Najvyšší súd
7 Nc 21/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu V. G., bývajúceho v B., zastúpenému Mgr. V. H., advokátkou v L., proti žalovanej JUDr. M. S., bývajúcej v B.,
zastúpenej A., s.r.o., so sídlom v B., o 232 357,43 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 9 C 158/2011 a na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod
sp. zn. 14 Co 65/2012, v konaní o vylúčenie sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr.
M., PhD. a Mgr. J. z prejednávania a rozhodovania veci, takto
r o z h o d o l :
Sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. M., PhD. a Mgr. J. n i e s ú v y l
ú č e n í z prejednávania a rozhodovania tejto veci (veci vedenej na Okresnom súde Žiar nad
Hronom pod sp. zn. 9 C 158/2011).
O d ô v o d n e n i e
Predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom na tomto súde pod
sp. zn. 14 Co 65/2012 podľa § 16 ods. 1 O.s.p. predložil vec Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na rozhodnutie o vylúčení sudcov JUDr. M., PhD. a Mgr. J. (č.l. 167a spisu) na
základe ich oznámení, pretože nezistil dôvody pochybovať o ich nezaujatosti (§ 15 ods. 1 O.s.p.).
V písomnom oznámení (č.l. 167a spisu) sudkyňa JUDr. M., PhD. uviedla, že žalovanú
pozná od študentských čias, tyká si s ňou, ich vzájomný vzťah považuje za priateľský, čo
môže vzbudiť pochybnosť o jej nezaujatosti, preto sa cíti byť zaujatá.
V písomnom oznámení (č.l. 167a spisu) sudca Mgr. J. uviedol, že žalovaná je
sudkyňou Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorého je podpredsedom, sú tu objektívne
skutočnosti, ktoré by mohli vzbudzovať jeho nezaujatosť a preto navrhuje, aby bol vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci.
Predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici k oznámeniu sudcov uviedol, že nie
je dôvod pochybovať o ich nezaujatosti (viď predkladacia správa zo 16. marca 2012).
Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému
prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho
rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo
vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania,
ale tiež vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným
spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho
nestrannosť),
2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru
rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu
alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie bod 2.).
Pri posudzovaní dôvodnosti oznámenia označených sudcov o skutočnostiach
vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej
republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z tejto
prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti
(viď ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola
odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov
(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci by mal
rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom
práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal
meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom
predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho
rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného
sudcu, spočíva v možnosti zmariť hroziace riziko, že by vo veci mohol rozhodovať zaujatý
a nie nestranný sudca.
Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti a nadŕžania
určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej
veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť
tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal
a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd
poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré
im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu možno vylúčiť z prejednávania
a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe
návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci
pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb
a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom
základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať
každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia
veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri
svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka
nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu
a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca
myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,
až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti
vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti
Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, či účastníka konania, ale
existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti
o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska
(sudcu, účastníka konania), ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí
sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be
done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť
(Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších
inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len
v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, alebo účastníka
konania, považujúceho sudcu za zaujatého, ale v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že
by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp.
nezaujatosti zákonného sudcu je to, či vyslovená obava je objektívne oprávnená. Treba
rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či uvádzané okolnosti sú také, že prezrádzajú
nedostatok nestrannosti súdu, teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti.
Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych,
konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať
tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu,
ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah
k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle
a nestranne.
V prípade sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici (JUDr. M., PhD. a Mgr. J.) z
obsahu spisu nevyplýva existencia objektívne preukázateľných poznatkov, ktoré by zakladali
dôvodnú obavu, že niektorý z uvádzaných sudcov krajského súdu nie je nestranný.
V prípade sudcu Krajského súdu v Banskej Bystrici Mgr. J., ktorý vo svojom
písomnom oznámení poukázal len na vzťah plynúci z titulu funkcie podpredsedu súdu, pre
ktorý sa cíti byť zaujatý, vzal Najvyšší súd Slovenskej republiky na zreteľ, že vo
všeobecnosti sú vzájomné vzťahy sudcov založené na profesionalite a kolegiálnosti, rovnako
tak tomu je i pokiaľ ide o administratívnoprávne vzťahy - vzťahy administratívneho riadenia.
Ak rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí zodpovedajúce medze, objektívne nie je
daný dôvod pre pochybnosti o ich nezaujatosti. Z dôvodov vyššie uvedených rozhodol
Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že sudca Mgr. J. nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania danej veci.
Vo výrokovej časti uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je uvedená
i JUDr. M., PhD. sudkyňa Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorá sa vyjadrila tak, že
žalovanú (tiež sudkyňu Krajského súdu v Banskej Bystrici) pozná zo študentských
čias (1985), tykajú si a preto považuje ich vzťah za priateľský; Najvyšší súd Slovenskej
republiky dospel k záveru, že takto uvádzané okolnosti svojou intenzitou nepreukazujú
existenciu úzkeho vnútorno-emocionálneho vzťahu k žalovanej, či obavu z
nedostatku nestrannosti založenej na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných
skutočnostiach dosahujúcich taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej
povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne, ktoré
by boli spôsobilé založiť dôvod pre jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v danej veci
z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. Bližší osobný – priateľský vzťah je vzťah takej intenzity, ktorá
presahuje rámec bežnej interakcie medzi ľuďmi vyvolanej pracovným prostredím, či iným
teritoriálnym pôsobením (napr. štúdiom, pobytom, sídlom) a predpokladá vytvorenie
si určitého vnútorného emocionálneho vzťahu (puta) medzi jeho účastníkmi, navonok
sa prejavuje pravidelnosťou a trvácnosťou v rôznych osobných formách založených najmä
na súkromnej a záujmovej báze vzájomne aktívne iniciovaných, vyhľadávaných, plánovaných
a koordinovaných spoločných aktivít (napr. pravidelnými priateľskými stretnutiami, oslavami, i za účasti ostatných rodinných príslušníkov, spoločným trávením voľného času, rôznych
pobytov, dovoleniek a podobne). Z vyjadrenia JUDr. M., PhD. nevyplýva, že by jej vzťah
k žalovanej bol takej intenzity akú predpokladá § 14 ods. 1 O.s.p. Pre vznik dôvodných
pochybností, ktoré by mali za následok vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania danej
veci je nutné, aby kontakty sudcu s okolím zásadným spôsobom presiahli rámec štandardnej
komunikácie a z hľadiska tvrdeného priateľského vzťahu by nadväzne nemalo ísť len o to, že
sa poznajú zo študentských čias (od roku 1985) spravidla bežne nastávajúca v podmienkach
rovnakej profesie a veku. Ani užšia forma oslovovania bez ďalšieho nie je tou výnimočnou
okolnosťou, ktorá by zakladala intenzívny priateľský vzťah. Akceptácia príliš rozširujúceho
nazerania na okolnosti spochybňujúce nestrannosť sudcu by bola nielen fakticky
kontraproduktívna, ale aj právne (ústavne) dlhodobo neudržateľná. V tejto súvislosti treba
uviesť, že samotná skutočnosť, že sudca sa zo svojich subjektívnych hľadísk “cíti zaujatý“
alebo sa zo svojho osobného pohľadu domnieva, že v jeho prípade by mohli vzniknúť
pochybnosti o jeho nezaujatosti, bez ďalšieho nezakladá dôvod pre jeho vylúčenie z
prejednávania a rozhodovania veci. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony
a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho
vedomia a svedomia v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich
v znení zmien a doplnkov. Obsah tohto práva a povinnosti je základným pilierom výkonu
funkcie sudcu, keď výnimky môžu vyplývať len z naplnenia zákonných predpokladov, ktoré
však neboli v prejednávanom prípade naplnené.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. marca 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková