7Sžso/39/2010

znak

R O Z S U D O K

V   M E N E   S L O V E N S K E J   R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Marianny Reiffovej a JUDr. Júlie Horskej, v právnej veci

žalobcu W. s.r.o., IČO: X, K., K. X, zastúpeného advokátkou JUDr. K. A., K., K. X, proti

žalovanému Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava, Špitálska 8, v konaní

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. AA/2009/44835/14628/OISS zo dňa 9.10.2009,

o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č.k. 6S/150/2009 – 51 zo

6.5.2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach,

č.k. 6S/150/2009 – 51 zo dňa 6. mája 2010 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie žalovaného

č. AA/2009/44835/14628/OISS zo dňa 9. októbra 2009 z r u š u j e .

Žiadnemu z účastníkov nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia

rozhodnutia žalovaného o potvrdení rozhodnutia ÚPSVaR č. KE/2009/12112-4-OSZ

z 3.8.2009 a ktorým bola podľa § 65 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti

uložená žalobcovi povinnosť zaplatiť odvod za neplnenie povinného podielu zamestnávania počtu občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 a § 63 ods. 1 písm. d/ zákona za

rok 2007, a to vo výške 773,41 eur. Krajský súd z obsahu pracovných zmlúv, ktoré žalobca

v pozícii zamestnávateľa uzatvoril so svojimi zamestnancami, vyplýva, že ako miesto výkonu

práce bolo dohodnuté mesto K. (Slovakia). Miesto výkonu práce je podľa § 43 Zákonníka

práce jednou z podstatných obsahových náležitostí pracovnej zmluvy, bez ktorej je pracovná

zmluva neplatná. Jej dôležitosť spočíva v tom, že sa ňou presne vymedzuje rozsah

dispozičného oprávnenia zamestnávateľa voči zamestnancovi z hľadiska pracovného teritória.

Ak teda žalobca tvrdí, že jeho zamestnanci plnia úlohy len v zahraničí a že údaj miesta

výkonu práce uvedený v pracovných zmluvách (K.) nie je správny, súd považuje toto tvrdenie

za účelové, nakoľko podmienky v týchto pracovných zmluvách sám dohadoval a taktiež

podmienky miesta výkonu práce možno kedykoľvek upraviť písomným dodatkom

k pracovnej zmluve. Preto aj žalobca mohol v pracovnej zmluve najmä s ohľadom na povahu

práce, ktorú vykonávajú jeho zamestnanci, dohodnúť viacero miest výkonu práce alebo určiť

miesto výkonu práce, napr. vymedzením určitého územného obvodu alebo vymedzením trasy

územia. Námietkam žalobcu, že jeho činnosť spočíva vo vykonávaní medzinárodnej prepravy

tovaru a uskutočňuje sa výlučne mimo územia SR, odporuje aj fakt, že podľa výpisu

z Obchodného registra je predmetom činnosti žalobcu okrem iného nielen medzinárodná

nákladná cestná doprava, ale aj vnútroštátna nákladná cestná doprava. Okrem toho u zamestnancov žalobcu vyslanie na pracovnú cestu bolo dohodnuté v bode 8. pracovnej

zmluvy, kde sa upravuje náhrada výdavkov spojených s prenocovaním zamestnanca pri pracovnej ceste a jednak vyplýva priamo z povahy pracovnej náplne týchto zamestnancov

(šoférovanie vozidla, nakladanie a vykladanie tovaru). Z tohto jednoznačne vyplýva a súd sa

v tomto prípade stotožňuje s argumentmi žalovaného správneho orgánu, že zamestnanci

žalobcu musia vykonávať prácu aj na území Slovenskej republiky. Z uvedeného je zjavné, že

vykonávanie práce mimo územia Slovenskej republiky je potrebné posudzovať ako pracovnú

cestu podľa ustanovenia § 57 Zákonníka práce. Takisto nie sú splnené podmienky v zmysle

cit. § 5 ods. 4 Zákonníka práce (vyslaný zamestnanec), pretože v tomto prípade je nevyhnutné

v pracovnej zmluve presne definovať, v ktorom štáte bude zamestnanec prácu vykonávať a na

ako dlho.

Na základe uvedených skutočností a v zmysle hore citovaných ustanovení súd dospel

k názoru, že žalovaný správny orgán, ako aj správny orgán prvého stupňa dostatočne

preukázali, že žalobcovi ako zamestnávateľovi vznikla povinnosť zamestnávať občanov   so zdravotným postihnutím, a keďže tento nevyužil zákonnú možnosť podľa § 64 ods. 1

zákona o službách zamestnanosti (Zadávanie zákaziek na účely plnenia povinného podielu

zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím), vznikla mu podľa ustanovenia § 65  

ods. 1 zákona o službách zamestnanosti povinnosť zaplatiť odvod za neplnenie povinného

podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca odvolanie z dôvodu, že krajský súd

nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhované dôkazy, vec nesprávne právne

posúdil, čo viedlo k nezákonnému rozhodnutiu vo veci. Podľa žalobcu nie je účelové jeho

tvrdenie, že miesto výkonu práce jeho pracovníkov je v skutočností iné, ako je uvedené

v pracovnej zmluve, jeho tvrdenie je pravdivé. S poukazom na § 17 Zákonníka práce je

nesprávny právny názor žalovaného, že miesto výkonu práce možno meniť len písomným

dodatkom. Ani krajský súd a ani žalovaný sa tvrdením žalobcu o zmene výkonu práce

nezaoberali, nevykonali dôkaz na preukázanie pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdenia

žalobcu. Správny poriadok ukladá správnemu orgánu presne a úplne zistiť skutočný stav veci.

Žalobca navrhol vykonať dôkaz prostredníctvom subjektu vykonávajúceho účtovníctvo, mzdové záležitosti a personalistiku žalobcu, ako aj formulárov E 101 prostredníctvom

Sociálnej poisťovne. Žalobca v odvolaní popísal spôsob výkonu práce vodičov v zahraničí a zamestnanci pracujú „iba“ v zahraničí.

Žalobca žiadal zmenu rozsudku krajského súdu a zrušenie rozhodnutia žalovaného s vrátením veci na ďalšie konanie žalovanému. Trovy konania žalobca nevyčíslil.

Žalovaný žiadal prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal odvolaním napadnutý

rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je

dôvodné.

Odvolací súd s poukazom na obsah námietok z 18.1.2008, ktoré podal žalobca

k protokolu o výsledku kontroly č. 595/2008 zo 16.1.2009, považuje zistenie skutkového

stavu veci za nedostatočné a rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné. Žalobca

v námietkach na str. 2 osobitne v druhom odseku uviedol tvrdenia, ktoré sú pre posúdenie danej veci skutkovo a právne významné, pretože sa odvoláva na konanie o určenie príslušnej

legislatívy práve v súvislosti s prácou jeho zamestnancov v zahraničí. Žalovaný v odpovedi

k podaným námietkam (z 9.2.2009) uviedol, že pokiaľ ide o vypĺňanie formuláru E 101, tento

slúži iba Sociálnej poisťovni a rozhodnutie potvrdzujúce príslušnosť zamestnanca

k slovenskej legislatíve sa týka iba jedného zamestnanca a slúži pre platenie poistného.

Námietky žalobcu žalovaný neakceptoval. Odvolací súd poznamenáva, že súčasťou spisu

predloženého súdu nie je príloha – rozhodnutie SP – ústredie, na ktoré žalobca v námietkach

poukazuje. Na presné a úplné zistenie skutkového stavu poukázal žalobca aj vo vyjadrení

k podkladom rozhodnutia.

Oznámením o začatí správneho konania z 18.3.2009 bol žalobca vyzvaný (okrem

výzvy na zaplatenie odvodu podľa protokolu) aj na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia.

K danému času bol podkladom len protokol o výsledku kontroly. Ani po vyjadrení žalobcu

z 24.3.2009 žalovaný v prvostupňovom správnom konaní nevykonal dokazovanie na

žalobcom tvrdené skutočnosti a vydal rozhodnutie. Na dôkazné návrhy uvedené v odvolaní

žalobcu nereagoval ani odvolací správny orgán, ktorý síce zrušil rozhodnutie prvostupňového orgánu, avšak len čo do výšky stanoveného odvodu. Rovnako postupovali správne orgány aj

pri vydaní preskúmavaných rozhodnutí. Administratívny spis neobsahuje žiadne písomnosti,

ktoré by svedčili o vykonaní dokazovania v správnom konaní po začatí správneho konania.

Odvolací súd preto považuje dôvody žaloby, najmä tvrdenie žalobcu o nedostatočnom zistení

skutkového stavu veci za právne významné a opodstatnené. Žalovaný sa mal zaoberať

zistením skutočného stavu veci vo vzťahu k pôsobeniu zamestnancov žalobcu v zahraničí

z toho hľadiska, či ich činnosť bola takého charakteru, ako to žalobca tvrdil a čo by

odôvodňovalo aplikáciu § 63 ods. 3 druhej vety, podľa ktorého do celkového počtu

zamestnancov sa nezapočítavajú zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí.

Až na základe vykonaného dokazovania mohol žalobca hodnotiť vykonané dôkazy

jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach.   V danom prípade však žalobca hodnotil len

dôkazy vyplývajúce z protokolu (pracovné zmluvy, výpis z OR), čo je však pre posúdenie

veci nedostatočné. Žalovaný sa tiež mal s tvrdeniami žalobcu v dôvodoch svojho rozhodnutia

vysporiadať spôsobom zodpovedajúcim ust. § 47 Správneho poriadku.

Podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd zamietol žalobu nedôvodne, naviac

pripustil zastupovanie žalobcu na pojednávaní advokátskym koncipientom v rozpore s § 250a

OSP. V správnom súdnictve ide o osobitnú úpravu zastupovania, o obligatórne zastúpenie

advokátom; použitie § 25 o zastúpení advokáta advokátskym koncipientom nie je prípustné.

Vzhľadom na podstatné procesné vady správneho konania však odvolací súd nevidel dôvod

na zrušenie súdneho rozhodnutia, ale na jeho zmenu podľa § 250j ods. 3 OSP a vrátenie veci

žalovanému na ďalšie konanie.

Odvolací súd nepriznal žalobcovi náhradu trov konania, keďže zistenia uvedené

v protokole o kontrole nasvedčujú tomu, že práve obsah pracovných zmlúv, ktorých včasná

úprava bola v moci žalobcu, bolo príčinou vzniku sporu o povinnosť platenia odvodov.

Odvolací súd v tom vidí dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania, pričom

za zastúpenie advokátskym koncipientom v danom prípade odmena nepatrí vôbec, keďže

zastúpenie nebolo relevantné.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júna 2011   JUDr. Ida Hanzelová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Anna Koláriková