7 Nc 24/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa A. F., bývajúceho v L., proti odporcovi Š., so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Veľký
Krtíš pod sp. zn. 2 C 26/2011, o vylúčení sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 17 NcC 6/2012 takto
r o z h o d o l :
Sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. A. A., JUDr. B. J., JUDr. B. J., Mgr.
B. Š., Mgr. B. J., JUDr. B. J., B. Ľ., JUDr. B. Ľ. PhD., Mgr. D. I., JUDr. D. J., JUDr. D. D.,
doc. JUDr. Ď. M. PhD., Mgr. Ď. R., Mgr. G. J., JUDr. Ing. G. Ján PhD., JUDr. H. I., H. Š.,
JUDr. H. J., JUDr. Ch. P., JUDr. K. M., JUDr. K. E., JUDr. Kočičková D., JUDr. K. A.,
JUDr. M. O., JUDr. M. D., JUDr. M. J., JUDr. M. J., JUDr. M. D., JUDr. M. A., JUDr. N. Z.,
Mgr. N. E., JUDr. N. J., JUDr. P. A., JUDr. P. M., JUDr. P. P., JUDr. P. M., JUDr. R. M.,
JUDr. R. J., JUDr. S. M., JUDr. S. S., JUDr. Š. J., JUDr. T. M. PhD., JUDr. V. E., JUDr. Z.
F., JUDr. Ž. E. n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej
na tomto súde pod sp. zn. 17 NcC 6/2012 (na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 2 C
26/2011).
O d ô v o d n e n i e
V konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 2 C 26/2011 vzniesol
navrhovateľ námietku zaujatosti všetkých sudcov Okresného súdu Veľký Krtíš a Krajského
súdu v Banskej Bystrici pre ich údajné úmysly spôsobiť mu škodu, kolegialitu a kamarátstvo
s už vylúčenými sudcami, pre negatívny vzťah k stranám sporu a podané trestné oznámenia
voči niektorým z nich.
Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorému bola vec predložená na rozhodnutie
o (ne)vylúčení sudcov Okresného súdu Veľký Krtíš, túto (po vrátení prípisom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) znovu predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na rozhodnutie o (ne)vylúčení sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Banskej
Bystrici (§ 16 ods. l O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť vznesenej námietky z aspektu
existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci.
Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. l O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,
k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti
neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska vylúčenia sudcu je právne významným vzťah sudcu
buď k prejednávanej veci (o ktorý ide v prípade konkrétneho záujmu sudcu na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (ide oň
napríklad v prípade rodinného alebo priateľského vzťahu sudcu k účastníkovi konania), alebo
k zástupcovi účastníka konania. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému
prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež
predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky)
súčasne na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka konania nebola
odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov
(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci musí
rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom
práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal
meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút
vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania, ktorý zo zákonom predpokladaných
dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho prejednávania a rozhodovania.
Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu,
spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý – nie
nestranný – sudca.
Nestrannosť definovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti
býva považovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho
funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou
a nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne
posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu možno vylúčiť z prejednávania
a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe
návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred
nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy
vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom
základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného)
súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania
a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri
svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka
nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu
a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca
myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,
až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti
vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti
Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych
skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna
nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych
symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že
spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná
(„Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku).
Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných
a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania,
resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení
subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či
možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke
rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka
konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha
a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému
kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká
obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne
závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo
môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako
sudcu nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s tvrdeniami odporcu o zaujatosti
sudcov krajského súdu voči nemu poukazuje na skutočnosť, že sudca je pri výkone svojej
funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať
podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v znení zmien a doplnkov (viď tiež čl. 144 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky). Obsah tohto práva a povinnosti je základným pilierom výkonu
funkcie sudcu, keď výnimky môžu vyplývať len z naplnenia zákonných predpokladov, ktoré
však neboli v prejednávanom prípade u sudcov uvedených vo výroku tohto rozhodnutia
naplnené. Nakoľko zo spisu nevyplývajú žiadne také skutočnosti, ktoré by preukazovali opak
a spochybňovali správnosť predmetného vyjadrenia, dospel Najvyšší súd Slovenskej
republiky k záveru, že v prípade týchto sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici nie sú
dané zákonné dôvody, pre ktoré by ich bolo možné vylúčiť z prejednávania a rozhodovania
danej veci.
Meradlom pre hodnotenie objektivity sudcu nemôže byť subjektívne hľadisko
účastníka konania, ktoré je spravidla motivované tým, že súd nebude konať a nerozhodne
podľa jeho predstáv. Takéto hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania
nepatrí účastníkovi konania a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu.
Takto nielen so zreteľom na subjektívne hľadisko prezentované vo vyjadrení
namietaných sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici, že sa necítia byť zaujatými, ale aj
z objektívneho pohľadu dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že nejestvujú
dôvody, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o nestrannosti súdneho
rozhodovania za účasti navrhovateľom spochybňovaných sudcov tohto senátu.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. apríla 2012 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
Za správnosť vyhotovenia : predsedníčka senátu
Jarmila Uhlířová