7 Nc 40/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky: JUDr. G. J. bývajúcej v T., proti odporkyni: Slovenskej republike – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.

14 C 62/2010, o vylúčení sudcov Krajského súdu v Trenčíne z prejednávania a rozhodovania

veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 4 NcC 7/2011 takto

r o z h o d o l :

1. Sudcovia Krajského súdu v Trenčíne JUDr B. A., JUDr. Č. N., JUDr. Č. B., JUDr.

E. D., JUDr. F. J., JUDr. G. O., JUDr. H. S., JUDr. H. R., Mgr. H. Z., JUDr. J. G., JUDr. J. J.,

JUDr. K. Jozef, JUDr. L. D., JUDr. L.O., JUDr. M. S., JUDr. M. I., JUDr. M. J.,  

JUDr. P. M., JUDr. R. A., JUDr. S. O., JUDr. Š. V., JUDr. T. P., JUDr. V. E., JUDr. V. R.,

JUDr. Z. A., JUDr. Z. E., JUDr. Z. E., JUDr. Z. E.,   s ú   v y l ú č e n í   z prejednávania

a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 4 NcC 7/2011.

2. Sudcovia Krajského súdu v Trenčíne JUDr. H. V., JUDr. K. F.   n i e   s ú  

v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 4 NcC

7/2011.

Vec sa prikazuje na prejednanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Trnave.

O d ô v o d n e n i e  

V konaní sp. zn. 14 C 62/2010 Okresného súdu Trenčín oznámila sudkyňa  

JUDr. M. J., že sú u nej dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci (§14 ods.1 O.s.p. a § 15 ods. 1 O.s.p.) a pripojila vyjadrenia ostatných

sudcov tohto súdu ( § 15 ods. 2 O. s. p. ).

Krajský súd v Trenčíne, ktorému bola vec predložená na rozhodnutie o vylúčení  

( nevylúčení ) sudcov Okresného súdu Trenčín, ju predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na rozhodnutie o vylúčení ( nevylúčení ) sudcov Krajského súdu v Trenčíne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Trenčíne  

(§ 16 ods. 1 tretia veta O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť oznámenia sudcov (§ 15 O.s.p.)

z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania

veci. Vychádzal pritom z § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení

z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, účastníkom alebo

k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich   nezaujatosti. Účelom tohto ustanovenia je

prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k

ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska vylúčenia

sudcu je právne významným vzťah sudcu buď k prejednávanej veci (o ktorý ide v prípade

konkrétneho záujmu sudcu na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci),

alebo k účastníkom konania ( ide oň napríklad v prípade priateľského vzťahu sudcu

k účastníkovi konania ), alebo k zástupcovi účastníka konania.

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý

a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej

republiky) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola

odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov

(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci by mal

rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom

práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal

meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu   predstavuje inštitút

vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom

predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho

rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného

sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie

nestranný sudca.

Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a

straníckosti ( nadŕžania určitej procesnej strane ). Obsahom práva na nestranný súd je, aby

rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec

prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu

z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci.

Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie

všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok ( Nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 15.10.1998, sp. zn. II. ÚS 71/97 ). Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a

rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O. s. p.), alebo na základe

návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O. s. p.). Obsahom práva na prerokovanie veci

pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a

vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom

základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať

každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia

veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom ( Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 11.11.1997, sp. zn. I. ÚS 73/97; Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 25.3.1998,

sp. zn. I. ÚS 27/98; Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24.6.2003,

sp. zn. II. ÚS 121/03 ).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti

sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie

aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri

svojom rozhodovaní ( pozri napríklad Piersack proti Belgicku ). Subjektívna stránka

nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k

účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca

myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,

až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti

vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti   (pozri napríklad Hauschildt proti

Dánsku ). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia

objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti

sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale

podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj

tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je

poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti

Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych,

organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k

účastníkom konania. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho

pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno

usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania

o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je

objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň

vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému

kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká

obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne

závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo

môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako

sudcu nestranného.

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k

veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek

zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle

a nestranne.

V prípade sudcov Krajského súdu v Trenčíne JUDr. V. H., JUDr. F. K., uvedených

vo výroku 2/, korí nachádzali svoju subjektívnu zaujatosť v ich kolegiálnom, či bližšie

nešpecifikovanom osobnom vzťahu k navrhovateľke JUDr. G. J. ako sudkyni vykonávajúcej

svoju funkciu na Krajskom súde, absentuje objektívny základ nimi konštatovanej zaujatosti,

pretože vzájomné vzťahy medzi sudcami sú založené na profesionalite a kolegiálnosti. Ak

rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí rámec profesionálnosti a kolegiálnosti,

nemožno mať, bez ďalšieho, pochybnosti o ich nezaujatosti. Takisto samotná skutočnosť, že

navrhovateľku osobne poznajú, nemôže byť bez ďalšieho dôvodom pre vylúčenie sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci, lebo sama osebe ešte nesvedčí o existencii vzťahu

relevantného z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. Až v prípade, že by vzájomný vzťah prerástol cez

rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného -

priateľského vzťahu, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti

a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Len tá

skutočnosť, že určitá vec sa týka sudcu, ku ktorému majú iní sudcovia kolegiálny vzťah,

nemôže založiť pomer predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p..

Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie o oznámeniach sudcov

Krajského súdu v Trenčíne uvedených vo výroku 2/, založil na vzájomnej korelácii

a vyvažovaní oboch relevantných hľadísk teórie zdania (tak subjektívneho, ako aj

objektívneho hľadiska) a v súlade s vyššie uvedeným výkladom dospel k záveru, že v prípade

označených sudcov nemožno mať objektívne pochybnosti o ich nezaujatosti, ktoré by boli

relevantné v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. Z tohto dôvodu rozhodol tak, že označení sudcovia nie

sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Sudcovia Krajského súdu v Trenčíne uvedení vo výroku 1/, vo vyjadreniach

k námietke zaujatosti svoj pomer k navrhovateľke JUDr. G. J. bližšie špecifikovali ako

dlhodobo priateľský (blízky), majúci takú intenzitu, že presahuje rámec bežnej kolegiality pri

plnení pracovných povinností a zasahuje aj do ich súkromného života   ( pravidelné

priateľské, kamarátske   stretnutia i za účasti ostatných rodinných príslušníkov, spoločné

trávenie času, rôznych pobytov a dovoleniek). Iba uvedené okolnosti totiž zakladajú

pochybnosť o nezaujatosti sudcov pre ich pomer k účastníkovi konania tak zo subjektívneho

hľadiska, ako i z hľadiska objektívneho, a len tieto sú spôsobilé naplniť zákonné predpoklady

pre vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1

O.s.p..

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto o týchto sudcoch rozhodol tak ako je uvedené

vo výrokoch 1/,2/ tohto rozhodnutia.

O sudcoch Krajského súdu v Trenčíne JUDr. D. Ľ. JUDr. H. O., JUDr. L. A. a JUDr.

Z. M., ktorí majú prerušený výkon funkcie sudcu podľa zákona č. 385/2000 Z.z. Najvyšší súd

Slovenskej republiky nerozhodoval.

Vychádzajúc z toho, že u väčšiny sudcov Krajského súdu v Trenčíne, ktorí mali vec

prejednať a rozhodnúť, je daný dôvod vylučujúci sudcu z prejednávania a rozhodovania veci

(okrem JUDr. V. H., JUDr. F. K.,   z ktorých sudcov nie je možné zostaviť senát na

rozhodnutie o námietke), dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v danom

prípade ide o situáciu, na ktorú dopadá § 12 ods. 1 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia ak

nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení, musí byť vec

prikázaná inému súdu toho istého stupňa. Vzhľadom na to prikázal vec (v danom prípade sa

vecou rozumie rozhodnutie o tom, či sú sudcovia Okresného súdu Trenčín vylúčení z

prejednávania a rozhodovania veci, ktorá je na tomto okresnom súde vedená pod sp. zn.  

14 C 62/2010 ) Krajskému súdu v Trnave.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júna 2011

JUDr. Daniela Švecová, v.r.  

predsedníčka senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta