Najvyšší súd

7 Nc 21/2012

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu V. G., bývajúceho v B., zastúpenému Mgr. V. H., advokátkou v L., proti žalovanej JUDr. M. S., bývajúcej v B.,

zastúpenej A., s.r.o., so sídlom v B., o 232 357,43 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 9 C 158/2011 a na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod

sp. zn. 14 Co 65/2012, v konaní o vylúčenie sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr.

M., PhD. a Mgr. J. z prejednávania a rozhodovania veci, takto

r o z h o d o l :

Sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. M., PhD. a Mgr. J. n i e s ú v y l

ú č e n í z prejednávania a rozhodovania tejto veci (veci vedenej na Okresnom súde Žiar nad

Hronom pod sp. zn. 9 C 158/2011).

O d ô v o d n e n i e

Predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom na tomto súde pod  

sp. zn. 14 Co 65/2012 podľa § 16 ods. 1 O.s.p. predložil vec Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na rozhodnutie o vylúčení sudcov JUDr. M., PhD. a Mgr. J. (č.l. 167a spisu) na

základe ich oznámení, pretože nezistil dôvody pochybovať   o ich nezaujatosti (§ 15 ods. 1 O.s.p.).

V písomnom oznámení (č.l. 167a spisu) sudkyňa JUDr. M., PhD. uviedla, že žalovanú

pozná od študentských čias, tyká si s ňou, ich vzájomný vzťah považuje za priateľský, čo

môže vzbudiť pochybnosť o jej nezaujatosti, preto sa cíti byť zaujatá.

V písomnom oznámení (č.l. 167a spisu) sudca Mgr. J. uviedol, že žalovaná je

sudkyňou Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorého je podpredsedom, sú tu objektívne

skutočnosti, ktoré by mohli vzbudzovať jeho nezaujatosť a preto navrhuje, aby bol vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci.

Predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici k oznámeniu sudcov uviedol, že nie  

je dôvod pochybovať o ich nezaujatosti (viď predkladacia správa zo 16. marca 2012).

Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému

prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho

rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:

1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo

vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania,

ale tiež vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným

spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho

nestrannosť),

2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru

rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu

alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],

3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie bod 2.).

Pri posudzovaní dôvodnosti oznámenia označených sudcov o skutočnostiach

vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej

republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z tejto

prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti  

(viď ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý

a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej

republiky) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola

odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov

(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci by mal

rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom

práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal

meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom

predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho

rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného

sudcu, spočíva v možnosti zmariť hroziace riziko, že by vo veci mohol rozhodovať zaujatý

a nie nestranný sudca.

Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti a nadŕžania

určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej

veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť

tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal  

a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd

poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré

im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu možno vylúčiť z prejednávania  

a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe

návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci

pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb

a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom

základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať

každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia

veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti

sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie

aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri

svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka

nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu  

a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca

myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,

až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti

vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti

Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, či účastníka konania, ale

existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti  

o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska

(sudcu, účastníka konania), ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí

sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be

done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť

(Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších

inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu  

k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len  

v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, alebo účastníka

konania, považujúceho sudcu za zaujatého, ale v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že

by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp.

nezaujatosti zákonného sudcu je to, či vyslovená obava je objektívne oprávnená. Treba

rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či uvádzané okolnosti sú také, že prezrádzajú

nedostatok nestrannosti súdu, teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti.

Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych,

konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať

tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu,  

ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah  

k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle

a nestranne.

V prípade sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici (JUDr. M., PhD. a Mgr. J.) z

obsahu spisu nevyplýva existencia objektívne preukázateľných poznatkov, ktoré by zakladali

dôvodnú obavu, že niektorý z uvádzaných sudcov krajského súdu nie je nestranný.

V prípade sudcu Krajského súdu v Banskej Bystrici Mgr. J., ktorý vo svojom

písomnom oznámení poukázal len na vzťah plynúci z titulu funkcie podpredsedu súdu, pre

ktorý sa cíti byť zaujatý, vzal Najvyšší súd Slovenskej republiky na zreteľ, že   vo

všeobecnosti sú vzájomné vzťahy sudcov založené na profesionalite a kolegiálnosti, rovnako

tak tomu je i pokiaľ ide o administratívnoprávne vzťahy - vzťahy administratívneho riadenia.

Ak rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí zodpovedajúce medze, objektívne nie je

daný dôvod pre pochybnosti o ich nezaujatosti. Z dôvodov vyššie uvedených rozhodol

Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že sudca Mgr. J. nie je vylúčený   z prejednávania

a rozhodovania danej veci.

Vo výrokovej časti uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je uvedená  

i JUDr. M., PhD. sudkyňa Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorá sa vyjadrila tak, že

žalovanú (tiež sudkyňu Krajského súdu v Banskej Bystrici) pozná   zo študentských

čias (1985), tykajú si a preto považuje ich vzťah za priateľský; Najvyšší súd Slovenskej

republiky dospel k záveru, že takto uvádzané okolnosti svojou intenzitou nepreukazujú

existenciu úzkeho vnútorno-emocionálneho vzťahu k žalovanej, či obavu   z

nedostatku nestrannosti založenej na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných

skutočnostiach dosahujúcich taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej

povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne, ktoré  

by boli spôsobilé založiť dôvod pre jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v danej veci

z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. Bližší osobný – priateľský vzťah je vzťah takej intenzity, ktorá

presahuje rámec bežnej interakcie medzi ľuďmi vyvolanej pracovným prostredím, či iným

teritoriálnym pôsobením (napr. štúdiom, pobytom, sídlom) a predpokladá vytvorenie  

si určitého vnútorného emocionálneho vzťahu (puta) medzi jeho účastníkmi, navonok  

sa prejavuje pravidelnosťou a trvácnosťou v rôznych osobných formách založených najmä  

na súkromnej a záujmovej báze vzájomne aktívne iniciovaných, vyhľadávaných, plánovaných

a koordinovaných spoločných aktivít (napr. pravidelnými priateľskými stretnutiami, oslavami, i za účasti ostatných rodinných príslušníkov, spoločným trávením voľného času, rôznych

pobytov,   dovoleniek a podobne). Z vyjadrenia JUDr. M., PhD. nevyplýva, že by jej vzťah

k žalovanej bol takej intenzity akú predpokladá § 14 ods. 1 O.s.p. Pre vznik dôvodných

pochybností, ktoré by mali za následok vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania danej

veci je nutné, aby kontakty sudcu s okolím zásadným spôsobom presiahli rámec štandardnej

komunikácie a z hľadiska tvrdeného priateľského vzťahu by nadväzne nemalo ísť len o to, že

sa poznajú zo študentských čias (od roku 1985) spravidla bežne nastávajúca v podmienkach

rovnakej profesie a veku. Ani užšia forma oslovovania bez ďalšieho nie je tou výnimočnou

okolnosťou, ktorá by zakladala intenzívny priateľský vzťah. Akceptácia príliš rozširujúceho

nazerania na okolnosti spochybňujúce nestrannosť sudcu   by bola nielen fakticky

kontraproduktívna, ale aj právne (ústavne) dlhodobo neudržateľná. V tejto súvislosti treba

uviesť, že samotná skutočnosť, že sudca sa zo svojich subjektívnych hľadísk “cíti zaujatý“

alebo sa zo svojho osobného pohľadu domnieva, že v jeho prípade   by mohli vzniknúť

pochybnosti o jeho nezaujatosti, bez ďalšieho nezakladá dôvod pre jeho vylúčenie z

prejednávania a rozhodovania veci. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony

a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho

vedomia a svedomia v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich

v znení zmien a doplnkov. Obsah tohto práva a povinnosti je základným pilierom výkonu

funkcie sudcu, keď výnimky môžu vyplývať len z naplnenia zákonných predpokladov, ktoré

však neboli v prejednávanom prípade naplnené.

Toto rozhodnutie   prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. marca 2012

  JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková