Najvyšší súd
7 Nc 2/2012
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ Mgr. R. L., bývajúcemu v K.K. 2/ PhDr. J. L. bývajúcej v K.K., zastúpenej žalobcom 1/, proti
žalovaným 1/ M.M. bývajúcemu v Č. 2/ G.G., bývajúcej v Č. o 2 095,27 € (63 122 Sk)
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 10 C 53/2010 a na
Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 8 Co 393/2011, v konaní o vylúčenie sudcov Krajského
súdu v Žiline z prejednávania a rozhodovania veci, takto
r o z h o d o l :
I.Sudcovia Krajského súdu v Žiline JUDr. Martin Bargel, JUDr. Oľga Belková,
Mgr. Katarína Beniačová, JUDr. Ján Burik, JUDr. Dagmar Cabadajová, JUDr. Erika
Čanádyová, JUDr. Mária Dubcová, Mgr. František Dulačka, JUDr. Yvetta Dzugasová,
JUDr. Miroslav Jamrich, JUDr. Zuzana Jančárová, JUDr. Jana Kotrčová, Juraj Krupa,
JUDr. Eva Kyselová, JUDr. Eva Malíková, JUDr. Jana Martinčeková, JUDr. Ladislav
Mejstrík, JUDr. Ivana Nemčeková, JUDr. Martina Nemravová, JUDr. Amália Paulerová,
JUDr. Veronika Poláčková, JUDr. Pavol Polka, JUDr. František Potocký, JUDr. Táňa
Rapčanová, JUDr. Milan Repáň, JUDr. Vladimír Sučik, Mgr. Miroslav Šepták, JUDr. Erika
Šobichová, Mgr. Zuzana Štolcová, Mgr. Nora Tomková, JUDr. Róbert Urban, JUDr. Jana
Urbanová, JUDr. Mária Urbanová, JUDr. Gabriela Veselová a JUDr. Dana Wänkeová, n i e
s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na Okresnom súde Dolný
Kubín pod sp. zn. 10 C 53/2010.
II. Sudkyňa Krajského súdu v Žiline JUDr. Eva Malíková j e v y l ú č e n á
z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn.
10 C 53/2010.
O d ô v o d n e n i e :
7 Nc 2/2012
Predsedníčka senátu Krajského súdu v Žiline JUDr. Táňa Rapčanová v konaní
vedenom na tomto súde pod sp.zn. 8 Co 393/2011 podľa § 16 ods. 1 O.s.p. predložila vec
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o námietke zaujatosti vznesenej
žalovaným 1/ proti všetkým sudcom Krajského súdu v Žiline (na č.l. 106 a č.l. 125 spisu).
Podaním doručeným súdu 4. októbra 2011 (č.l. 125 spisu) žalovaný 1/ mimo iného
uplatnil námietku zaujatosti voči všetkým sudcom pôsobiacim v Žilinskom kraji a rovnako i proti sudcom Krajského súdu v Žiline, ktorí prejednávali túto vec (sp.zn. 10 C 53/2010),
považujúcich ich za zaujatých - konajú na objednávku žalobcu 1/, zrejme za províziu. Žalobca
1/, je jeho bývalý švagor, pôsobiaci na Okresnej prokuratúre v Čadci; mal ovplyvňovať sudcov vo svoj prospech i v prospech svojej sestry Gabriely Nemčekovej, osobne sa pozná so
sudcami a stretáva sa s nimi, prípadne ich ovplyvňuje cez kolegov z okresnej prokuratúry
a krajskej prokuratúry v Žiline, Okresnej prokuratúry v Martine, v Ružomberku, v
Námestove, Dolnom Kubíne. Ako príklad uviedol prípad, kde sa mal žalobca 1/ snažiť cez
svojho kolegu, kamaráta a známeho ovplyvniť a nakontaktovať na sudkyňu OS
v Ružomberku, o čom existuje dôkaz pred vyšetrovateľom polície v Ružomberku i úradný
záznam, ktorým disponuje.
Sudcovia Krajského súdu v Žiline JUDr. Martin Bargel, JUDr. Oľga Belková, Mgr.
Katarína Beniačová, JUDr. Ján Burik, JUDr. Dagmar Cabadajová, JUDr. Erika Čanádyová,
JUDr. Mária Dubcová, Mgr. František Dulačka, JUDr. Yvetta Dzugasová, JUDr. Miroslav
Jamrich, JUDr. Zuzana Jančárová, JUDr. Jana Kotrčová, Juraj Krupa, JUDr. Eva Kyselová,,
JUDr. Jana Martinčeková, JUDr. Ladislav Mejstrík, JUDr. Ivana Nemčeková, JUDr. Martina
Nemravová, JUDr. Amália Paulerová, JUDr. Veronika Poláčková, JUDr. Pavol Polka, JUDr.
František Potocký, JUDr. Táňa Rapčanová, JUDr. Milan Repáň, JUDr. Vladimír Sučik,
Mgr. Miroslav Šepták, JUDr. Erika Šobichová, Mgr. Zuzana Štolcová, Mgr. Nora Tomková,
JUDr. Róbert Urban, JUDr. Jana Urbanová, JUDr. Mária Urbanová, JUDr. Gabriela Veselová
a JUDr. Dana Wänkeová k námietke žalovaného 1/ uviedli, že účastníkov konania nepoznajú,
nemajú žiaden vzťah k veci a necítia sa byť zaujatí.
Sudkyňa Krajského súdu v Žiline JUDr. Eva Malíková k námietke žalovaného 1/
uviedla, že v tejto veci už bola vylúčená opatrením predsedu súdu z 22. januára 2010,( č.l. 75) 7 Nc 2/2012
a dôvody vylúčenia pretrvávajú. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený
Krajskému súdu v Žiline (§ 16 ods. 1 O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť námietky
žalovaného 1/ (§ 15a O.s.p.) z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého
sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer
k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o nezaujatosti.
Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému
prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho
rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo
vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania,
ale tiež vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným
spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho
nestrannosť),
2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru
rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu
alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie bod 2.).
Pri posudzovaní dôvodnosti oznámenia označených sudcov o skutočnostiach
vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej
republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z tejto
prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď
ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola
odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov
(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci by mal 7 Nc 2/2012
rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom
práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal
meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút
vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom
predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho
rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného
sudcu, spočíva v možnosti zmariť hroziace riziko, že by vo veci mohol rozhodovať zaujatý
a nie nestranný sudca.
Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti a nadŕžania
určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej
veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť
tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a
objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd
poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré
im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe
návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci
pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a
vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom
základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať
každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia
veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri
svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka
nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k
účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca
myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,
až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti
vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti
Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, či účastníka konania, ale 7 Nc 2/2012
existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o
nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska
(sudcu, účastníka konania), ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória
zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí
sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be
done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť
(Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších
inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k
prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v
hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, alebo účastníka
konania, považujúceho sudcu za zaujatého, ale v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že
by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp.
nezaujatosti zákonného sudcu je to, či vyslovená obava je objektívne oprávnená. Treba
rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či uvádzané okolnosti sú také, že prezrádzajú
nedostatok nestrannosti súdu, teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti.
Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych,
konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať
tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho
automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený 7 Nc 2/2012
z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k
veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek
zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle
a nestranne.
V prípade sudcov Krajského súdu v Žiline (JUDr. Martina Bargela, Mgr. Kataríny
Beniačovej, JUDr. Jána Burika, JUDr. Dagmar Cabadajovej, JUDr. Eriky Čanádyovej, JUDr.
Márie Dubcovej, Mgr. Františka Dulačku, JUDr. Yvetty Dzugasovej, JUDr. Miroslava
Jamricha, JUDr. Zuzany Jančárovej, JUDr. Jany Kotrčovej, Juraja Krupu, JUDr. Evy
Kyselovej, JUDr. Jany Martinčekovej, JUDr. Ladislava Mejstríka, JUDr. Ivany Nemčekovej,
JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Veroniky Poláčkovej, JUDr. Pavla Polku, JUDr. Františka
Potockého, JUDr. Táni Rapčanovej, JUDr. Milana Repáňa, JUDr. Vladimíra Sučika, Mgr.
Miroslava Šeptáka, JUDr. Eriky Šobichovej, Mgr. Zuzany Štolcovej, Mgr. Nory Tomkovej,
JUDr. Róberta Urbana, JUDr. Jany Urbanovej, JUDr. Márie Urbanovej, JUDr. Gabriely
Veselovej a JUDr. Dany Wänkeovej) z obsahu spisu nevyplýva existencia objektívne
preukázateľných poznatkov, ktoré by zakladali dôvodnú obavu, že niektorý z uvádzaných sudcov krajského súdu nie je nestranný. Žalovaný 1/ tvrdenia o ovplyvňovaní sudcov
Krajského súdu v Žiline žalobcom 1/ ponecháva iba vo všeobecnej rovine, bez ďalšej
náležitej konkretizácie. Pokiaľ udáva ovplyvňovanie sudkyne okresného súdu, bez
vysvetlenia zostáva, či (a prípadne ako) tento súvisí s námietkami uplatnenými voči sudcom
krajského súdu.
Z dôvodov vyššie uvedených rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že
sudcovia uvedení vo výrokovej časti pod bodom I. tohto uznesenia nie sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania danej veci.
V prípade sudkyne Krajského súdu v Žiline JUDr. Evy Malíkovej, ktorá už bola v tejto
veci opatrením predsedu súdu z 22. januára 2010 (č.l. 75 spisu) vylúčená z prejednávania
a rozhodovania, vzal Najvyšší súd Slovenskej republiky na zreteľ, že pokiaľ nedošlo v tomto
prípade k zmene pôvodne deklarovaného stavu (vzťahu), naďalej pretrváva objektívna
pochybnosť o jej nezaujatosti, pre ktorú dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,
že zakladá skutočnosť relevantnú z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p., a je dôvodom pre jej
vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v danej veci.
7 Nc 2/2012
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. január 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť: Hrčková Marta