7 Nc 17/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U   z   n   e   s   e   n   i   e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. D.P., bývajúceho v B.B., proti žalovaným: 1/ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so

sídlom Bratislave, Župné námestie č. 13, 2/ Slovenská republika - Okresný súd Martin, so

sídlom v Martine, E.B. Lukáča č. 2A, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenej

na Okresnom súde Martin pod sp.zn. 5C 196/2009 a na Krajskom súde v Žiline pod. sp.zn. 7

NcC 6/2010, v konaní o vylúčenie sudcov Krajského súdu v Žiline z prejednávania a

rozhodovania veci takto

r o z h o d o l :  

Sudcovia Krajského súdu v Žiline JUDr. J. B., JUDr. A. G., JUDr. L. M., JUDr. I. N.,

Mgr. Z. Š., JUDr. D. W. s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej

na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 7 NcC 6/2010 ( vec Okresného súdu Martin sp. zn. 5C

196/2009 ).

Sudcovia Krajského súdu v Žiline JUDr. J. K., JUDr. M. B., JUDr. K. P., JUDr. M.

N., JUDr. F. P., JUDr. M. U., JUDr. M. J., Mgr. F. D., JUDr. R. U., JUDr. Y. D., Mgr. K. B.,

JUDr. O. B., JUDr. D. C., JUDr. M. C., JUDr. M. D., Mgr. K. H., JUDr. J. K., JUDr. E. M.,

JUDr. A. P., JUDr. T. R., Mgr. M. Š., JUDr. G. V., JUDr. J. M., JUDr. E Š., Mgr. N. T.,

JUDr. J. U., JUDr. Z. J., JUDr. E. K., JUDr. P. P., JUDr. M. R., JUDr. V. S. a JUDr. V. P.,

n i e   s ú   v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde

v Žiline pod sp. zn. 7 NcC 6/2010 ( vec Okresného súdu Martin sp. zn. 5C 196/2009 ).

O d ô v o d n e n i e

V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenom na Okresnom súde

Martin pod sp. zn. 5C 196/2009, oznámili sudcovia Okresného súdu Martin, že sú u nich

dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1

O.s.p. a § 15 O.s.p.) a predsedníčka okresného súdu predložila spis na rozhodnutie podľa  

§ 16 ods. 1 O.s.p. Krajskému súdu v Žiline ako nadriadenému súdu.

O tom, či sudcovia Okresného súdu Martin sú v tejto veci vylúčení z prejednávania a

rozhodovania, mal rozhodnúť Krajský súd v Žiline v konaní sp.zn. 7 NcC 6/2010. Pretože

podľa oznámenia niektorých sudcov Krajského súdu v Žiline sú aj u nich dané dôvody

spôsobilé vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 O.s.p. a  

§ 15 O.s.p.), bol spis predložený na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

podľa § 16 ods. 1 O.s.p..

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Žiline  

(§ 16 ods. 1 O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť oznámenia sudcov na možnú pochybnosť

o ich nezaujatosti, teda či u nich existujú dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z

prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého

sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k

veci, účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o nezaujatosti.

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k

nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah

sudcu, a to buď: 1/. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je

účastníkom alebo vedľajším účastníkom konania, v ktorom má osobný záujem na určitom

výsledku konania, ale tiež vtedy, keď sudca verejne - napríklad prostredníctvom médií alebo

iným spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho

nestrannosť), 2/. k   účastníkom konania ( o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu

charakteru rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného

vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu - tak pozitívneho ako aj negatívneho), 3/.  

k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie bod 2/.).

Pri posudzovaní týchto dôvodov v prejednávanej veci vychádzal Najvyšší súd

Slovenskej republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z nej

ustanovuje iba zákon.

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a

nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej

republiky) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola

odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov

(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci by mal

rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom

práce príslušného súdu a tento - zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal

meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút

vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania, ktorý za splnenia ďalších zákonných

predpokladov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z prejednávania a rozhodovania

veci. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu,

spočíva v snahe   zmariť hroziace riziko, že by vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie

nestranný sudca.

Nezávislosť, nestrannosť a odbornosť (kvalifikácia) sudcu sú podmienkami

kvalitného rozhodovania a sledujú význam riadneho napĺňania (poskytovania) spravodlivosti.

Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od

seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a

straníckosti býva považovaná za pojem širší ako nezávislosť. Obsahom práva na nestranný

súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd

musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a

neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre

rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké

príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).

  Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a

nestrannosť každého jednotlivého sudcu. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho

funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umožňovať. Sudcu možno vylúčiť z

prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.),

alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na

prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu

oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre

zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len

povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho

prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97,1. ÚS 27/98,

II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p.

predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom, že sudcu

vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z -

naozaj zo závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so

zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v

konkrétnej situácii treba prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej

problematike.

Európsky súd pre ľudské práva pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho,

že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a

objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri

napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho

osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k

ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri

subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný

opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz

o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však

(subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré

môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje

podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa

uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť

poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it

must also be seen to be done")]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako

taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený

na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu

k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v

hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej

úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke

rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka

konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha

a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému

kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká

obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne

závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo

môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako

sudcu nestranného.

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť

sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy,

ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z

prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci,

účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom

ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle a

nestranne.

Z predložených vyjadrení sudcov krajského súdu k ich možnej zaujatosti

v prejednávanej veci vyplýva, že nie všetci sudcovia Krajského súdu v Žiline sa cítia byť

zaujatí. Svoju zaujatosť ( okrem JUDr. Z. J., JUDr. P. P., JUDr. R. U., JUDr. J. U. a JUDr. V.

P., ktorí sa necítia byť vo veci zaujatí ) namietajú pre ich pomer k žalobcovi príp. zástupcovi

žalovaného 2/ a pre ich pomer k veci, nakoľko si na súdoch Slovenskej republiky uplatnili

žaloby s rovnakým základom ako žalobca.

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na uvedené skúmal dôvody zaujatosti

u jednotlivých sudcov. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo výzvach z 29. júna 2010

a zo 14. decembra 2010 uviedol, že stručné a všeobecné konštatovanie pre posúdenie

osobného vzťahu sudcu k účastníkom konania nie je dostačujúce; preto vyzval na bližšiu

špecifikáciu a ozrejmenie uvádzaného priateľského vzťahu. Na základe ich oznámení

a vyjadrení Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k nasledovnému záveru:

Je možné vylúčiť sudcov Krajského súdu v Žiline uvedených v prvom odseku

výrokovej časti tohto uznesenia ( JUDr. J. B., JUDr. A. G., JUDr. L. M., JUDr. I. N., Mgr. Z.

Š., JUDr. D. W. ).

Tí sa vyjadrili tak, že majú k žalobcovi resp. zástupcovi ( predsedníčke ) žalovaného

2/ dlhodobý osobný (priateľský) vzťah, majúci takú intenzitu, že presahuje rámec bežnej

kolegiality pri plnení pracovných povinností a zasahuje aj do ich súkromného života,

prípadne taký, kde sa ujma tohto účastníka negatívne dotýka aj rozhodujúceho sudcu.

Uvedené okolnosti zakladajú pochybnosti o nezaujatosti sudcov pre ich pomer k účastníkovi

konania a to tak zo subjektívneho ako aj z objektívneho hľadiska. Tieto okolnosti sú

spôsobilé naplniť zákonné predpoklady pre vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania

predmetnej veci ( podľa § 14 ods. 1 O.s.p).

  Na druhej strane nie je možné vylúčiť ostatných sudcov Krajského súdu v Žiline

uvedených v druhom odseku tohto uznesenia ( JUDr. J. K., JUDr. M. B., JUDr. K. P., JUDr.

M. N., JUDr. F. P.,   JUDr. M. U., JUDr. M. J., Mgr. F. D., JUDr. R. U., JUDr. Y. D. Mgr.

K. B., JUDr. O. B., JUDr. D. C., JUDr. M. C., JUDr. M. D., Mgr. K. H., JUDr. J. K., JUDr.

E. M., JUDr. A. P., JUDr. T. R., Mgr. M. Š., JUDr. G. V., JUDr. J. M., JUDr. E. Š., Mgr. N.

T., JUDr. J. U., JUDr. Z. J., JUDr. E. K., JUDr. P. P., JUDr. M. R., JUDr. V. S. a JUDr. V.

P. ).

  Menovaní sudcovia vo svojich písomných vyjadreniach poukázali na kolegiálny

vzťah k žalobcovi ako sudcovi nižšieho stupňa a iba z neho samotného vyvodzovali

existenciu dôvodu vylučujúceho ich z prejednávania a rozhodovania veci. V tomto prípade

Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzal z názoru, že vo všeobecnosti sú vzájomné

vzťahy sudcov založené na profesionalite a kolegiálnosti. Prihliadol tiež aj na svoje

stanovisko č. Cpj 32/2010, ( uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Nc

12/2011 ). Dospel k záveru, že v predmetnej veci chýba objektívny základ sudcami

konštatovanej zaujatosti. Opačný záver (teda pochybnosti o tom, či takýto sudcovia budú

schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať ), by znamenal, že výlučne pracovný a

kolegiálny vzťah medzi sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie sudcovských

povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak teda rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí

hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti

o nezaujatosti sudcov. Až v prípade, že by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny

rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu, pôjde o

okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre

vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však

bežný pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú ( t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom,

že sa sudcovia navzájom poznajú ), nemajú samé osebe a nie sú spôsobilé založiť

pochybnosti o ich nezaujatosti v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p.

Rovnako nie je daný dôvod pochybovať o nezaujatosti tých sudcov, ktorí vo svojich

písomných oznámeniach nedeklarovali vzťah k účastníkom konania ani k veci, tiež ktorí

uviedli priateľský ( kamarátsky ) vzťah k účastníkovi bez detailnejšieho popisu, z ktorého by

vyplývalo, že sa realizuje aj mimo pracovného prostredia sudcov.

Dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcov nie je daný ani   prípade tých sudcov

Krajského súdu v Žiline, ktorí vo vyjadreniach uviedli, že podali rovnakú, či obdobnú žalobu

alebo že sa ich predmet sporu týka ako sudcov. Tu vzal Najvyšší súd Slovenskej republiky na

zreteľ, že nestrannosť sudcu nemôže ohroziť ani vedenie civilnoprávneho konania medzi

sudcom a jeho osobným úradom. Sudca je v tomto prípade súkromnou osobou, ktorému

ústava zaručuje prístup k súdu a podaním žaloby len realizuje svoje právo na súdnu ochranu.

Uplatnený nárok je majetkovej povahy a nevybočuje z rámca práva každej osoby na súdnu

ochranu.

  Sudca je predstaviteľom súdnej moci. Mimo rámca výkonu súdnictva a funkčného

plnenia úloh sudcu zostáva – ako fyzická (súkromná) osoba – subjektom práv a povinností.

Tak, ako mu nemožno uprieť právo domáhať sa v súdnom konaní ochrany svojich práv, do

ktorých mu (podľa jeho názoru) bolo neoprávnene zasiahnuté, nemožno ani iným subjektom

upierať právo domáhať sa ochrany voči subjektu zasahujúcemu do ich práv (i keď je

zasahujúcim subjektom sudca). Sudca takto ako súkromná osoba vstupuje do rozmanitých

právnych vzťahov, z ktorých mu vyplývajú rôzne práva a povinnosti tvoriace ich obsah.

Sudca v tomto postavení nie je osobou odtrhnutou od reálneho života, preto nie je vôbec

vylúčené, že sa stane účastníkom súdneho konania. Do úvahy medziiným prichádza aj

možnosť, že bude účastníkom občianskeho súdneho konania, v ktorom prípadne bude (ako

žalobca) uplatňovať svoje práva patriace mu ako účastníkovi súkromnoprávneho vzťahu a

domáhať sa ich ochrany, alebo (ako žalovaný) bude popierať existenciu povinnosti

vyplývajúcej zo súkromnoprávneho vzťahu tvrdenej žalobcom. V občianskom súdnom

konaní sú účastníci (a teda aj sudca v už uvedenom procesnom postavení žalobcu alebo

žalovaného) povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a

úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny

súdu (§ 101 ods. 1 O.s.p.). Sudca, ktorý ako účastník občianskeho súdneho konania (či už

v procesnom postavení žalobcu alebo žalovaného) opíše skutkové okolnosti rozhodujúce pre

posúdenie prejednávanej veci, plní zákonom uloženú povinnosť. Plnenie tejto povinnosti

samo osebe a bez ďalšieho v ničom neprekračuje rámec prejednávanej veci a nemôže byť

považované za zverejnenie názoru sudcu s dopadom na iné právne veci prejednávané súdmi.

Uvedená skutočnosť sama osebe preto sudcov, ktorí podali obdobné žaloby

nevylučuje z prejednávania a rozhodovania veci ( viď stanovisko občianskoprávneho kolégia

Najvyššieho Súdu Slovenskej republiky zo 6. decembra 2010, Cpj 32/2010, ako aj uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Nc 8/2010, sp.zn. 7Nc 8/2010, sp. zn.  

7Nc 4/2011).

Za vzťah sudcu k veci, ktorý by zakladal dôvod na jeho vylúčenie podľa § 14 ods. l

O.s.p., nemožno považovať ani skutočnosť, že predmet sporu sa dotýka všetkých sudcov,

nakoľko nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej sudcom v súvislosti s porušením

zásady rovnakého odmeňovania za rovnakú prácu je nárokom, o ktorom môže rozhodnúť len

súd v rámci svojej zákonnej kompetencie a žiadnemu inému orgánu rozhodovanie o ňom

neprislúcha. Predpoklad námietky, že má ísť o situáciu, v ktorej pre vzťah sudcu k veci nie je

v Slovenskej republike jediný sudca, u ktorého by nechýbali pochybnosti o jeho nezaujatosti

predmetnú vec prejednať a rozhodnúť predstavuje odmietanie poskytnutia spravodlivosti -

denegatio iustitiae, čo je, neprípustné.

Z týchto dôvodov vyššie uvedených rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak,

ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. marca 2011

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta

znak