.p.  

Dovolaním navrhovateľky   nie je napadnutý   zmeňujúci   rozsudok, ale potvrdzujúci

výrok rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že

dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani

záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad

týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p. Z týchto dôvodov

dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie navrhovateľky proti

potvrdzujúcemu výroku vo veci samej nie je podľa ustanovenia § 238 O.s.p. prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal aj otázkou, či

dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,

v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných

v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti

účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie   návrhu na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, o odňatie možnosti konať pred súdom a o rozhodovanie

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa ustanovenia

§ 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. navrhovateľka nenamietala a ich existenciu

po preskúmaní veci nezistil ani dovolací súd.

Navrhovateľka namietala, že jej   postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť

konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký

procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci

v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké

možnosti na uplatnenie ich práv – pozri napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony  

vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy  

(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku   všetkým vykonaným dôkazom  

(§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol

rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

Pokiaľ navrhovateľka namietala, že rozhodnutia súdov nie sú dostatočne odôvodnené,

teda že sú nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta

ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,

môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016, považuje

dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, že obsah spisu nedáva

žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety –

dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd

za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného

dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory

vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvého stupňa a pred

odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu

s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací

súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí, ak

v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne

posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj

odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Navrhovateľka nedôvodne argumentuje, že

rozhodnutie odvolacieho súdu je úplne neodôvodnené. Napokon treba dodať, že za vadu

konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľky.

Z obsahu spisu vyplýva, že   proti rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie

navrhovateľka (č.l. 85 spisu), ktoré bolo doručené odporcovi cestou právneho zástupcu

(úprava súdu č.l. 95 spisu). K odvolaniu sa odporkyňa písomne vyjadrila podaním zo 14. júla

2014 (č.l. 98 spisu). Spis bol následne predložený krajskému súdu (predkladacia správa č.l.

101 spisu), ktorý po oznámení v súlade s § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p.  

(č.l. 103 spisu) vo veci 26. februára 2015 (č.l. 107 spisu) rozhodol. Teda vyjadrenie

odporkyne k odvolaniu nebolo doručené navrhovateľke. Opomenutím doručenia tohto

vyjadrenia navrhovateľke (ňou namietaným) došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý

proces v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým

k odňatiu mu   možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky pri tomto závere vychádzal z   rozsudku Európskeho súdu pre ľudské

práva z 13. januára 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom ESĽP

dospel k záveru, že „opomenutie povinnosti doručiť rovnopis odporcovho písomného

vyjadrenia sťažovateľke predstavovalo popretie jej práva na spravodlivé konanie“. Teda

(len!) skutočnosť, že vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené navrhovateľke, bola dôvodom, prečo dovolací súd (v zmysle uvedeného rozsudku ESĽP) rozsudok krajského súdu

v uvedenej časti   zrušil.  

Námietka navrhovateľky o nesprávnom prístupe súdov nižších stupňov k dokazovaniu  

nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je

povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo

predstáv navrhovateľky nie je ani postupom, ktorým by jej súd odňal možnosť konať pred

súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie

účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť

nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj

k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (pozri napr. aj rozhodnutia

uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993

a pod č. 125/1999).

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového

stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241

ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie.

Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom

určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)

a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu

nimi vykonaného dokazovania.

Z obsahu dovolania navrhovateľky je zrejmá jej námietka, že súdy nesprávne

vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne

hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré

sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ až c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí

i ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá O.s.p., ktoré ustanovuje, že dovolací súd nevykonáva

dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára

poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, že dôkazy hodnotí súd

podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,

pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli

účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný

právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne

zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu

je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže

vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto

opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu

prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2

veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba

na základe súdnych spisov, preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže

pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo

zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.

K námietke navrhovateľky, že v konaní došlo k tzv. inej (v § 237 O.s.p. neuvedenej)

vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolací súd uvádza, že

pokiaľ k vade tejto povahy došlo (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohla  

založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde ani o znak alebo atribút rozsudku uvedeného

v ustanovení § 238 O.s.p., proti ktorému je dovolanie prípustné, ani o procesnú vadu konania

v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p.

Iná vada konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.), je síce relevantný dovolací dôvod, úspešne ho ale možno uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní. Takáto vada sama o sebe (i keby k nej skutočne došlo)

prípustnosť dovolania nezakladá.

Navrhovateľka   napokon   tvrdila, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom

dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale

prípustnosť dovolania nezakladá (pozri   R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho

súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,   5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu

konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol

uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

Keďže navrhovateľka uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý

rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

Vzhľadom však   na   konštatovanú   vadu konania (v zmysle § 237 ods. 1   písm. f/

O.s.p.) Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu vo výroku vo veci samej

zrušil a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje aj proti výroku rozsudku odvolacieho

súdu o súdnom poplatku, ktorý má charakter uznesenia, jeho prípustnosť bolo treba

posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej právnej úpravy je dovolanie

proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého

stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie o právnej stránke zásadného

významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239

ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod

prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa (o súdnom poplatku) nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Dovolanie navrhovateľky preto proti potvrdzujúcemu výroku o súdnom poplatku

podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.

  Prípustnosť dovolania navrhovateľky by prichádzala do úvahy, len ak by v konaní,

v   ktorom bolo   vydané, došlo k niektorej   z   procesných   vád   taxatívne vymenovaných

v § 237 ods. 1 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Žiadnu z týchto vád

navrhovateľka nenamietala a jej existenciu nezistil ani dovolací súd. Jej   námietka sa týkala

nesprávneho právneho posúdenia veci – poplatkovej   povinnosti, t.j. povinnosti   zaplatenia

súdneho poplatku za podané odvolanie. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci aj z hľadiska procesnej vady konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. dovolací súd poukazuje na dôvody

uvedené zhora.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania navrhovateľky proti

uzneseniu (výroku rozsudku odvolacieho súdu   potvrdzujúcemu uznesenie o súdnom

poplatku) nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené

ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. Preto Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky proti výroku rozsudku krajského súdu,

ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218

ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti   rozhodnutiu (časti rozhodnutia), proti

ktorému nie je prípustné, odmietol.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. februára 2016

  JUDr. Oľga Trnková, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová