Najvyšší súd
7Sžo/136/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, občianske združenie so sídlom v Tulčíku č. 310, IČO: 31 303 862, právne zastúpeným: JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova č. 20, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky,
so sídlom v Bratislave, Námestie Ľudovíta Štúra č. 1, v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného zo 17. septembra 2013, číslo: 7032/2013-1.10 (43/2013 - rozkl.),
o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 20. februára 2015,
č. k. 6S/285/2013-126, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave
z 20. februára 2015, č. k. 6S/285/2013-126 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) napadnutým uznesením
z 20. februára 2015, č. k. 6S/285/2013-126 zastavil konanie. Preskúmavaným rozhodnutím
zo 17. septembra 2013, číslo: 7032/2013-1.10 (43/2013 - rozkl.) žalovaný zamietol rozklad
žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Ministerstva životného prostredia Slovenskej
republiky, Odboru výkonu štátnej správy z 27. júna 2013, č. 5537/2013-2.2, ktorým povolil
výnimku zo zakázaných činností uvedených v ustanovení § 35 ods. 1, písm. a/ a f/ zákona
č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 543/2002 Z. z.“) na usmrtenie - odstrel jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Slovenská ĽupčaS., držať ho a prepravovať. Platnosť rozhodnutia bola obmedzená
do 15. decembra 2013 a za podmienok uvedených vo výrokovej časti prvostupňového
rozhodnutia pod bodom 1 až 8.
Krajský súd v odôvodnení uznesenia poukázal na ustálený právny názor, podľa
ktorého, ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného
živočícha - medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. stratilo platnosť
uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto
výnimky. Z predmetného dôvodu, keďže výnimka bola žiadateľovi udelená do 15. decembra
2013, súd nepribral do konania žiadateľa Poľovnícke združenie Slovenská ĽupčaS.,
pretože v čase vydania rozhodnutia súdu o žalobe stratilo povolenie žalovaného platnosť
a jeho zrušením po tejto lehote, nebudú jeho práva a povinnosti dotknuté. Krajský súd
ďalej s poukazom na stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 24. júna 2014, č. Snj 72/2013 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 26. novembra 2014, sp. zn. 9Sžp/11/2013, uviedol, že neplatnosť povolenej výnimky
o povolení na odstrel chráneného živočícha medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času,
na ktorý bola výnimka povolená, má za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka,
ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Z toho dôvodu správny orgán,
prípadne súd, musí konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Záverom krajský súd dodal, že v čase rozhodovania, čas, do ktorého bola povolená realizácia
výnimky na odstrel medveďa hnedého v uvedenom poľovnom revíre uplynul, nastali
okolnosti obdobné zrušeniu rozhodnutia o povolení výnimky, a preto súd konanie zastavil.
O náhrade trov konania rozhodol súd s prihliadnutím na ustanovenie § 250k ods. 1,
§ 246 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“) tak, že účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.
Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie
žalobca. Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní napadnuté
uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Rozhodnutie krajského súdu považoval za nesprávne z dôvodov uvedených
v ustanovení
- § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f/ OSP
(žalobcovi bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom),
- § 205 ods. 2 písm. d/ OSP (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam) a
- § 205 ods. 2 písm. f/ OSP (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci).
V podanom odvolaní v prvom rade poukázal na jeho postavenie v správnom
konaní a v tejto súvislosti na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 8. marca 2011,
sp. zn. C-240/09, ktorý sa týkal výkladu článku 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám,
účasti verejnosti na rozhodovacom procese a jeho prístupe k spravodlivosti v záležitostiach
životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady
zo 17. februára 2005, č. 2005/370/ES (ďalej len „Aarhuský dohovor“). V tejto súvislosti ďalej
uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v ďalších konaniach rozhodol v otázkach žalôb
žalobcu týkajúcich sa jeho postavenia v konaniach podľa zákona o ochrane prírody tak,
že jeho žalobám vyhovel a bezvýnimočne identickým spôsobom rozhodli aj krajské súdy,
ktoré o žalobách žalobcu týkajúcich sa jeho postavenia v uvedenom konaní rozhodovali.
Ďalej uviedol, že krajský súd založil svoje rozhodnutie o zastavení konania o žalobe
žalobcu odkazom na stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 24. júna 2014, č. Snj 72/2013, obsah ktorého nepovažuje za reflektujúci platnú právnu
úpravu, vrátane práva žalobcu na účinnú účasť v konaniach týkajúcich sa ochrany životného
prostredia, pričom napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v konaní, na ktoré
nedopadá ani uvedené stanovisko.
Žalobca tvrdí, že uvedeným rozhodnutím boli porušené jeho ústavné práva uvedené
v čl. 44 ods. 1, čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva uvedené v čl. 9
ods. 3 Aarhuského dohovoru a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
S poukazom na ustanovenia § 248 OSP, § 250d ods. 3 OSP, § 250i ods. 1 OSP
uviedol, že citované zákonné ustanovenia jednoznačne svedčia v prospech záveru, že pokiaľ
krajský súd zastavil konanie bez toho, aby na to existoval zákonom § 248 OSP predvídaný
dôvod, odňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom. Konanie o udelenie výnimky
je konaním, ktoré začína na žiadosť žiadateľa tak ako aj v predmetnom konaní, ktoré začalo
na žiadosť žiadateľa, ktorým sa domáhal udelenia výnimky zo zákazov v § 35 ods. 1 zákona
č. 543/2002 Z. z.. Žalobcovi nie je známe a ani z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu nevyplýva skutočnosť, že by žiadateľ zobral svoju žiadosť na udelenie výnimky späť.
Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 24. septembra 2013, sp. zn. 1Sžp/6/2013 a z 13. mája 2014, sp. zn. 1Sžp/13/2013.
Postup krajského súdu podľa žalobcu v skutočnosti znamená, že nie len v tomto konaní,
ale aj v mnohých ďalších konaniach o žalobách žalobcu, by tento bol zbavený možnosti
reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.
Záverom žalobca vyjadril presvedčenie, že tak článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
ako aj články 46 ods. 1, 2 a 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (zmyslom účasti žalobcu
v konaniach pred správnymi orgánmi a súdmi je realizovať právo verejnosti na zdravé životné
prostredie) nezaručujú žalobcovi abstraktné, imaginárne a formálne práva, ale práva skutočné,
o ktorých žalobca oprávnene predpokladá, že ich výkon povedie k efektu, ktorý s využitím
týchto práv oprávnene spája, teda dosiahnutie zákonných rozhodnutí v oblasti ochrany prírody
a životného prostredia vôbec.
Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len „SSP“) preskúmal
napadnuté uznesenie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a medziach podaného
odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 212 ods. 1 OSP, § 492 ods. 2 SSP), odvolanie
prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP, § 492 ods. 2 SSP)
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Podľa § 492 ods. 2 SSP, odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov.
Podľa § 244 ods. 1 OSP, v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 OSP, rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo
zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Podľa § 250i ods. 1 OSP, pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže
vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 82 ods. 9 písm. a/ zákona č. 543/2002 Z. z., orgán ochrany prírody konanie
podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol;
Podľa § 89 ods. 3 písm. b/ zákona č. 543/2002 Z. z., rozhodnutie vydané podľa tohto
zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané;
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bolo uznesenie krajského
súdu, ktorým súd prvého stupňa zastavil konanie vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného zo 17. septembra 2013, číslo: 7032/2013-1.10 (43/2013 - rozkl.).
Žalovaný predmetným rozhodnutím zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové
rozhodnutie Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, Odboru výkonu štátnej
správy z 27. júna 2013, č. 5537/2013-2.2.
Prvostupňový správny orgán (Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky,
Odbor výkonu štátnej správy) ako príslušný orgán štátnej správy podľa § 2 ods. 1 písm. c/
zákona č. 525/2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene
a doplnení niektorých zákonov a § 65 ods. 1 písm. h/ zákona č. 543/2002 Z. z. na základe
žiadosti Poľovníckeho združenia Slovenská ĽupčaS. a doručenej prvostupňovému správnemu
orgánu dňa 6. mája 2013, v súlade s § 40 ods. 2 a 3 písm. c/ zákona č. 543/2002 Z. z. a § 46
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov
menovaným rozhodnutím z 27. júna 2013 povolil výnimku zo zákazov ustanovených v § 35
ods. 1 písm. a/ a f/ zákona č. 543/2002 Z. z. Výnimkou sa žiadateľovi povolilo usmrtiť -
odstreliť jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Slovenská ĽupčaS.,
a to od 1. júna 2013 do 30. novembra 2013 posliedkou a postriežkou na lokalitách Biela voda,
v k. ú. P. a P., k. ú. S., alebo do 15. decembra 2013 len postriežkou na uvedených lokalitách,
držať ho a prepravovať. Zároveň prvostupňový správny orgán v rozhodnutí stanovil podrobnejšie podmienky v zmysle § 82 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z. z. (ďalšie body 2 - 8).
Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonným predpokladom podania správnej žaloby
v správnom súdnictve je skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím,
ktoré je nezákonné. Správny súd musí preukázanie ukrátenia práv žalobcu nezákonným
rozhodnutím skúmať ex offo. Najvyšší súd má za to, že žalobca nepreukázal ukrátenie
na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o povolení výnimky podľa § 40 ods. 2
a ods. 3, písm. c/ zákona č. 543/2002 Z. z., keďže v danom prípade, v priebehu súdneho
konania napadnuté rozhodnutia stratili platnosť a žalobcova účasť v tomto štádiu konania
nemohla spôsobiť ukrátenie jeho práv, t. j. realizácia jeho práv bola teda výlučne formálneho
charakteru, avšak reálne nemohla zabezpečiť výhodnejší resp. priaznivejší výsledok. V tejto
súvislosti Najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že konanie začalo na žiadosť žiadateľa,
ktorý však nepožiadal o predĺženie výnimky v zmysle § 89 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z.
Najvyšší súd vychádzajúc zo stanoviska Najvyššieho súdu zo 4. júna 2014,
č. Snj 72/2013, uverejneného webovej stránke http://www.nsud.sk/data/files/875_stanovisko-
snj-72-2013.pdf a aj napriek argumentácii žalobcu zastáva názor, že uplynutie platnosti
časovo limitovaného rozhodnutia má za následok, že odpadol predmet konania. Správny
orgán preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu
správneho konania. Za daných okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť
v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny
dôvod, ktorý má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času,
na ktorý bolo vydané. Ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody a krajiny o vydaní súhlasu na
odstrel jedného jedinca medveďa hnedého, ktorým bola povolená výnimka podľa § 40 ods. 2
a ods. 3, písm. c/ zákona č. 543/2002 Z. z. stratilo platnosť uplynutím času, na ktorý bolo
vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky. Rozhodnutie orgánu
ochrany prírody potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania nie je
povolenie na odstrel jedného jedinca medveďa hnedého. Ak zanikla platnosť rozhodnutia,
potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania. Uplynutie času, na ktorý bolo vydané
rozhodnutie, teda spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania.
Najvyšší súd zdôrazňuje, že prípadné zrušenie rozhodnutia žalovaného v danom
prípade by nepredstavovalo pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie
v jeho prospech a bolo by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného
stavu veci uplatňovať súčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo k zbytočnému
predlžovaniu konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania. Iný výklad zákona
by smeroval len k formálnemu zopakovaniu konania o rozklade bez toho, aby umožňovalo
účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné rozhodnutie v jeho prospech
a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho konania, ktorá je zakotvená v § 3
ods. 3 správneho poriadku.
Pokiaľ žalobca poukazoval na závery plynúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 24. septembra 2013, č. k. 1Sžp/6/2013 a z 13. mája 2014,
č. k. 1Sžp/13/2013, najvyšší súd k tomu dodáva, že uvedené rozhodnutia boli prijaté ešte
pred prijatím zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky k zjednoteniu výkladu § 82 ods. 9 písm. a/ a § 89 ods. 3 písm. b/ zákona
č. 543/2002 Z. z. o dôsledkoch neplatnosti povolenia na usmrtenie chráneného živočícha
na priebeh súdneho konania (Stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 24. júna 2014, Snj 72/2013), a preto najvyšší súd nemal dôvod sa týmito
rozhodnutiami podrobnejšie zaoberať.
Najvyšší súd z týchto dôvodov stotožniac sa pritom s dôvodmi uvedenými
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1
OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že účastníkom
ich náhradu nepriznal, pretože žalobca nemal úspech a žalovanému náhrada trov konania
nepatrí zo zákona.
Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 30. novembra 2016
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Viera Vraníková