Najvyšší súd  

7So/113/2009

Slovenskej republiky  

znak

R O Z S U D O K

  V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu  

JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Júlie Horskej a JUDr. Marianny Reiffovej

v právnej veci navrhovateľa Š. H., nar. X., bytom v N., B. č. X., zastúpeného JUDr. R.F.,

advokátom v B., proti odporkyni Sociálnej poisťovni v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8,

o výšku starobného dôchodku, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 25. marca 2009 č.k. 21 Sd/373/2008-20, takto

r o z h o d o l :

  Najvyšší súd Slovenskej republiky   rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici  

z 25. marca 2009, č.k. 21 Sd/373/2008-20   z m e ň u j e   tak, že rozhodnutie odporkyne  

z 25. novembra 2008 číslo X. z r u š u j e a vec jej   vracia na ďalšie konanie.  

  Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 322,60 €

k rukám právneho zástupcu JUDr. R. F., do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.    

O d ô v o d n e n i e :

  Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 25. marca 2009, č.k. 21 Sd/373/2008-20,

potvrdil rozhodnutie z   25. novembra 2008 číslo X., ktorým odporkyňa zamietla žiadosť

navrhovateľa o starobný dôchodok ku dňu 7. augusta 2008 s odôvodnením, že nespĺňa

podmienky uvedené v § 65 a § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z.z. (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a § 21 a § 174

zákona č. 100/1988 Zb., o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o sociálnom zabezpečení“), pretože v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a)

zákona o sociálnom zabezpečení získal iba 5 179 dní, t.j. 14 rokov a 69 dní, čím mu podľa

uvedených podmienok nárok na starobný dôchodok k   7. augustu 2008 nevznikol.

Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

  V odôvodnení uviedol, že odporkyňa o žiadosti navrhovateľa o priznanie starobného

dôchodku rozhodla vecne správne. Zisťovala, či 7. augusta 2008, kedy navrhovateľ dovŕšil

vek 55 rokov veku odpracoval dobu, potrebnú pre vznik nároku na skorší odchod  

do dôchodku s prihliadnutím na dobu zamestnania v I. pracovnej kategórii. Z evidenčných

listov zistila, že navrhovateľ odpracoval v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a)

zákona o sociálnom zabezpečení 14 rokov a 69 dní. Nárok navrhovateľa skúmala aj podľa  

§ 174 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení, ale z evidenčného materiálu vyplýva, že

navrhovateľ ku dňu 31. decembra 1999 nebol zamestnaný v I. pracovnej kategórii ani

nevykonával služby I. alebo II. kategórie funkcií, pretože takéto zamestnanie navrhovateľ

skončil   30. novembra 1991. Pokiaľ navrhovateľ svoj nárok na starobný dôchodok odvodil   od splnenej podmienky 10 rokov v podmienkach ionizujúceho žiarenia, ktoré je podľa jeho

názoru rovnaké ako v urán. a v dôsledku prekročenia, resp. dosiahnutia najvyššej prípustnej

expozície musel skončiť pracovný pomer a v súčasnosti i poberá osobitný príspevok baníkov

v zmysle zákona č. 98/1987 Zb. Podľa názoru krajského súdu nemožno podmienky priznania

nároku na starobný dôchodok pri stanovení 15 rokov v zamestnaní, uvedenom v § 14 ods. 2

písm. a) zákona o sociálnom zabezpečení stotožniť s podmienkami priznania nároku na

starobný dôchodok na základe odpracovaných najmenej 10 rokov v uránových baniach.

Považoval za správny právny názor odporkyne o otázke, že pokiaľ by išlo o totožné

podmienky pre priznanie nároku na starobný dôchodok, nebolo by potrebné tieto podmienky

oddeľovať tak, ako je   to uvedené v § 21 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom zabezpečení.

Aj podľa jeho názoru uvedené podmienky nie sú totožné. Pokiaľ žiadateľ o dávku

dôchodkového zabezpečenia odpracuje 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm.

a) zákona o sociálnom zabezpečení, teda v zamestnaní v baníctve so stálym pracoviskom pod

zemou v hlbinných baniach a pokiaľ niekto odpracuje najmenej 10 rokov v uránových

baniach, nie sú dôsledky takýchto zamestnaní z hľadiska práva rovnaké. Konštatoval, že

navrhovateľom odpracovaná doba zamestnania a dosiahnutie najvyššej prípustnej expozície

samé osebe nezakladajú nárok na starobný dôchodok bez splnenia podmienky dovŕšenia dôchodkového veku a z hľadiska § 21 ods. 2 písm. a) zákona o sociálnom zabezpečení, lebo

navrhovateľ dobu zamestnania nezískal v uránových baniach.

  Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnutý rozsudok

krajského súdu zmeniť a rozhodnutie odporkyne zrušiť a vec jej vrátiť na ďalšie konanie, lebo

rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdil, že

podmienkou vzniku nároku na jeho starobný dôchodok je odpracovanie desiatich rokov

v podmienkach ionizujúceho žiarenia, ktoré je totožné so žiarením v uránu. Podľa názoru

navrhovateľa, účelom predmetnej právnej normy bolo osobitne určiť podmienky nároku na

starobný dôchodok pre tých baníkov, ktorí pracovali v podmienkach ionizujúceho žiarenia s

jedinou výhodnejšou podmienkou, s menším počtom odpracovaných rokov potrebných pre

vznik nároku na starobný dôchodok. Vývoj vedeckých poznatkov smeroval k tomu, že

rovnaké negatívne vplyvy ako v uránových baniach boli zistené aj v ostatných rudných

baniach. Poukázal na skutočnosť, že existencia ionizujúceho žiarenia aj v neuránových

baniach je nesporný fakt, preto sa aj toto žiarenie sleduje a sú stanovené limity najvyššej

prípustnej expozície v riziku tohto žiarenia. Rozhodnutím Hlavného hygienika Slovenskej republiky č.j. HE-2229/90-06 bola táto najvyššia prípustná expozícia stanovená na 2100

smien, čo zodpovedá približne desiatim kalendárnym rokom. Žiadal preto jeho návrhu

vyhovieť, lebo pri rovnakých pracovných podmienkach, má byť priznaný rovnaký rozsah

sociálneho zabezpečenia. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania.  

  Odporkyňa v písomnom vyjadrení na odvolanie navrhovateľa navrhla rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 250s v spojení   s § 246c

OSP preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250l ods. 2

v spojení s § 250ja ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa je potrebné

vyhovieť.

Podľa § 21 ods. 1   zákona o sociálnom zabezpečení občan má nárok na starobný

dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň

a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2

písm. a) alebo najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach.

Podľa § 14 ods. 2 písm. a/   uvedeného zákona do I. pracovnej kategórie sú zaradené

zamestnania, v ktorých sa vykonávajú sústavne a v priebehu kalendárneho mesiaca prevažne

rizikové práce, pri ktorých dochádza k častým a trvalým poruchám zdravia pracujúcich

pôsobením škodlivých fyzikálnych a chemických vplyvov, a to zamestnania v baníctve  

so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach.

  Podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon

o sociálnom poistení“) nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej

kategórie sa priznávajú do 31. decembra 2023.

Úlohou krajského súdu bolo postupom podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti OSP

preskúmať zákonnosť rozhodnutia odporkyne z 25. novembra 2008 číslo X., ktorým podľa §

65 a § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z.z. a § 21 a § 174

zákona o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov bola žiadosť navrhovateľa o starobný dôchodok od 7. augusta 2008 zamietnutá.

Z dávkových spisov vyplýva, že navrhovateľ 19. septembra 2008 požiadal  

o starobný dôchodok od 7. augusta 2008, t.j. od dovŕšenia svojho veku 55 rokov. Odporkyňa

mu preskúmavaným   rozhodnutím z   25. novembra 2008 číslo X. uvedenú žiadosť zamietla

z dôvodu, že podľa súčasného právneho stavu mu nárok na starobný dôchodok vznikne

dovŕšením 62 rokov veku.

  V priebehu celého konania navrhovateľ namietal, že odporkyňa § 21 ods. 1 písm. a)

zákona o sociálnom zabezpečení nesprávne použila. Zdôrazňoval, že bol zamestnaný

najmenej 25 rokov, dosiahol vek 55 rokov a pracoval najmenej 10 rokov v baníctve so stálym

pracoviskom pod zemou v podmienkach ionizujúceho žiarenia, ktoré je rovnaké ako v uráN.

Dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím hlavného hygienika, v dôsledku

čoho bol vyradený z podzemia hlbinnej bane a poberá v súčasnosti osobitný príspevok

baníkom v zmysle zákona č. 98/1987 Zb.

  Názor odporkyne, že navrhovateľ nedovŕšil dôchodkový vek dosiahnutím 55 rokov, t.j.

7. augusta 2008, pretože nebol zamestnaný najmenej 15 rokov v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach alebo najmenej 10 rokov v takomto zamestnaní

v uránových baniach označoval za nesprávny.

  Vzhľadom na uvedené skutočnosti musel odvolací súd riešiť otázku, kedy, v akom veku

navrhovateľ splnil podmienku vzniku nároku na starobný dôchodok. Pre posúdenie nároku

navrhovateľa treba považovať za rozhodujúce zistenie, či vykonával zamestnanie

zodpovedajúce práci v uráN., resp. či vykonával zamestnanie postavené na roveň uráN.,

v ktorom prípade by bolo potrebné vychádzať z toho,   že podmienky nároku na starobný

dôchodok dovŕšil dosiahnutím veku 55 rokov.

  Odvolací súd z doteraz zadovážených podkladov dospel k záveru, že nie je možné

predmetnú vec posúdiť a rozhodnúť. Dosiaľ totiž nebola vyriešená otázka, či š.p. Rudné bane,

B., závod B., v ktorom navrhovateľ pracoval v čase   od 19. februára 1980 do 30. novembra

1991 ako baník, je možné hodnotiť ako uránovú baňu. Skutočnosť, že zamestnávateľ Rudné

bane B.vydal dňa 10. októbra 2008 potvrdenie o tom, že navrhovateľ pracoval v uvedenom

čase od 19. februára 1980   do 30. novembra 1991 na závode B.a bol vyradený z bane z dôvodu dosiahnutia najvyššej prípustnej expozície ionizačného žiarenia v zmysle zákona č.

98/1987 Zb. o osobitnom príspevku baníkom v znení neskorších predpisov a navrhovateľ aj

v konaní tvrdí, že mu bol priznaný a   poberá aj v súčasnosti osobitný príspevok v zmysle

uvedeného zákona, nemožno považovať za dostačujúce šetrenie a vykonané dokazovanie vo

veci pre rozhodnutie o uplatnenom nároku. Z doteraz vykonaných dôkazov nie je doteraz

zistené, či predmetnú rudnú baňu (ku ktorej sa viaže nárok navrhovateľa) z hľadiska

dosiahnutia najvyššej prípustnej expozície ionizujúceho žiarenia radónu možno považovať za

baňu postavenú na roveň uráN. V tomto smere je potrebné urobiť dopyt na zamestnávateľa

navrhovateľa a na podklade rozhodnutia hlavného hygienika Slovenskej republiky č.j. HE –

2229/90-06, ktorým bola stanovená (podľa navrhovateľa) najvyššia prípustná expozícia

ionizujúceho žiarenia pre rudnú baňu, v ktorej vykonával zamestnanie navrhovateľ, spolu

s odborným vyjadrením Katedry jadrovej chémie Prírodovedeckej fakulty Univerzity

Komenského v Bratislave z 10. februára 2008, prípadne na ozrejmenie otázky, či zamestnanie

v tejto bani možno postaviť na roveň uráN., vykonať dopyt na Úrad verejného zdravotníctva,

na ktorý prešli kompetencie hlavného hygienika Slovenskej republiky.

Vzhľadom na skutočnosť, že odporkyňa pred rozhodnutím uvedené nejasnosti

neodstránila a na ich odstránenie nevykonala potrebné dokazovanie, boli splnené podmienky pre zmenu rozsudku prvostupňového súdu a zrušenie jej rozhodnutia a vrátenie na ďalšie

konanie.

  Za tohto stavu vo veci odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu nepovažoval za

vecne správny. Pre neúplné zistenie skutkového stavu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa podľa § 250ja ods. 3 OSP zmenil tak, že rozhodnutie odporkyne  

z 25. novembra 2008 číslo X. zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

  O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 2 OSP

a § 250l ods. 2, § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému navrhovateľovi priznal uplatnenú

a vyčíslenú náhradu trov konania v sume 322,66 €. Priznané trovy konania pozostávajú z trov

právneho zastúpenia navrhovateľa advokátom v konaní pred prvostupňovým a odvolacím

súdom a tvorí ich tarifná odmena vypočítaná podľa § 11 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to za 2 úkony právnej služby

v roku 2008 po 1466 Sk, čo je 48,66 € (prevzatie informácie a napísanie návrhu na

preskúmanie) + 2 x paušálna odmena po 190 Sk, čo je 6,31 €, teda 109,94 €.   Ďalej súd

priznal náhradu právnej služby za 2 úkony v roku 2009 za zastupovanie na pojednávaní pred

krajským súdom 25. marca 2009 a za napísanie odvolania z 18. mája 2009, t.j.   2 x po 1 611 Sk, čo je 53,49 € + 2 x paušálna náhrada po 209 Sk, čo je 6,95 € + 2 x DPH

(od 1. marca 2009 je platcom DPH) po 10,16 € + 46,36   € strata času na pojednávanie  

+ 25,10 € cestovné, teda 212,66 €, spolu trovy právneho zastúpenia navrhovateľa tvoria  

sumu 322,66 €.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. septembra 2010   JUDr. Elena Závadská, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová