7 Nc 49/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu C.., spol. s.r.o., so sídlom v P., zastúpeného JUDr. Z., advokátkou v P., proti žalovaným 1/ T. a.s., so sídlom v P.,

zastúpeným Advokátskou kanceláriou P., spol. s.r.o., so sídlom v P., v mene a na účet ktorej

koná advokát JUDr. P., 2/ Mestu Prešov, so sídlom v Prešove, Hlavná č. 73, zastúpenému

JUDr. A., advokátom v P., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.

12 C 72/2005, o vylúčení sudcov Krajského súdu v Prešove z prejednávania a rozhodovania

veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 16 Co 142/2010, takto

r o z h o d o l :

Členovia senátu 16Co Krajského súdu v Prešove JUDr. A. K., JUDr. B. B. a JUDr. M. F.   n i e   s ú   v y l ú č e n í   z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod

sp. zn. 16 Co 142/2010 ( vec vedená na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 12 C 72/2005 ).

O d ô v o d n e n i e  

V konaní, ktoré je na Krajskom súde v Prešove vedené pod sp. zn. 16 Co 142/2010

žalobca vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým sudcom tohto súdu. Námietku odôvodnil

tým, že sudcovia sa mu, ako účastníkovi konania vo viacerých veciach, proti Mestu Prešov,

navonok nejavia ako nestranní. Ich rozhodovanie sa dotýka mesta Prešov, v ktorom títo

sudcovia žijú, majú svoje rodiny a známych. Konkrétne poukazoval na prípad, v ktorom podal

ústavnú sťažnosť (proti rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove), z dôvodu nevylúčenia

sudkyne Okresného súdu Prešov JUDr. G. z prejednávania a rozhodovania veci, napriek

tomu, že právny zástupca účastníka (Mesto Prešov) chodieva na obed so sudcami Okresného

súdu Prešov a tiež primátor mesta Prešov (JUDr. Hagyari) pozná sudcov Okresného súdu

Prešov ako bývalý advokát.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 31. marca 2011,   sp. zn. 7 Nc

21/2011(č.l. 173 ) rozhodol, že členovia senátu 16Co Krajského súdu v Prešove JUDr. A. K.,

JUDr. B. B. a JUDr. M. F. nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci.

Podaním doručeným súdu 14. júla 2011 žalobca vzniesol opakovane námietku

zaujatosti voči sudcom Krajského súdu v Prešove JUDr. A. K., JUDr. B. B. a JUDr. M. F..

Poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 448-2010 zo dňa 13.

apríla 2011, ktorým tento zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 139/2009, 8

Co 138/2009 zo dňa 21. januára 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uvedeným nálezom

Ústavný súd Slovenskej republiky okrem iného rozhodol, že základné právo spoločnosti O.,

s.r.o., na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, uznesením krajského súdu porušené bolo. Členovia senátu Krajského

súdu v Prešove   16 Co JUDr. A. K. a JUDr. B. B. boli dňa 21. januára 2010 členmi

senátu Krajského súdu v Prešove, ktorého rozhodnutie bolo Ústavným súdom Slovenskej

republiky zrušené. Jedinou spoločníčkou spoločnosti O., s.r.o. je PhDr. D. J., ktorá je aj

spoločníčkou žalobkyne v tomto konaní a konateľom spoločnosti, O. s.r.o. je konateľ

žalobkyne – P. J.. Podľa názoru žalobcu, predchádzajúca činnosť JUDr. A. K. a JUDr B. B.

odôvodňuje zaujatosť celého senátu 16 Co, Krajského súdu v Prešove.

JUDr. A. K. a JUDr. B. B. vo vyjadrení k opakovanej námietke zaujatosti zhodne

uviedli, že sa necítia byť vo veci zaujatí. Účastníkov konania nepoznajú, nemajú k nim žiaden

vzťah a nemajú vzťah ani k ich právnym zástupcom. Konajú len v zmysle zákona. Námietku

považovali za nedôvodnú. Dali do pozornosti predchádzajúce rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 7 Nc 21/2011 zo dňa 31. marca 2011, ktorým členov senátu 16

Co Krajského súdu v Prešove ( JUDr. A. K., JUDr. B. B. a JUDr. M. F. ) z prejednávania

a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 16 Co 142/2010

nevylúčil.

JUDr. M. F. vo vyjadrení k opakovanej námietke zaujatosti uviedol, že nebol členom

senátu 8 Co Krajského súdu v Prešove, ktorý rozhodoval vo veci sp. zn. 8 Co 138,139/2009

a teda dôvody uvedené v opakovanej námietke zaujatosti sa ho netýkajú. Tiež dal do

pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Nc 21/2011 zo dňa

31. marca 2011.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v   Prešove  

( § 16 ods. 1 O.s.p. ) posudzoval opodstatnenosť uvedenej námietky z aspektu existencie

dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom

z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejedávania

a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom

možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k

nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Cieľu, sledovanému uvedeným ustanovením, zodpovedá aj

právna úprava skutočností, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne

relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to: 1/ k veci, v

rámci ktorého by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania

a rozhodnutia o veci, alebo 2/ k účastníkom konania, ktorý by bol založený na príbuzenskom

alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo 3/ k zástupcom

účastníkov konania, ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod 2/.

V zmysle ustanovenia § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú

okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyjadrenia sudcov JUDr. A. K., JUDr. B. B.

a JUDr. M. F., ktorí majú vo veci v súlade s platným rozvrhom práce rozhodovať, nezistil

žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť   pochybnosť o ich nezaujatosti

v zmysle uvedeného ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. Uvedení sudcovia uviedli, že vo veci nie

sú zaujatí, nemajú žiadny vzťah k prejednávanej veci a ani k účastníkom konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že súčasťou základného práva na

prejednanie veci pred nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nie

je povinnosť súdu vyhovieť návrhu účastníka súdneho konania, ktorý podal takýto návrh

podľa § 15a O.s.p. a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci

pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je iba

povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na   vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (viď uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 27/98 z 25. marca 1998).  

I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania

vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len

pochybnosť o ich nezaujatosti [viď tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu pre

ľudské práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež

javiť, že je poskytovaná ("justice must not only be done, it must also be seen to be done")],

nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. l O.s.p. predstavuje

výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu

z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a zo skutočne

závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne,

nezaujato a spravodlivo. Z vyššie uvedeného vychádza aj judikatúra Európskeho súdu pre

ľudské práva, ktorá rozoznáva subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu, zahrňujúce osobné

presvedčenie a správanie sudcu vo veci a hľadisko objektívne, založené na existencii

dostatočných záruk pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností o zaujatosti sudcu ( napr. Saraiva de Carvalho proti Portugalsku, 1994, Gautrin a ďalší proti Francúzsku, 1998). Preto

k vylúčeniu sudcov z prejednania a rozhodovania veci môže dôjsť len vtedy, keď ich vzťah

k veci, k účastníkom alebo ich k zástupcom dosiahne takú intenzitu, že nebudú schopní

nezávisle a nestranne rozhodovať (II ÚS 105/01, Sbírka nálezú a usnesení ÚS ČR, sv. 23,

nález č. 98, str. 11).

Najvyšší súd   Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na   skutočnosť, že

sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne

predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia v zmysle § 2

ods.2 zák. č. 385/2000 Z. z. v znení zmien a doplnkov a je povinný prejednať a rozhodnúť

všetky veci, ktoré mu boli pridelené v súlade s platným rozvrhom práce súdu. Obsah tohto

práva a   povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie sudcu, keď výnimky môžu

vyplývať len z naplnenia zákonných predpokladov, ktoré však neboli v prejednávanom

prípade splnené.

Meradlom pre hodnotenie objektivity sudcu nemôže byť subjektívne hľadisko

účastníka konania, ktoré je spravidla motivované tým, že súd nebude konať a nerozhodne podľa jeho predstáv. Takéto hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania

nepatrí účastníkovi konania a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu.

Pokiaľ súd vyššieho stupňa alebo ústavný súd zruší rozhodnutie súdu nižšieho stupňa

(rozhodnutie, na prijatí ktorého sa sudca podieľal), je súd, rozhodnutie ktorého bolo zrušené,

viazaný právnym názorom vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí. Sudca ktorého rozhodnutie

bolo zrušené sa nemusí vždy (úplne alebo sčasti) stotožniť s právnym názorom zaujatým

v rozhodnutí, ktorým bolo zrušené jeho rozhodnutie sudcu alebo rozhodnutie, na prijímaní

ktorého sa podieľal, musí ho však jednoznačne rešpektovať a vychádzať z viazanosti týmto

rozhodnutím (pozri napríklad § 226 O.s.p., § 243d ods. 1 O.s.p. a tiež § 56 ods. 6 zákona č.

38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov). To za predpokladu, že sa po zrušení napadnutého rozhodnutia

nezmení skutkový základ veci natoľko, že je vylúčená aplikácia právneho názoru súdu

vyššieho stupňa alebo ústavného súdu na nový skutkový základ. Z obsahu spisu nevyplýva

a žalobca to ani nenamieta, že by uvedení sudcovia po zrušení ich predchádzajúceho

rozhodnutia Ústavným súdom Slovenskej republiky nerešpektovali právny názor v ňom

vyslovený a konali by svojvoľne bez opory v zákone ( so zámerom ukrátiť žalobcu na jeho

právach ). Len takéto konanie by totiž mohlo zakladať objektívne pochybnosti o ich nezaujatosti.

Na vylúčenie uvedených sudcov Krajského súdu v   Prešove   preto nestačí   len

samotná skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho senátu vo veci vedenej na tomto súde pod

sp. zn. 8Co 138,139/2009, na ktorých sa podieľali len sudcovia JUDr. A. K. a JUDr. B. B.,

boli Ústavným súdom Slovenskej republiky zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie

odvolaciemu súdu.

Treba tiež poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.  

7 Nc 21/2011 z 31. marca 2011, ktorým tento už rozhodol o námietke zaujatosti voči sudcom

JUDr. A. K., JUDr. B. B. a JUDr. M. F. (členovia senátu 16 Co Krajského súdu v Prešove)

tak, že títo nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde

v Prešove pod sp. zn. 16 Co 142/2010. Vzhľadom na veľmi krátky časový odstup nie je

dôvodne domnievať sa, že by sa ich postoj k veci, účastníkom alebo ich zástupcom zmenil

natoľko,   aby vzbudzoval pochybnosti o ich nezaujatosti relevantné z pohľadu § 14 ods. 1

O.s.p..

Dôvodom, pre ktorý Najvyšší súd SR opakovane rozhodol o (opakovanej) námietke

zaujatosti bola skutočnosť, že navrhovateľ vzniesol námietku zaujatosti z iného dôvodu.

Nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by

mohla byť považovaná za relevantnú z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p., nevyhovel vznesenej

námietke zaujatosti a rozhodol tak, že vo výroku tohto uznesenia uvedení sudcovia Krajského

súdu v Prešove nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. septembra 2011

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.  

predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta