7 Nc 47/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov: 1/ JUDr. A. O., bývajúceho v Prešove, Mukačevská 6, 2/ P. O., bývajúcej v P., proti odporcovi: A. K.,
bývajúcemu v U., o zaplatenie 389,11 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Humenné pod sp. zn. 21 Ro 28/2011, o vylúčení sudcov Krajského súdu v Prešove z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 18 NcC 9/2011, takto
r o z h o d o l :
1. Sudcovia Krajského súdu v Prešove JUDr. J. A., JUDr. J. B., JUDr. P. F.,
JUDr. E. P., JUDr. E. Rešatková, JUDr. P. T., JUDr. B. B., JUDr. Z. S., JUDr. M. M., JUDr.
E. Š., JUDr. G. V., JUDr. G. K., PhD., JUDr. M. K., JUDr. J. B., JUDr. M. B., JUDr. Ľ. M.,
JUDr. E. D., JUDr. F. M., JUDr. M. Z., JUDr. A. K., JUDr. M. Š., JUDr. I. D., Mgr. M. Ž.,
JUDr. K. M. N., JUDr. J. Š., JUDr. R. T., JUDr. V. M., JUDr. A. L., JUDr. P. R., JUDr. M.
F., JUDr. M. H. s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na
tomto súde pod sp. zn. 18 NcC 9/2011 ( vec vedená na okresnom súde Humenné pod sp. zn.
21 Ro 28/2011 ).
2. Sudcovia Krajského súdu v Prešove JUDr. A. I., JUDr. A. K., JUDr. P.S.,
JUDr. P. Š., JUDr. M. M., JUDr. V. Z. n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 18 NcC 9/2011 ( vec vedená na
okresnom súde Humenné pod sp. zn. 21 Ro 28/2011 ).
O d ô v o d n e n i e
V konaní sp. zn. 21 Ro 28/2011 Okresného súdu Humenné vzniesol odporca námietku
zaujatosti všetkých sudcov tohto súdu. Tvrdil, že o sudcoch tohto súdu možno mať dôvodné
pochybnosti o ich nezaujatosti, vzhľadom na to, že odporca 1/ je bývalým podpredsedom
Krajského súdu v Prešove.
O tom, či sudcovia Okresného súdu Humenné sú v tejto veci vylúčení z prejednávania
a rozhodovania, mal rozhodnúť Krajský súd v Prešove ako súd nadriadený (§ 16 ods. 1 O.s.p.)
v konaní sp. zn. 18 NcC 9/2011. Pretože podľa oznámenia niektorých sudcov Krajského súdu
v Prešove sú u nich dané dôvody vylučujúce sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
( § 14 ods. 1 O.s.p. a § 15 O.s.p.), bol spis predložený na rozhodnutie Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Prešove
(§ 16 ods. 1 tretia veta O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku
pochybnosti o nezaujatosti sudcov tohto krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre
ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia
§ 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti
neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska vylúčenia sudcu je právne významným vzťah sudcu
buď k prejednávanej veci ( o ktorý ide v prípade konkrétneho záujmu sudcu na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (ide oň
napríklad v prípade rodinného alebo priateľského vzťahu sudcu k účastníkovi konania), alebo
k zástupcovi účastníka konania. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému
prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež
predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky)
súčasne na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka konania nebola
odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov
(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci musí
rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom
práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút
vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania, ktorý zo zákonom predpokladaných
dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho prejednávania a rozhodovania.
Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu,
spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie
nestranný - sudca.
Nestrannosť definovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti
býva považovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho
funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a
nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne
posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe
návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred
nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy
vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom
základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného)
súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a
rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri
svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka
nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k
účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca
myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,
až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti
Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych
skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna
nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych
symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že
spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná
(„Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je
subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku).
Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a
procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp.
aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho
pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno
usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o
zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne
oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú
také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či
je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku
nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných
skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo
aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu
nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým (nie nezaujatým)
vzťahom k veci disponuje.
Sudcovia Krajského súdu v Prešove uvedení vo výroku 1/, vo vyjadreniach k námietke
zaujatosti svoj pomer k navrhovateľovi 1/, bližšie špecifikovali ako dlhodobo priateľský
(blízky), majúci takú intenzitu, že presahuje rámec bežnej kolegiality pri plnení pracovných
povinností a zasahuje aj do ich súkromného života ( pravidelné priateľské ( kamarátske )
stretnutia i za účasti ostatných rodinných príslušníkov, spoločné trávenie času, rôznych
pobytov a dovoleniek). Iba uvedené okolnosti totiž zakladajú pochybnosť o nezaujatosti
sudcov pre ich pomer k účastníkovi konania tak zo subjektívneho hľadiska, ako aj z hľadiska
objektívneho, a len tieto sú spôsobilé naplniť zákonné predpoklady pre vylúčenie sudcov z
prejednávania a rozhodovania veci z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p..
V prípade ostatných sudcov Krajského súdu v Prešove, ktorí vo svojich písomných
vyjadreniach poukázali na (len) kolegiálny vzťah k navrhovateľovi 1/ a zo vzťahu takejto
povahy vyvodzovali buď existenciu ale i neexistenciu dôvodu vylučujúceho ich z
prejednávania a rozhodovania veci, vzal Najvyšší súd Slovenskej republiky na zreteľ, že vo
všeobecnosti sú vzájomné vzťahy sudcov založené na profesionalite a kolegiálnosti. Ak
rámec ich vzájomných vzťahov neprekročí tomu zodpovedajúce medze, objektívne nie je
daný dôvod pre pochybnosti o ich nezaujatosti. Iba skutočnosť, že určitá vec sa týka sudcu, ku
ktorému má iný sudca len rýdzo kolegiálny a profesionálny vzťah, sama osebe nie je
dôvodom pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci v zmysle § 14 ods.1 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie o oznámeniach sudcov
Krajského súdu v Prešove uvedených vo výroku 2/, založil na vzájomnej korelácii
a vyvažovaní oboch relevantných hľadísk teórie zdania (tak subjektívneho, ako aj
objektívneho hľadiska) a v súlade s vyššie uvedeným výkladom dospel k záveru, že v prípade
označených sudcov nemožno mať objektívne pochybnosti o ich nezaujatosti, ktoré by boli
relevantné v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. Z tohto dôvodu rozhodol tak, že označení sudcovia vo
výroku 2/ nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto o sudcoch Krajského súdu v Prešove
rozhodol tak ako je uvedené vo výrokoch 1/,2/ tohto rozhodnutia.
O sudkyni Krajského súdu v Prešove JUDr. E. S., ktorá je toho času práceneschopná,
Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodoval.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. augusta 2011
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta