7 Nc 41/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: Slovenskej republiky, v zastúpení Daňový úrad Košice IV, so sídlom v Košiciach, Južná trieda 8, proti povinnej: F., a.s., so sídlom v K. pre vymoženie 20 976 920 € s príslušenstvom, vedenej na

Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 9 NcC 32/2011, o vylúčení sudcov senátu „1 C“

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto

súde pod sp. zn. 1 Nc 38/2011 takto

r o z h o d o l :

Sudcovia senátu „1 C“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. J. B., JUDr. M.

D. a JUDr. J. K. n i e   s ú   v y l ú č e n í   z prejednávania a rozhodovania veci, vedenej na

Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Nc 38/2011.

O d ô v o d n e n i e  

V konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Nc 38/2011

( o námietke zaujatosti sudcov Krajského súdu v Bratislave ) vzniesla povinná námietku

zaujatosti voči všetkým sudcom senátu „1 C“, pretože existujú dôvodné pochybnosti o ich

nezaujatosti so zreteľom na ich pomer k veci.

Námietku odôvodnila poukazom na príslušné ustanovenia zákona č. 120/1993 Z.z.

o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov SR ( ďalej len zákon o platových

pomeroch ) tým, že výška schodku rozpočtu verejnej správy má priamy vplyv na platové

pomery sudcov Slovenskej republiky. Vymožením vymáhanej sumy, resp. jej časti, by   sa

zvýšila príjmová časť rozpočtu verejnej správy, v dôsledku čoho sa môže znížiť jeho celkový

schodok. Teda v predmetnom exekučnom konaní sa de facto nepriamo rozhoduje o výške

platov sudcov senátu „1 C“, pretože vymoženie vymáhanej sumy môže nepriamo zabrániť zníženiu platov aj sudcov senátu „1 C“. V tejto súvislosti namietala porušenie jej práva na

nestranného sudcu v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR v predmetnom exekučnom konaní,

ak by o námietke zaujatosti voči sudcom Krajského súdu v Bratislave mali rozhodnúť

sudcovia, u ktorých nie je možné vylúčiť existenciu osobného a majetkového záujmu na

výsledku tohto exekučného konania. Dala do pozornosti Uznesenie Ústavného súdu, ktorým

tento pozastavil účinnosť ustanovení týkajúcich sa znižovania platov sudcov v súvislosti so

schodkom rozpočtu verejnej správy SR (sp. zn. PL. ÚS 99/2011 z 22. júna 2011).

Sudcovia uvedení vo výroku tohto rozhodnutia uviedli, že sa necítia byť zaujatí, resp.

že (so zreteľom na všeobecný charakter) sa k námietke zaujatosti nevyjadrili.

V zmysle § 16 ods. 1 veta tretia O.s.p. o vylúčení sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky rozhodne do desiatich dní iný senát tohto súdu. Podľa IV. časti (kolégiá a senáty NS

SR) článku V. ods. 1 rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2011

rozhoduje o vylúčení predsedu senátu a sudcov trojčlenných senátov senát s najbližším nižším

poradovým číslom uvedeným v osobitnej časti rozvrhu práce. O vylúčení predsedu senátu a sudcov trojčlenných senátov s najnižším poradovým číslom rozhoduje senát s najvyšším

poradovým číslom. Vo vzťahu k senátu „1 C“ je teda iným senátom (§ 16 ods. 1 O.s.p.) senát

„7 C“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

  Opodstatnenosť námietky povinnej o zaujatosti sudcov Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky posudzoval príslušný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania

veci. Vychádzal pritom z § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z

prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k

ich zástupcom možno mať pochybnosti o nezaujatosti.

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k

nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania.

Z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď: 1/ k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo

vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tiež

vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril

právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť)

2/ k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru

rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo

relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],

3/ k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).

Pri posudzovaní týchto dôvodov v prejednávanej veci vychádzal Najvyšší súd

Slovenskej republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z nej

ustanovuje iba zákon.

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a

nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej

republiky) súčasne na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola

odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov

(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci by mal

rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom

práce príslušného súdu a tento - zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal

meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút

vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania, ktorý (za splnenia ďalších zákonných

predpokladov) pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z prejednávania a rozhodovania

veci. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu,

spočíva v snahe zmariť hroziace riziko, že by vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie

nestranný sudca.

Nezávislosť, nestrannosť a odbornosť (kvalifikácia) sudcu sú podmienkami kvalitného

rozhodovania a sledujú význam riadneho napĺňania (poskytovania) spravodlivosti.

Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od

seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako nezávislosť. Obsahom práva na nestranný

súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd

musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a

neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre

rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké

príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).

Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a

nestrannosť každého jednotlivého sudcu. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie,

zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umožňovať. Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a

rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe

návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci

pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a

vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom

základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať

každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia

veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97,1. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej

zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1

listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a

rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a naozaj iba zo závažných

dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a

spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii treba

prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.

Európsky súd pre ľudské práva pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho,

že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a

objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri

napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho

osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k

ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri

subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný

opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však

(subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré

môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje

podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa

uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť

poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must

also be seen to be done")]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj

objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na

vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k

prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v

hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej

úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke

rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka

konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha

a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému

kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká

obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne

závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo

môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako

sudcu nestranného.

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z

prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci,

účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom

ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle a

nestranne.

Povinná vyvodzuje zaujatosť sudcov senátu „1 C“ Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z pomeru k veci. Tento pomer k veci odôvodňuje abstraktným vplyvom výsledku

predmetného exekučného konania na platy sudcov senátu 1 C Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky ( rovnako ako platy sudcov Krajského súdu v Bratislave a Okresného súdu

Malacky), tým aj na ich nestrannosť a nezávislosť. Uvedená skutočnosť však nie je takou,

ktorá by bola spôsobilá privodiť pochybnosti o ich nezaujatosti a vytvoriť tak dôvod na ich

vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v danej veci.

Judikatúra sa ustálila v názore, že sudcov pomer k veci môže vyplývať predovšetkým

z priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci. Nepochybne je tomu tak v prípade,

ak je sudca sám účastníkom konania, bez ohľadu na ktorej procesnej strane, alebo v prípade,

ak by mohol byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý na svojich právach (ako vedľajší

účastník). Pod pojmom pomer k veci sa rozumie aj situácia, keď sudca získal poznatky o veci

iným spôsobom ako dokazovaním na pojednávaní (napr. ako svedok), v dôsledku čoho je jeho

pohľad na zistené skutkové okolnosti prípadu deformovaný ďalšími poznatkami zistenými

neprocesným spôsobom. Za pomer k veci sa považuje aj vzťah ekonomickej závislosti, ale

napríklad v spojitosti s vedeckou alebo publikačnou činnosťou sudcu, v súvislosti so správou

vlastného majetku a podobne. Osobitným dôvodom vylúčenia sudcov pre ich pomer k veci je

ich účasť na rozhodovaní o tej istej veci v inom štádiu (stupni) súdneho konania podľa § 14

ods. 2 O.s.p. na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde

nižšieho stupňa, a naopak; to isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní.

Pomer sudcu k veci zakladajúci dôvod na jeho vylúčenie môže spočívať aj v tom, že

sudca sa o prejednávanej veci verejne vyjadrí, či už v negatívnom alebo v pozitívnom zmysle

predtým, než takáto vec má ním byť prejednávaná a rozhodnutá.

Za taký vzťah sudcu k veci, ktorý by zakladal dôvod na jeho vylúčenie podľa § 14

ods.1 O.s.p., nemožno považovať skutočnosť, že účastníkom konania je štát, ktorého sú menovaní sudcovia občanmi. Poveriť súdneho exekútora, ktorému bol doručený návrh

oprávneného na vykonanie exekúcie, vykonaním exekúcie na základe predloženého

exekučného titulu, môže ( v danom prípade rozhodnutia ES č. C 25/2005 ex NN 21/2005 )

na jeho žiadosť   len príslušný súd v rámci svojej zákonnej kompetencie. Žiadnemu inému

orgánu   preto takéto oprávnenie neprislúcha.   Všeobecnému   tvrdeniu, že výsledok sporu

môže mať vplyv na výšku platu namietaných sudcov, pri zohľadnení skutočnosti že všetci

sudcovia majú rovnaký platový základ   (§ 23 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z.z.,)   a   že ich

priemerným platom je plat poslanca   uvedený v § 2 citovaného zákona   je bez právneho

významu. Nie je dôvodná teda námietka, že má ísť o situáciu, v ktorej pre vzťah k veci de

facto nie je v Slovenskej republike jediný sudca, u ktorého by nechýbali pochybnosti o jeho

nezaujatosti predmetnú právnu vec prejednať a rozhodnúť.   Prikladať predmetu sporu takto

namietaný rozmer (dosah)   by mohlo viesť k odmietaniu poskytnutia spravodlivosti -

denegatio iustitiae, čo je, pravdaže, neprípustné.

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 99/2011 z  

22. júna 2011, na ktoré povinná poukazuje, nemá ako rozhodnutie (ktoré je len procesné) v úplne inej veci, na rozhodnutie o vznesenej námietke žiadny vplyv (navyše toto rozhodnutie

nie je ani nijako odôvodnené ). Keby aj toto rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky malo vplyv na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti, bolo by to vo význame

opačnom ako tvrdí povinná, keďže práve o tieto ustanovenia zákona o platových pomeroch,

povinná opiera dôvody vznesenej námietky zaujatosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti

(znamenajúce absenciu dôvodu, pre ktorý by mohli vznikať pochybnosti, že sudcovia uvedení

vo výroku tohto uznesenia nebudú v predmetnej veci postupovať nezaujato, neutrálne)

rozhodol tak, že ich nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. júla 2011

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.  

predsedníčka senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta