Najvyšší súd
7 Nc 8/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne JUDr. L. P., bývajúcej v N., proti žalovanej Slovenskej republike - Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky,
so sídlom v Bratislave, Námestie Alexandra Dubčeka č. 1 a Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, v konaní o určenie, že
odmeňovanie žalobkyne je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
21 C 82/2007 a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8 Co 2/2012, v konaní o vylúčení
sudcov Krajského súdu v Bratislave z prejednávania a rozhodovania veci, takto
r o z h o d o l :
Sudcovia Krajského súdu v Bratislave JUDr. Ľ. S., JUDr. M. H. a JUDr. J. V. nie sú
vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
O d ô v o d n e n i e
JUDr. Ľ. S., JUDr. M. H. a JUDr. J. V., ako zákonní sudcovia určení na prerokovanie
a rozhodnutie veci v odvolacom konaní vedenej pod sp. zn. 8 Co 2/2012 na Krajskom súde
v Bratislave predložili Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky námietku zaujatosti, ktorú
voči ním vzniesla žalovaná spolu s ich vyjadreniami k námietke.
Žalovaná v námietke zaujatosti z 24. januára 2012 (č.l. 131 - 133 spisu) uviedla, že po
jej telefonickom dopyte 12. januára 2011 (pozn. správne 12. januára 2012) zistila zloženie
členov odvolacieho senátu v tejto veci, voči ktorým vznáša námietku zaujatosti, ktorú
odôvodňuje pomerom namietaných sudcov k veci, pretože tu z objektívneho hľadiska existujú
dôvodné obavy o garancii ich nestrannosti pre ich zrejmý právny alebo iný záujem
na výsledku konania – v prípade rozhodnutia odvolacieho súdu v neprospech žalovanej v tejto
veci, by došlo k „zvýšeniu šancí“ jedného z namietaných členov senátu ako žalobcu v konaní 7 Nc 8/2012
o tzv. diskriminačnej žalobe a zároveň by do úvahy pripadala aj možnosť prehodnotenia
názorov ostávajúcich členov senátu na opätovné si uplatnenie uvedených nárokov v súdnom
konaní. Vychádzajúc z lustrácie vo vlastnej evidencii zistila, že namietaní sudcovia si podali
tzv. „diskriminačné žaloby“; v prípade sudcu JUDr. Ľ. S. bolo konanie pred Okresným súdom
Bratislava I pod sp. zn. 16 C 244/2008 právoplatne zastavené 23. februára 2011 z dôvodu
späťvzatia žaloby a v prípade sudkyne JUDr. M. H. bolo konanie pred Okresným súdom
Bratislava I pod sp. zn. 17 C 244/2008 právoplatne zastavené 13. októbra 2011 pre
nezaplatenie súdneho poplatku. V prípade sudkyne JUDr. J. V. je vec vedená na Okresnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 26 C 69/2009.
Namietaní členovia odvolacieho senátu 8 Co zhodne uviedli, že k účastníkom konania
nemajú žiaden vzťah, ktorý by bol spôsobilý ovplyvniť procesný postup, či výsledok
rozhodovania. Nemajú žiaden vzťah k veci brániaci im nezávisle a nestranne rozhodnúť.
Nemajú ani právny, či iný záujem na výsledku konania. JUDr. J. V. k tvrdeniu žalovanej
o zvýšení šancí na jej úspech v konaní o tzv. „diskriminačnej žalobe“ uviedla, že uvedenú
žalobu vzala späť v septembri 2011, doposiaľ jej však nebolo doručené žiadne rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Bratislave (§ 16 ods. 1 O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť námietky zaujatosti vznesenej
žalovanou (§ 15a O.s.p.) z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci.
Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému
prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho
rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo
vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania,
ale tiež vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným
spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho
nestrannosť),
2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru
rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu
alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).
7 Nc 8/2012
Pri posudzovaní dôvodnosti námietky zaujatosti označených sudcov o skutočnostiach
vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej
republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z tejto
prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď
ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola
odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov
(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci by mal
rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom
práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal
meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút
vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom
predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho
rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného
sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie
nestranný sudca.
Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)
a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby
rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec
prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu
z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci.
Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie
všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu možno vylúčiť
z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.),
alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva
na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému 7 Nc 8/2012
návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania
veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len
povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho
prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98,
II. ÚS 121/03).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri
svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka
nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu
a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca
myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,
až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti
vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti
Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych
skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna
nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych
symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť
nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not
only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,
ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt
nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných
prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie
nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.
necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol
byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá
sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti
na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.
7 Nc 8/2012
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah
k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek
zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.
Pokiaľ ide o subjektívne aspekty nestrannosti namietaných sudcov je potrebné
konštatovať, že námietka zaujatosti ani len v rovine tvrdenia tieto nespochybňuje, k jej
preukázaniu žalovaná neponúka (nepredkladá ani neoznačuje) žiadne konkrétne dôkazy.
Vyjadrenia namietaných sudcov (č.l. 134 spisu) neindikujú v tejto rovine odôvodnené
pochybnosti. Pokiaľ nedôjde k nepreukázaniu konkrétnych pochybnosti, nie je dôvod
pochybovať o nezaujatosti namietaných sudcov zo subjektívneho hľadiska.
Žalovaná spochybňuje nestrannosť sudcov s ohľadom na – „pomer sudcu k veci“ –
pre ich právny záujem na výsledku tohto konania – vo vzťahu ku konaniu, ktoré už vedie
jedna z členiek senátu, prípadne pre vedenie ktorých sa v budúcnosti môžu rozhodnúť
i ostatní členovia senátu.
V prípade sudcov JUDr. Ľ. S. a JUDr. M. H., ktorí podľa vyjadrení samotnej žalovanej
nie sú účastníkmi spomínaných konaní, sa javí byť obava žalovanej pomerne široko 7 Nc 8/2012
hypotetická – vzhľadom na presvedčivosť konštrukcie založenej na málo pravdepodobnom
a nepreukázanom budúcom predpoklade – ak negatívny výsledok tohto konania pre žalovanú
sa spája s prehodnotením vlastných názorov sudcov ako predpokladu pre následne opätovné
uplatnenie nárokov. Obdobne sa javí i situácia v prípade pochybností vyslovených voči
sudkyni J. V. deklarujúcej spävzatie žaloby v konaní.
Pri rozhodovaní, či uvádzané okolnosti prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu
(z objektívnych aspektov) a teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti vychádzal
Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyššie citovanej judikatúry ESĽP, ktorá vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala na objektívnych, konkrétnych a dostatočne
závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo
môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako
sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych
okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho
postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov - rozhodujúca je existencia objektívnych
skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti
(porovnaj I. ÚS 332/08, III. ÚS 158/08).
Judikatúra sa ustálila v názore, že pomer sudcu k veci môže vyplývať predovšetkým
z priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci. Nepochybne je tomu tak v prípade,
ak je sudca sám účastníkom konania, bez ohľadu na ktorej procesnej strane, alebo v prípade,
ak by mohol byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý na svojich právach (ako vedľajší
účastník). Pod pojmom pomer k veci sa rozumie aj situácia, keď sudca získal poznatky o veci
iným spôsobom ako dokazovaním na pojednávaní (napr. ako svedok), v dôsledku čoho je jeho
pohľad na zistené skutkové okolnosti prípadu deformovaný ďalšími poznatkami zistenými
mimoprocesným spôsobom. Osobitným dôvodom vylúčenia sudcov pre ich pomer k veci
je ich účasť na rozhodovaní tej istej veci v inom štádiu súdneho konania podľa
§ 14 ods. 2 O.s.p. Naproti tomu namieste nie sú pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ktorý svoj
právny názor vyjadril v rozhodnutí o veci samej (porovnaj § 14 ods. 3 O.s.p.). Sudca napokon
vyjadruje svoj právny názor na právne posúdenie veci na zasadnutiach grémia, resp. kolégia
(§ 15 ods. 3, § 17 ods. 3, § 21 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch). Svoj názor
na konkrétnu vec vyjadruje hlasovaním, výsledkom ktorého je stanovisko k zjednocovaniu
výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak došlo k výkladovým 7 Nc 8/2012
rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia, resp.
v právoplatných rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa. Tieto stanoviská sa uverejňujú spolu
s vybranými rozhodnutiami v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky. Sudca teda veľmi často vyjadruje verejne svoj právny názor
na skutkovo a právne obdobné veci, pričom táto činnosť sa nespája s obavou o strate jeho
nezaujatosti a nestrannosti, ak by následne prejednával a rozhodoval obdobné právne veci.
Opačný názor by bol v rozpore s charakterom a účelom vyššie uvedenej činnosti sudcov,
tvoriacich grémium, resp. kolégium na danom súde a v konečnom dôsledku by znemožnil
prístup k spravodlivosti. Za neprípustné vyjadrenie názoru nemožno považovať ani uplatnenie
obdobného nároku žalobou. Sudca je v tomto prípade súkromnou osobou, ktorému ústava
zaručuje prístup k súdu a podaním žaloby len realizuje svoje právo na súdnu ochranu.
Za vzťah sudcu k veci, ktorý by zakladal dôvod na jeho vylúčenie podľa § 14 ods. 1 O.s.p.,
nemožno považovať ani skutočnosť, že predmet sporu sa dotýka (môže dotýkať) všetkých
sudcov. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej sudcom v súvislosti s porušením
zásady rovnakého odmeňovania za rovnakú prácu je nárokom, o ktorom môže rozhodnúť len
súd v rámci svojej zákonnej kompetencie; žiadnemu inému orgánu preto rozhodovanie o ňom
neprislúcha. Situáciu, v ktorej pre vzťah k veci nie je v Slovenskej republike jediný sudca, u ktorého by nechýbali pochybnosti o jeho nezaujatosti predmetnú vec prejednať a rozhodnúť
predstavuje (znamená) odmietanie poskytnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae).
Sama skutočnosť, že sudca v určitej občianskoprávnej veci dopadajúcej na jeho osobu
a jeho osobné pomery uplatnil podaním žaloby na súde konkrétny nárok, nevylučuje bez
ďalšieho z prejednávania a rozhodovania veci sudcu určeného rozvrhom práce súdu, ktorý
sám (rovnako ako súkromná osoba) podal (alebo nepodal) obdobnú žalobu (Stanovisko
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho Súdu Slovenskej republiky zo 6. decembra 2010,
Cpj 31/2010).
Vychádzajúc z oboch uvedených hľadísk (objektívnej a subjektívnej stránky
sudcovskej nezávislosti), Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil naplnenie predpokladov
v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. zakladajúcich pochybnosti o nezaujatosti namietaných sudcov
a preto o týchto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
7 Nc 8/2012
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. februára 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková