Najvyšší súd  

7 Nc 11/2015

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa J. G., bytom T., proti odporkyni E. H., bytom K., o zaplatenie 165,97 Eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 37 C 263/2014, o vylúčení sudcov Krajského súdu

v Trnave z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 10 Co

577/2015, takto

r o z h o d o l :

Sudcovia Krajského súdu v Trnave Mgr. Dušan Čimo, JUDr. Zlatica Javorová  

a JUDr. Daša Kontríková   n i e s ú   v y l ú č e n í   z prejednávania a rozhodovania veci

vedenej na tomto súde pod sp. zn. 10 Co 577/2015 (vec Okresného súdu Trnava sp. zn.   37 C 263/2014).

Konanie o návrhu odporkyne na vylúčenie ďalších sudcov Krajského súdu v Trnave

z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e

M. Ľ. v písomnom podaní doručenom Okresnému súdu Trnava 19. Júna 2015,

obsahujúcom aj odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Trnava z 26. mája 2015 č. k. 37 C

263/2014 – 26, vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Krajského súdu v Trnave.

Napádaným uznesením súd nepripustil zastupovanie odporkyne v tomto konaní odvolateľom.

Uviedol, že manželka navrhovateľa vykonáva funkciu sudkyne na Krajskom súde v Trnave,

kde by sa malo o tomto odvolaní rozhodovať. Žiadal, aby sa vykonali také opatrenia, ktoré

zamedzia tomu, aby navrhovateľ mohol cez svoju manželku ovplyvňovať ako sa vo veci na

krajskom súde rozhodne. Ďalej uviedol, že najlepšie by bolo, ak by vo veci rozhodol iný

krajský súd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Trnave (§ 16

ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku pochybnosti

o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca

vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1  

O. s. p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,  

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno  

mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť

k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom

a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným

ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu

považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu

sudcu a to :

l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo

osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere

vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu  

na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne  

k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho

objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného

rozhodnutia.

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení

Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“)  

je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.

Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako  

to vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo   o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor

v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.

Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne

vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá

je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články

dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne

/Slovenskej republiky/], do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka

nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články

postulujú, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví

zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu

(totožný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym režimom

podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý

a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu

a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania – pokiaľ by k tomu nebol daný

zákonný dôvod – meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,

ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,

aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov  

bol zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý  

tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení

hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý – nie nestranný – sudca.

Ústava (a listina) deklaruje dva podstatné atribúty súdnictva v Slovenskej republike –

nezávislosť a nestrannosť. Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená, že iné orgány verejnej

moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok

rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre súdnictvo  

aj pre sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá

ich úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni

vzťahov), ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne možno

pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, že zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek

právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, a taktiež vylúčenie ich podriadenosti

pri výkone právomoci komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov   sú preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava. V tomto smere

ako nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou

absolútnou a "samoúčelnou", keďže sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu

súdnictva. V dôsledku toho ju nemožno považovať ani za akúsi "výsadu" súdnej moci, ale  

(a naopak) za nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé

súdne rozhodnutia. Túto skutočnosť napokon potvrdzuje napr. čl. 141 ods. 1 ústavy, v ktorom

sa uvádza, že „v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“,  

a čl. 144 ods. 1 ústavy, ktorý uvádza, že „sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí  

a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa  

čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom“ (PL. ÚS 52/99). Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým

významom: označuje nezávislosť súdov (inštitucionálna nezávislosť) a nezávislosť sudcov

(individuálna nezávislosť). Inštitucionálnu nezávislosť súdnej moci nemožno stotožňovať  

s individuálnou nezávislosťou sudcov. Právne záruky inštitucionálnej nezávislosti, ako  

aj individuálnej nezávislosti by mali byť v spravodlivej rovnováhe s verejným záujmom  

na tom, aby súdy a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať spory nestranne v súlade s

platným právnym poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa priznávajú účastníkom

súdnych konaní. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemožno ani oddeľovať,

keďže nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov

samých. Nezávislé súdnictvo naopak nemôže existovať bez nezávislých sudcov. V tomto

kontexte možno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci (PL. ÚS 17/08,

PL. ÚS 52/99). Ekonomický predpoklad nezávislosti sudcov spočíva na ich hmotnom

zabezpečení.

Nezávislosť sudcu treba tiež vidieť aj ako nezávislosť od zložiek politického systému

a aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho

súdu, na ktorom sudca pôsobí); je to tiež nezávislosť od verejnej mienky alebo oznamovacích

prostriedkov. Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú

nesmie nikto ohroziť.

Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami

kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania

(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často  

sa prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako

neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť  

ju má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť  

aj nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby

voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne

posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje

všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré  

im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania (§ 15a O. s. p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu  

(§ 15 O. s. p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť

súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho

prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie

veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh

oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci  

pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to,

že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z ústavnej

zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1

listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania  

a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných

dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato  

a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné

prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti

sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.

Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti

Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu

ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné

z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti   sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie

nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti

(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko

sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať

pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa

subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje

tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí  

byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done,  

it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako

taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený

na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu

k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie

nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,  

resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý

mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti

zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť

v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá  

sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti  

na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať

zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi

vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť,

ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho

vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania

uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k

danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek

zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle

a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje.

O prípad, kedy by bolo potrebné u sudcu/ov konštatovať vylúčenie z prejednávania

a rozhodovania veci, tu nejde.

Z predkladacej správy Krajského súdu v Trnave (č. l. 32 spisu) vyplýva, že daná vec

bola podľa rozvrhu práce pridelená senátu 10 Co. Podľa rozvrhu práce Krajského súdu v Trnave pre rok 2015 (stiahnutého zo stránky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky senát 10 Co tvoria predseda senátu Mgr. Dušan Čimo, ktorý riadi a organizuje

činnosť senátu a členky senátu JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Daša Kontríková. Uvedení

sudcovia sa k obsahu vznesenej námietky zaujatosti písomne vyjadrili. Vo svojom vyjadrení

ani jeden neuviedol, že by mali vzťah k prejednávanej veci, k účastníkom konania,  

resp. k ich zástupcom.

Tvrdenie M. Ľ. o zaujatosti (vylúčení) sudcov Krajského súdu v Trnave je

vyvodzované z domnienky či skôr podozrenia na možnosť pôsobenia navrhovateľa  

J. G. prostredníctvom svojej manželky M. G., sudkyne Krajského súdu v Trnave na sudcov

Krajského súdu v Trnave. Takéto úvahy bez ďalšieho predstavujú len subjektívny názor

(podozrenie) M. Ľ., ktorý však sudcov príslušného odvolacieho senátu z prejednávania

a rozhodovania tejto právnej veci nevylučuje.

Nemožno neuviesť pre širší kontext argumentácie aj to, že vzájomné vzťahy medzi

sudcami sú založené na profesionalite a kolegiálnosti. Pokiaľ by len z takéhoto všeobecného

základu (kolegiálnych vzťahov) bola vyvodzovaná pochybnosť o tom, či sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať prípady, v ktorých je ich kolega účastníkom,

znamenalo by to vlastne, že výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami  

vo všeobecnosti prezumuje porušovanie sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky.

Ak rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti,

nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti o ich nezaujatosti. Až v prípade, že by vzájomný

vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter

bližšieho osobného vzťahu, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti  

o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania

veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však bežný pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú  

[t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa sudcovia navzájom poznajú, pretože na výkon

funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne vyšší alebo nižší) súd, v tom istom oddelení alebo

senáte], nemajú teda samé osebe povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania

a rozhodovania veci. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky takýto záver nezaujíma

len aktuálne, v tomto smere stačí pripomenúť napr. uznesenia z 29. apríla 2010 sp. zn.  

1 Nc 8/2010, z 15. apríla 2011 sp. zn. 1 Nc 26/2011, zo 14. júla 2011 sp. zn. 1 Nc 39/2011.

Nie je od veci v tejto spojitosti aspoň stručne spomenúť aj rovnaký prístup (závery) v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý napríklad v náleze  

z 24. februára 2011, sp. zn. IV.ÚS 345/09 vyslovil názor, že samotné kolegiálne vzťahy

medzi sudcami nemôžu byť dôvodom na spochybnenie ich nestrannosti a na ich vylúčenie  

z prerokúvania veci z toho dôvodu; v inom náleze (z 26. augusta 2010, č. k.  

IV. ÚS 124/2010-41) uviedol, že kolegiálne vzťahy, ak nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce

možnú nestrannosť sudcu, v zásade nie sú dôvodom na spochybnenie jeho nestrannosti,  

a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu.

V uznesení z 20. októbra 2010, č. k. I. ÚS 352/2010-6 pripomenul, že pracovný,  

resp. kolegiálny vzťah sudcu nemôže dostatočne objektívne spochybniť jeho nepredpojatosť  

v takej miere, aby musel byť vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. Zhodný prístup

k uvedenej problematike vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva aj Najvyšší súd Českej

republiky (porovnaj napr. uznesenie sp. zn. 11 Nd 456/2010 zo 14. januára 2011 a tam

označenú ďalšiu judikatúru) a Ústavný súd Českej republiky (porovnaj napr. IV.ÚS 469/10,

I.ÚS 274/09, III. ÚS 229/02).

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo

možné vyvodiť dôvod pre pochybnosti o nezaujatosti sudcov senátu 10 Co Krajského súdu

v Trnave; v posúdenej veci chýba objektívny základ na konštatovanie ich zaujatosti. Treba súčasne pripomenúť, čo už bolo skôr vysvetlené, že je potrebné brať zreteľ, že spoločenské

vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie

medzi členmi spoločnosti. Preto závažnosť okolnosti, ktorá by založila pochybnosť  

o nezaujatosti čo i len jedného zákonného sudcu spomenutého senátu 10 Co (znamenala

dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení  

tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné,

že je tu vzťah k účastníkovi – hoci sprostredkovaný (odvodený) od vzťahu k inému subjektu –

dosahujúci povahu a intenzitu nejakého bližšieho vzťahu. Pri absencii takéhoto vzťahu,  

čo je aj daný prípad (z námietky, z vyjadrenia sudcov senátu 10 Co a ani z ostatného obsahu

spisu nie je totiž možno vyvodiť vzťah týchto sudcov s JUDr. Jurajom G. či dokonca jeho

ovplyvňovanie), alebo len neutrálnom vzťahu nevzniká pochybnosť, či títo sudcovia zvládnu

zákonom ustanovenú povinnosť postupovať nezávisle a nestranne. Chýba teda dôvod, ktorý

by sudcovia senátu 10 Co Krajského súdu v Trnave vylučoval z prejednávania a rozhodovania

tejto právnej veci.

Keďže v predmetnej veci dôvody, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam

o nestrannosti súdneho rozhodovania za účasti M. Ľ. spochybňovaných sudcov senátu 10 Co

Krajského súdu v Trnave, nejestvujú, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že títo sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci (výrok 1. uznesenia).

Vo vzťahu k ostatným namietaným sudcom Krajského súdu v Trnave považuje

nadriadený súd námietku zaujatosti vznesenú M. Ľ. s poukazom na ustanovenie § 14

Občianskeho súdneho poriadku za bezpredmetnú, majúc za to, že nie sú splnené podmienky,

za ktorých možno o námietke na vylúčenie ďalších sudcov konať.

Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie

zastaví (§ 104 ods. 1 prvá veta O. s. p.).

V zmysle § 15a ods. 1 O. s. p. účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1  

O. s. p. uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Z ustanovenia § 14 a nasl. O. s. p. v spojení s § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.  

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov treba

vyvodiť, že ak sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v príslušnom

senáte nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, chýba podmienka konania  

vo vzťahu k námietke zaujatosti vznesenej voči sudcom, ktorým vec pridelená nebola

(ostatným sudcom daného súdu); ide o neodstrániteľný procesný nedostatok podmienky tohto

konania.

Za tejto procesnej situácie Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený

Krajskému súdu v Trnave (§ 16 ods. 1 O. s. p.) nemá vo vzťahu k takejto námietke o čom

konať, pretože na základe len samotnej námietky zaujatosti nemožno rozhodnúť o vylúčení

namietaných ďalších sudcov, keďže nie sú zákonnými sudcami.

Nakoľko ide o neodstrániteľný procesný nedostatok podmienky tohto konania,

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 104 ods. 1 prvej vety O. s. p. konanie o návrhu

M.a Ľ. na vylúčenie ďalších sudcov Krajského súdu v Trnave zastavil (výrok 2. uznesenia).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 8. októbra 2015

JUDr. Mária Š r a m k o v á, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová