Najvyšší súd
7So/133/2009
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Júlie Horskej a JUDr. Marianny Reiffovej
v právnej veci navrhovateľa: M., nar. X., bytom M. X., proti odporkyni Sociálnej poisťovni v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, o úrazovú rentu, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 25. júna 2009, č.k. 25Sd/267/2008-54, takto
r o z h o d o l:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 25. júna 2009,
č.k. 25Sd/267/2008-54, p o t v r d z u j e.
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Žiline rozsudkom z 25. júna 2009, č.k. 25Sd/267/2008-54, potvrdil
rozhodnutie z 8. januára 2008 číslo X., ktorým odporkyňa rozhodla, že navrhovateľ, ktorý
utrpel poškodenie zdravia v dôsledku pracovného úrazu z 10. marca 1988 podľa § 88 zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z.z. (ďalej len „zákon
o sociálnom poistení“) nemá nárok na úrazovú rentu z dôvodu, že u neho nedošlo k zhoršeniu
zdravotného stavu v porovnaní so zdravotným stavom pred 1. januárom 2004 v súvislosti
s pracovným úrazom z 10. marca 1988.
Krajský súd v Žiline týmto rozsudkom potvrdil aj ďalšie rozhodnutie z 8. januára 1988
číslo X., ktorým odporkyňa podľa § 88 zákona o sociálnom poistení určila, že navrhovateľ
nemá nárok na úrazovú rentu z dôvodu, že u neho nedošlo k zhoršeniu zdravotného stavu
v porovnaní so zdravotným stavom pred 1. januárom 2004 v súvislosti s pracovným úrazom
zo 16. júla 1991.
V odôvodnení uviedol, že nezistil dôvod na zrušenie napadnutých rozhodnutí odporkyne,
lebo zodpovedajú § 88 zákona o sociálnom poistení. K tomuto právnemu záveru dospel
po preskúmaní administratívneho spisu týkajúceho sa oboch pracovných úrazov, v ktorom sa
nachádza celý rad medicínskych záverov podrobne chronologicky analyzujúcich vykonané
vyšetrenia o zdravotnom stave navrhovateľa. Konštatoval, že závery posudkov posudkových
lekárov, uvedené v lekárskych správach, okrem iného, podrobne citujú závery vyšetrení
neurologického, neurochirurgického chirurgického, psychiatrického, kliniky pracovného
lekárstva a toxikológie aj výsledky magnetickej rezonancie, vyšetrenia reumatologického,
kožného a ergonometrického ako aj CT vyšetrenia ktoré preukazujú, že zhoršenie
zdravotného stavu navrhovateľa po 1. januári 2004, nenastalo. Uvedené zhodné závery
posudkov posudkových orgánov považoval krajský súd za dostatočne doložené odbornými
vyšetreniami a nálezmi, bez nejasností a vnútorných rozporov.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a namietal, že súd neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností. Vytkol súdu, že uložil Sociálnej poisťovni v Martine celú skutočnosť prehodnotiť
a zabezpečiť posudkových lekárov, čo nebolo vykonané. Súd nekonanie menovanej poisťovne
toleroval, čo pokladá za neprípustné. K odvolaniu pripojil xerox jeho zdravotnej
dokumentácie o postupe jeho liečby od úrazu 10. marca 1988 a úrazu zo 16. júla 1991, pričom
jeho zdravotný stav sa po 1. januári 2004 stále zhoršoval a trvalé následky zanechajú svoje
výsledky na jeho zdraví.
Odporkyňa vo vyjadrení na odvolanie navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako správny potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 250s v spojení s § 246c OSP)
preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo
a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Podľa § 88 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poškodený má nárok na úrazovú rentu,
ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40 %- percentný
pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v
§ 17 ods. 2 (ďalej len „pokles pracovnej schopnosti“) a nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu
nebol priznaný predčasný starobný dôchodok.
Podľa § 272 ods. 3 zákona o sociálnom poistení náhrada za stratu na zárobku
po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity
a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich
výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume,
v akej patrili do 31. decembra 2003.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol
v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP).
Z administratívnych spisov v predmetnej veci vyplýva, že navrhovateľ naposledy
pracoval v S.v M. od 1. septembra 1995 do 31. augusta 1988 ako inštalatér. Po priznaní
čiastočného invalidného dôchodku od februára 1991 do r. 1993 bol preradený na prácu
strážnika a od 1. septembra 1998 nepracoval. Z dôvodu zmeny zákonnej úpravy od 1. augusta
2006 bol mu priznaný invalidný dôchodok s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú
činnosť 45 %. Žiadosťou z 26. júna 2007 navrhovateľ uplatnil priznanie nároku úrazovej
renty z pracovného úrazu z 10. marca 1988 a ďalšou žiadosťou z 29. októbra 2007 žiadal o
priznanie úrazovej renty z ďalšieho pracovného úrazu zo 16. júla 1991. Preskúmavanými
rozhodnutiami z 8. januára 2008 číslo X. a z 8. januára 2008 číslo X. odporkyňa žiadosti
zamietla po zistení, že navrhovateľ nemá nárok na úrazovú rentu ani z jedného pracovného
úrazu.
Navrhovateľ utrpel 10. marca 1988 pracovný úraz v Líbyi pri oprave strešných zvodov,
kedy spadol z lešenia z výšky 80-100 cm. Spôsobil si odreniny ľavej ruky a nohy a hneď
po úraze sa objavili bolesti a porucha hybnosti krčnej chrbtice pre ktorú bol opakovane
liečený a bol aj preradený na ľahšiu prácu.
Neskôr 16. júla 1991 navrhovateľ utrpel ďalší pracovný úraz, keď pri nesení radiátora
zakopol o trúbku, pričom utrpel úraz ľavého kolena a pravého ramena. Stav bol hodnotený ako distorzia kolena. Boli potvrdené degeneratívne zmeny a bola doporučená operačná liečba.
Navrhovateľovi bola 20. septembra 1991 vykonaná artroskopia ľavého kolena s nálezom
chondropatie jabĺčka, rozsiahlych osteofytov a totálnej ruptúry LCA. Odvtedy je
dispenzarizovaný ortopédom, nosí ortézu na obe kolená približne od júna 2008 užíva ortézu
len pri záťaži.
V lekárskej správe Sociálnej poisťovne, pobočky Martin z 12. októbra 2007 z vyjadrenia
prof. MUDr. D., ktoré citoval znalec v znaleckom posudku z 12. februára 1990 bolo uvedené,
že navrhovateľovi sa spontánne, bez závislosti na úrazovom deji z 10. marca 1988 vyvíja
obraz vertebrogenného algického stavu krčnej chrbtice s bolesťami v záhlaví, závratové stavy
s pocitmi oslabovania dolných končatín od 22. júna 1987. Posudkový lekár Sociálnej
poisťovne, ústredia v Žiline v lekárskej správe z 20. augusta 2008, po opätovnom posúdení
dostupnej zdravotnej dokumentácie uviedol, že navrhovateľ odmietol vyšetrenie posudkovým
lekárom Sociálnej poisťovne, ústredie, vyšetrenie odborným lekárom s tým, že v čase
inkriminovaného úrazu už existovali degeneratívne zmeny na krčnej chrbtici. V lekárskych
správach Sociálnej poisťovne pobočky a ani ústredia neurčili posudkoví lekári mieru poklesu
pracovnej schopnosti na účely zákona, nakoľko po 1. januári 2004 nedošlo u navrhovateľa k zhoršeniu zdravotného stavu v súvislosti s pracovným úrazom z 10. marca 1988.
Navrhovateľovi nebol priznaný ani čiastočný invalidný dôchodok v súvislosti s pracovným
úrazom z 10. marca 1988, hoci sa ho opakovane domáhal. Až zmenou zákonnej úpravy mu
bol od 1. augusta 2006 uznaný invalidným s mierou poklesu pracovnej schopnosti 45 %
z dôvodu inej choroby.
Aj v lekárskej správe Sociálnej poisťovne, pobočky Martin z 19. decembra 2007
posudkový lekár uviedol, že navrhovateľ v roku 1979 utrpel zlomeninu ľavého predkolenia
pri autonehode (podľa navrhovateľa šlo o pracovný úraz). V II. časti posudku konštatoval,
že „ Po pracovnom úraze zo 16. júla 1991 zostala ľahká porucha hybnosti kolena“. V záujme
komplexného prešetrenia zdravotného stavu v dôsledku tohto pracovného úrazu, bol
navrhovateľ hospitalizovaný na Klinike pracovného lekárstva a toxikológie vo Fakultnej
nemocnici v Martine od 3. – 5. apríla 2008, po ktorej jeho zdravotný stav posúdil 30. apríla
2008 posudkový lekár Sociálnej poisťovne, pobočky Martin a 20. augusta 2008 posudkový
lekár Sociálnej poisťovne, ústredia so sídlom v Žiline, so zhodným záverom, že úraz
zo 16. júla 1991 viedol ku klinickej dekompenzácii poúrazovej artrózy ľavého kolena
s nutnosťou len dočasnej pracovnej neschopnosti. Po 1. januári 2004 nedošlo k zhoršeniu klinického nálezu na ľavom kolene. Tiež miera poklesu pracovnej schopnosti na účely zákona
nebola určená s odôvodnením, že po 1. januári 2004 nedošlo u navrhovateľa k zhoršeniu
zdravotného stavu v súvislosti s pracovným úrazom zo 16. júla 1991.
Zo zisteného skutkového stavu zdravotnou dokumentáciou navrhovateľa, lekárskych
správ posudkových lekárov Sociálnej poisťovne nevyplýva, že by došlo u navrhovateľa
k zhoršeniu zdravotného stavu po 1. januári 2004, čo je podrobne uvedené v odôvodnení
oboch rozhodnutí z 8. januára 2008 číslo X. a z 8. januára 2008 číslo X. a doložené
medicínskymi závermi a jednotlivo doloženými odbornými lekárskymi závermi.
Závery posudkov posudkových lekárov v lekárskych správach vychádzajú zo záverov
odborných lekárskych vyšetrení neurologického, chirurgického, ortopedického,
psychiatrického, kožného, ergonometrického, reumatologického vyšetrenia, ako aj
z vyšetrenia na klinike pracovného lekárstva a toxikológie a CT vyšetrenia. Podľa názoru
odvolacieho súdu, odporkyňa a aj krajský súd sa dostatočne podrobne a presne vyporiadali
so všetkými právne významnými námietkami navrhovateľa, ktorý k odvolaniu doložil
množstvo lekárskej dokumentácie o svojom zdravotnom stave, ktorá bola posudkovým
lekárom známa. Nedoložil také nové skutočnosti, dôkazy, ktoré by spochybnili doterajšie
výsledky dokazovania v konaní a preukázali by jeho tvrdenia o zlom zdravotnom stave s viac ako 40 %-ným poklesom schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť v dôsledku pracovných
úrazov.
Krajský súd preto dôvodne rozhodnutia odporkyne z 8. januára 2008 číslo X. a tiež z 8.
januára 2008 číslo X. ako správne potvrdil.
Najvyšší súd však považuje za potrebné uviesť, že podľa vyjadrenia Sociálnej
poisťovne, pobočky Žilina zo 7. apríla 2009 (č.l. 76) odporkyňa zisťovala, či navrhovateľ ešte
u zodpovedného zamestnávateľa uplatnil svoje prípadné nároky z pracovných úrazov.
Navrhovateľ však na viaceré výzvy odporkyne nepredložil dôkazy, ktoré by preukazovali
vznik nároku na náhradu za stratu na zárobku v zmysle § 195 zákona č. 65/1965 Zb.
(Zákonník práce) Navrhovateľ ani v minulosti nebol invalidný na následky žiadneho z úrazov
a nebol ani čiastočne invalidný. V spisovom materiáli, týkajúcom sa oboch pracovných
úrazov sa nachádza celý rad medicínskych záverov podrobne chronologicky analyzujúcich
vykonané vyšetrenia. Závery posudkových lekárov, uvedené v podaných lekárskych správach, okrem iného podrobne citujú závery vyšetrení rôznych medicínskych odborov, v ktorých bol
navrhovateľ v súvislosti s utrpenými pracovnými úrazmi vyšetrený a preukazujú, že nová
právna skutočnosť, a to zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľa po 1. januári 2004
nenastala.
Odporkyňa preto nepochybila, keď rozhodnutiami z 8. januára 2008 číslo X. a tiež z 8.
januára 2008 číslo 222-54-2008 žiadostiam navrhovateľa o priznanie úrazovej renty
nevyhovela a úrazovú rentu mu nepriznala.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 219 OSP napadnutý rozsudok
krajského súdu, ktorým boli uvedené rozhodnutia potvrdené ako vecne správny potvrdil.
O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP a § 250l ods. 2,
§ 250k ods. 1 OSP lebo navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporkyňa na ich náhradu
nemá právny nárok.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. novembra 2010 JUDr. Elena Závadská, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová