Najvyšší súd
7So/113/2009
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Júlie Horskej a JUDr. Marianny Reiffovej
v právnej veci navrhovateľa Š. H., nar. X., bytom v N., B. č. X., zastúpeného JUDr. R.F.,
advokátom v B., proti odporkyni Sociálnej poisťovni v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8,
o výšku starobného dôchodku, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 25. marca 2009 č.k. 21 Sd/373/2008-20, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 25. marca 2009, č.k. 21 Sd/373/2008-20 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporkyne
z 25. novembra 2008 číslo X. z r u š u j e a vec jej vracia na ďalšie konanie.
Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 322,60 €
k rukám právneho zástupcu JUDr. R. F., do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 25. marca 2009, č.k. 21 Sd/373/2008-20,
potvrdil rozhodnutie z 25. novembra 2008 číslo X., ktorým odporkyňa zamietla žiadosť
navrhovateľa o starobný dôchodok ku dňu 7. augusta 2008 s odôvodnením, že nespĺňa
podmienky uvedené v § 65 a § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z.z. (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a § 21 a § 174
zákona č. 100/1988 Zb., o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o sociálnom zabezpečení“), pretože v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a)
zákona o sociálnom zabezpečení získal iba 5 179 dní, t.j. 14 rokov a 69 dní, čím mu podľa
uvedených podmienok nárok na starobný dôchodok k 7. augustu 2008 nevznikol.
Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení uviedol, že odporkyňa o žiadosti navrhovateľa o priznanie starobného
dôchodku rozhodla vecne správne. Zisťovala, či 7. augusta 2008, kedy navrhovateľ dovŕšil
vek 55 rokov veku odpracoval dobu, potrebnú pre vznik nároku na skorší odchod
do dôchodku s prihliadnutím na dobu zamestnania v I. pracovnej kategórii. Z evidenčných
listov zistila, že navrhovateľ odpracoval v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a)
zákona o sociálnom zabezpečení 14 rokov a 69 dní. Nárok navrhovateľa skúmala aj podľa
§ 174 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení, ale z evidenčného materiálu vyplýva, že
navrhovateľ ku dňu 31. decembra 1999 nebol zamestnaný v I. pracovnej kategórii ani
nevykonával služby I. alebo II. kategórie funkcií, pretože takéto zamestnanie navrhovateľ
skončil 30. novembra 1991. Pokiaľ navrhovateľ svoj nárok na starobný dôchodok odvodil od splnenej podmienky 10 rokov v podmienkach ionizujúceho žiarenia, ktoré je podľa jeho
názoru rovnaké ako v urán. a v dôsledku prekročenia, resp. dosiahnutia najvyššej prípustnej
expozície musel skončiť pracovný pomer a v súčasnosti i poberá osobitný príspevok baníkov
v zmysle zákona č. 98/1987 Zb. Podľa názoru krajského súdu nemožno podmienky priznania
nároku na starobný dôchodok pri stanovení 15 rokov v zamestnaní, uvedenom v § 14 ods. 2
písm. a) zákona o sociálnom zabezpečení stotožniť s podmienkami priznania nároku na
starobný dôchodok na základe odpracovaných najmenej 10 rokov v uránových baniach.
Považoval za správny právny názor odporkyne o otázke, že pokiaľ by išlo o totožné
podmienky pre priznanie nároku na starobný dôchodok, nebolo by potrebné tieto podmienky
oddeľovať tak, ako je to uvedené v § 21 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom zabezpečení.
Aj podľa jeho názoru uvedené podmienky nie sú totožné. Pokiaľ žiadateľ o dávku
dôchodkového zabezpečenia odpracuje 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm.
a) zákona o sociálnom zabezpečení, teda v zamestnaní v baníctve so stálym pracoviskom pod
zemou v hlbinných baniach a pokiaľ niekto odpracuje najmenej 10 rokov v uránových
baniach, nie sú dôsledky takýchto zamestnaní z hľadiska práva rovnaké. Konštatoval, že
navrhovateľom odpracovaná doba zamestnania a dosiahnutie najvyššej prípustnej expozície
samé osebe nezakladajú nárok na starobný dôchodok bez splnenia podmienky dovŕšenia dôchodkového veku a z hľadiska § 21 ods. 2 písm. a) zákona o sociálnom zabezpečení, lebo
navrhovateľ dobu zamestnania nezískal v uránových baniach.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnutý rozsudok
krajského súdu zmeniť a rozhodnutie odporkyne zrušiť a vec jej vrátiť na ďalšie konanie, lebo
rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdil, že
podmienkou vzniku nároku na jeho starobný dôchodok je odpracovanie desiatich rokov
v podmienkach ionizujúceho žiarenia, ktoré je totožné so žiarením v uránu. Podľa názoru
navrhovateľa, účelom predmetnej právnej normy bolo osobitne určiť podmienky nároku na
starobný dôchodok pre tých baníkov, ktorí pracovali v podmienkach ionizujúceho žiarenia s
jedinou výhodnejšou podmienkou, s menším počtom odpracovaných rokov potrebných pre
vznik nároku na starobný dôchodok. Vývoj vedeckých poznatkov smeroval k tomu, že
rovnaké negatívne vplyvy ako v uránových baniach boli zistené aj v ostatných rudných
baniach. Poukázal na skutočnosť, že existencia ionizujúceho žiarenia aj v neuránových
baniach je nesporný fakt, preto sa aj toto žiarenie sleduje a sú stanovené limity najvyššej
prípustnej expozície v riziku tohto žiarenia. Rozhodnutím Hlavného hygienika Slovenskej republiky č.j. HE-2229/90-06 bola táto najvyššia prípustná expozícia stanovená na 2100
smien, čo zodpovedá približne desiatim kalendárnym rokom. Žiadal preto jeho návrhu
vyhovieť, lebo pri rovnakých pracovných podmienkach, má byť priznaný rovnaký rozsah
sociálneho zabezpečenia. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania.
Odporkyňa v písomnom vyjadrení na odvolanie navrhovateľa navrhla rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 250s v spojení s § 246c
OSP preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250l ods. 2
v spojení s § 250ja ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa je potrebné
vyhovieť.
Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení občan má nárok na starobný
dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň
a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2
písm. a) alebo najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach.
Podľa § 14 ods. 2 písm. a/ uvedeného zákona do I. pracovnej kategórie sú zaradené
zamestnania, v ktorých sa vykonávajú sústavne a v priebehu kalendárneho mesiaca prevažne
rizikové práce, pri ktorých dochádza k častým a trvalým poruchám zdravia pracujúcich
pôsobením škodlivých fyzikálnych a chemických vplyvov, a to zamestnania v baníctve
so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach.
Podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon
o sociálnom poistení“) nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej
kategórie sa priznávajú do 31. decembra 2023.
Úlohou krajského súdu bolo postupom podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti OSP
preskúmať zákonnosť rozhodnutia odporkyne z 25. novembra 2008 číslo X., ktorým podľa §
65 a § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z.z. a § 21 a § 174
zákona o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov bola žiadosť navrhovateľa o starobný dôchodok od 7. augusta 2008 zamietnutá.
Z dávkových spisov vyplýva, že navrhovateľ 19. septembra 2008 požiadal
o starobný dôchodok od 7. augusta 2008, t.j. od dovŕšenia svojho veku 55 rokov. Odporkyňa
mu preskúmavaným rozhodnutím z 25. novembra 2008 číslo X. uvedenú žiadosť zamietla
z dôvodu, že podľa súčasného právneho stavu mu nárok na starobný dôchodok vznikne
dovŕšením 62 rokov veku.
V priebehu celého konania navrhovateľ namietal, že odporkyňa § 21 ods. 1 písm. a)
zákona o sociálnom zabezpečení nesprávne použila. Zdôrazňoval, že bol zamestnaný
najmenej 25 rokov, dosiahol vek 55 rokov a pracoval najmenej 10 rokov v baníctve so stálym
pracoviskom pod zemou v podmienkach ionizujúceho žiarenia, ktoré je rovnaké ako v uráN.
Dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím hlavného hygienika, v dôsledku
čoho bol vyradený z podzemia hlbinnej bane a poberá v súčasnosti osobitný príspevok
baníkom v zmysle zákona č. 98/1987 Zb.
Názor odporkyne, že navrhovateľ nedovŕšil dôchodkový vek dosiahnutím 55 rokov, t.j.
7. augusta 2008, pretože nebol zamestnaný najmenej 15 rokov v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach alebo najmenej 10 rokov v takomto zamestnaní
v uránových baniach označoval za nesprávny.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti musel odvolací súd riešiť otázku, kedy, v akom veku
navrhovateľ splnil podmienku vzniku nároku na starobný dôchodok. Pre posúdenie nároku
navrhovateľa treba považovať za rozhodujúce zistenie, či vykonával zamestnanie
zodpovedajúce práci v uráN., resp. či vykonával zamestnanie postavené na roveň uráN.,
v ktorom prípade by bolo potrebné vychádzať z toho, že podmienky nároku na starobný
dôchodok dovŕšil dosiahnutím veku 55 rokov.
Odvolací súd z doteraz zadovážených podkladov dospel k záveru, že nie je možné
predmetnú vec posúdiť a rozhodnúť. Dosiaľ totiž nebola vyriešená otázka, či š.p. Rudné bane,
B., závod B., v ktorom navrhovateľ pracoval v čase od 19. februára 1980 do 30. novembra
1991 ako baník, je možné hodnotiť ako uránovú baňu. Skutočnosť, že zamestnávateľ Rudné
bane B.vydal dňa 10. októbra 2008 potvrdenie o tom, že navrhovateľ pracoval v uvedenom
čase od 19. februára 1980 do 30. novembra 1991 na závode B.a bol vyradený z bane z dôvodu dosiahnutia najvyššej prípustnej expozície ionizačného žiarenia v zmysle zákona č.
98/1987 Zb. o osobitnom príspevku baníkom v znení neskorších predpisov a navrhovateľ aj
v konaní tvrdí, že mu bol priznaný a poberá aj v súčasnosti osobitný príspevok v zmysle
uvedeného zákona, nemožno považovať za dostačujúce šetrenie a vykonané dokazovanie vo
veci pre rozhodnutie o uplatnenom nároku. Z doteraz vykonaných dôkazov nie je doteraz
zistené, či predmetnú rudnú baňu (ku ktorej sa viaže nárok navrhovateľa) z hľadiska
dosiahnutia najvyššej prípustnej expozície ionizujúceho žiarenia radónu možno považovať za
baňu postavenú na roveň uráN. V tomto smere je potrebné urobiť dopyt na zamestnávateľa
navrhovateľa a na podklade rozhodnutia hlavného hygienika Slovenskej republiky č.j. HE –
2229/90-06, ktorým bola stanovená (podľa navrhovateľa) najvyššia prípustná expozícia
ionizujúceho žiarenia pre rudnú baňu, v ktorej vykonával zamestnanie navrhovateľ, spolu
s odborným vyjadrením Katedry jadrovej chémie Prírodovedeckej fakulty Univerzity
Komenského v Bratislave z 10. februára 2008, prípadne na ozrejmenie otázky, či zamestnanie
v tejto bani možno postaviť na roveň uráN., vykonať dopyt na Úrad verejného zdravotníctva,
na ktorý prešli kompetencie hlavného hygienika Slovenskej republiky.
Vzhľadom na skutočnosť, že odporkyňa pred rozhodnutím uvedené nejasnosti
neodstránila a na ich odstránenie nevykonala potrebné dokazovanie, boli splnené podmienky pre zmenu rozsudku prvostupňového súdu a zrušenie jej rozhodnutia a vrátenie na ďalšie
konanie.
Za tohto stavu vo veci odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu nepovažoval za
vecne správny. Pre neúplné zistenie skutkového stavu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa podľa § 250ja ods. 3 OSP zmenil tak, že rozhodnutie odporkyne
z 25. novembra 2008 číslo X. zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 2 OSP
a § 250l ods. 2, § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému navrhovateľovi priznal uplatnenú
a vyčíslenú náhradu trov konania v sume 322,66 €. Priznané trovy konania pozostávajú z trov
právneho zastúpenia navrhovateľa advokátom v konaní pred prvostupňovým a odvolacím
súdom a tvorí ich tarifná odmena vypočítaná podľa § 11 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to za 2 úkony právnej služby
v roku 2008 po 1466 Sk, čo je 48,66 € (prevzatie informácie a napísanie návrhu na
preskúmanie) + 2 x paušálna odmena po 190 Sk, čo je 6,31 €, teda 109,94 €. Ďalej súd
priznal náhradu právnej služby za 2 úkony v roku 2009 za zastupovanie na pojednávaní pred
krajským súdom 25. marca 2009 a za napísanie odvolania z 18. mája 2009, t.j. 2 x po 1 611 Sk, čo je 53,49 € + 2 x paušálna náhrada po 209 Sk, čo je 6,95 € + 2 x DPH
(od 1. marca 2009 je platcom DPH) po 10,16 € + 46,36 € strata času na pojednávanie
+ 25,10 € cestovné, teda 212,66 €, spolu trovy právneho zastúpenia navrhovateľa tvoria
sumu 322,66 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2010 JUDr. Elena Závadská, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová