7 Nc 12/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa : P. P., bývajúceho v Ž., zastúpeného JUDr. T. P., advokátkou v Ž., proti odporkyni : Krajskej prokuratúre Prešov, so sídlom v Prešove, Masarykova 16, o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom

súde Žilina pod sp. zn. 27 C 166/2011,   o   vylúčení   sudcov   Krajského   súdu   v   Žiline  

z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 6 NcC 30/2011, takto

r o z h o d o l :

Sudcovia Krajského súdu v Žiline JUDr. M. B., JUDr. O. B., JUDr. J. B., JUDr. D.

C., JUDr. M. D., Mgr. F. D., JUDr. Y. D., JUDr. M. J., JUDr. J. K., J. K.,   JUDr. E. K.,

JUDr. J. M., JUDr. I. N., JUDr. M. N., JUDr. V. P., JUDr. P. P., JUDr. F. P.,   JUDr. M. R.,

JUDr. V. S., Mgr. Z. Š., Mgr. N. T., JUDr. R. U., JUDr. J. U., JUDr. M. U. a JUDr. D. W., s ú

v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 6

NcC 30/2011 (na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 27 C 166/2011).

Sudcovia Krajského súdu v Žiline Mgr. K. B., JUDr. E. Č., JUDr. Z. J., JUDr. E. M.,

JUDr. L. M., JUDr. A. P., JUDr. T. R., Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., JUDr. G. V.,   n i e s ú

v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 6

NcC 30/2011 (na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 27 C 166/2011).

O d ô v o d n e n i e  

V konaní sp. zn. 27 C 166/2011 Okresného súdu Žilina oznámila sudkyňa  

JUDr. Jana Scholtzová, že sú u nej dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 O.s.p. a § 15 O.s.p.).

Predseda Krajského súdu v Žiline, ktorému bola vec predložená na rozhodnutie  

o (ne)vylúčení sudcov Okresného súdu Žilina, túto (po vrátení prípisom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 12. decembra 2011) znovu predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na rozhodnutie o (ne)vylúčení sudcov Krajského súdu v Žiline. Uviedol, že

z pozície predsedu súdu bez rozhodnutia nadriadeného súdu neprichádza do úvahy postup

podľa § 15 ods. 1 veta druhá O.s.p. Do spisu taktiež priložil rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 68/2011 predložené navrhovateľom, v ktorom najvyšší súd

riešil otázku vylúčenia sudcov v jeho veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Žiline (§ 16

ods. l O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť oznámení sudcov tohto krajského súdu (§ 15 O.s.p.)

z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania

veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. l O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú

vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,  

k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,  

k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska vylúčenia sudcu je právne významným vzťah sudcu

buď k prejednávanej veci (o ktorý ide v prípade konkrétneho záujmu sudcu na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (ide oň

napríklad v prípade rodinného alebo priateľského vzťahu sudcu k účastníkovi konania), alebo

k zástupcovi účastníka konania. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému

prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež

predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania.

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý

sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky)

súčasne na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka konania nebola

odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov

(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci musí

rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom

práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút

vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania, ktorý zo zákonom predpokladaných

dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho prejednávania a rozhodovania.

Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu,

spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý – nie

nestranný – sudca.

Nestrannosť definovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti

býva považovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho

funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou  

a nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby

voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne

posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje

všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im

zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu možno vylúčiť z prejednávania  

a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe

návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred

nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy

vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom

základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného)

súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania  

a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti

sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie

aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri

svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka

nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu  

a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca

myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,

až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti

vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych

skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna

nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych

symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že

spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná

(„Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je

subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku).

Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných  

a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania,

resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení

subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či

možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke

rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka

konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha

a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému

kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká

obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne

závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo

môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako

sudcu nestranného.

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľné skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.

Pri posudzovaní dôvodnosti oznámenia označených sudcov Krajského súdu v Žiline  

o skutočnostiach vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší

súd Slovenskej republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky  

z tejto prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení  

z prejednávania a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer

k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď

ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).

Sudcovia Krajského súdu v Žiline uvedení vo výroku 1/ (okrem JUDr. P. P., JUDr. V.

P., JUDr. J. K., JUDr. R. U. a JUDr. J. U.), vo vyjadreniach k námietke zaujatosti a   ich

doplnení   svoj   pomer k navrhovateľovi špecifikovali ako dlhodobo priateľský (blízky),

majúci takú intenzitu, že presahuje rámec bežnej kolegiality pri plnení pracovných povinností

a zasahuje aj do ich súkromného života (pravidelné priateľské (kamarátske) stretnutia i za

účasti ostatných rodinných   príslušníkov,   spoločné   trávenie   času,   rôznych   pobytov   a

dovoleniek). Sudca   JUDr. R. U. vo svojom vyjadrení poukázal na súdne konania, trestné

oznámenia, sťažnosti   a   podnety   iniciované   navrhovateľom   voči   jeho   osobe.   Sudkyňa

JUDr.   J. U. uviedla, že bola so žalobcom v spore o ochranu osobnosti. Tieto uvedené

okolnosti zakladajú pochybnosť o nezaujatosti sudcov pre ich pomer k účastníkovi konania

tak   zo subjektívneho hľadiska, ako aj z hľadiska objektívneho, a len tieto sú spôsobilé

naplniť zákonné predpoklady pre vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci

z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p.

Sudca JUDr. P.P. je ako účastník konania pre tento svoj pomer k veci bez ďalšieho

vylúčený z jej prejednávania a rozhodovania.

Vo vzťahu ostatným k sudcom uvedeným vo výroku 1/ (JUDr. V. P.   a JUDr. J. K.),

ktorí vo svojich vyjadreniach (ich doplneniach) uviedli, že s navrhovateľom sú v „bežnom

priateľskom vzťahu“ treba uviesť, že takéto ich vyjadrenie dáva podklad na ich vylúčenie

z   prejednávania   a   rozhodovania   danej   veci   len   spolu s prihliadnutím na nedávne

rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 1 Nc 68/2011 predložené navrhovateľom. Týmto

uznesením bola riešená otázka vylúčenia sudcov Krajského súdu v Žiline v inej jeho veci a Najvyšší súd Slovenskej republiky vyššie spomínaných sudcov z prejednávania

a rozhodovania veci vylúčil.

V prípade ostatných sudcov Krajského súdu v Žiline uvedených vo výroku 2/ (okrem

JUDr. T. R.), ktorí vo svojich písomných vyjadreniach poukázali na (len) kolegiálny či bližšie

neurčený osobný vzťah k navrhovateľovi (bežný priateľský vzťah)   a zo vzťahu takejto

povahy vyvodzovali buď existenciu, ale i neexistenciu dôvodu vylučujúceho ich z

prejednávania a rozhodovania veci, vzal Najvyšší súd Slovenskej republiky na zreteľ, že u

takéhoto   vzťahu   chýba   objektívny   základ   na   konštatovanie zaujatosti, pretože vo

všeobecnosti sú vzájomné vzťahy sudcov založené na profesionalite   a kolegiálnosti. Ak

rámec ich vzájomných vzťahov neprekročí tomu zodpovedajúce medze, objektívne nie je

daný dôvod pre pochybnosti o ich nezaujatosti. Iba samotná skutočnosť, že navrhovateľa

osobne poznajú, nemôže byť bez ďalšieho dôvodom pre vylúčenie sudcu z prejednávania

a rozhodovania veci, lebo sama osebe ešte nesvedčí o existencii vzťahu relevantného

z hľadiska § 14 O.s.p. Až v prípade, že by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny

rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného – priateľského

vzťahu, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by

o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťah, ktorý niektorí

sudcovia špecifikovali ako „bežný priateľský“ Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval

ako vzťah podobný kolegiálnemu, pretože takto konštatovaný pomer svojou vnútornou

obsahovou náplňou nedáva podklad pre odôvodnené pochybnosti o nezaujatosti relevantné z

pohľadu § 14 O.s.p.   Len tá skutočnosť, že určitá vec sa týka sudcu, ku ktorému majú iní

sudcovia kolegiálny, resp. bežný priateľský vzťah nemôže založiť pomer predpokladaný

ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p.

JUDr. T. R. vo svojom vyjadrení poukázala na predchádzajúce rozhodnutia

najvyššieho súdu, v ktorých bola pre svoju konštatovanú zaujatosť vylúčená z prejednávania

a rozhodovania vecí žalobcu. V tejto súvislosti treba dodať, že od tohto obdobia nastal

pomerne veľký odstup času (posledný uvádzaný prípad vylúčenia je z marca 2009) a vývoj

judikatúry (táto zaznamenala posun v   posudzovaní vzťahu relevantného pre vznik

odôvodnených pochybností podľa § 14 O.s.p. od vzťahu kolegiálneho po v súčasnosti

dôvodný bližší priateľský vzťah, je schopný tieto pochybnosti založiť). Vo svojom vyjadrení

neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by podľa súčasnej judikatúry odôvodňovali jej vylúčenie

z prejednávania a rozhodovania danej veci, naopak uvádza len, že sa cíti zaujatá pre svoj kolegiálny vzťah so žalobcom. Samotné konštatovanie sudkyne, že sa „cíti zaujatá“ buď  

vo vzťahu k účastníkovi konania alebo k zástupcovi účastníka alebo že sa zo svojho osobného

pohľadu domnieva, že v jej prípade by mohli vzniknúť pochybnosti o jej nezaujatosti, bez

ďalšieho nezakladá dôvod pre jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci, a to najmä

nie vtedy, ak okolnosti, z ktorých sudkyňa subjektívne vyvodzuje možnosť vzniku

pochybností o jej nezaujatom prístupe, nie sú ničím objektivizované alebo ak objektívne

nemôžu viesť k legitímnym pochybnostiam o jej nezaujatosti alebo ak sú vyvážené takými

okolnosťami objektívnej povahy, so zreteľom na ktoré jestvuje dostatočná záruka, že iný

sudca nachádzajúci sa v rovnakej alebo obdobnej situácii by nemohol byť zaujatý a vylučoval

by objektívnu oprávnenosť obavy z nedostatku nestrannosti súdneho rozhodovania.

Všeobecné záruky takéhoto charakteru vyplývajú v právnom poriadku Slovenskej republiky

predovšetkým z ústavne zakotveného nezávislého postavenia sudcu ako reprezentanta súdnej

moci v demokratickej spoločnosti.

Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne

predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia v zmysle § 2  

ods. 2 zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v znení zmien a doplnkov. Obsah tohto

práva a povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie sudcu, keď výnimky môžu

vyplývať len z naplnenia zákonných predpokladov, ktoré však neboli v prejednávanom

prípade naplnené.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svoje   rozhodnutie   o   oznámeniach   sudcov

Krajského súdu v Žiline uvedených vo výroku 2/, založil na vzájomnej korelácii a vyvažovaní

oboch relevantných hľadísk teórie zdania (tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska)  

a v súlade s vyššie uvedeným výkladom dospel k záveru, že v prípade týchto sudcov nemožno

mať objektívne pochybnosti o ich nezaujatosti, ktoré by boli relevantné v zmysle § 14 ods. 1

O.s.p. Z tohto dôvodu rozhodol tak, že označení sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania tejto veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto o sudcoch Krajského súdu v Žiline rozhodol

tak, ako je uvedené vo výrokoch 1/ a 2/ tohto rozhodnutia.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. februára 2012

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.  

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová