Najvyšší súd  

7 Nc 13/2015

 

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: J. G., bytom T., proti odporkyni E. H., bytom K., o zaplatenie 165,97 Eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 37 C 263/2014, o vylúčení sudcov Krajského súdu v

Trnave   z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 10 Co

577/2015, takto

r o z h o d o l :

Sudkyňa Krajského súdu v Trnave JUDr. Gabriela Brišková n i e j e   v y l ú č e n á

z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 10 Co 577/2015  

(vec Okresného súdu Trnava sp. zn. 37 C 263/2014).

O d ô v o d n e n i e

M. Ľ. v písomnom podaní doručenom Okresnému súdu Trnava (ďalej   aj „súd

prvého stupňa“) 19. júna 2015, obsahujúcom aj odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa

z 26. mája 2015 č. k. 37 C 263/2014 - 26, vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým sudcom

Krajského súdu v Trnave. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa nepripustil

zastupovanie odporkyne v tomto konaní odvolateľom. Odvolateľ v odvolaní uviedol, že

manželka navrhovateľa vykonáva funkciu sudkyne na Krajskom súde v Trnave, kde  

by sa malo o tomto odvolaní rozhodovať. Žiadal, aby sa vykonali také opatrenia, ktoré

zamedzia tomu, aby navrhovateľ mohol cez svoju manželku ovplyvňovať ako sa vo veci  

na Krajskom súde v Trnave rozhodne. Ďalej uviedol, že najlepšie by bolo, ak by vo veci

rozhodol iný krajský súd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“) ako súd nadriadený

Krajskom súde v Trnave (§ 16 ods. 1 tretia veta O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej

možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti sudcov Krajského súdu v Trnave z aspektu

existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci.

Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení  

z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo

k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia

je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo  

k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému

uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska

vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne

významného vzťahu sudcu a to :

l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo

osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere

vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu  

na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne  

k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho

objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného

rozhodnutia.

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení

Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“)  

je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.

Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako  

to vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo  

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor  

v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.

Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne

vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá

je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články

dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne

/Slovenskej republiky/], do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka

nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články

postulujú, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví

zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu

(totožný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym režimom

podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý  

a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu

a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný

zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,

ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,

aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov  

bol zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý  

tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení

hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.

Ústava (a listina) deklaruje dva podstatné atribúty súdnictva v Slovenskej republike -

nezávislosť a nestrannosť. Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená, že iné orgány verejnej

moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok

rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre súdnictvo  

aj pre sudcov, jej účelom je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich úlohe  

v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni vzťahov),

ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne možno pojem

nezávislosť súdov charakterizovať tak, že zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek právnych  

a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, a taktiež vylúčenie ich podriadenosti pri

výkone právomoci komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú preto

späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava. V tomto smere ako

nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou absolútnou  

a "samoúčelnou", keďže sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva.  

V dôsledku toho ju nemožno považovať ani za akúsi "výsadu" súdnej moci, ale (a naopak)  

za nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne

rozhodnutia. Túto skutočnosť napokon potvrdzuje napr. čl. 141 ods. 1 ústavy, v ktorom  

sa uvádza, že „v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“,  

a čl. 144 ods. 1 ústavy, ktorý uvádza, že „sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí  

a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa  

čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom“ (PL. ÚS 52/99). Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým

významom: označuje nezávislosť súdov (inštitucionálna nezávislosť) a nezávislosť sudcov

(individuálna nezávislosť). Inštitucionálnu nezávislosť súdnej moci nemožno stotožňovať  

s individuálnou nezávislosťou sudcov. Právne záruky inštitucionálnej nezávislosti, ako  

aj individuálnej nezávislosti by mali byť v spravodlivej rovnováhe s verejným záujmom  

na tom, aby súdy a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať spory nestranne v súlade s

platným právnym poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa priznávajú účastníkom

súdnych konaní. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemožno ani oddeľovať,

keďže nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov

samých. Nezávislé súdnictvo naopak nemôže existovať bez nezávislých sudcov. V tomto

kontexte možno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci (PL. ÚS 17/08,

PL. ÚS 52/99). Ekonomický predpoklad nezávislosti sudcov spočíva na ich hmotnom

zabezpečení.

Nezávislosť sudcu treba tiež vidieť aj ako nezávislosť od zložiek politického systému

a aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho

súdu, na ktorom sudca pôsobí); je to tiež nezávislosť od verejnej mienky alebo oznamovacích

prostriedkov. Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú

nesmie nikto ohroziť.

Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami

kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania

(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často  

sa prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako

neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako

nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť  

ju má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť  

aj nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby

voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne

posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje

všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré  

im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15

O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu

vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania  

a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci

nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej

osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť  

a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že rozhodnutie

o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa

ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1

ústavy), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci

možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne

bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto

dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu

Slovenskej republiky k danej problematike.

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti

sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.

Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti

Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu

ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné  

z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti  

sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie

nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti

(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko

sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať

pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa

subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje

tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí  

byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done,  

it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako

taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený

na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu

k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie

nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,  

resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý

mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti

zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť

v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava  

z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá  

sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti  

na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať

zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi

vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť,

ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho

vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania

uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah  

k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj

napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda

nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje.

O prípad, kedy by bolo potrebné u sudcu/ov konštatovať vylúčenie z prejednávania  

a rozhodovania veci, tu nejde.

Z predkladacej správy Krajského súdu v Trnave a obsahu spisu vyplýva, že daná vec

bola podľa rozvrhu práce pridelená senátu 10 Co. Podľa rozvrhu práce Krajského súdu

v Trnave pre rok 2015 v znení dodatku č. 13 z 24. júna 2015 (1SprR/13/2015) (stiahnutého  

zo stránky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky) senát 10 Co tvoria predseda

senátu   predseda senátu Mgr. Dušan Čimo, ktorý riadi a organizuje činnosť, ktorý riadi  

a organizuje činnosť senátu a členky senátu   JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela

Brišková. Sudkyňa JUDr. Brišková bola v zmysle tohto dodatku preložená s účinnosťou  

od 1. júla 2015 na výkon funkcie sudcu na Krajský súd v Trnave so zaradením  

do občianskoprávneho kolégia a to do konajúceho senátu 10 Co. Predmetná vec, v ktorej bola

podaná aj námietka zaujatosti voči všetkým sudom Krajského súdu v Trnave napadla na tento

súd 19. augusta 2015.

Vzhľadom na to, že dovolací súd už o námietke zaujatosti voči dvom sudcom senátu

10 Co Krajského súdu v Trnave rozhodol uznesením z 8. októbra 2015 sp. zn. 7 Nc 11/2015,

ktorým sudcu Mgr. Dušana Čima a JUDr. Zlaticu Javorovú nevylúčil z prejednávania

a rozhodovania vo veci, pristúpil dovolací súd k posúdeniu námietky zaujatosti voči zvyšnej

členke senátu 10 Co Krajského súdu v Trnave, a to voči sudkyni JUDr. Gabriele Briškovej.

JUDr. Gabriela Brišková rovnako ako uvedení sudcovia senátu 10 Co Krajského súdu

v Trnave, sa k obsahu vznesenej námietky zaujatosti písomne vyjadrila. Vo svojom vyjadrení

neuviedla, že by mala vzťah k prejednávanej veci, k účastníkom konania,  

resp. k ich zástupcom.

Tvrdenie M. Ľ. o zaujatosti (vylúčení) sudcov Krajského súdu v Trnave je

vyvodzované z domnienky či skôr podozrenia na možnosť pôsobenia navrhovateľa  

J. G. prostredníctvom svojej manželky Mgr. Renáty Gavalcovej, sudkyne Krajského súdu v

Trnave na sudcov tohto konajúceho odvolacieho súdu. Takéto úvahy   bez ďalšieho

predstavujú len subjektívny názor (podozrenie) M.a Ľ., ktorý však sudkyňu príslušného

odvolacieho senátu z prejednávania a rozhodovania tejto právnej veci nevylučuje.

Dovolací súd poznamenáva, že vzájomné vzťahy medzi sudcami sú založené  

na profesionalite a kolegiálnosti. Pokiaľ by len z takéhoto všeobecného základu (kolegiálnych

vzťahov) bola vyvodzovaná pochybnosť o tom, či sudcovia budú schopní nezaujato  

a spravodlivo rozhodovať prípady, v ktorých je ich kolega účastníkom, znamenalo by  

to vlastne, že výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami vo všeobecnosti prezumuje

porušovanie sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzájomných

vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemožno mať bez ďalšieho

pochybnosti o ich nezaujatosti. Až v prípade, že by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo

profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu,

pôjde o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod

pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však

bežný pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom,

že sa sudcovia navzájom poznajú, pretože na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne

vyšší alebo nižší) súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú teda samé osebe povahu

dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.

Dovolací súd poukazuje na rovnaký záver zaujatý už v predchádzajúcich uzneseniach

dovolacieho súdu, sp. zn. 1 Nc 8/2010, sp. zn. 1 Nc 26/2011, sp. zn. 1 Nc 39/2011  

a na rovnaký prístup (závery) v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky

(sp. zn. IV.ÚS 345/09, IV. ÚS 124/2010. Zhodný prístup k uvedenej problematike vo svojej

rozhodovacej činnosti zastáva aj Najvyšší súd Českej republiky (uznesenie sp. zn.  

11 Nd 456/2010 zo 14. januára 2011) a Ústavný súd Českej republiky (sp. zn. IV.ÚS 469/10,

I.ÚS 274/09, III. ÚS 229/02).

Obava (pocit) z nestrannosti, nestačí na založenie dôvodných pochybností  

o nedostatku nezaujatosti vzhľadom na právne (ústavné i zákonné) garancie nezávislosti

sudcov a zákonné povinnosti sudcov konať vo veci bez predsudkov, nezávisle a nestranne.

Pokiaľ nedôjde k preukázaniu konkrétnych pochybností, nie je dôvod pochybovať  

o nezaujatosti namietaných sudcov zo subjektívneho hľadiska. Vyjadrenie sudkyne uvedenej

vo výroku tohto uznesenia neindikuje v tejto rovine žiadne konkrétne obavy (okolnosti), ktoré

by odôvodňovali pochybnosti o jej nezaujatosti. Dôvodom k pochybnostiam o jej nezaujatosti

nemôžu byť ani úvahy založené na skutočnosti, že v danej veci je účastníkom konania manžel

sudkyne pôsobiacej na rovnakom súde, pretože (len) takúto skutočnosť samú osebe nie  

je možné hodnotiť ako dôvod, ktorý by bol spôsobilý ovplyvniť nestranné rozhodovanie.

Pokiaľ ide o objektívne aspekty nestrannosti, na ktoré poukázal M. Ľ.,   a to

veľmi blízku prepojenosť manželky navrhovateľa so sudcami konajúceho súdu,  

je potrebné konštatovať, že len samotná obava (možná pochybnosť) z nestrannosti nestačí  

na založenie objektívnych pochybnosti o nedostatku nezaujatosti vzhľadom na právne

(ústavné i zákonné) garancie nezávislosti sudcov a zákonné povinnosti sudcov konať vo veci

bez predsudkov, nezávisle a nestranne. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že relevantnou  

je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych  

a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že

čokoľvek, čo môže vrhnúť čo i len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky

vylučuje ako sudcu nestranného.

Dovolací súd nezistil žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť dôvod

pre pochybnosti o nezaujatosti sudkyne senátu 10 Co Krajského súdu v Trnave,  

JUDr. Gabriely Briškovej; v posúdenej veci chýba objektívny základ na konštatovanie jej

zaujatosti. Treba súčasne pripomenúť, čo už bolo skôr vysvetlené, že je potrebné brať zreteľ,

že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu

a interakcie medzi členmi spoločnosti. Preto závažnosť okolnosti, ktorá by založila

pochybnosť o nezaujatosti zákonnej sudkyne spomenutého senátu 10 Co (znamenala dôvod

pre jej vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie

zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že  

je tu vzťah k účastníkovi - hoci sprostredkovaný (odvodený) od vzťahu k inému subjektu -

dosahujúci povahu a intenzitu nejakého bližšieho vzťahu. Pri absencii takéhoto vzťahu, čo  

je aj daný prípad (z námietky, z vyjadrenia sudkyne senátu 10 Co a ani z ostatného obsahu

spisu nie je totiž možno vyvodiť vzťah tejto sudkyne s J.G. či dokonca jeho ovplyvňovanie

prostredníctvom svojej manželky), alebo len neutrálnom vzťahu nevzniká pochybnosť, či táto

sudkyňa zvládne zákonom ustanovenú povinnosť postupovať nezávisle   a nestranne.

Chýba teda dôvod, ktorý by sudkyňu senátu 10 Co Krajského súdu v Trnave, JUDr. Gabrielu

Briškovú, vylučoval z prejednávania a rozhodovania tejto právnej veci.

Keďže v predmetnej veci dôvody, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam  

o nestrannosti súdneho rozhodovania sudkyne JUDr. Briškovej, nejestvujú, dovolací súd

rozhodol tak, že táto sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Vo vzťahu k ostatným namietaným sudcom Krajského súdu v Trnave, mimo sudcov

senátu 10 Co, ktorému bola predmetná vec pridelená na prejednanie a rozhodovanie

a o ktorých nezaujatosti už dovolací súd rozhodol, považuje nadriadený súd námietku

zaujatosti vznesenú M. Ľ. s poukazom na ustanovenie § 14 O.s.p.   za

bezpredmetnú, majúc za to, že nie sú splnené podmienky, za ktorých možno o námietke  

na vylúčenie ďalších sudcov konať.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie

zastaví (§ 104 ods. 1 prvá veta O.s.p.).

V zmysle § 15a ods. 1 O.s.p. účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 O.s.p.

uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Z ustanovenia § 14 a nasl. O.s.p. v spojení s § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.  

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov treba

vyvodiť, že ak sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v príslušnom

senáte nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, chýba podmienka konania  

vo vzťahu k námietke zaujatosti vznesenej voči sudcom, ktorým vec pridelená nebola

(ostatným sudcom daného súdu); ide o neodstrániteľný procesný nedostatok podmienky tohto

konania.

Za tejto procesnej situácie dovolací súd ako súd nadriadený Krajskému súdu v Trnave

(§ 16 ods. 1 O.s.p.) nemá vo vzťahu k takejto námietke o čom konať, pretože na základe len

samotnej námietky zaujatosti nemožno rozhodnúť o vylúčení namietaných ďalších sudcov,

keďže nie sú zákonnými sudcami.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 8. decembra 2015

  JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová