Najvyšší súd

7Sžso/7/2011

Slovenskej republiky  

znak

R O Z S U D O K

  V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej

veci žalobcu: : Mgr. B. M., bytom J.J., č.... T.T. právne zastúpený Advokátskou kanceláriou M.,

s.r.o., so sídlom L. č. X, T.T. proti žalovanej: Sociálna poist'ovňa ústredie, ul. 29, augusta 10,

813 63 Bratislava,   o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č.: 322-4835-GC-

09/2009 zo dňa 18. augusta 2009, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v T.,

č. k.   13S/124/2009-67 zo dňa 12. októbra 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v T., č. k.  

13S/124/2009-67 zo dňa 12. októbra 2010,   p o t v r d z u j e.  

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajského súdu   bola podľa § 250j ods. 1 OSP zamietnutá

žaloba, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   žalovanej  

č.: 322-4835-GC-09/2009 zo dňa 18. augusta 2009, ktorým žalovaná ako správny orgán

zamietla odvolanie žalobcu a súčasne potvrdila prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu

Sociálnej poisťovne, pobočka T. č.: 700- 0840086909-GC 04/09- zo dňa 22. apríla 2009, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe 2. februára 2009 nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, ktoré vzniklo   1. augusta 2006.

Krajský súd dospel k záveru, že žalovaná pri rozhodovaní vo veci postupovala  

v súlade so zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o sociálnom poistení“). Zaujal právny názor, že vznik a zánik povinného

nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia sa viaže na podmienky

upravené v § 21 citovaného zákona. Žalobca nebol vyčiarknutý zo zoznamu advokátov, preto

musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnom

poistení. V zmysle § 12 zákona o advokácii na výkon advokátskej činnosti je oprávnený len

advokát zapísaný do zoznamu advokátov, bez ohľadu na formu, ktorou môže advokát

vykonávať advokáciu. Vymedzenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/

zákona o sociálnom poistení je odvodené od oprávnenia vykonávať činnosť podľa osobitného

zákona, v prejednávanej veci podľa zákona o advokácii. Advokát je podľa § 15 zákona  

o advokácii oprávnený poskytovať právne služby samostatne, a pre posúdenie veci nie je

rozhodujúce, že nositeľom oprávnenia je spoločnosť s ručením obmedzeným. Rozhodujúce je,

že advokát, ktorý koná za obchodnú spoločnosť, je naďalej nositeľom oprávnenia na

poskytovanie advokátskych služieb a má oprávnenie na vykonávanie samostatnej zárobkovej

činnosti. SAK nemá právomoc rozhodovať, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou.

Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný (§ 250k ods. 1 OSP).

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie. Namietal, že rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že žalovaná ako

i prvostupňový súd neakceptovali im predložené záväzné potvrdenie vydané predsedníctvom

Slovenskej advokátskej komory na základe zmocnenia vyplývajúceho z § 71 ods. 2 písm. k/

zákona o advokácii o tom, že od 3. februára 2009 žalobca nie je samostatne zárobkovo činnou

osobou podľa zákona o sociálnom poistení. Žalobcu ako konateľa spoločnosti s ručením

obmedzeným nemožno považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. d)

zákona o sociálnom poistení.. Keďže spoločníci v spoločenskej zmluve vylúčili možnosť

samostatného výkonu advokácie jednotlivými spoločníkmi, dňom 3. februára 2009 žalobcovi

v zmysle § 15 ods. 6 zákona o advokácii zaniklo oprávnenie vykonávať advokáciu samostatne. Vzhľadom na túto skutočnosť má žalobca za to, že mu oprávnenie na výkon

advokácie materiálne zaniklo, čo sa muselo logicky prejaviť aj vo vzťahu k existencii

povinného nemocenského dôchodkového poistenia, ktoré žalobcovi uvedeným dňom podľa  

§ 21 ods. 4 písm. b/ zákona o sociálnom poistení zaniklo.

Žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že rozhodnutie

žalovanej ako aj prvostupňového správneho orgánu ruší a vec vracia správnemu orgánu na

ďalšie konanie. Súčasne žiadal o priznanie náhrady trov konania za právne zastupovanie.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok Krajského súdu  

v T. potvrdiť ako vecne správny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10, § 246c a § 250ja OSP

preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo  

a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu bolo podané nedôvodne.

Žalovaná v napadnutom rozhodnutí ako aj krajský súd v rozsudku podrobne

odôvodnili, prečo žalobca, ktorý sa stal od 22. januára 2009 spoločníkom a zároveň

konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným, poskytujúcej advokátske služby podľa § 15

zákona o advokácii, nezaniklo povinné sociálne poistenie ako samostatne zárobkovo činnej

osobe podľa § 21 zákona o sociálnom poistení.

Odvolací súd sa s týmito dôvodmi plne stotožňuje a na zdôraznenie ich správnosti

podľa § 219 ods. 2 OSP dopĺňa, že § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení vymedzuje

pojem samostatne zárobkovo činnej osoby. Upravuje aj postavenie advokáta, ktorý má

oprávnenie na vykonávanie advokátskej činnosti. Existencia oprávnenia advokáta na výkon

advokátskej činnosti je podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou

advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu.  

To má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely

zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa  

§ 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona  

o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21

cit. zákona, ktoré žalobca ku dňu 3. februára 2009 nespĺňal.

Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona  

o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo

základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou

osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda

oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská

advokátska komora. Vymedzenie pojmu samostatne zárobkovo činná osoba podľa § 5  

písm. c) zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto

činnosť.

Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti

môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným a účasť

advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie

advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti,

a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti

stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu, postupu žalovanej a rozsudku

krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že žalovaná dostatočne zistila skutkový stav.

Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu boli v zásade

zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatnil už v konaní na súde prvého stupňa a s ktorými sa

krajský súd náležite vysporiadal.

Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

z 30. marca 2010,   sp. zn. 1Sžso/7/2009 je potrebné uviesť, že každé rozhodnutie súdu je

výsledkom jeho rozhodovacej činnosti v individuálnej veci, každý sudca je pri výkone svojej

funkcie nezávislý a pri rozhodovaní je viazaný ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou

zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom (čl. 144 Ústavy SR). Vydaniu rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2010, sp. zn. 1Sžso/7/2009, predchádzali

iné rozhodnutia najvyššieho súdu v rovnakej skutkovej situácii (napr. rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2009, sp. zn. 7Sžso/44/2009), ktoré považovali

právny názor žalovanej za správny a tento považuje za správny aj ďalšia rozhodovacia prax

všeobecných súdov. V tejto súvislosti poukazujeme tiež na názor ústavného súdu, ktorý už

v obdobnej veci vyslovil, že „predmetný právny výklad najvyšším súdom nevykazuje

nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného  

v čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (II.ÚS 508/2010-15).  

V súvislosti so žalobcom uvádzaným potvrdením Slovenskej advokátskej komory,

najvyšší súd poznamenáva, že uvedené je jedným z podkladov rozhodnutia, pričom Slovenská

advokátska komora ako samosprávna stavovská organizácia nie je oprávnená poskytovať

záväzný výklad ustanovení zákona o sociálnom poistení voči tretím osobám, záväznosť voči

tretím osobám nie je predpokladaná ani v dôvodovej správe, na ktorú žalobca odkazoval,

ktorá navyše ani nemá právnu záväznosť.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu  

v T. podľa § 219 ods.1 a 2 OSP potvrdil.

Účastníkom Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal náhradu trov odvolacieho

konania, lebo žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovanej v odvolacom konaní

žiadne trovy nevznikli (§ 250k ods. 1 a § 246c OSP v spojení s § 224 ods. 1 a ods. 2 OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. augusta 2011 JUDr. Ida Hanzelová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová