Najvyšší súd
7Sžso/7/2011
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej
veci žalobcu: : Mgr. B. M., bytom J.J., č.... T.T. právne zastúpený Advokátskou kanceláriou M.,
s.r.o., so sídlom L. č. X, T.T. proti žalovanej: Sociálna poist'ovňa ústredie, ul. 29, augusta 10,
813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č.: 322-4835-GC-
09/2009 zo dňa 18. augusta 2009, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v T.,
č. k. 13S/124/2009-67 zo dňa 12. októbra 2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v T., č. k.
13S/124/2009-67 zo dňa 12. októbra 2010, p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajského súdu bola podľa § 250j ods. 1 OSP zamietnutá
žaloba, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej
č.: 322-4835-GC-09/2009 zo dňa 18. augusta 2009, ktorým žalovaná ako správny orgán
zamietla odvolanie žalobcu a súčasne potvrdila prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu
Sociálnej poisťovne, pobočka T. č.: 700- 0840086909-GC 04/09- zo dňa 22. apríla 2009, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe 2. februára 2009 nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, ktoré vzniklo 1. augusta 2006.
Krajský súd dospel k záveru, že žalovaná pri rozhodovaní vo veci postupovala
v súlade so zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o sociálnom poistení“). Zaujal právny názor, že vznik a zánik povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia sa viaže na podmienky
upravené v § 21 citovaného zákona. Žalobca nebol vyčiarknutý zo zoznamu advokátov, preto
musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnom
poistení. V zmysle § 12 zákona o advokácii na výkon advokátskej činnosti je oprávnený len
advokát zapísaný do zoznamu advokátov, bez ohľadu na formu, ktorou môže advokát
vykonávať advokáciu. Vymedzenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/
zákona o sociálnom poistení je odvodené od oprávnenia vykonávať činnosť podľa osobitného
zákona, v prejednávanej veci podľa zákona o advokácii. Advokát je podľa § 15 zákona
o advokácii oprávnený poskytovať právne služby samostatne, a pre posúdenie veci nie je
rozhodujúce, že nositeľom oprávnenia je spoločnosť s ručením obmedzeným. Rozhodujúce je,
že advokát, ktorý koná za obchodnú spoločnosť, je naďalej nositeľom oprávnenia na
poskytovanie advokátskych služieb a má oprávnenie na vykonávanie samostatnej zárobkovej
činnosti. SAK nemá právomoc rozhodovať, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou.
Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný (§ 250k ods. 1 OSP).
Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie. Namietal, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že žalovaná ako
i prvostupňový súd neakceptovali im predložené záväzné potvrdenie vydané predsedníctvom
Slovenskej advokátskej komory na základe zmocnenia vyplývajúceho z § 71 ods. 2 písm. k/
zákona o advokácii o tom, že od 3. februára 2009 žalobca nie je samostatne zárobkovo činnou
osobou podľa zákona o sociálnom poistení. Žalobcu ako konateľa spoločnosti s ručením
obmedzeným nemožno považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. d)
zákona o sociálnom poistení.. Keďže spoločníci v spoločenskej zmluve vylúčili možnosť
samostatného výkonu advokácie jednotlivými spoločníkmi, dňom 3. februára 2009 žalobcovi
v zmysle § 15 ods. 6 zákona o advokácii zaniklo oprávnenie vykonávať advokáciu samostatne. Vzhľadom na túto skutočnosť má žalobca za to, že mu oprávnenie na výkon
advokácie materiálne zaniklo, čo sa muselo logicky prejaviť aj vo vzťahu k existencii
povinného nemocenského dôchodkového poistenia, ktoré žalobcovi uvedeným dňom podľa
§ 21 ods. 4 písm. b/ zákona o sociálnom poistení zaniklo.
Žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že rozhodnutie
žalovanej ako aj prvostupňového správneho orgánu ruší a vec vracia správnemu orgánu na
ďalšie konanie. Súčasne žiadal o priznanie náhrady trov konania za právne zastupovanie.
Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok Krajského súdu
v T. potvrdiť ako vecne správny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10, § 246c a § 250ja OSP
preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu bolo podané nedôvodne.
Žalovaná v napadnutom rozhodnutí ako aj krajský súd v rozsudku podrobne
odôvodnili, prečo žalobca, ktorý sa stal od 22. januára 2009 spoločníkom a zároveň
konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným, poskytujúcej advokátske služby podľa § 15
zákona o advokácii, nezaniklo povinné sociálne poistenie ako samostatne zárobkovo činnej
osobe podľa § 21 zákona o sociálnom poistení.
Odvolací súd sa s týmito dôvodmi plne stotožňuje a na zdôraznenie ich správnosti
podľa § 219 ods. 2 OSP dopĺňa, že § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení vymedzuje
pojem samostatne zárobkovo činnej osoby. Upravuje aj postavenie advokáta, ktorý má
oprávnenie na vykonávanie advokátskej činnosti. Existencia oprávnenia advokáta na výkon
advokátskej činnosti je podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou
advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu.
To má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely
zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa
§ 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona
o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21
cit. zákona, ktoré žalobca ku dňu 3. februára 2009 nespĺňal.
Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona
o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo
základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou
osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda
oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská
advokátska komora. Vymedzenie pojmu samostatne zárobkovo činná osoba podľa § 5
písm. c) zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto
činnosť.
Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti
môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným a účasť
advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie
advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti,
a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti
stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu, postupu žalovanej a rozsudku
krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že žalovaná dostatočne zistila skutkový stav.
Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu boli v zásade
zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatnil už v konaní na súde prvého stupňa a s ktorými sa
krajský súd náležite vysporiadal.
Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 30. marca 2010, sp. zn. 1Sžso/7/2009 je potrebné uviesť, že každé rozhodnutie súdu je
výsledkom jeho rozhodovacej činnosti v individuálnej veci, každý sudca je pri výkone svojej
funkcie nezávislý a pri rozhodovaní je viazaný ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom (čl. 144 Ústavy SR). Vydaniu rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2010, sp. zn. 1Sžso/7/2009, predchádzali
iné rozhodnutia najvyššieho súdu v rovnakej skutkovej situácii (napr. rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2009, sp. zn. 7Sžso/44/2009), ktoré považovali
právny názor žalovanej za správny a tento považuje za správny aj ďalšia rozhodovacia prax
všeobecných súdov. V tejto súvislosti poukazujeme tiež na názor ústavného súdu, ktorý už
v obdobnej veci vyslovil, že „predmetný právny výklad najvyšším súdom nevykazuje
nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (II.ÚS 508/2010-15).
V súvislosti so žalobcom uvádzaným potvrdením Slovenskej advokátskej komory,
najvyšší súd poznamenáva, že uvedené je jedným z podkladov rozhodnutia, pričom Slovenská
advokátska komora ako samosprávna stavovská organizácia nie je oprávnená poskytovať
záväzný výklad ustanovení zákona o sociálnom poistení voči tretím osobám, záväznosť voči
tretím osobám nie je predpokladaná ani v dôvodovej správe, na ktorú žalobca odkazoval,
ktorá navyše ani nemá právnu záväznosť.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu
v T. podľa § 219 ods.1 a 2 OSP potvrdil.
Účastníkom Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania, lebo žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovanej v odvolacom konaní
žiadne trovy nevznikli (§ 250k ods. 1 a § 246c OSP v spojení s § 224 ods. 1 a ods. 2 OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. augusta 2011 JUDr. Ida Hanzelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová