UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: 1/ M. J. R. - U. - J., so sídlom U. XXX/X, Y., 2/ G. E., bytom K. XX, J., R. N., obaja právne zastúpení JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej: Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 30. decembra 2013, č. 47502-2/2013-BA, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 18. februára 2015, č.k. 15Scud/13/2014-38, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 18. februára 2015, č.k. 15Scud/13/2014-38, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 18. februára 2015, č.k. 15Scud/13/2014-38, zamietol žalobu žalobcu v rade 1/, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 47502- 2/2013-BA zo dňa 30. decembra 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“, „rozhodnutie žalovaného“, „žalovanej“ „preskúmavané rozhodnutie“). Zároveň druhou výrokovou vetou vo vzťahu k žalobcovi 2/ konanie podľa § 250d ods. 3 OSP zastavil. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250 ods. 1 OSP tak, že účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd po preskúmaní rozhodnutia žalovanej vo vzťahu k žalobným námietkam k porušeniu práv žalobcu 1/ dospel k záveru, že rozhodnutie a postup žalovanej je v súlade so zákonom. Podľa názoru krajského súdu žalobca 1/ okrem nedodržania 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutého rozhodnutia, porušenia zásady dvojinštančnosti správneho konania, ktoré nebolo preukázané, netvrdil žiadne porušenie svojich subjektívnych práv. Pri nedodržaní procesných lehôt, podľa názoru krajského súdu ide o procesné pochybenie, ktoré nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Krajský súd považoval za nedôvodnú námietku žalobcu 1/, že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, lebo z obsahu predloženého administratívneho spisu je nepochybné, že žalovaná nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňového rozhodnutia, pričom prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutie žalovanej je len podrobnejšieskutkovo a právne odôvodnené. Krajský súd bol toho názoru, že pobočka žalovanej, bola oprávnená vykonať kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu práce zamestnanca u žalobcu v rade 1/. Krajský súd konštatoval, že žalobca v rade 1/ namietal skôr iné porušenia ako svojich subjektívnych práv ako účastníka konania, a to porušenie práv zamestnancov. Aj keby napadnutým rozhodnutím alebo správnych orgánov boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky alebo nariadenia Rady EHS, z citovaných ustanovení OSP nepochybne vyplýva žalobcovi v rade 1/ povinnosť tvrdenia o porušení svojich subjektívnych práv.
Vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ krajský súd konštatoval, že ho pribral do konania v postavení na strane žalobcu uznesením súdu zo dňa 26.01.2015, a to na základe návrhu právneho zástupcu žalobcu v rade 1/ zo dňa 16.01.2015 a skúmal, či vzhľadom na postup súdu v konaní bola žaloba podaná včas. Krajský súd konštatoval, že z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že žalobca v rade 2/ napadnuté rozhodnutie žalovanej prevzal 14.01.2014. Lehota na podanie žaloby uplynula 14.03.2014 a žalobca sa účastníkom konania stal až na základe uznesenia súdu o pripustení tohto účastníka do konania na strane žalobcu a uznesenie nadobudlo právoplatnosť 18.02.2015. Z uvedených dôvodov pri aplikácii § 250d ods. 3 OSP konanie vo vzťahu k žalobcovi v rade 2/ zastavil, z dôvodu, že žalobca v rade 2/ podal žalobu oneskorene.
II.
Rozsudok krajského súdu včas napadli odvolaním žalobcovia v rade 1/ a 2/. Žiadali, aby odvolací súd žalobe vyhovel a zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení v prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu a priznal žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov konania vo výške 283,08 eur a odvolacieho konania vo výške 148,22 eur.
Za odvolacie dôvody žalobca 1/ označil skutočnosti, spočívajúce v tom, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal porušenie práva na spravodlivý proces, práva na dodržanie zásad správneho konania, práva vlastniť majetok, práva na podnikanie za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a práva na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou.
Uviedol, že v dôsledku rozhodnutia žalovanej má značné ťažkosti s udržaním doterajších zamestnancov a náborom nových zamestnancov a pri zmenšujúcom sa počte zamestnancov nie je schopný dodržať zmluvné podmienky dohodnuté s obchodnými partnermi. Nesúhlasil so záverom prvostupňového súdu, že postupom žalovanej nedošlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti správneho konania. Rozhodnutie žalovanej považoval za nepreskúmateľné a v celom rozsahu za arbitrárne. Žalovaná sa podľa mienky odvolateľa nevysporiadala s argumentáciou žalobcu 1/ a odvolanie zamietla z dôvodov a skutočností, ktoré boli po prvýkrát oznámené až žalovanou v jej rozhodnutí. V tomto smere malo byť žalobcovi odňaté jeho subjektívne právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy. Týmito novými dôkazmi a skutočnosťami mali byť predovšetkým argumenty žalovanej súvisiace s nepreukázaním registrovaného miesta podnikania zamestnávateľa, ku ktorým sa žalobca 1/ nemal možnosť vyjadriť, nakoľko boli po prvýkrát spomenuté až v druhostupňovom rozhodnutí.
Žalobca 1/ ďalej namietal, že do kompetencie žalovanej nepatrí uskutočňovanie kontroly týkajúcej sa reálneho výkonu činnosti zamestnancov. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie žalovanej č. 7942- 3/2014 zo dňa 29. januára 2014, kde žalovaná jednoznačne skonštatovala, že nie je oprávnená vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov a výkon činnosti zamestnancov je oprávnený kontrolovať len inšpektorát práce, ktorého kontrolné zistenia sú pre ňu záväzné.
Žalobca 1/ ďalej dôvodil, že primárnou pracovnou náplňou zamestnancov žalobcu 1/ bol roznos letákov, ktoré si zamestnanci preberali v externej spoločnosti vo Svidníku. Podľa špecifických podmienok jednotlivých zákaziek žalobca následne kontaktoval zamestnancov a poveril ich roznášaním letákov na vybraných lokalitách. Z preberania a distribúcie letákov má zamestnávateľ vyhotovené fotografickézáznamy, roznášanie kontrolujú iní zamestnanci a zamestnancom sa vedú dochádzkové listy, čo jednoznačne preukazuje reálny výkon činnosti na území Slovenskej republiky.
Žalobca 1/ namietal aj spôsob výkonu kontroly, nakoľko z rozhodnutia žalovanej vyplýva, že práve na základe vykonaných kontrol u žalobcu 1/ dospela žalovaná k tomu, že žalobca nespĺňa podmienku reálneho výkonu činnosti. Žalobca 1/ pritom organizačnej zložke žalovanej predložil všetky podklady, ktoré si kontrolóri vyžiadali. Žalovaná si nevyžiadala ďalšie doklady, nepristúpila k osobnému výsluchu zamestnancov a ani inému spôsobu preverenia tvrdení žalobcu 1/. Okrem toho pravidelne daňovému úradu odovzdával štvrťročné súhrnné výkazy a každý rok podáva aj daňové priznanie na daň z príjmu, z ktorých vyplýva nielen to, že žalobca 1/ reálne vykonáva činnosť, ale aj rozsah a obsah tejto činnosti, čo môže len prostredníctvom svojich zamestnancov. Poukázal na to, že pri kontrolách žalobca 1/ predložil tzv. reporty (správy) - dochádzky jednotlivých zamestnancov do práce. Pokiaľ ide o nepreukázanie reálneho výkonu činnosti, nie je možné zo samotnej okolnosti nezastihnutia zamestnávateľa alebo zamestnanca v mieste podnikania v čase výkonu kontroly vyvodiť záver, že u žalobcu 1/ nebol preukázaný reálny výkon práce jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky; v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie žalovanej z 28. júna 2012, č. 8519-5/2012-BA, v ktorom táto vyslovila totožný názor.
Žalobca 1/ mal za to, že krajský súd sa nevysporiadal s ďalšími argumentmi uvedenými v žalobe, najmä s porušením princípu rovnakého zaobchádzania. Namietol, že došlo k neprípustnej retroaktivite v rozhodnutiach žalovanej, keď podľa praktickej príručky, na ktorú sa žalovaná odvoláva, prípadné zistenia zakladajúce zmenu uplatniteľnej legislatívy sa aplikujú až od momentu zistenia, nie spätne.
Žalobca v rade 2/ mal za to, že krajský súd v súvislosti so zastavením konania voči nemu nesprávne posúdil otázku zachovania zákonnej lehoty na podanie žaloby a preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. S poukazom na § 250 ods. 1 OSP ako aj Nález Ústavného súdu SR I ÚS/219//07 zo dňa 13.03.2008 tvrdil, že v súlade s označeným nálezom Ústavného súdu má za to, že lehotu podľa § 250b ods. 1 OSP nemožno počítať odo dňa rozhodnutia súdu o pribratí účastníka konania, a postačí, ak jeden z účastníkov správneho konania podal včas žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Vyslovil názor, že ak by zákonodarca mienil pribratie viazať na dodržanie zákonnej 2-mesačnej lehoty, stratil by inštitút, zakotvený v § 250 ods. 1 OSP, svoj zmysel. Žaloba bola z hľadiska účelnosti a rýchlosti podaná len žalobcom v rade 1/ (zamestnávateľom), no v celom rozsahu a v záujme aj na prospech ostatných žalobcov, ako to nepochybne vyplýva z argumentácie obsahu žaloby. Pokiaľ by sa lehota podľa § 250b ods. 1 OSP mala počítať rozlične, a nie výlučne odo dňa podania žaloby, zakotvil by to zákonodarca výslovne. Konštatoval, že krajský súd rozhodol o vstupe ďalšieho účastníka do súdneho konania podľa § 92 ods. 1 OSP na základe jeho súhlasu, keď z príslušných ustanovení OSP v správnom súdnictve takýto vstup účastníka konania nie je viazaný na dodržanie 2-mesačnej lehoty. Poukázal na § 250 ods. 3 OSP a konštatoval, že v prípade žalobcov možno, s prihliadnutím na obsah napadnutého rozhodnutia, uvažovať aj o tzv. nerozlučnom spoločenstve, v dôsledku čoho argumentácia krajského súdu o plynutí lehoty odo dňa pribratia ostatných žalobcov do konania nemôže obstáť.
III.
Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov žalovaná navrhla rozsudok krajského súdu čo do prvej výrokovej časti potvrdiť ako vecne správny. Uviedla, že Sociálna poisťovňa vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti zamestnancov, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike a ktorých zamestnávateľ má sídlo na území Slovenskej republiky, na základe podnetu ZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu „registrovaných poľských zamestnávateľov“ vzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systému verejného zdravotného poistenia, ktoré avizovala najmä ZP Dôvera a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Len v prípadoch, kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca, rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak sociálna poisťovňa už vystavilazamestnancom žalobcu formulár E101 SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej legislatíve až do dňa platnosti formulárov. Ak ide o zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy a na základe kontrol nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie podmienok registrovaného sídla zamestnávateľa, sociálna poisťovňa rozhoduje o tom, že dotknutému zamestnancovi povinné sociálne poistenie na území Slovenskej republiky nevzniklo. O uvedených skutočnostiach bola informovaná centrála poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS vo Varšave listom z 25. júla 2013, č. 36968-2/2013-BA, na ktorý žalobca v odvolaní poukazuje. Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava listom z 10. októbra 2013, č. 992900/502/32/2013, tieto skutočnosti akceptovala. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že pobočky sociálnej poisťovne postupujú podľa uvedených postupov vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti, preto nie je opodstatnené tvrdenie žalobcov o porušení princípu rovnakého zaobchádzania. Sociálna poisťovňa ďalej poukázala, že nezasahuje do majetkových práv žalobcu 1/, keďže nerozhoduje o odvodovej povinnosti, ale o nevzniku, resp. zániku sociálneho poistenia jeho zamestnanca podľa slovenskej legislatívy, čo má za následok, že za tohto zamestnanca nebol povinný platiť poistné na sociálne poistenie.
Žalovaná uviedla, že žalobcovi 1/ takisto nebráni využívať právo na podnikanie a dosahovanie zisku. Na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie, napr. obchodnými, pracovnými zmluvami, dochádzkami zamestnancov. Sociálna poisťovňa vychádza aj z dohodnutých mzdových podmienok. Dochádzať z Poľskej republiky do rôznych miest Slovenskej republiky, odpracovať napr. 1 alebo 3 hod. denne sa javí ako neefektívne, t. j. je predpoklad, že výdavky významným spôsobom presahujú príjmy. Uvedené potom vyvoláva podozrenie z obchádzania právnych predpisov Poľskej republiky. Žalovaná poukázala na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 4. októbra 2012, vo veci C-115/11, z ktorého vyplýva, že inštitúcia vystavujúca osvedčenie E 101 (korešpondujúce s osvedčením PD A1) je povinná vykonať riadne posúdenie skutkových okolností relevantných na uplatnenie pravidiel pre posudzovanie uplatniteľnej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia a v dôsledku toho zaručiť správnosť informácii, ktoré figurujú v tomto osvedčení. Žalovaná ďalej uviedla, že daňové úrady neurčujú uplatniteľnú legislatívu, a preto stanovisko daňového úradu by v tomto smere bolo právne irelevantné. Daňové úrady pri plnení daňovej povinnosti daňovníka neskúmajú reálny výkon činnosti, ale len správnosť odvedenej dane na základe predložených dokladov.
Ďalej žalovaná poukázala na skutočnosť, že je oprávnená kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia. K námietke, ktorou žalobca 1/ poukazoval na rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, z 28. júna 2012, č. 8519-5/2012-BA, uviedla, že ide o jediné rozhodnutie v skutkovo a právne obdobnej veci, ktorým bolo zrušené rozhodnutie prvostupňového orgánu. Sociálna poisťovňa však prehodnotila svoj právny názor a následne vo všetkých obdobných prípadoch postupovala tak, že rozhodnutia prvostupňových správnych orgánov potvrdila. Súčasne uviedla, že kontrola vykonaná zamestnancami Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, na ktorú žalobcovia poukazujú v žalobe, bola zameraná na kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a plnenie povinností zamestnávateľa uložených zákonom č. 461/2003 Z.z.. V rámci tejto kontroly sa nezisťovali skutočnosti relevantné na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu. Žalovaná poukázala, že doklady preukazujúce reálne výkony práce zamestnanca (žalobcu v rade 2/) na určenom mieste, v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných dokladov alebo cestovné príkazy, z ktorých bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste, neboli predložené. Poukázala na článok 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a uviedla, že dôkazné bremeno leží na sociálnej poisťovni, ale aj na žalobcoch 1/, 2/ a povinnosť dôkazného bremena si žalobcovia nesplnili. Tvrdila, že neodoprela žalobcovi v rade 2/ právo podania žaloby na súde a vyslovila názor, že pokiaľ by aj súd žalobcu v rade 2/ pribral do konania podľa § 250 ods. 1 OSP, žalobca v rade 2/ by nemal postavenie žalobcu, ale len pribratého účastníka konania a nemal by rovnaké práva a povinnosti ako žalobca. Nesúhlasila s názorom žalobcov, že sa jedná o ich nerozlučné spoločenstvo práv žalobcov podľa § 91 ods. 2 OSP, keď ustanovenie § 91 upravil tzv. subjektívnu procesnú kumuláciu, ktorá sa uplatňuje výlučne v sporovom konaní. Žiadala, aby napadnutý rozsudok odvolací súd ako vecne správny potvrdil.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok - ďalej len „SSP“ a § 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok krajského súdu a konanie mu predchádzajúce bez nariadenia pojednávania v súlade s § 492 ods. 2 SSP v spojení s § 250ja ods. 2 OSP a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie alebo zmenu.
Z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis žalovanej, najvyšší súd zistil, že prvostupňovým rozhodnutím z 15. augusta 2013, číslo: 86126-1/2013-KEM, Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, rozhodla, že p. G. E., nar. XX. Q. XXXX, nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa M. J. R. - U. - J., naposledy s miestom podnikania vo Y., X. č. XXX/X, IČO: 46 21 30 58, podľa slovenskej legislatívy od 1. júna 2011. Žalovaná rozhodnutím zo 30. decembra 2013, číslo: 47502-2/2013-BA, odvolanie zamestnanca a zamestnávateľa zamietla a rozhodnutie potvrdila.
Podľa § 492 ods. 2 SSP odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Podľa § 250 ods. 1 OSP účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.
G. E., nar. XX. Q. XXXX bol ako zamestnanec žalobcu 1/ účastníkom správneho konania, pričom je celkom zrejmé, že zrušenie napadnutého rozhodnutia sa bude dotýkať jeho práv a povinností, keďže predmetom rozhodnutia bola otázka, či p. G. E., nevzniklo povinné sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy. Od vzniku a trvania povinného sociálneho poistenia sa potom odvíja celý rad práv v oblasti nemocenského, dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti, napr. právo na dávky v nezamestnanosti, nemocenské, resp. dôchodkové dávky. Zrušením napadnutého rozhodnutia by mohli byť dotknuté jeho práva.
Pokiaľ krajský súd pripustil vstup osoby p. G. E. do konania na strane žalobcu podľa tretej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 92 ods. 1 OSP), nepostupoval v súlade so zákonom, pretože v správnom súdnictve je vylúčené rozhodovanie podľa § 92 ods. 1 OSP, keďže druhá hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku obsahuje osobitné ustanovenia o účastníctve (§ 250 OSP). V správnom súdnictve vo všeobecnosti status účastníka bol daný podľa druhej definície účastníkov konania, a teda účastníkom v právnom súdnictve bol ten, ktorého za účastníka zákon označil. Z povahy veci v danom prípade bolo preto vylúčené pristúpenie osoby do konania, či už na strane žalobcu, alebo na strane žalovaného, podľa § 92 ods. 1 OSP. Správny súd rozhodujúci podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku z uvedených dôvodov nemal zákonné zmocnenie na rozhodovanie podľa § 92 ods. 1 OSP. Povinnosťou krajského súdu bolo rozhodnúť o pribratí tohto účastníka do konania podľa § 250 ods. 1 druhej vety OSP, avšak nie na strane žalobcu, ale ako účastníka konania, práva a povinnosti, ktorého by mohli byť zrušením napadnutého rozhodnutia žalovanej dotknuté.
Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd preto dospel k záveru, že krajský súd svojim postupom, ktorým pribral podľa § 92 ods. 1 OSP p. G. E. do konania na strane žalobcu a nepribral ho do konania podľa toho času účinného § 250 ods. 1 veta druhá OSP sa v konaní dopustil takej vady konania, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Najvyšší súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 492 ods. 2 SSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a v spojení § 246c ods. 1 a s§ 221 ods. 1 písm. f/, h/ a ods. 2 OSP.
V ďalšom konaní krajský súd bude s týmto účastníkom správneho konania konať ako s účastníkom konania podľa právnej úpravy Správneho súdneho poriadku, vec znovu prejedná v rozsahu žalobných námietok a opätovne vo veci samej rozhodne.
V novom rozhodnutí vo veci znovu rozhodne aj o náhrade trov konania, vrátane trov konania odvolacieho, s poukazom na § 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 OSP a § 492 ods. 2 SSP. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.