7 Nc 51/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky: JUDr. M. K. bývajúcej v T., proti odporkyni: A., s.r.o., so sídlom v T., o 7 375,71 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 10 C 101/2011, o vylúčení sudcov Krajského

súdu v Trnave z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 23 NcC

57/2011 takto

r o z h o d o l :

1. Sudcovia Krajského súdu v Trnave JUDr. E. B., JUDr. T. B., JUDr. A. J., JUDr. I.

J., JUDr. M. K., JUDr. I. I., JUDr. Ľ. J., JUDr. J. K., JUDr. D. Š., JUDr. V. T., JUDr. P. L.,

JUDr. Ľ. B., JUDr. R. F., JUDr. B. H., JUDr. A. D., JUDr. M. K., JUDr. Ľ. S., Mgr. F. B.,

Mgr. D. Č., JUDr. K. S., JUDr. S. H., Mgr. J. M., JUDr. P. S., JUDr. L. S., JUDr. A. M.,

PhD., s ú   v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp.

zn. 23 NcC 57/2011.

2. Sudcovia Krajského súdu v Trnave JUDr. M. J., JUDr. K. B., n i e   s ú   v y l ú č e

n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 23 NcC 57/2011

Prejednávanie a rozhodovanie tejto veci (veci vedenej na Okresnom súde Trnava pod

sp. zn. 10 C 101/2011) až do jej právoplatného skončenia sa p r i k a z u j e Krajskému súdu

v Trenčíne.

O d ô v o d n e n i e  

V konaní sp. zn. 10 C 101/2011 Okresného súdu Trnava oznámila sudkyňa JUDr. A.

D., že sú u nej dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci

(§14 ods.1 O.s.p. a § 15 O.s.p.).   Tieto spočívajú v priateľskom vzťahu k navrhovateľke (

JUDr. M. K. ).

Predseda Krajského súdu v Trnave, ktorému súdu bola vec predložená na rozhodnutie

o vylúčení ( nevylúčení ) sudcov Okresného súdu Trnava, ju predložil Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na rozhodnutie o vylúčení ( nevylúčení ) sudcov Krajského súdu

v Trnave. Poukázal na to, že námietku zaujatosti uplatnili všetci sudcovia tohto súdu z dôvodu

kolegiálneho, priateľského a neformálneho vzťahu k navrhovateľke ( sudkyni Krajského súdu

v Trnave ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Trnave  

(§ 16 ods. l O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť oznámení sudcov tohto krajského súdu  

(§ 15 O.s.p.) z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a

rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia §14 ods. l O.s.p., v zmysle ktorého

sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k

veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť (§ 14 až

§ 16 O.s.p.) sa v občianskom súdnom konaní garantuje základné právo na prerokovanie a

rozhodnutie veci nestranným súdom v zmysle článku   46 ods. 1 ústavy. Nestrannosť sa

definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej strane).

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15

O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu

vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania

a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci

nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na

vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom

(I. ÚS 73/97,1. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") pri riešení otázky nestrannosti

sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie

aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri

svojom rozhodovaní (viď napríklad Piersack c. Belgicko).

Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku

konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto

hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z

prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Nestrannosť z hľadiska správania

sudcu je vlastne nedostatok subjektívnej nezaujatosti, o ktorom svedčí správanie sudcu

(Boekmans c. Belgicko). Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje

judikatura ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti.

Rozhodujúce nie je len (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych

skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna

nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych

symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [viď tézu, že spravodlivosť

nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná (Justice must not

only be done, it must also be seen to be done")]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,

ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt c. Belgicko). Objektívny aspekt

nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných

prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Nestrannosť

sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť

zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava

účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade,

či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar c.

Spojené kráľovstvo).

Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na

objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť

nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť

sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu. Podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (viď tiež Fey c. Rakúsko). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z vyššie uvedenej judikatury ESĽP a ústavného súdu možno vyvodiť, že subjektívne

hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej

nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len

subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by

mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k

veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania a

rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, k účastníkom

alebo k ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej

povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle a nestranne.

Pri posudzovaní dôvodnosti oznámenia označených sudcov Krajského súdu v Trnave

o skutočnostiach vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší

súd Slovenskej republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z

tejto prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z

prejednávania a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k

veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď

ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).

Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému

prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho

rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:

1/ k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo vedľajším

účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tiež vtedy, keď

sudca verejne - napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril právny názor

na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť), 2/ k účastníkom konania  

[o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru rodičovského, manželského,

súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu

(tak pozitívneho alebo negatívneho)], 3/ k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2/ ). V prípade sudcov Krajského súdu v Trnave JUDr. K. B., JUDr. M. J., uvedených vo

výroku 2/, korí odôvodňovali   svoju subjektívnu zaujatosť   ich kolegiálnym vzťahom

k navrhovateľke, ako sudkyni vykonávajúcej svoju funkciu na Krajskom súde v Trnave absentuje

objektívny základ nimi konštatovanej zaujatosti, pretože vzájomné vzťahy medzi sudcami sú

založené na profesionalite a kolegiálnosti. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí

rámec profesionálnosti a kolegiálnosti, nemožno mať, bez ďalšieho, pochybnosti o ich

nezaujatosti. Takisto samotná skutočnosť, že navrhovateľku osobne poznajú, nemôže byť bez

ďalšieho dôvodom pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, lebo sama osebe

ešte nesvedčí o existencii vzťahu relevantného z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. Až v prípade, že

by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu

a nadobudol charakter bližšieho osobného - priateľského vzťahu, pôjde o okolnosť

vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda až vtedy by išlo   o   dôvod pre

vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Len tá skutočnosť, že určitá vec sa týka

sudcu, ku ktorému majú iní sudcovia kolegiálny vzťah, nemôže založiť pomer predpokladaný

ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p..

Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie o oznámeniach sudcov

Krajského súdu v Trnave uvedených vo výroku 2/, založil na vzájomnej korelácii a vyvažovaní oboch relevantných hľadísk teórie zdania (tak subjektívneho, ako aj

objektívneho hľadiska) a v súlade s vyššie uvedeným výkladom dospel k záveru, že v prípade

označených sudcov nemožno mať objektívne pochybnosti o ich nezaujatosti, ktoré by boli

relevantné v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. Z tohto dôvodu rozhodol tak, že označení sudcovia nie

sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Sudcovia Krajského súdu v Trnave uvedení vo výroku 1/, vo vyjadreniach k námietke

zaujatosti svoj pomer k navrhovateľke JUDr. M. K. (ktorá je ako účastníčka konania bez

ďalšieho vylúčená z prejednávania a rozhodovania v danej veci), bližšie špecifikovali ako

dlhodobo priateľský (blízky), majúci takú intenzitu, že presahuje rámec bežnej kolegiality pri

plnení pracovných povinností a zasahuje aj do ich súkromného života   ( pravidelné

priateľské, kamarátske ) stretnutia mimo práce, i za účasti ostatných rodinných príslušníkov,

spoločné trávenie času, rôznych pobytov a dovoleniek). Iba uvedené okolnosti totiž zakladajú

pochybnosť o nezaujatosti sudcov pre ich pomer k účastníkovi konania tak zo subjektívneho

hľadiska, ako i z hľadiska objektívneho, a len tieto sú spôsobilé naplniť zákonné predpoklady pre vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1

O.s.p..

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto o týchto sudcoch rozhodol tak ako je uvedené

vo výrokoch 1/,2/ tohto rozhodnutia.

Vychádzajúc z toho, že u väčšiny sudcov Krajského súdu v Trnave, ktorý mal vec

prejednať a rozhodnúť, je daný dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania

veci (okrem JUDr. K. B., JUDr. M. J. z ktorých sudcov nie je možné zostaviť senát na

rozhodnutie o námietke), dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v danom

prípade ide o situáciu, na ktorú dopadá § 12 ods. 1 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia ak

nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení, musí byť vec

prikázaná inému súdu toho istého stupňa. Vzhľadom na to prikázal vec Krajskému súdu

v Trenčíne.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. septembra 2011

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.  

predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta