Najvyšší súd  

7Sžo/136/2015

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, občianske združenie so sídlom v Tulčíku č. 310, IČO: 31 303 862, právne zastúpeným: JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova č. 20, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky,

so sídlom v Bratislave, Námestie Ľudovíta Štúra č. 1, v konaní o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného zo 17. septembra 2013, číslo: 7032/2013-1.10 (43/2013 - rozkl.),

o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 20. februára 2015,

č. k. 6S/285/2013-126, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave

z 20. februára 2015, č. k. 6S/285/2013-126 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) napadnutým uznesením

z 20. februára 2015, č. k. 6S/285/2013-126 zastavil konanie. Preskúmavaným rozhodnutím

zo 17. septembra 2013, číslo: 7032/2013-1.10 (43/2013 - rozkl.) žalovaný zamietol rozklad

žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Ministerstva životného prostredia Slovenskej

republiky, Odboru výkonu štátnej správy z 27. júna 2013, č. 5537/2013-2.2, ktorým povolil

výnimku zo zakázaných činností uvedených v ustanovení § 35 ods. 1, písm. a/ a f/ zákona

č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. 543/2002 Z. z.“) na usmrtenie - odstrel jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Slovenská ĽupčaS., držať ho a prepravovať. Platnosť rozhodnutia bola obmedzená

do 15. decembra 2013 a za podmienok uvedených vo výrokovej časti prvostupňového

rozhodnutia pod bodom 1 až 8.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia poukázal na ustálený právny názor, podľa

ktorého, ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného

živočícha - medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. stratilo platnosť

uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto

výnimky. Z predmetného dôvodu, keďže výnimka bola žiadateľovi udelená do 15. decembra

2013, súd nepribral do konania žiadateľa Poľovnícke združenie Slovenská ĽupčaS.,

pretože v čase vydania rozhodnutia súdu o žalobe stratilo povolenie žalovaného platnosť

a jeho zrušením po tejto lehote, nebudú jeho práva a povinnosti dotknuté. Krajský súd

ďalej s poukazom na stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 24. júna 2014, č. Snj 72/2013 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 26. novembra 2014, sp. zn. 9Sžp/11/2013, uviedol, že neplatnosť povolenej výnimky

o povolení na odstrel chráneného živočícha medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času,

na ktorý bola výnimka povolená, má za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka,

ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Z toho dôvodu správny orgán,

prípadne súd, musí konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Záverom krajský súd dodal, že v čase rozhodovania, čas, do ktorého bola povolená realizácia

výnimky na odstrel medveďa hnedého v uvedenom poľovnom revíre uplynul, nastali

okolnosti obdobné zrušeniu rozhodnutia o povolení výnimky, a preto súd konanie zastavil.

O náhrade trov konania rozhodol súd s prihliadnutím na ustanovenie § 250k ods. 1,

§ 246 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej

len „OSP“) tak, že účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie

žalobca. Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní napadnuté

uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Rozhodnutie krajského súdu považoval za nesprávne z dôvodov uvedených

v ustanovení

- § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f/ OSP

(žalobcovi bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom),

- § 205 ods. 2 písm. d/ OSP (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam) a

- § 205 ods. 2 písm. f/ OSP (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci).

V podanom odvolaní v prvom rade poukázal na jeho postavenie v správnom

konaní a v tejto súvislosti na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 8. marca 2011,

sp. zn. C-240/09, ktorý sa týkal výkladu článku 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám,

účasti verejnosti na rozhodovacom procese a jeho prístupe k spravodlivosti v záležitostiach

životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady

zo 17. februára 2005, č. 2005/370/ES (ďalej len „Aarhuský dohovor“). V tejto súvislosti ďalej

uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v ďalších konaniach rozhodol v otázkach žalôb

žalobcu týkajúcich sa jeho postavenia v konaniach podľa zákona o ochrane prírody tak,

že jeho žalobám vyhovel a bezvýnimočne identickým spôsobom rozhodli aj krajské súdy,

ktoré o žalobách žalobcu týkajúcich sa jeho postavenia v uvedenom konaní rozhodovali.

Ďalej uviedol, že krajský súd založil svoje rozhodnutie o zastavení konania o žalobe

žalobcu odkazom na stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 24. júna 2014, č. Snj 72/2013, obsah ktorého nepovažuje za reflektujúci platnú právnu

úpravu, vrátane práva žalobcu na účinnú účasť v konaniach týkajúcich sa ochrany životného

prostredia, pričom napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v konaní, na ktoré

nedopadá ani uvedené stanovisko.

Žalobca tvrdí, že uvedeným rozhodnutím boli porušené jeho ústavné práva uvedené

v čl. 44 ods. 1, čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva uvedené v čl. 9

ods. 3 Aarhuského dohovoru a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

S poukazom na ustanovenia § 248 OSP, § 250d ods. 3 OSP, § 250i ods. 1 OSP

uviedol, že citované zákonné ustanovenia jednoznačne svedčia v prospech záveru, že pokiaľ

krajský súd zastavil konanie bez toho, aby na to existoval zákonom § 248 OSP predvídaný

dôvod, odňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom. Konanie o udelenie výnimky

je konaním, ktoré začína na žiadosť žiadateľa tak ako aj v predmetnom konaní, ktoré začalo

na žiadosť žiadateľa, ktorým sa domáhal udelenia výnimky zo zákazov v § 35 ods. 1 zákona

č. 543/2002 Z. z.. Žalobcovi nie je známe a ani z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu nevyplýva skutočnosť, že by žiadateľ zobral svoju žiadosť na udelenie výnimky späť.

Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 24. septembra 2013, sp. zn. 1Sžp/6/2013 a z 13. mája 2014, sp. zn. 1Sžp/13/2013.

Postup krajského súdu podľa žalobcu v skutočnosti znamená, že nie len v tomto konaní,

ale aj v mnohých ďalších konaniach o žalobách žalobcu, by tento bol zbavený možnosti

reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.

Záverom žalobca vyjadril presvedčenie, že tak článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

ako aj články 46 ods. 1, 2 a 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (zmyslom účasti žalobcu

v konaniach pred správnymi orgánmi a súdmi je realizovať právo verejnosti na zdravé životné

prostredie) nezaručujú žalobcovi abstraktné, imaginárne a formálne práva, ale práva skutočné,

o ktorých žalobca oprávnene predpokladá, že ich výkon povedie k efektu, ktorý s využitím

týchto práv oprávnene spája, teda dosiahnutie zákonných rozhodnutí v oblasti ochrany prírody

a životného prostredia vôbec.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení

s § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len „SSP“) preskúmal

napadnuté uznesenie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a medziach podaného

odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 212 ods. 1 OSP, § 492 ods. 2 SSP), odvolanie

prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP, § 492 ods. 2 SSP)

a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa § 492 ods. 2 SSP, odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa

doterajších predpisov.

Podľa § 244 ods. 1 OSP, v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 OSP, rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia

vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo

zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb

priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 250i ods. 1 OSP, pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže

vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 82 ods. 9 písm. a/ zákona č. 543/2002 Z. z., orgán ochrany prírody konanie

podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol;

Podľa § 89 ods. 3 písm. b/ zákona č. 543/2002 Z. z., rozhodnutie vydané podľa tohto

zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané;

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bolo uznesenie krajského

súdu, ktorým súd prvého stupňa zastavil konanie vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia

žalovaného zo 17. septembra 2013, číslo: 7032/2013-1.10 (43/2013 - rozkl.).

Žalovaný predmetným rozhodnutím zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové

rozhodnutie Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, Odboru výkonu štátnej

správy z 27. júna 2013, č. 5537/2013-2.2.

Prvostupňový správny orgán (Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky,

Odbor výkonu štátnej správy) ako príslušný orgán štátnej správy podľa § 2 ods. 1 písm. c/

zákona č. 525/2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene

a doplnení niektorých zákonov a § 65 ods. 1 písm. h/ zákona č. 543/2002 Z. z. na základe

žiadosti Poľovníckeho združenia Slovenská ĽupčaS. a doručenej prvostupňovému správnemu

orgánu dňa 6. mája 2013, v súlade s § 40 ods. 2 a 3 písm. c/ zákona č. 543/2002 Z. z. a § 46

zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov

menovaným rozhodnutím z 27. júna 2013 povolil výnimku zo zákazov ustanovených v § 35

ods. 1 písm. a/ a f/ zákona č. 543/2002 Z. z. Výnimkou sa žiadateľovi povolilo usmrtiť -

odstreliť jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Slovenská ĽupčaS.,

a to od 1. júna 2013 do 30. novembra 2013 posliedkou a postriežkou na lokalitách Biela voda,

v k. ú. P. a P., k. ú. S., alebo do 15. decembra 2013 len postriežkou na uvedených lokalitách,

držať ho a prepravovať. Zároveň prvostupňový správny orgán v rozhodnutí stanovil podrobnejšie podmienky v zmysle § 82 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z. z. (ďalšie body 2 - 8).

Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonným predpokladom podania správnej žaloby

v správnom súdnictve je skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím,

ktoré je nezákonné. Správny súd musí preukázanie ukrátenia práv žalobcu nezákonným

rozhodnutím skúmať ex offo. Najvyšší súd má za to, že žalobca nepreukázal ukrátenie

na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o povolení výnimky podľa § 40 ods. 2

a ods. 3, písm. c/ zákona č. 543/2002 Z. z., keďže v danom prípade, v priebehu súdneho

konania napadnuté rozhodnutia stratili platnosť a žalobcova účasť v tomto štádiu konania

nemohla spôsobiť ukrátenie jeho práv, t. j. realizácia jeho práv bola teda výlučne formálneho

charakteru, avšak reálne nemohla zabezpečiť výhodnejší resp. priaznivejší výsledok. V tejto

súvislosti Najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že konanie začalo na žiadosť žiadateľa,

ktorý však nepožiadal o predĺženie výnimky v zmysle § 89 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z.

Najvyšší súd vychádzajúc zo stanoviska Najvyššieho súdu zo 4. júna 2014,

č. Snj 72/2013, uverejneného webovej stránke http://www.nsud.sk/data/files/875_stanovisko-

snj-72-2013.pdf a aj napriek argumentácii žalobcu zastáva názor, že uplynutie platnosti

časovo limitovaného rozhodnutia má za následok, že odpadol predmet konania. Správny

orgán preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu

správneho konania. Za daných okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť

v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny

dôvod, ktorý má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času,

na ktorý bolo vydané. Ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody a krajiny o vydaní súhlasu na

odstrel jedného jedinca medveďa hnedého, ktorým bola povolená výnimka podľa § 40 ods. 2

a ods. 3, písm. c/ zákona č. 543/2002 Z. z. stratilo platnosť uplynutím času, na ktorý bolo

vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky. Rozhodnutie orgánu

ochrany prírody potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania nie je

povolenie na odstrel jedného jedinca medveďa hnedého. Ak zanikla platnosť rozhodnutia,

potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania. Uplynutie času, na ktorý bolo vydané

rozhodnutie, teda spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania.

Najvyšší súd zdôrazňuje, že prípadné zrušenie rozhodnutia žalovaného v danom

prípade by nepredstavovalo pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie

v jeho prospech a bolo by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného

stavu veci uplatňovať súčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo k zbytočnému

predlžovaniu konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania. Iný výklad zákona

by smeroval len k formálnemu zopakovaniu konania o rozklade bez toho, aby umožňovalo

účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné rozhodnutie v jeho prospech

a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho konania, ktorá je zakotvená v § 3

ods. 3 správneho poriadku.

Pokiaľ žalobca poukazoval na závery plynúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 24. septembra 2013, č. k. 1Sžp/6/2013 a z 13. mája 2014,

č. k. 1Sžp/13/2013, najvyšší súd k tomu dodáva, že uvedené rozhodnutia boli prijaté ešte

pred prijatím zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky k zjednoteniu výkladu § 82 ods. 9 písm. a/ a § 89 ods. 3 písm. b/ zákona

č. 543/2002 Z. z. o dôsledkoch neplatnosti povolenia na usmrtenie chráneného živočícha

na priebeh súdneho konania (Stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 24. júna 2014, Snj 72/2013), a preto najvyšší súd nemal dôvod sa týmito

rozhodnutiami podrobnejšie zaoberať.  

Najvyšší súd z týchto dôvodov stotožniac sa pritom s dôvodmi uvedenými

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1

OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že účastníkom

ich náhradu nepriznal, pretože žalobca nemal úspech a žalovanému náhrada trov konania

nepatrí zo zákona.

Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona

č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom

od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu   n i e   j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 30. novembra 2016

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Viera Vraníková