7 MCdo/14/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: B., s.r.o., so sídlom A., 821 01 Bratislava, IČO: X., zastúpená A., s.r.o., so sídlom P., 811 03 Bratislava, IČO: X.,
proti povinnému: Ľ., nar. X., bytom X., 020 01 Púchov, o vymoženie 958,18 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 8Er/315/2011,
na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu
Okresného súdu Považská Bystrica z 28. apríla 2011 č. k. 8Er/315/2011-12 a proti uzneseniu
Krajského súdu v Trenčíne z 30. septembra 2011 č. k. 4CoE/383/2011-18, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 958,18 eur s príslušenstvom, pričom právo na vymáhanú sumu preukazovala
rozhodcovským rozsudkom z 8. septembra 2010 sp. zn. M0210010 Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného pri R., a. s. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Považská Bystrica o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Považská Bystrica uznesením z 28. apríla 2011 č. k. 8Er/315/2011-12
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na vzťah medzi oprávnenou
a povinným je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Ďalej konštatoval,
že v zmluve je obsiahnutá neprijateľná podmienka, a to rozhodcovská doložka, ktorú si
spotrebiteľ – povinný nedojednal individuálne a pri jej akceptácii nemal na výber, vzhľadom
na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Zmluvu aj s podmienkami mohol len prijať
alebo odmietnuť ako celok. Uviedol, že rozhodcovská doložka neobsahuje žiadne poučenie
spotrebiteľa o rozdiele medzi konaním na rozhodcovskom súde a všeobecnom súde. Navyše
doložka bola do zmluvných podmienok vsunutá oprávnenou ešte pred vznikom samotnej
zmluvy. Všetky tieto skutočnosti odôvodňujú záver o neprijateľnosti takto formulovanej
rozhodcovskej doložky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcovským
súdom na základe takejto rozhodcovskej doložky je plnením v rozpore s dobrými mravmi.
Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podala odvolanie oprávnená a z dôvodu,
že napadnuté rozhodnutie vydal justičný čakateľ, pričom sudca nemienil odvolaniu vyhovieť
(č. l. 16) bolo odvolanie predložené Krajskému súdu v Trenčíne ako súdu odvolaciemu.
Krajský súd v Trenčíne uznesením z 30. septembra 2011 č. k. 4CoE/383/2011-18
napadnuté uznesenie potvrdil. Poukázal na odôvodnenie uznesenia prvostupňového súdu,
s ktorým sa stotožnil. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia uviedol,
že po preskúmaní veci nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa
ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. Stotožnil sa s názorom prvostupňového
súdu, že neprijateľné podmienky sú len demonštratívne uvedené v ustanoveniach § 53
Občianskeho zákonníka ako inštitút a predstavujú pretavenie princípov dobrých mravov
do pozitívneho práva, preto bez ohľadu na účinnosť novely Občianskeho zákonníka, ktorá
zaviedla neprijateľnú podmienku v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka
týkajúcu sa rozhodcovskej doložky až novelou Občianskeho zákonníka, zákonom č. 568/2008
Z. z. účinným od 1. januára 2008, takéto ustanovenie ak je obsiahnuté v spotrebiteľskej
zmluve, bude vždy v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne a dostatočne odôvodnil posúdenie danej zmluvy o úvere ako zmluvy
spotrebiteľskej a dostatočne aj odôvodnil, prečo nemožno daný právny vzťah medzi
účastníkmi podriadiť pod ustanovenia Obchodného zákonníka a prečo považoval
rozhodcovskú doložku za neplatnú.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 13. decembra 2011.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ako aj uzneseniu odvolacieho súdu podal
generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len generálny prokurátor) v zákonom
stanovenej lehote mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1
písm. a/ a písm. c/ O. s. p. Podanie mimoriadneho dovolania odôvodnil nesprávnym
posúdením veci oboma súdmi, či exekučný súd môže skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy,
na základe ktorej bol vydaný exekučný titul (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Súčasne namietol
odňatie možnosti oprávnenej konať pred súdom (§ 243f ods. 1 písm. a/ v spojení
s § 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že súdy pri skúmaní rozhodcovskej zmluvy nevykonali dôkazy
predpísaným spôsobom a konštatovali skutkový stav, ktorý nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. Dovolaciemu súdu navrhol, aby napadnuté uznesenia zrušil a vec vrátil
Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie konanie.
Nesprávne právne posúdenie veci v otázke oprávnenosti exekučného súdu skúmať
platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) odôvodnil generálny prokurátor tým, že súdy pri jej
riešení v dôsledku nesprávneho prekladu vychádzali z nesprávnej interpretácie rozsudku
Súdneho dvora Európskej únie vo veci Telecomunicaciones Sl v. Cristina Rodríguez
Nogueira (sp. zn. C – 40/08) o predbežnej otázke (ASTURCOM), podľa ktorej uvedené
rozhodnutie ukladá exekučnému súdu členského štátu imperatív preskúmať platnosť
rozhodcovskej doložky a tým zasiahnuť do princípu nezameniteľnosti konečných rozhodnutí,
bez ohľadu na to, či to právna úprava členského štátu v exekučnom konaní umožňuje alebo
vylučuje. Poukazoval na to, že rozhodnutie ASTURCOM má byť správne interpretované tak,
že exekučný súd má povinnosť posúdiť, resp. vyhodnotiť, či je rozhodcovská doložka nekalá
(alebo nie je nekalá), ak má pre takéto posúdenie skutkové okolnosti k dispozícii, nie je však
povinný vykonať cielenú procesnú aktivitu smerujúcu k zisťovaniu a preskúmavaniu
okolností prípadu. Slovenský exekučný súd by bol podľa rozsudku ASURCOM povinný
vyhodnotiť rozhodcovskú doložku ex offo ako nekalú podmienku, len ak by slovenské
procesné právo umožňovalo exekučnému súdu, aby vyhodnotil rozhodcovskú doložku v rámci exekučného konania ako neplatnú, a to z hmotnoprávnych dôvodov vyjadrených
v slovenskom práve. Podľa názoru generálneho prokurátora však z Exekučného poriadku,
ani zo žiadneho ustanovenia iného právneho predpisu nevyplýva možnosť exekučného súdu
skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy. Exekučný súd je podľa jeho názoru oprávnený
skúmať len materiálnu a formálnu vykonateľnosť exekučného titulu, nie však jeho vecnú
správnosť. V zmysle ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní je príslušný na posúdenie
platnosti rozhodcovskej doložky iba súd, ktorý rozhoduje o žalobe účastníka rozhodcovského
konania proti rozhodcovskému rozsudku, pričom tento súd vysloví neplatnosť rozhodcovskej
zmluvy, je povinný vecne rozhodnúť o žalovanom nároku.
Pre prípad, že sa dovolací súd nestotožní s názorom generálneho prokurátora
o nemožnosti exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, namietol generálny
prokurátor aj odňatie možnosti oprávnenej konať pred súdom. V tejto súvislosti poukázal
na článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústava SR), § 122 ods. 1, § 123
a § 153 ods. 1 O. s. p. a vyjadril názor, že k uvedenému nesprávnemu postupu súdov malo
dôjsť tým, že súdy svoj skutkový záver o tom, že povinný si rozhodcovskú doložku
individuálne nedohodol, lebo nemohol ovplyvniť obsah zmluvných podmienok,
súčasne že dodávateľ znemožnil spotrebiteľovi dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym
súdom, lebo ju vopred pripravil, prijali bez toho, aby bol vykonaný jediný dôkaz,
pričom žiaden z účastníkov nemal možnosť vyjadriť sa, či možnosť individuálnej dohody
bola alebo nebola spotrebiteľovi daná.
Napokon generálny prokurátor namietal aj nesprávne právne posúdenie veci súdmi
v otázke samotnej neprijateľnosti rozhodcovskej doložky poukazujúc na to, že podľa § 93b
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len zákon o bankách) v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, povinný
povinnosť prijať návrh rozhodcovskej zmluvy nemal, pričom o tejto možnosti mal vedieť
so zreteľom na vyvrátiteľnú domnienku o znalosti právneho predpisu, vyplývajúcu
z § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky.
Oprávnená ani povinný sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora
písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
(§ 10a ods. 3 O. s. p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny
prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O. s. p.) na základe podnetu účastníka konania
proti rozhodnutiu, ktoré môže napadnúť týmto opravným prostriedkom, preskúmal napadnuté
uznesenia bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243a
ods. 3 O. s. p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel
k záveru, že mimoriadne dovolanie nie je opodstatnené.
Z ustanovenia § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že dovolací súd
je viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane
vecného vymedzenia. Viazanosť dovolacími dôvodmi sa prejavuje tým, že dovolací súd je
oprávnený preskúmať len tie skutkové a právne otázky, ktoré dovolateľ v dovolaní namieta.
Dovolateľ v dovolaní poukazuje na existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 243f
ods. 1 písm. a/ O. s. p., teda že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konkrétne k vade
uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. (t. j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom), súčasne dôvodí existenciou dovolacieho dôvodu podľa § 243f
ods. 1 písm. c/ O. s. p., t. j. že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
V preskúmavanej veci je zo skutkového hľadiska z obsahu spisu zrejmé, že medzi
právnou predchodkyňou oprávnenej (P., a. s.) a povinným bola uzavretá zmluva o úvere,
v ktorej povinný okrem iného potvrdil, že sa oboznámil s obchodnými podmienkami pre úver,
súhlasí s ich obsahom a prijíma návrhy v nich predložené. Z článku 9 (Prechodné a záverečné
ustanovenia), bod 9.2 obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2006) vyplýva, že zmluvné
strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a obchodných
podmienok, budú riešené dohodou a že v prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh
P., a. s. na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou
o úvere a obchodnými podmienkami, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy
o úvere a obchodných podmienok, v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským
súdom zriadenom pri spoločnosti R., a. s., IČO: X. Strany sporového konania sa rozhodnutiu
rozhodcovského súdu podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné.
Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.
V súvislosti s rozhodcovskou doložkou dohodnutou medzi právnou predchodkyňou
oprávnenej a povinným v citovaných obchodných podmienkach k zmluve o úvere, majúcej
charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa v znení platnom a účinnom v čase jej uzavretia, sa dovolací súd s právnym
záverom exekučného i odvolacieho súdu o oprávnenosti exekučného súdu skúmať ex offo
platnosť rozhodcovskej doložky, stotožňuje. Uvedený právny záver možno vyvodiť
z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s princípom ochrany práv
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, vyplývajúcim z právnej úpravy premietajúcej sa
v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa.
Exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Pri posudzovaní tohto základného
predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá
vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom,
ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Exekučný
poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr.
aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov.
V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal
právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné – paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho
nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán
nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté
nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei
iudicata.
Vo vzťahu k otázke, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje
skúmanie právomoci (nedostatku právomoci) rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp.
rozhodcov) rozhodnúť spor, je nutné rozlišovať, či sa rozhodcovské konanie týka sporu
zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ sa rozhodcovské
konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona
o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy
(§ 21 ods. 2) a aby sa žalobou podanou na príslušnom súde domáhal zrušenia rozhodcovského
rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní vylučujú. Nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať
a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom
konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel a teda by boli nadbytočné.
Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho
vzťahu, uvedený záver neplatí. V prípade, keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je
spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom,
znamenajúci neúčinnosť a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu
označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv
spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach
založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je
predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života
občanov. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať
základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy SR. Toto
právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je
uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd
môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez akejkoľvek procesnej
aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu
rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na uvedené sa preto dovolací súd nestotožnil
s právnym názorom generálneho prokurátora o nemožnosti exekučného súdu skúmať platnosť
rozhodcovskej zmluvy a tým aj právomoc rozhodcovského súdu.
Za dôvodnú dovolací súd nepovažoval ani ďalšiu námietku generálneho prokurátora
spočívajúcu v tvrdení o odňatí možnosti oprávnenej konať pred súdom. K jej odňatiu malo
dôjsť tým, že súdy svoj skutkový záver o tom, že povinný si rozhodcovskú doložku
individuálne nedohodol, lebo nemohol ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, súčasne
že dodávateľ znemožnil spotrebiteľovi dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom,
lebo ju vopred pripravil, prijali bez toho, aby bol vykonaný jediný dôkaz, pričom žiaden z účastníkov nemal možnosť sa vyjadriť, či možnosť individuálnej dohody bola alebo nebola
spotrebiteľovi daná.
V preskúmavanej veci bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie, resp. rozhodnutia
vydané v štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom
stanovených procesných predpokladov pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi
na vykonanie exekúcie. Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Medziiným
skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený
exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul
materiálne vykonateľný, či oprávnený a povinný sú osobami uvedenými v exekučnom titule
a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu exekučného
konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2
Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú
činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.), nakoľko
postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie (vyžadujúce
nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti
exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona)
až doručením upovedomenia o začatí exekúcie („efekt prekvapenia“). V predmetnej veci
oprávnená v odvolaní proti uzneseniu exekučného súdu skutkový záver tohto súdu o tom,
že rozhodcovská doložka nebola dohodnutá individuálne, v podstate ani nijako
nespochybnila, namietala len jeho právne závery.
Vecnú správnosť dovolaním napadnutých uznesení nebola spôsobilá spochybniť
ani námietka generálneho prokurátora o nesprávnom právnom posúdení veci v otázke
samotnej neprijateľnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu, že podľa § 93b zákona o bankách
povinný nemal povinnosť prijať návrh rozhodcovskej zmluvy a že o tejto možnosti mal
vedieť. Uvedené ustanovenie nijako nezbavovalo právnu predchodkyňu oprávnenej
povinnosti predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo
neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, súčasne, aby z neho bolo tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie,
čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ právna predchodkyňa
oprávnenej takto nepostupovala, resp. pokiaľ takýto postup oprávnená nedoložila listinami
pripojenými k návrhu na exekúciu, súdy správne konštatovali neprijateľnosť rozhodcovskej
doložky. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná
ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán.
Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami
a informácie o tom, čo tá - ktorá voľba konkrétne znamená. Oprávnená sa svojej
zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky nemohla zbaviť
ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje)
uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie tohto princípu
v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa)
treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude
prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu.
Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane
spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc
z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, požiadavka podrobnej (až detailnej) znalosti
právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa, je v rozpore s realitou praktického života. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho
nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu. K rovnakým záverom
dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v ďalších obdobných veciach (napr. sp. zn.
4MCdo 1/2012, 4MCdo 6/2012, 4MCdo 14/2012, 4MCdo 15/2012, 6MCdo 9/2012).
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj z dôvodu, že dovolací súd povinný
z úradnej povinnosti prihliadnuť na vady konania vyplývajúce z § 237 O. s. p. (majúce
za následok tzv. zmätočnosť konania), tieto nezistil, mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora Slovenskej republiky ako nedôvodné podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 243b
ods. 1, ods. 4 veta za bodkočiarkou O. s. p. zamietol.
Náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd povinnému ako úspešnému
účastníkovi, ktorému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania, nepriznal, pretože mu žiadne trovy
nevznikli (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243c a § 142 ods. 1 O. s. p.)
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 30. decembra 2013
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová