Najvyšší súd  

7 Nc 8/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne JUDr. L. P., bývajúcej v N., proti žalovanej Slovenskej republike - Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky,

so sídlom v Bratislave, Námestie Alexandra Dubčeka č. 1 a Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, v konaní o určenie, že

odmeňovanie žalobkyne je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.  

21 C 82/2007 a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8 Co 2/2012, v konaní o vylúčení

sudcov Krajského súdu v Bratislave z prejednávania a rozhodovania veci, takto

r o z h o d o l :

Sudcovia Krajského súdu v Bratislave JUDr. Ľ. S., JUDr. M. H. a JUDr. J. V. nie sú

vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

O d ô v o d n e n i e

JUDr. Ľ. S., JUDr. M. H. a JUDr. J. V., ako zákonní sudcovia určení na prerokovanie

a rozhodnutie veci v odvolacom konaní vedenej pod sp. zn. 8 Co 2/2012 na Krajskom súde

v Bratislave predložili Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky námietku zaujatosti, ktorú

voči ním vzniesla žalovaná spolu s ich vyjadreniami k námietke.  

Žalovaná v námietke zaujatosti z 24. januára 2012 (č.l. 131 - 133 spisu) uviedla, že po

jej telefonickom dopyte 12. januára 2011 (pozn. správne 12. januára 2012) zistila zloženie

členov odvolacieho senátu v tejto veci, voči ktorým vznáša námietku zaujatosti, ktorú

odôvodňuje pomerom namietaných sudcov k veci, pretože tu z objektívneho hľadiska existujú

dôvodné obavy o garancii ich nestrannosti pre ich zrejmý právny alebo iný záujem  

na výsledku konania – v prípade rozhodnutia odvolacieho súdu v neprospech žalovanej v tejto

veci, by došlo k „zvýšeniu šancí“ jedného z namietaných členov senátu ako žalobcu v konaní   7 Nc 8/2012

o tzv. diskriminačnej žalobe a zároveň by do úvahy pripadala aj možnosť prehodnotenia

názorov ostávajúcich členov senátu na opätovné si uplatnenie uvedených nárokov v súdnom

konaní. Vychádzajúc z lustrácie vo vlastnej evidencii zistila, že namietaní sudcovia si podali

tzv. „diskriminačné žaloby“; v prípade sudcu JUDr. Ľ. S. bolo konanie pred Okresným súdom

Bratislava I pod sp. zn. 16 C 244/2008 právoplatne zastavené 23. februára 2011 z dôvodu

späťvzatia žaloby a v prípade sudkyne JUDr. M. H. bolo konanie pred Okresným súdom

Bratislava I pod sp. zn. 17 C 244/2008 právoplatne zastavené 13. októbra 2011 pre

nezaplatenie súdneho poplatku. V prípade sudkyne JUDr. J. V. je vec vedená na Okresnom

súde Bratislava I pod sp. zn. 26 C 69/2009.  

Namietaní členovia odvolacieho senátu 8 Co zhodne uviedli, že k účastníkom konania

nemajú žiaden vzťah, ktorý by bol spôsobilý ovplyvniť procesný postup, či výsledok

rozhodovania. Nemajú žiaden vzťah k veci brániaci im nezávisle a nestranne rozhodnúť.

Nemajú ani právny, či iný záujem na výsledku konania. JUDr. J. V. k tvrdeniu žalovanej

o zvýšení šancí na jej úspech v konaní o tzv. „diskriminačnej žalobe“ uviedla, že   uvedenú

žalobu vzala späť v septembri 2011, doposiaľ jej však nebolo doručené žiadne rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Bratislave (§ 16 ods. 1 O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť námietky zaujatosti vznesenej

žalovanou (§ 15a O.s.p.) z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci.

Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému

prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho

rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:

1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo

vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania,

ale tiež vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným

spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho

nestrannosť),

2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru

rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu

alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],

3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).

  7 Nc 8/2012

Pri posudzovaní dôvodnosti námietky zaujatosti označených sudcov o skutočnostiach

vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej

republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z tejto

prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď

ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý

a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej

republiky) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola

odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov

(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci by mal

rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom

práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal

meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút

vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom

predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho

rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného

sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie

nestranný sudca.

Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)  

a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby

rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec

prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu

z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci.

Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie

všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu možno vylúčiť  

z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.),

alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva  

na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému   7 Nc 8/2012

návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania

veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len

povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho

prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98,

II. ÚS 121/03).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti

sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie

aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri

svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka

nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu  

a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca

myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,

až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti

vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti

Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych

skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna

nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych

symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť

nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not

only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,

ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt

nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných

prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie

nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.

necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol

byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného

sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom

jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava

z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá  

sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti  

na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.

  7 Nc 8/2012

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah  

k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek

zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.

Pokiaľ ide o subjektívne aspekty nestrannosti namietaných sudcov je potrebné

konštatovať, že námietka zaujatosti ani len v rovine tvrdenia tieto nespochybňuje, k jej

preukázaniu žalovaná neponúka (nepredkladá ani neoznačuje) žiadne konkrétne dôkazy.

Vyjadrenia namietaných sudcov (č.l. 134 spisu) neindikujú v tejto rovine odôvodnené

pochybnosti. Pokiaľ nedôjde k nepreukázaniu konkrétnych pochybnosti, nie je dôvod

pochybovať o nezaujatosti namietaných sudcov zo subjektívneho hľadiska.

Žalovaná spochybňuje nestrannosť sudcov s ohľadom na – „pomer sudcu k veci“ –

pre ich právny záujem na výsledku tohto konania – vo vzťahu ku konaniu, ktoré už vedie

jedna z členiek senátu, prípadne pre vedenie ktorých sa v budúcnosti môžu rozhodnúť  

i ostatní členovia senátu.  

V prípade sudcov JUDr. Ľ. S. a JUDr. M. H., ktorí podľa vyjadrení samotnej žalovanej

nie sú účastníkmi spomínaných konaní, sa javí byť obava žalovanej pomerne široko   7 Nc 8/2012

hypotetická – vzhľadom na presvedčivosť konštrukcie založenej na málo pravdepodobnom  

a nepreukázanom budúcom predpoklade – ak negatívny výsledok tohto konania pre žalovanú

sa spája s prehodnotením vlastných názorov sudcov ako predpokladu pre následne opätovné

uplatnenie nárokov. Obdobne sa javí i situácia v prípade pochybností vyslovených voči

sudkyni J. V. deklarujúcej spävzatie žaloby v konaní.

Pri rozhodovaní, či uvádzané okolnosti prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu

(z objektívnych aspektov) a teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti vychádzal

Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyššie citovanej judikatúry ESĽP, ktorá vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala na objektívnych, konkrétnych a dostatočne

závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo

môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako

sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych

okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho

postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov - rozhodujúca je existencia objektívnych

skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti

(porovnaj I. ÚS 332/08, III. ÚS 158/08).

Judikatúra sa ustálila v názore, že pomer sudcu k veci môže vyplývať predovšetkým

z priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci. Nepochybne je tomu tak v prípade,

ak je sudca sám účastníkom konania, bez ohľadu na ktorej procesnej strane, alebo v prípade,

ak by mohol byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý na svojich právach (ako vedľajší

účastník). Pod pojmom pomer k veci sa rozumie aj situácia, keď sudca získal poznatky o veci

iným spôsobom ako dokazovaním na pojednávaní (napr. ako svedok), v dôsledku čoho je jeho

pohľad na zistené skutkové okolnosti prípadu deformovaný ďalšími poznatkami zistenými

mimoprocesným spôsobom. Osobitným dôvodom vylúčenia sudcov pre ich pomer k veci  

je ich účasť na rozhodovaní tej istej veci v inom štádiu súdneho konania podľa

§ 14 ods. 2 O.s.p. Naproti tomu namieste nie sú pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ktorý svoj

právny názor vyjadril v rozhodnutí o veci samej (porovnaj § 14 ods. 3 O.s.p.). Sudca napokon

vyjadruje svoj právny názor na právne posúdenie veci na zasadnutiach grémia, resp. kolégia

(§ 15 ods. 3, § 17 ods. 3, § 21 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch). Svoj názor  

na konkrétnu vec vyjadruje hlasovaním, výsledkom ktorého je stanovisko k zjednocovaniu

výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak došlo k výkladovým   7 Nc 8/2012

rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia, resp.  

v právoplatných rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa. Tieto stanoviská sa uverejňujú spolu

s vybranými rozhodnutiami v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky. Sudca teda veľmi často vyjadruje verejne svoj právny názor  

na skutkovo a právne obdobné veci, pričom táto činnosť sa nespája s obavou o strate jeho

nezaujatosti a nestrannosti, ak by následne prejednával a rozhodoval obdobné právne veci.

Opačný názor by bol v rozpore s charakterom a účelom vyššie uvedenej činnosti sudcov,

tvoriacich grémium, resp. kolégium na danom súde a v konečnom dôsledku by znemožnil

prístup k spravodlivosti. Za neprípustné vyjadrenie názoru nemožno považovať ani uplatnenie

obdobného nároku žalobou. Sudca je v tomto prípade súkromnou osobou, ktorému ústava

zaručuje prístup k súdu a podaním žaloby len realizuje svoje právo na súdnu ochranu.  

Za vzťah sudcu k veci, ktorý by zakladal dôvod na jeho vylúčenie podľa § 14 ods. 1 O.s.p.,

nemožno považovať ani skutočnosť, že predmet sporu sa dotýka (môže dotýkať) všetkých

sudcov. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej sudcom v súvislosti s porušením

zásady rovnakého odmeňovania za rovnakú prácu je nárokom, o ktorom môže rozhodnúť len

súd v rámci svojej zákonnej kompetencie; žiadnemu inému orgánu preto rozhodovanie o ňom

neprislúcha. Situáciu, v ktorej pre vzťah k veci nie je v Slovenskej republike jediný sudca,   u ktorého by nechýbali pochybnosti o jeho nezaujatosti predmetnú vec prejednať a rozhodnúť

predstavuje (znamená) odmietanie poskytnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae).  

Sama skutočnosť, že sudca v určitej občianskoprávnej veci dopadajúcej na jeho osobu

a jeho osobné pomery uplatnil podaním žaloby na súde konkrétny nárok, nevylučuje bez

ďalšieho z prejednávania a rozhodovania veci sudcu určeného rozvrhom práce súdu, ktorý

sám (rovnako ako súkromná osoba) podal (alebo nepodal) obdobnú žalobu (Stanovisko

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho Súdu Slovenskej republiky zo 6. decembra 2010,

Cpj 31/2010).

Vychádzajúc z oboch uvedených hľadísk (objektívnej a subjektívnej stránky

sudcovskej nezávislosti), Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil naplnenie predpokladov

v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. zakladajúcich   pochybnosti o nezaujatosti namietaných sudcov  

a preto o týchto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.  

  7 Nc 8/2012

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. februára 2012

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková