Najvyšší súd
8 Cdo 13/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Mgr. Ing. P. K., správcu konkurznej podstaty úpadcu „Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze,
Trnava“, so sídlom v Trnave, Sladovnícka 13, zastúpeného splnomocnenkyňou In Medias
Res, s.r.o., so sídlom v Trnave, Sladovnícka 13, proti žalovaným X./ I. M., bývajúcemu
v T.X.T., 2/ K. M., bývajúcej v T.X.T., zastúpeným JUDr. Barborou Šrutekovou, advokátkou
v Trnave, Hlavná 44, o vypratanie bytu, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.
10 C 65/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 25. júna 2013,
sp. zn. 10 Co 40/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobca je povinný zaplatiť žalovaným 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania 67,88 € na účet JUDr. Barbory Šrutekovej do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom zo 7. februára 2012, č. k. 10 C 65/2011–159 žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovaným 1/, 2/ vypratať byt č. X.,
nachádzajúci sa na X.. nadzemnom podlaží bytového domu X., na C., súp. č. X., postavený
na parcele č. X.X., druh pozemku – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2,
katastrálne územie T., pozostávajúci z jednej izby, kuchyne a príslušenstva,
zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovaným náhradu
trov konania v sume 195,14 € k rukám právnej zástupkyne do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. V odôvodnení uviedol, že základným predpokladom rozhodnutia o žalobe bolo
vyriešenie otázky existencie nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania. Vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že vlastníkom resp. osobou oprávnenou nakladať so sporným
bytom boli – Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, IČO: 00 009 199, so
sídlom v Trnave a od vyhlásenia konkurzu na jeho majetok - správca konkurznej podstaty. To napriek tomu, že po určitú dobu bola v katastri nehnuteľností vedená ako vlastníčka bytu
obchodná spoločnosť TAZ, a.s. Preto zmluva o nájme bytu uzavretá medzi touto
spoločnosťou a žalovaným 1/ (z 2. septembra 2004) je právnym úkonom absolútne
neplatným pre rozpor so zákonom - nedostatok jej dispozičného oprávnenia nakladať so
sporným bytom (nemohla v čase uzatvárania zmluvy so žalovaným 1/ previesť viac práv ako
mala). Z toho vyplýva, že nájomné právo k bytu z uvedenej zmluvy o nájme bytu nevzniklo
a neexistuje. Žalovaní sporný byt užívajú od 3. septembra 2004 a od novembra 2008 platia
žalobcovi sumu 43,09 € mesačne titulom nájomného a sumu 101,84 € (a od
februára sumu 95,96 €) mesačne titulom preddavku úhrad za služby poskytované s užívaním
bytu. Podľa zhodného tvrdenia účastníkov konania písomná nájomná zmluva medzi nimi
uzavretá nebola, ktorá skutočnosť ale nespôsobuje jej neplatnosť a nezabraňuje vzniku nájmu.
Podľa názoru súdu boli splnené všetky podmienky pre vznik práva nájmu medzi účastníkmi
konkludentne v súlade s § 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Došlo k dohode o obsahu
nájomnej zmluvy - označeniu bytu a rozsahu jeho užívania, výšky nájomného a výšky úhrad
za služby spojené s užívaním bytu. Žalovaní boli vyzvaní na platenie nájomného
a za služby spojené s užívaním bytu, dňa 10. marca 2010 zástupca žalobcu vykonal obhliadku
bytu a správca obytného domu na základe zmluvy o výkone správy (uzavretej s právnym
predchodcom žalobcu) vyhotovoval pre žalovaných ročne vyúčtovanie zálohových platieb.
Vzhľadom na to považoval súd za nesporné, že bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme zo strany oboch účastníkov konania. Tým majú žalovaní právny
dôvod na užívanie predmetného bytu (na základe konkludentne uzavretej nájomnej zmluvy
so žalobcom), a preto nebol dôvod na poskytnutie ochrany žalobcovi v súlade s § 126 ods. 1
Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcu rozsudkom z 25. júna 2013, sp. zn.
10 Co 40/2012 v spojení s opravným uznesením z 13. novembra 2013 (čl. 197) napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa po preskúmaní v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1, 2 O.s.p.) ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Žalobcovi
uložil povinnosť zaplatiť žalovaným spoločne a nerozdielne k rukám ich advokátky náhradu
trov odvolacieho konania v sume 66,33 € do 3 dní. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa
zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, na základe vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Svoje
rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil, v celom rozsahu sa stotožnil s jeho
odôvodnením a v podrobnostiach naň poukázal (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
k námietkam odvolateľa odvolací súd dodal, že spornou v odvolacom konaní zostala už iba
otázka (vymedzená odvolacou argumentáciou), či v danom prípade došlo konkludentne
k uzavretiu nájomnej zmluvy - vzťahu medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným 1/
ako nájomcom - užívateľom predmetného bytu. Stotožnil sa pritom so závermi
prvostupňového súdu, že v danom prípade, prihliadnuc na všetky okolnosti veci, došlo medzi
účastníkmi ku konkludentnému uzavretiu nájomnej zmluvy, preto je medzi účastníkmi platný
nájomný vzťah. Nedostatok písomnej formy nájomnej zmluvy nemá za následok jej
neplatnosť (§ 686 ods. 1, § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka), nájomná zmluva môže
vzniknúť aj ústne, prípadne i mlčky. V takom prípade ale prejavy vôle smerujúce k uzavretiu
zmluvy musia byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chceli účastníci
prejaviť. Ani odvolací súd nemal pochybnosti, že v danom prípade bola medzi účastníkmi
konania konkludentne uzavretá nájomná zmluva. Po tom, ako bolo ustálené vlastnícke právo
žalobcu k predmetnému bytu a určené súdmi, žalovaní nerušene byt užívali, platili žalobcovi
nájomné a úhrady za služba spojené s užívaním bytu, ktoré im poskytované boli, a ktoré
žalobca bez výhrad prijímal. Žalobca ani - až do podania žaloby – predmetný nájomný vzťah nespochybnil a obe strany akceptovali, že medzi nimi existuje platný nájomný vzťah.
Námietky žalobcu z uvedených dôvodov považoval odvolací súd za irelevantné. O trovách
konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Navrhol ho, spolu
s rozsudkom okresného súdu, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Namietal, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Podľa jeho názoru rozhodnutia súdov
nižšieho stupňa vychádzajú zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu
vo vykonanom dokazovaní, keď vyhodnotili, že medzi účastníkmi vznikla nájomná zmluva.
Nezaoberali sa pritom podrobnosťami jej vzniku (vôle, náležitostí, omylu, doby trvania
a skončenia), hoci sa účastníci dohodli, že medzi nimi nájomná zmluva uzatvorená nebola.
V ďalšom texte dovolania podrobne rozoberal, prečo súdy nižších stupňov dospeli
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Namietal nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov
v odôvodnení rozhodnutí súdov nižšieho stupňa pri posúdení (ním podrobne rozobranej) zásadnej otázky, z ktorého dôvodu sú ich rozhodnutia postihnuté inou vadou konania, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Žalovaní navrhli dovolanie ako nedôvodné zamietnuť a priznať im náhradu trov
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) za splnenia podmienky
vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je
prípustné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p.
Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci rozsudok
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné.
Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého
by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej
republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa ustanovenia § 238 O.s.p. prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to
účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou, či
dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti
účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, o odňatie možnosti konať pred súdom a o rozhodovanie
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa ustanovenia
§ 237 písm. a/až e/ a g/ O.s.p. žalobca nenamietal a ich existenciu po preskúmaní spisu
nezistil ani dovolací súd.
Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd sa
osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola
žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Pod odňatím možnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny
poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“).
Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. ako
dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej
veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,
že v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne takouto vadou zaťažené t. j., že nastali skutočnosti v dôsledku ktorých
vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe – rozhodnutí odvolacieho súdu.
Dovolateľ vadu tejto povahy v dovolaní ani nešpecifikoval a pokiaľ namietal
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov rozhodnutí súdov nižšieho stupňa považoval to
za, tzv. inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné
ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,
a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj, napr. rozsudok vo veci
Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova
a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“, a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj
rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn.
IV. ÚS 115/03).
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.
V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa z hľadiska existencie a vzniku nájomného vzťahu
medzi účastníkmi konania k predmetnému bytu, plne sa stotožnil so záverom, že došlo
konkludentne k uzavretiu nájomnej zmluvy (vzťahu medzi žalobcom ako prenajímateľom
a žalovanými ako nájomcami - užívateľmi bytu). Odvolací súd sa stotožnil aj s odôvodnením
rozhodnutia prvostupňového súdu a súhlasil s podstatnou argumentáciou ním použitou („súd
prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia,
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne
právne posúdil“). Vysporiadal sa aj s odvolacími námietkami žalobcu, ktoré vyhodnotil
za nedôvodné a pre vec irelevantné. Vzhľadom na to sa v dôvodoch svojho rozhodnutia
obmedzil na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho odôvodnenia,
na ktoré v podrobnostiach poukázal. Na zdôraznenie správnosti a objektívnej argumentačnej
presvedčivosti odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k námietkam žalobcu doplnil
aj ďalšie dôvody, čo mu ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. tiež umožňuje.
Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný
a presvedčivý právny záver o vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania. Teda
odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 157
ods. 2 O.s.p.) skutkový a právny základ rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý
súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003).
Treba pritom uviesť (vzhľadom na namietané iné vady konania, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci), že tzv. iné vady konania (t. j. procesné vady, ktoré na rozdiel
od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladajú zmätočnosť rozhodnutia,
a ktorých základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu
v občianskom súdnom konaní a dôsledkom nesprávne rozhodnutie súdu) sú síce relevantným
dovolacím dôvodom, samé osebe však prípustnosť dovolania nezakladajú. Pokiaľ nie sú
splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania (a aký prípad išlo v danej veci),
nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej stránke.
Dovolanie je totiž podľa Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu, ale len tie,
o ktorých to zákon výslovne ustanovuje.
Vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu dovolací súd zdôrazňuje, že súd nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté
dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie súdu, ktoré z dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (pozri § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie
účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí
uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať
za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcich k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),
nie však procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkami týkajúcimi sa nesprávneho vyhodnotenia dokazovania
(vo vzťahu k existencii nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania) dovolací súd uvádza,
že podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, preto starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je
vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných
dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe
nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (pre úplnosť treba uviesť, že
nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – pozri § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Aj
nesprávnosť skutkových zistení by mohla prípadne zakladať (len), tzv. inú vadu konania
majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (nie nedostatok, ktorý by v rozhodovacej
praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol považovaný za dôvod, ktorý zakladá
procesnú vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože ním nie je znemožnená realizácia
procesných oprávnení účastníka konania). Vadu tejto povahy, ako už bolo konštatované,
možno namietať len v procesne prípustnom dovolaní (čo nebol daný prípad).
Žalobca namietal aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti by
mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne) použil
správny právny predpis a či ho (ne) správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne) správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f / O.s.p.,
lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania
neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010). Preto
dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol
preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov vo vzťahu k námietkam žalobcu z hľadiska
správnosti ich právnych záverov.
Ustanovenie § 241 ods. 2 O.s.p. taxatívne vypočítava dovolacie dôvody, pre ktoré
môže dovolateľ napadnúť dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolací dôvod
uvádzaný žalobcom - rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej
časti oporu vo vykonanom dokazovaní – bol účinnosťou zákona č. 353/2003 Z. z.
od 1. septembra 2003 z tohto ustanovenia vypustený. Preto na tento dovolací dôvod (použitý
žalobcom) už dovolací súd nemohol prihliadať.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno
vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody
prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O.s.p. Preto Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol.
V dovolacom konaní úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im priznal ich
náhradu za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k dovolaniu z 2. januára 2014, čl. 210) v sume 67,88 €, t. j. 60,07 € - tarifná odmena za spísanie vyjadrenia a 7,81 € - režijný paušál
(§ 14 ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. mája 2014
JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková