ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Júlie Horskej a JUDr. Violy Takáčovej PhD., v právnej veci žalobcu: B.. O. O., bytom v K. - C. Z., korešpondenčná adresa: O..K. XX, K. T., proti žalovanej: Slovenská advokátska komora, so sídlom v Bratislave, Kolárska 4, zastúpenej JUDr. Evou Bušovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Tobrucká 6, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 14. februára 2013, číslo 60/2/2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. mája 2014, č. k. 6S/82/2013-38, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. mája 2014, č. k. 6S/82/2013-38, p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 30. mája 2014, č. k. 6S/82/2013-38, zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 14. februára 2013, číslo 60/2/2013, ktorým nezapísala žalobcu do zoznamu advokátskych koncipientov vedeného Slovenskou advokátskou komorou (ďalej len „SAK“) z dôvodu, že nespĺňa podmienku bezúhonnosti stanovenú v § 3 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, v znení účinnom do 31. decembra 2012 (ďalej len „zákon o advokácii“).
Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že žalobca bol Trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 21. novembra 1994, sp. zn. 2T/68/94 (právoplatným dňa 26. januára 1995) pre spáchanie trestného činu podľa § 9 ods. 2, § 238 ods. 1 a 3 Tr. zák. odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 1 roka. Podľa uznesenia OS BA IV zo dňa 3. júla 1996 sa žalobca osvedčil. Rozhodnutím zo dňa 29. decembra 2011 bolo trestné stíhanie žalobcu pre prečin zanedbania povinnej výživy zastavené. Z administratívneho spisu ďalej krajský súd zistil, že trestné konanie v ktorom bola dňa 1. júna 2010 okresnou prokurátorkou vKomárne podaná obžaloba vedená pod č. 2T/91/10 pre trestný čin vydierania, doteraz nebolo ukončené. Ani trestné stíhanie v ktorom bolo dňa 25. novembra 2010 proti žalobcovi vznesené obvinenie za zločin poisťovacieho podvodu pod sp. zn. ČVS:ORP-1557/2-OVK-B1-2009-P1 v štádiu pokusu, doteraz nebolo ukončené.
Krajský súd citujúc ustanovenia § 3 ods. 1 písm. f/ a § 62 ods. 1 písm. c/ zákona o advokácii uviedol, že zo zákona o advokácii vyplýva povinnosť SAK zapísať do zoznamu advokátskych koncipientov každého žiadateľa, ktorý splní zákonnom stanovené podmienky. Rovnako však z tohto ustanovenia vyplýva, že posudzovanie jednej z podmienok, bezúhonnosti, je prísne a neobmedzuje sa len na negatívny výpis z registra trestov ako je tomu u väčšiny iných zamestnaní alebo povolaní, pri ktorých sa preukazovanie bezúhonnosti taktiež vyžaduje, ale zisťuje sa jednak z odpisu registra trestov a dokonca podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii za nesplnenie podmienky bezúhonnosti postačuje preukázateľné spochybnenie čestného a svedomitého plnenia povinnosti advokáta. A takýmto spochybnením, podľa názoru krajského súdu, môže byť odsúdenie žiadateľa v minulosti za trestnú činnosť, ako aj množstvo neukončených trestných konaní vedených so žalobcom ešte aj v čase žiadosti o predmetný zápis.
S poukazom na doterajšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach (sp. zn. 5Sžo/29/2012 a sp. zn. 2Sžo/6/2011) krajský súd uviedol, že nemožno konštatovať rozpor medzi § 3 ods. 3 a ods. 4 zákona o advokácii z dôvodu, že bezúhonnosť je potrebné aj v posudzovanej veci skúmať v súlade s § 3 ods. 4 zákona o advokácii práve vo väzbe na charakter trestnej činnosti, ktorej sa v minulosti žalobca dopustil a za ktorú už bol žalobca právoplatne odsúdený (charakter skutku, okolnosti spáchania skutku, miesto, čas a iné okolnosti, ktoré sa týkajú trestnej činnosti) a to aj keď od spáchania trestnej činnosti žalobcu uplynula doba viac ako 20 rokov.
Podľa názoru krajského súdu z trestného hľadiska môže dôjsť len k zahladeniu odsúdenia a tento termín nemožno vykladať s akýmsi „anulovaním“ celého trestného rozsudku a teda nie „anulovaním“ výroku o vine. Vyhodnotenie konkrétnej trestnej činnosti správnym orgánom malo najpodstatnejší vplyv pre posúdenie bezúhonnosti žalobcu podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii v prejednávanej veci. Práve charakter a ďalšie okolnosti spáchania trestnej činnosti sú východiskom pre vyhodnotenie statusu žalobcu z hľadiska bezúhonnosti, ktorá je definovaná v zákone o advokácii.
Krajský súd mal preukázané, že žalobca v minulosti spáchal aj násilnú trestnú činnosť a v súčasnosti vedené a doteraz neukončené trestné konania majú relevanciu spochybniť, že žalobca si bude v budúcnosti čestne a svedomite plniť povinnosti advokátskeho koncipienta. Žalovaná má oprávnenie v konaní o zápis do zoznamu advokátskych koncipientov skúmať aj zahladené odsúdenie a brať na nich zreteľ a pri rozhodovaní o zápise žalobcu konala v medziach svojich právomoci a podľa správnej úvahy s prihliadnutím aj na povahu a okolnosti trestnej činnosti za ktorú bol žalobca odsúdený, hoc sa jedná o zahladené odsúdenia.
Krajský súd preto dospel k záveru, že žalovaná v konaní dostatočne zistila skutkový stav veci, vyvodila z neho správne právne závery, ktoré náležite odôvodnila, vrátane voľnej úvahy, ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP.
O náhrade trov konania prvostupňový súd rozhodol podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovaná si trovy konania neuplatnila.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave, napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie, alternatívne žiadal zrušiť rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uplatnil si tiež nárok na náhradu trov konania pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za žalobu vo výške 70,- eur a súdneho poplatku za odvolanie vo výške 70, eur.
V podanom odvolaní žalobca namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku). Uviedol, že právoplatne bol odsúdený len jedenkrát, a to trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 21. novembra 1994, sp. zn. 2T/68/94. Podľa Trestného rozkazu vydaného Okresným súdom Bratislava IV sp. zn. 2T/68/94 zo dňa 21. novembra 1994, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26. januára 1995, bol odsúdený ako mladistvý v prvom prípade za pokus trestného činu neoprávneného užívania cudzej veci spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1, § 249 ods. 1 Trestného zákona a v druhom prípade trestný čin porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 238 ods. 1 a 3 Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní jedného roka. Podľa uznesenia Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 3. júla 1996 sa osvedčil. Podľa názoru žalobcu, nakoľko v súvislosti s tým, že odsúdenie za tieto trestné činy mu bolo zahladené, podmienku bezúhonnosti v zmysle § 3 ods. 3 zákona o advokácii (v znení účinnom do 31. decembra 2012) spĺňa.
Žalobca bol tiež toho názoru, že ustanovenie § 3 ods. 4 zákona o advokácii (v znení účinnom do 31. decembra 2012) sa týka absencie bezúhonnosti z inej ako trestnej činnosti žiadateľa, nakoľko podmienka absencie bezúhonnosti z trestnej činnosti žiadateľa je už dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom stanovená v ustanovení § 3 ods. 3 zákona o advokácii. Poukázal na znenie zákona o advokácii aj v znení účinnom od 1. januára 2013, pričom zámer zákonodarcu bola taký, aby žiadatelia, ktorí sú v zmysle právneho poriadku SR bezúhonní, boli považovaní za bezúhonných aj v zmysle zákona o advokácii, podľa ktorého je zakotvená nová obligatórna podmienka zápisu do SAK, a to spoľahlivosť, ktorá je samostatnou podmienkou rozdielnou od podmienky bezúhonnosti.
Namietal, že žalovaná aj krajský súd ho v zmysle § 3 ods. 3 zákona o advokácii (v znení účinnom do 31. decembra 2012) považujú za bezúhonného, a na strane druhej podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii (v znení účinnom do 31. decembra 2012) ho už žalovaná ani krajský súd za bezúhonného nepovažuje, čo samo o sebe spôsobuje logický a výkladový rozpor. Podľa názoru žalobcu je uvedená právna norma jasná vo svojom obsahu v § 3 ods. 3, no v § 3 ods. 4 je právne vágna, nezákonná a protiústavná, umožňujúca v rámci použitia správnej úvahy alebo úvahy súdu absurdné závery. Žalovaná ani krajský súd sa nevysporiadali s otázkou, či je vôbec možné, ak raz dôjde k spochybneniu čestnosti a svedomitosti, tento predpoklad konvalidovať.
Podľa názoru žalobcu mala žalovaná a krajský súd zohľadniť práve skutočnosť, že od právoplatného odsúdenia uplynula doba cca 22 rokov, pri posúdení predpokladu povinnosti advokáta konať čestne a svedomito a pri aplikácií správnej úvahy, resp. úvahy súdu. Zákon o advokácii má dostatok právnych prostriedkov (§ 56 a nasl. zákona o advokácii), ktoré je možné aplikovať na mieste, v prípade ak by došlo ku skutočnostiam naplňujúcim žalobcovu disciplinárnu alebo inú zodpovednosť. Dočasu, kým sa bude mať možnosť uchádzať o advokátske skúšky, bude pod dohľadom svojho školiteľa, ktorý v tomto smere dozerá na jeho činnosť a vie posúdiť jeho morálne predpoklady tak, aby povolanie advokáta vykonával čestne a svedomite. Škoda, ktorá je mu spôsobovaná rozhodnutím žalovaného nezapísať ho do zoznamu koncipientov SAK je oveľa väčšia ako obava žalovaného o spôsob výkonu žalobcovho povolania. Namietal, že žalovaný a aj súd prvého stupňa svojim rozhodnutím v podstate konštatovali, že aj napriek tomu, že je podľa právneho poriadku bezúhonný, ako bezúhonného ho nepovažujú.
Žalobca tiež nesúhlasil s dôvodmi zamietnutia návrhu na jeho zápis do zoznamu advokátskych koncipientov, že „....aj s prihliadnutím na počet a štádium v súčasnosti proti nemu vedených trestných stíhaní, je spochybnené, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta“ lebo ich považoval za rozporné s garantovaným ústavným právom prezumpcie neviny, ako aj s čl. 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11, podľa ktorého obvinený z trestného činu sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. K tomu uviedol, že všetky aktívne trestné konania (okrem 33T/155/2010 pred OS NR) boli voči nemu zastavené.
K odsúdeniu za úmyselný trestný čin trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 21. novembra 1994, sp. zn. 2T/68/94 uviedol, že išlo len o mladícku nerozvážnosť, nešlo o násilný trestný čin, nebola ním spôsobená škoda na majetku, na životnom prostredí a ani na zdraví. S orgánmi činnými v trestnom konaní spolupracoval, skutok okamžite oľutoval a uloženým trestom došlo viditeľne k náprave, nakoľko sa v skúšobnej dobe osvedčil a nikdy potom už žiaden trestný čin nespáchal. Okolnosti a charakter spáchania tohto trestného činu teda v žiadnom prípade nevylučujú, že by čestne a svedomito plnil povinnosti advokáta. Tvrdil tiež, že nikdy násilnú trestnú činnosť nespáchal. Trestný čin, za ktorý bol právoplatne odsúdený nevykazuje znaky násilnej trestnej činnosti a ani trestné činy, ktoré nespáchal, a za ktoré je žalovanou a krajským súdom posudzovaný, akoby ich spáchal a bol za ne dokonca aj právoplatne odsúdený, nevykazujú znaky násilnej trestnej činnosti.
Záverom žalobca skonštatoval, že v konaní preukázal splnenie obligatórnej podmienky zápisu do zoznamu advokátskych koncipientov vedených Slovenskou advokátskou komorou v zmysle § 3 ods. 3, ako aj v zmysle § 3 ods. 4 zákona o advokácii v znení účinnom do 31. decembra 2012, lebo je bezúhonný, keďže odsúdenie za úmyselný trestný čin Trestným rozkazom vydaným Okresným súdom Bratislava IV zo dňa 21. novembra 1994, sp. zn. 2T/68/94, ktorý nadobudol právoplatnosť 26. januára 1995, mu bolo zahladené a zároveň nejde o obzvlášť závažný zločin, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin prijímania úplatku, trestný čin podplácania a trestný čin nepriamej korupcie a takisto nie je preukázateľne spochybnené, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta. Podľa názoru žalobcu subsumovaním podmienky absencie preukázateľného spochybnenia, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta pod obligatórnu podmienku bezúhonnosti mu je vlastne svojvoľne a diskriminujúcim spôsobom znemožnený zápis do zoznamu koncipientov SAK, hoci v zmysle právneho poriadku SR a aj v zmysle zákona o advokácii v znení účinnom do 31. decembra 2012 podmienku bezúhonnosti spĺňa.
V rámci odvolacieho konania žalobca podaním zo dňa 15. januára 2015 požiadal súd o rozšírenie petitu o uloženie povinnosti žalovanej započítať mu do praxe advokátskeho koncipienta prax vykonávanú počas trvania pracovného pomeru ako advokátskeho koncipienta, t.j. od 12 decembra 2012.
Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 OSP, v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP, v spojení s ust. § 212 ods. 1 OSP) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta prvá OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP, v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému správnemu orgánu domáhal preskúmania zákonnosti jeho rozhodnutia o nezapísaní žalobcu do zoznamu advokátskych koncipientov vedeného Slovenskou advokátskou komorou z dôvodu, že nespĺňa podmienku bezúhonnosti stanovenú v § 3 ods. 4 zákona o advokácii v znení účinnom do 31. decembra 2012.
Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP).
V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, a či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom,ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).
Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 OSP). Podľa § 62 ods. 1 zákona o advokácii (v znení účinnom do 31. decembra 2012) Komora zapíše do zoznamu advokátskych koncipientov na návrh advokáta, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným do 15 dní toho, kto a) je plne spôsobilý na právne úkony, b) získal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike4) alebo má uznaný doklad o právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou vysokou školou, c) je bezúhonný, d) je v pracovnom pomere s advokátom, verejnou obchodnou spoločnosťou, komanditnou spoločnosťou alebo so spoločnosťou s ručením obmedzeným, pričom nie je súčasne v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnoprávnom vzťahu s iným zamestnávateľom s výnimkou pedagogickej, publicistickej, literárnej, vedeckej alebo umeleckej činnosti, ak svojím rozsahom nemôže ohroziť výkon praxe advokátskeho koncipienta a nevykonáva ani činnosť, ktorá je nezlučiteľná s povahou a etickými princípmi výkonu praxe advokátskeho koncipienta.
Podľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii (v znení účinnom do 31. decembra 2012) za bezúhonného sa na účely tohto zákona nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, a ak ide o obzvlášť závažný zločin, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin prijímania úplatku, trestný čin podplácania a trestný čin nepriamej korupcie, ani ten, komu bolo odsúdenie za taký trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, ako keby nebol za taký trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu.6)
Podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii (v znení účinnom do 31. decembra 2012) bezúhonný na účely tohto zákona nie je ani ten, u koho je preukázateľne spochybnené, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta.
Podľa § 3 ods. 5 zákona o advokácii bezúhonnosť sa preukazuje odpisom registra trestov7) nie starším ako tri mesiace.
Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. OSP), je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.
Predovšetkým treba konštatovať, že v predmetnej veci skutkový stav nebol medzi účastníkmi sporným. Podľa zistení žalovanej (a žalobca to ani nenamietal), bol žalobca trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 21. novembra 1994, sp. zn. 2T/68/94 odsúdený ako mladistvý za pokus trestného činu neoprávneného užívania cudzej veci spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1, § 249 ods. 1 Trestného zákona a pre trestný čin porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 238 ods. 1 a 3 Trestného zákona, za čo bol odsúdený trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní jedného roka. Odsúdenie za tieto trestné činy mu bolo zahladené. V ďalších prípadoch bolo rozhodnutím zo dňa 29. decembra 2011 trestné stíhanie žalobcu pre prečin zanedbania povinnej výživy zastavené, trestné konanie v ktorom bola dňa 1. júna 2010 okresnou prokurátorkou v Komárne podaná obžaloba vedená pod č. 2T/91/10 pre trestný čin vydierania, nebolo do času vydania rozhodnutia žalovanej ukončené a taktiež nebolo ukončené anitrestné stíhanie v ktorom bolo dňa 25. novembra 2010 proti žalobcovi vznesené obvinenie za zločin poisťovacieho podvodu pod sp. zn. ČVS:ORP-1557/2-OVK-B1-2009-P1 v štádiu pokusu. Súd v rámci súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej nemohol prihliadať na prípadné neskoršie zastavenie uvedených trestných konaní, lebo pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia žalovanej (§ 250i ods. 1 OSP).
Z citovaných ustanovení zákona o advokácii v znení účinnom do 31.decemba 2012 vyplýva, že bezúhonnosť osoby je posudzovaná na základe jej negatívneho vymedzenia, pričom sa za bezúhonného na účely zákona o advokácii, okrem osoby uvedenej v § 3 ods. 3 zákona o advokácii, nepovažuje ani ten, u koho je preukázateľne spochybnené, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta (§ 3 ods. 4 zákona o advokácii). Zákon o advokácii teda v čase podania žiadosti o zápis žalobcu do zoznamu advokátskych koncipientov obsah pojmu bezúhonnosti osoby definoval širšie a zahŕňal v sebe aj tzv. spoločenskú bezúhonnosť.
Od 1. januára 2013 došlo zákonom č. 335/2012 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 335/2012 Z. z.“) k zmene obsahu pojmu „bezúhonnosť“, pričom od 1. januára 2013 za bezúhonného podľa (§ 3 ods. 3 zákona o advokácii) nebol považovaný už len ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, a ak ide o obzvlášť závažný zločin, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin prijímania úplatku, trestný čin podplácania a trestný čin nepriamej korupcie, ani ten, komu bolo odsúdenie za taký trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, ako keby nebol za taký trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu. Uvedený zákon však doplnil do zákona o advokácii aj nový pojem, a to spoľahlivosť osoby, pričom spoľahlivým na účely zákona o advokácii nie je ten, u koho je preukázateľne spochybnené, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta. Zákon o advokácii od 1. januára 2013 tiež ustanovil, že komora zapíše do zoznamu advokátskych koncipientov toho, kto je bezúhonný a spoľahlivý.
Z uvedeného vyplýva, že od 1. januára 2013 sa nezmenili podmienky kladené na osobnostné kvality budúceho advokáta resp. advokátskeho koncipienta, ale iba sa precizovala právna úprava tak, aby došlo k zosúladeniu obsahového vymedzenia bezúhonnosti v zákone o advokácii zaužívaným štandardom, s tým, že v § 3 ods. 4 sa z hľadiska pojmového zaviedol nový pojem „spoľahlivosť“, čo vyplýva aj z dôvodovej správy k zákonu č. 335/2012 Z. z.
Na samotného žalobcu teda táto zmena právnej úpravy nemala žiaden vplyv, lebo do 31. decembra 2012 podľa zákona o advokácii pojem bezúhonnosť v sebe zahŕňal aj spoločenskú bezúhonnosť podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii.
V rámci skúmania bezúhonnosti podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii je žalovaná oprávnená a povinná skúmať aj nedbanlivostné trestné činy, priestupky, ale aj ďalšie aspekty správania žiadateľa, ktoré nie sú ani priestupkom, ani trestným činom. V rámci tejto činnosti žalovaná prihliada i na všetky okolnosti skutkov, ktoré berie do úvahy, avšak, samozrejme, nie je oprávnená sama urobiť záver o tom, či bol spáchaný trestný čin alebo iný delikt s výnimkou deliktov postihovaných v zmysle zákona o advokácii ako disciplinárne previnenie.
Zákon o advokácii bližšie nevymedzuje skutočnosti, ktoré môžu preukázateľne spochybniť, že osoba bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta. Posudzovanie bezúhonnosti podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii je preto predovšetkým vecou správneho uváženia žalovanej, ktoré však nemôže byť svojvoľné, alebo náležite neodôvodnené. Správne súdy pri takom rozhodnutí správneho orgánu preskúmavajú, či rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, pričom súdy neposudzujú účelnosť a vhodnosť správneho uváženia (§ 245 ods. 2 OSP).
Z rozhodnutia žalovanej okrem iného vyplýva, že vzhľadom na to, že sa žalobca v minulosti dopustil konaní, ktoré boli trestné a aj s prihliadnutím na počet a štádium v súčasnosti proti nemu vedenýchtrestných stíhaní, bolo spochybnené, že bude svedomito plniť povinnosti advokáta, na ktorého výkon je prax advokátskeho koncipienta prípravou.
Žalovaná teda pri posudzovaní splnenia podmienky bezúhonnosti podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii nebrala do úvahy len odsúdenie za úmyselné trestné činy, ktoré mu bolo zahladené, ale aj počet trestných stíhaní, ktoré sa proti žalobcovi v čase rozhodovania žalovanej viedli.
K tomu najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii stačí na nesplnenie podmienky bezúhonnosti, len existencia pochybnosti, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta. V danom prípade vzhľadom na prebiehajúce trestné stíhania proti žalobcovi bola táto pochybnosť nesporne preukázaná.
K námietke žalobcu, že bolo porušené jeho právo prezumpcie neviny treba uviesť, že žalovaná neurobila záver o tom, či bol alebo nebol spáchaný trestný čin žalobcom, ale posúdila, že trestné stíhania vedené proti žalobcovi vniesli pochybnosti, či bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta, na ktorého výkon je prax advokátskeho koncipienta prípravou. Pre úplnosť treba uviesť, že žalovaná je oprávnená aj podľa § 8 ods. 2 písm. b/ zákona o advokácii pozastaviť výkon advokácie (i praxe advokátskeho koncipienta podľa § 63 ods. 2 zákona o advokácii) tomu, proti komu sa začalo trestné stíhanie za trestný čin do právoplatného rozhodnutia vo veci, čo tiež nie je možné považovať za porušenie práva prezumpcie neviny.
Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že z dôvodu, že žalobcu nebolo možné považovať za bezúhonného podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii, nebola tým splnená jedna z obligatórnych podmienok na zápis do zoznamu advokátskych koncipientov.
Pre úplnosť najvyšší súd dáva žalobcovi do pozornosti, že ak sa zmenia skutočnosti za ktorých bolo vydané napadnuté rozhodnutie žalovanej (napr. ak dôjde k zastaveniu predmetných trestných konaní), nič nebráni advokátovi (u ktorého bude žalobca vykonávať prax advokátskeho koncipienta), aby podal nový návrh na zápis žalobcu do zoznamu advokátskych koncipientov podľa § 62 zákona o advokácii, o ktorom bude žalovaná povinná rozhodnúť, a jej rozhodnutie bude následne preskúmateľné súdom.
Na podanie žalobcu zo dňa 15. januára 2015, ktorým požiadal o rozšírenie petitu o uloženie povinnosti žalovanej započítať mu do praxe advokátskeho koncipienta prax vykonávanú počas trvania pracovného pomeru ako advokátskeho koncipienta, t.j. od 12. decembra 2012, nemohol najvyšší súd prihliadať, lebo predmet súdneho preskúmania je určovaný tým, čo bolo predmetom správneho konania, teda o čom bolo v správnom konaní rozhodnuté. Žalobca mohol podľa § 250h ods. 1 OSP rozsah napadnutého rozhodnutia žalovanej rozšíriť len v lehote podľa § 250b OSP (t.j. do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia žalovanej). Navyše treba dodať, že v konaní o žalobách podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je žalobcom navrhovaný petit vylúčený, lebo z ustanovení § 250j OSP, resp. § 250ja ods. 3 OSP taký spôsob rozhodovania správnych súdov nevyplýva.
Z uvedených dôvodov najvyšší súd s poukazom na závery uvedené vyššie, považujúc námietky žalobcu vznesené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny, podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP, v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 250k ods. 1 OSP, v spojení s § 224 ods. 1 OSP za použitia § 246c ods. 1 veta prvá OSP. Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu, že žalobca v tomto konaní úspech nemal a žalovanej náhrada trov konania zo zákona neprináleží.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.