ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Júlie Horskej a JUDr. Violy Takáčovej, v právnej veci navrhovateľov: 1/ R.. L. K. a 2/ R.. E. K., obaja bytom v B., G. č. XXXX/XA, obaja právne zastúpení: JUDr. Jozefom Urbanom, advokátom, so sídlom Piešťany, Komenského č. 5247/24 proti odporcovi: Mesto Piešťany, so sídlom v Piešťanoch, Námestie č. SNP 3, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu z 26. marca 2013, č. j. 8256/2013, o odvolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 25. februára 2014, č. k. 38Sp/22/2013-84, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu Trnave z 25. februára 2014, č. k. 38Sp/22/2013-84 p o t v r d z u j e.
Navrhovateľ n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.
Odôvodnenie
Krajský súd v Trnave napadnutým rozsudkom z 25. februára 2014, č. k. 38Sp/22/2013-84 podľa § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie odporcu z 26. marca 2013, č. j. 8256/2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľom priznal náhradu trov konania za právne zastúpenie v sume 246,80 eur.
Odporca rozhodnutím z 26. marca 2013, č. j. 8256/2013 ako správny orgán príslušný podľa § 13 ods. 4 písm. c/ a e/ a ods. 5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov v spojení s ustanovením § 47 zákona č.71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov a podľa § 7 ods. 1 a 5 zákona č. 260/2011 Z. z. o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom (ďalej len „ zákon č. 260/2011 Z. z.") a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov, vo veci preskúmania podmienok materiálnej bytovej núdze ako aj údajov uvedených v žiadosti žiadateľom a s ním spoločne posudzovanými osobami, vo veci nároku na bytovú náhradu účastníka konania R.. L. K., trvalé bytom ul. G. XXXX/XA, XXX XX B., rozhodol tak, že podľa § 9 ods. 4 a 5 zákona č. 260/2011 Z. z. účastníkom konania R.. L. K. s manželkou R.. E. K. ako spoločný nájomca, trvalé bytomspoločne ul. G. 22XX/XA, XXX XX B., nepriznal nárok na požadovanú bytovú náhradu, náhradný nájomný byt s dvomi obytnými miestnosťami podľa § 5 ods. 6 písm. b/ cit. zákona.
Krajský súd mal preukázané, že navrhovatelia ako spoloční nájomcovia spoločne so svojou dcérou G. K. užívajú trojizbový nájomný byt spĺňajúci kritériá § 2 ods. 1 zákona č. 260/2011 Z. z.. Prenajímateľom im bola doručená výpoveď z nájmu bytu, ktorá bola riadne oznámená odporcovi 28. marca 2012. V konaní o nároku na poskytnutie bytovej náhrady začatom na základe žiadosti navrhovateľa 1/ doručenej odporcovi 27. decembra 2012, doplnenej o žiadosť navrhovateľky 2/, nebolo účastníkom vyhovené. Podľa odôvodnenia rozhodnutia odporcu z 26. marca 2013, č. j. 8256/2013 správny orgán zohľadnil skutočnosť, že darovacou zmluvou účinnou 28. februára 2012 nadobudla navrhovateľka 2/, spoločná nájomkyňa z titulu spoločného nájmu bytu manželmi, od svojich rodičov do výlučného vlastníctva dvojizbový byt. Správny orgán dospel k záveru, že aj keď k predmetnému bytu bolo pri uzavretí darovacej zmluvy zriadené vecné bremeno, právo doživotného bývania darcov, vzhľadom na nadobudnutie nehnuteľnosti navrhovateľkou 2/ po nadobudnutí účinnosti zákona č. 260/2011 Z. z. nie je v zmysle § 6 ods. 4 možné prihliadať na zriadené vecné bremeno. Nakoľko sa manželka žiadateľa stala výlučnou vlastníčkou bytu spĺňajúceho kritériá § 5 ods. 6 zákona, bolo preto podľa § 9 ods. 3 zákona rozhodnuté o nepriznaní žiadateľovi bytovej náhrady.
Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu odporca nesprávne posúdil otázku neexistencia materiálnej bytovej núdze v nadväznosti na skutočnosť, že navrhovateľka 2/ nadobudla. do svojho vlastníctva dvojizbový byt po nadobudnutí účinnosti zákona č. 260/2011 Z. z, ku ktorému bolo zároveň darovacou zmluvou zriadené právo doživotného bývania v prospech jej rodičov ako darcov.
Krajský súd uviedol, že ustanovením § 6 ods. 4 písm. c/ zákona č. 260/2011 Z. z. zákonodarca mienil vylúčiť špekulatívne nakladanie s nehnuteľnosťami slúžiacimi, resp. majúcimi slúžiť na bývanie tým, že sa právo majiteľa bytu na jeho užívanie obmedzí napr. zriadením vecného bremena v prospech tretích osôb. Krajský súd sa však nestotožnil s právnym názorom odporcu na aplikácie tohto ustanovenia na predmetný prípad. Dospel k záveru, že pred nadobudnutím predmetnej nehnuteľnosti darovacou zmluvou navrhovateľka 2/ a ani jej manžel zo žiadneho titulu právo užívania predmetného bytu nemali. Právo užívania vzniklo až nadobudnutím bytu, avšak od svojho vzniku bolo fakticky vylúčené zriadeným vecného bremena. Podľa krajského súdu bolo potrebné prihliadnuť na vzájomnú súvislosť úkonov darovacej zmluvy a zriadenia vecného bremena, ktorými sa v konečnom dôsledku nič nezmenilo na situácii, keď rodičia navrhovateľky 2/ ako darcovia bez ohľadu na zmenu právneho titulu naďalej majú právo bývania k „svojmu" dvojizbovému bytu a navrhovatelia po nadobudnutí účinnosti výpovede k „ich" trojizbovému bytu nemajú zabezpečené bývanie v kvalite minimálne bytovej náhrady v zmysle § 5ods. 6 písm. b/ zákona č. 260/2011 Z. z..
Krajský súd ďalej v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že pri vyhodnocovaní otázky možnosti špekulatívneho postupu považoval za dôležité zohľadniť morálny a etický rozmer daného prípadu, ako aj skutočnosť, že zo strany darcov ako rodičov vo vyššom veku sa vo vzťahu k obdarovanej, k ich dcére, jedná o všeobecne používaný postup na zabezpečenie životných potrieb. Bez ohľadu na to, že darovaný byt bol nadobudnutý po vzniku účinnosti zákona č. 260/2011 Z. z., nie je preukázaný žiaden dôvod na vyvodzovanie záveru o špekulatívnosti postupu obdarovanej v prípade zriadenia vecného bremena doživotného bývania darcov, naviac ak so zriadením vecného bremena súvisia ďalšie povinnosti obdarovanej. Okrem toho, ak by si popri zriadenom vecnom bremene navrhovatelia (spolu so svojou dcérou) mali riešiť bývanie prisťahovaním sa do bytu navrhovateľky 2/, obývaného jej rodičmi, vzniknutá situácia by nespĺňala požiadavky § 6 zákona č. 260/2011 Z. z..
Pretože krajský súd zistil, že rozhodnutie správneho orgánu je na základe vyššie uvedeného nezákonné, preskúmavané rozhodnutie postupom v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný vysloveným právnym názorom súdu.
O náhrade trov konania krajský súd rozhodol s poukazom na § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP a na úspešnosť navrhovateľa v konaní tak, že navrhovateľom priznal nárok na náhradu trovkonania za právne zastupovanie v celkovej výške 246,80 eur v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
Proti rozsudku krajského súdu podal odporca rozsiahle odvolanie. Namietal, že napadnutým rozsudkom krajský súd nesprávne vec právne posúdil, keď mylne na konkrétny skutkový stav vyložil ustanovenie § 6 ods. 4 písm. c/ v kontexte s § 5 ods. 3 zákona č. 260/2011 Z. z.. Nevzal do úvahy skutočnosť, že odporca mal a má ex lege povinnosť podľa § 6 ods. 4 písm. c/ cit. zákona neprihliadať na vecné bremeno a teda na byt navrhovateľky 2/ získaný darovacou zmluvou. Uviedol, že má zákonnú povinnosť prihliadať ako na tzv. vlastný byt, ktorá zároveň navrhovateľom nezakladá stav materiálnej bytovej núdze, nesmie preto navrhovateľom priznať nárok na nimi požadovanú bytovú náhradu - náhradný nájomný byt s dvomi obytnými miestnosťami podľa § 5 ods. 6 písm. b/ zákona č. 260/2011 Z. z. v znení neskorších predpisov. Domnieva sa, že preto nebolo ani možné zohľadniť morálny a etický rozmer daného prípadu súdom prvého stupňa.
Odporca ďalej v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal ani v odôvodnení rozsudku na námietku odporcu, ktorú vyslovil na pojednávaní 25. februára 2014, že o nepriznaní nároku navrhovateľa na požadovanú bytovú náhradu bolo už právoplatne rozhodnuté 17. decembra 2012 č. j. 26898/2012, lebo navrhovateľ nepodal opravný prostriedok na príslušný súd. Navrhovateľmi bola dňa 27. decembra 2012 pod podacím č. 27101 podaná iba opätovná žiadosť podľa § 16a ods. 2 zákona č. 260/2001 Z. z., na základe ktorej odporca opakovane rozhodol o nepriznaní bytovej náhrady čo pokladal odporca za stav právnej neistoty.
Žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil v zmysle 2 § 221 ods. 1 písm. h/ OSP a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nie je možné vyhovieť.
Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného o nepriznaní nároku na bytovú náhradu, náhradný nájomný byt s dvomi obytnými miestnosťami podľa § 5 ods. 6 písm. b/ zákona č. 260/2011 Z. z., na základe žiadosti navrhovateľa doručenej odporcovi 27. decembra 2012.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).
Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach.
Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP).
Senát odvolacieho súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. OSP) jeposudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 OSP).
Podľa § 246c ods. 1, veta prvá OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd v medziach podaného odvolania preskúmal obsah súdneho a administratívneho spisu (v predloženom rozsahu) a dospel k záveru, že skutkové a právne závery uvádzané súdom prvého stupňa pokladá za vecne správne, preto v celom rozsahu na ne poukazuje a nevidí dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu.
Odvolací súd k niektorým uvedeným skutočnostiam na odôvodnenie správnosti v zmysle § 219 ods. 2 OSP uvádza ďalšie dôvody.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nepokladá za právne opodstatnenú námietku odporcu vznesenú v odvolaní o právnej neistote z dôvodu už právoplatného rozhodnutia vydaného odporcom 17. decembra 2012. Z obsahu administratívneho spisu odvolací súd zistil, že odporca vo svojom vyjadrení ako aj v preskúmavanom rozhodnutí z 26. marca 2013 uviedol, že rozhodujú o opätovnej žiadosti navrhovateľa doručenej 27. decembra 2012 o bytovú náhradu, keď prvej žiadosti doručenej odporcovi 26. septembra 2012, o ktorej náhrade odporca rozhodol 17. decembra 2012 tak, že navrhovateľ nárok na požadovanú bytovú náhradu nepriznal. V preskúmavanom rozhodnutí odporca tiež uviedol, že navrhovateľ sa riadil jeho poučením uvedeným v prvšom rozhodnutí. Navrhovateľ podal 27. decembra 2012 opätovnú žiadosť s poukazom na § 16a zákona č. 260/2011 Z. z., ktoré ustanovenie nadobudlo dňom 23. novembra 2012 účinnosť (zákon č. 355/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 260/2011 Z. z. a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov). Uvedené ustanovenie v ods. 2 umožňovalo navrhovateľovi opätovne podať žiadosť do 31. decembra 2012. Na základe tejto novej žiadosti odporca vydal rozhodnutie, ktoré je predmetom súdneho prieskumu.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 260/2011 Z. z. ak sa nájom skončí podľa tohto zákona, nárok na bytovú náhradu má len nájomca bytu podľa § 2 ods. 1, ktorý požiada o bytovú náhradu podľa § 7 alebo § 7a (ďalej len "žiadateľ") a ktorý je v materiálnej bytovej núdzi.
Podľa § 5 ods. 2 písm. a/ zákona č. 260/2011 Z. z. materiálnou bytovou núdzou je stav, keď nájomca a ani žiadna zo spoločne posudzovaných osôb nemá vlastný byt podľa odseku 3.
Podľa § 5 ods. 3 písm. a/ zákona č. 260/2011 Z. z. vlastným bytom na účely tohto zákona je byt, ktorý má nájomca alebo niektorá zo spoločne posudzovaných osôb vo výlučnom vlastníctve alebo ktorý majú tieto osoby v spoluvlastníctve, bez vecného bremena doživotného užívania inými osobami, bez nájmu na dobu neurčitú alebo bez nájmu na dobu určitú; za vlastný byt sa nepovažuje byt, v ktorom vzniklo podielové spoluvlastníctvo s inými osobami, vecné bremeno doživotného užívania inými osobami alebo nájom najmenej šesť mesiacov pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a nájom na dobu určitú zanikne najskôr 31. decembra 2016.
Podľa § 6 ods. 4 písm. c/ zákona č. 260/2011 Z. z. od 15. septembra 2011 sa na účely deklarácie majetku neprihliada na vznik podielového spoluvlastníctva, vecného bremena doživotného užívania, záložného práva a nájmu na dobu neurčitú alebo nájmu na dobu určitú k vlastnému bytu.
V § 5 ods. 3 písm. a/ zákona č. 260/2011 Z. z. sa sledoval právny stav, že byt by nespĺňal podmienky vlastného bytu zriadením podielového spoluvlastníctva, vecného bremena doživotného užívania inými osobami, uzavretím zmluvy o prenájme najmenej šesť mesiacov pred 15. septembrom 2011 a na dobu určitú zo zánikom najskôr 31. decembra 2016, čím by bol vylúčený zo zákonnej podmienky mať vlastný byt.
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Z citovanej ústavnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musia byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje.
Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu.
Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pokiaľ po účinnosti zákona č. 260/2011 Z. z. t.j. od 15. septembra 2011 jedna zo spoločne posudzovaných osôb nadobudla byt s podmienkou vecného bremena a ide o spoločný dvojstranný úkon darovacej zmluvy smerujúci k vzniku vlastníctva, tak takto nadobudnutý byt nemôže spĺňať podmienku vlastného bytu na účely cit. zákona. Výklad § 6 ods. 4 zákona č. 260/2011 Z. z. nemožno vykladať formalisticky vychádzajúc z doslovného znenia, ale z účelu zákona, ktorý sleduje ochranu osôb v materiálnej núdzi. Zrejme z tohto pohľadu aj Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky ako tvorcu vyššie uvedeného zákona, na požiadanie odporcu vydalo 18. marca 2013 stanovisko, podľa ktorého byt dlhodobo užívaný a darovaný rodičmi manželke R.. K. zároveň s vecným bremenom doživotného užívania darovaného bytu rodičmi nie je možné považovať za vlastný byt v zmysle ustanovenia § 5 zákona č. 260/2011 Z. z.
Pretože Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil dôvod na zmenu ani na zrušenie napadnutého rozsudku Krajského súdu v Trnave a nezistil ani rozpor s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil ako vecne správny.
O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a s § 224 ods. 1 OSP. Úspešnému navrhovateľovi nevznikli trovy v odvolacom konaní, preto odvolací súd mu náhradu trov tohto konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.