7 MCdo/14/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: B., s.r.o., so sídlom A., 821 01 Bratislava, IČO: X., zastúpená A., s.r.o., so sídlom P., 811 03 Bratislava, IČO: X.,

proti povinnému: Ľ., nar. X., bytom X., 020 01 Púchov, o vymoženie 958,18 eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 8Er/315/2011,

na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu

Okresného súdu Považská Bystrica z 28. apríla 2011 č. k. 8Er/315/2011-12 a proti uzneseniu

Krajského súdu v Trenčíne z 30. septembra 2011 č. k. 4CoE/383/2011-18, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.  

O d ô v o d n e n i e :

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 958,18 eur s príslušenstvom, pričom právo na vymáhanú sumu preukazovala

rozhodcovským rozsudkom z 8. septembra 2010 sp. zn. M0210010 Stáleho rozhodcovského

súdu zriadeného pri R., a. s. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z. z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Považská Bystrica o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Považská Bystrica uznesením z 28. apríla 2011 č. k. 8Er/315/2011-12

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na vzťah medzi oprávnenou

a povinným je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Ďalej konštatoval,

že v zmluve je obsiahnutá neprijateľná podmienka, a to rozhodcovská doložka, ktorú si

spotrebiteľ – povinný nedojednal individuálne a pri jej akceptácii nemal na výber, vzhľadom

na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Zmluvu aj s podmienkami mohol len prijať

alebo odmietnuť ako celok. Uviedol, že rozhodcovská doložka neobsahuje žiadne poučenie

spotrebiteľa o rozdiele medzi konaním na rozhodcovskom súde a všeobecnom súde. Navyše

doložka bola do zmluvných podmienok vsunutá oprávnenou ešte pred vznikom samotnej

zmluvy. Všetky tieto skutočnosti odôvodňujú záver o neprijateľnosti takto formulovanej

rozhodcovskej doložky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcovským

súdom na základe takejto rozhodcovskej doložky je plnením v rozpore s dobrými mravmi.

Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podala odvolanie oprávnená a z dôvodu,

že napadnuté rozhodnutie vydal justičný čakateľ, pričom sudca nemienil odvolaniu vyhovieť

(č. l. 16) bolo odvolanie predložené Krajskému súdu v Trenčíne ako súdu odvolaciemu.

Krajský súd v   Trenčíne uznesením z 30. septembra 2011 č. k. 4CoE/383/2011-18

napadnuté uznesenie potvrdil. Poukázal na odôvodnenie uznesenia prvostupňového súdu,

s ktorým sa stotožnil. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia uviedol,

že po preskúmaní veci nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa

ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. Stotožnil sa s názorom prvostupňového

súdu, že neprijateľné podmienky sú len demonštratívne uvedené v ustanoveniach § 53

Občianskeho zákonníka ako inštitút a predstavujú pretavenie princípov dobrých mravov

do pozitívneho práva, preto bez ohľadu na účinnosť novely Občianskeho zákonníka, ktorá

zaviedla neprijateľnú podmienku v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka

týkajúcu sa rozhodcovskej doložky až novelou Občianskeho zákonníka, zákonom č. 568/2008

Z. z. účinným od 1. januára 2008, takéto ustanovenie ak je obsiahnuté v spotrebiteľskej

zmluve, bude vždy v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne a dostatočne odôvodnil posúdenie danej zmluvy o úvere ako zmluvy

spotrebiteľskej a dostatočne aj odôvodnil, prečo nemožno daný právny vzťah medzi

účastníkmi podriadiť pod ustanovenia Obchodného zákonníka a prečo považoval

rozhodcovskú doložku za neplatnú.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 13. decembra 2011.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ako aj uzneseniu odvolacieho súdu podal

generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len generálny prokurátor) v zákonom

stanovenej lehote mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1

písm. a/ a písm. c/ O. s. p. Podanie mimoriadneho dovolania odôvodnil nesprávnym

posúdením veci oboma súdmi, či exekučný súd môže skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy,

na základe ktorej bol vydaný exekučný titul (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Súčasne namietol

odňatie možnosti oprávnenej konať pred súdom (§ 243f ods. 1 písm. a/ v spojení

s § 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že súdy pri skúmaní rozhodcovskej zmluvy nevykonali dôkazy

predpísaným spôsobom a konštatovali skutkový stav, ktorý nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní. Dovolaciemu súdu navrhol, aby napadnuté uznesenia zrušil a vec vrátil

Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie konanie.

Nesprávne právne posúdenie veci v otázke oprávnenosti exekučného súdu skúmať

platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) odôvodnil generálny prokurátor tým, že súdy pri jej

riešení v dôsledku nesprávneho prekladu vychádzali z nesprávnej interpretácie rozsudku

Súdneho dvora Európskej únie vo veci Telecomunicaciones Sl v. Cristina Rodríguez

Nogueira (sp. zn. C – 40/08) o predbežnej otázke (ASTURCOM), podľa ktorej uvedené

rozhodnutie ukladá exekučnému súdu členského štátu imperatív preskúmať platnosť

rozhodcovskej doložky a tým zasiahnuť do princípu nezameniteľnosti konečných rozhodnutí,

bez ohľadu na to, či to právna úprava členského štátu v exekučnom konaní umožňuje alebo

vylučuje. Poukazoval na to, že rozhodnutie ASTURCOM má byť správne interpretované tak,

že exekučný súd má povinnosť posúdiť, resp. vyhodnotiť, či je rozhodcovská doložka nekalá

(alebo nie je nekalá), ak má pre takéto posúdenie skutkové okolnosti k dispozícii, nie je však

povinný vykonať cielenú procesnú aktivitu smerujúcu k zisťovaniu a preskúmavaniu

okolností prípadu. Slovenský exekučný súd by bol podľa rozsudku ASURCOM povinný

vyhodnotiť rozhodcovskú doložku ex offo ako nekalú podmienku, len ak by slovenské

procesné právo umožňovalo exekučnému súdu, aby vyhodnotil rozhodcovskú doložku v rámci exekučného konania ako neplatnú, a to z hmotnoprávnych dôvodov vyjadrených

v slovenskom práve. Podľa názoru generálneho prokurátora však z Exekučného poriadku,

ani zo žiadneho ustanovenia iného právneho predpisu nevyplýva možnosť exekučného súdu

skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy. Exekučný súd je podľa jeho názoru oprávnený

skúmať len materiálnu a formálnu vykonateľnosť exekučného titulu, nie však jeho vecnú

správnosť. V zmysle ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní je príslušný na posúdenie

platnosti rozhodcovskej doložky iba súd, ktorý rozhoduje o žalobe účastníka rozhodcovského

konania proti rozhodcovskému rozsudku, pričom tento súd vysloví neplatnosť rozhodcovskej

zmluvy, je povinný vecne rozhodnúť o žalovanom nároku.

Pre prípad, že sa dovolací súd nestotožní s názorom generálneho prokurátora

o nemožnosti exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, namietol generálny

prokurátor aj odňatie možnosti oprávnenej konať pred súdom. V tejto súvislosti poukázal

na článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústava SR), § 122 ods. 1, § 123

a § 153 ods. 1 O. s. p. a vyjadril názor, že k uvedenému nesprávnemu postupu súdov malo

dôjsť tým, že súdy svoj skutkový záver o tom, že povinný si rozhodcovskú doložku

individuálne nedohodol, lebo nemohol ovplyvniť obsah zmluvných podmienok,

súčasne že dodávateľ znemožnil spotrebiteľovi dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym

súdom, lebo ju vopred pripravil, prijali bez toho, aby bol vykonaný jediný dôkaz,

pričom žiaden z účastníkov nemal možnosť vyjadriť sa, či možnosť individuálnej dohody

bola alebo nebola spotrebiteľovi daná.

Napokon generálny prokurátor namietal aj nesprávne právne posúdenie veci súdmi

v otázke samotnej neprijateľnosti rozhodcovskej doložky poukazujúc na to, že podľa § 93b

zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a   o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len zákon o bankách) v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, povinný

povinnosť prijať návrh rozhodcovskej zmluvy nemal, pričom o tejto možnosti mal vedieť  

so   zreteľom na vyvrátiteľnú domnienku o znalosti právneho predpisu, vyplývajúcu

z § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Oprávnená ani povinný sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora

písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní  

(§ 10a ods. 3 O. s. p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny

prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O. s. p.) na základe podnetu účastníka konania

proti rozhodnutiu, ktoré môže napadnúť týmto opravným prostriedkom, preskúmal napadnuté

uznesenia bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243a

ods. 3 O. s. p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel

k záveru, že mimoriadne dovolanie nie je opodstatnené.

Z ustanovenia § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že dovolací súd

je viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane

vecného vymedzenia. Viazanosť dovolacími dôvodmi sa prejavuje tým, že dovolací súd je

oprávnený preskúmať len tie skutkové a právne otázky, ktoré dovolateľ v dovolaní namieta.

Dovolateľ v dovolaní poukazuje na existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 243f

ods. 1 písm. a/ O. s. p., teda že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konkrétne k vade

uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. (t. j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom), súčasne dôvodí existenciou dovolacieho dôvodu podľa § 243f

ods. 1 písm. c/ O. s. p., t. j. že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

V preskúmavanej veci je zo skutkového hľadiska z obsahu spisu zrejmé, že medzi

právnou predchodkyňou oprávnenej (P., a. s.) a povinným bola uzavretá zmluva o úvere,  

v ktorej povinný okrem iného potvrdil, že sa oboznámil s obchodnými podmienkami pre úver,

súhlasí s ich obsahom a prijíma návrhy v nich predložené. Z článku 9 (Prechodné a záverečné

ustanovenia), bod 9.2 obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2006) vyplýva, že zmluvné

strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a obchodných

podmienok, budú riešené dohodou a že v prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh

P., a. s. na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou

o úvere a obchodnými podmienkami, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy

o úvere a obchodných podmienok, v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským

súdom zriadenom pri spoločnosti R., a. s., IČO: X. Strany sporového konania sa rozhodnutiu

rozhodcovského súdu podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné.

Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.

V súvislosti s rozhodcovskou doložkou dohodnutou medzi právnou predchodkyňou

oprávnenej a povinným v citovaných obchodných podmienkach k zmluve o úvere, majúcej

charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane

spotrebiteľa v znení platnom a účinnom v čase jej uzavretia, sa dovolací súd s právnym

záverom exekučného i odvolacieho súdu o oprávnenosti exekučného súdu skúmať ex offo

platnosť rozhodcovskej doložky, stotožňuje. Uvedený právny záver možno vyvodiť  

z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s princípom ochrany práv

spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, vyplývajúcim z právnej úpravy premietajúcej sa

v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa.

Exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore  

so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Pri posudzovaní tohto základného

predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá

vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom,

ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Exekučný

poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr.

aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov.

V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal

právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné – paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho

nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán

nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté

nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei

iudicata.

Vo vzťahu k otázke, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje

skúmanie právomoci (nedostatku právomoci) rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp.

rozhodcov) rozhodnúť spor, je nutné rozlišovať, či sa rozhodcovské konanie týka sporu  

zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ sa rozhodcovské

konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona  

o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok

právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy  

(§ 21 ods. 2) a aby sa žalobou podanou na príslušnom súde domáhal zrušenia rozhodcovského

rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní vylučujú. Nevyužitie postupu podľa týchto

ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať

a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom

konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel a teda by boli nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho

vzťahu, uvedený záver neplatí. V prípade, keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je

spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň

povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného

nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom,

znamenajúci neúčinnosť a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu

označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2

Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv

spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach

založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je

predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života

občanov. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať

základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy SR. Toto

právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je

uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd

môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez akejkoľvek procesnej

aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu

rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na uvedené sa preto dovolací súd nestotožnil

s právnym názorom generálneho prokurátora o nemožnosti exekučného súdu skúmať platnosť

rozhodcovskej zmluvy a tým aj právomoc rozhodcovského súdu.

Za dôvodnú dovolací súd nepovažoval ani ďalšiu námietku generálneho prokurátora

spočívajúcu v tvrdení o odňatí možnosti oprávnenej konať pred súdom. K jej odňatiu malo

dôjsť tým, že súdy svoj skutkový záver o tom, že povinný si rozhodcovskú doložku

individuálne nedohodol, lebo nemohol ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, súčasne

že dodávateľ znemožnil spotrebiteľovi dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom,

lebo ju vopred pripravil, prijali bez toho, aby bol vykonaný jediný dôkaz, pričom žiaden z účastníkov nemal možnosť sa vyjadriť, či možnosť individuálnej dohody bola alebo nebola

spotrebiteľovi daná.

V preskúmavanej veci bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie, resp. rozhodnutia

vydané v štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom

stanovených procesných predpokladov pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi  

na vykonanie exekúcie. Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh  

na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Medziiným

skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený

exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul

materiálne vykonateľný, či oprávnený a povinný sú osobami uvedenými v exekučnom titule

a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu exekučného

konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo

návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú

činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.), nakoľko

postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie (vyžadujúce

nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti

exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona)

až doručením upovedomenia o začatí exekúcie („efekt prekvapenia“). V predmetnej veci

oprávnená v odvolaní proti uzneseniu exekučného súdu skutkový záver tohto súdu o tom,

že rozhodcovská doložka nebola dohodnutá individuálne, v podstate ani nijako

nespochybnila, namietala len jeho právne závery.

Vecnú správnosť dovolaním napadnutých uznesení nebola spôsobilá spochybniť

ani námietka generálneho prokurátora o nesprávnom právnom posúdení veci v otázke

samotnej neprijateľnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu, že podľa § 93b zákona o bankách

povinný nemal povinnosť prijať návrh rozhodcovskej zmluvy a že o tejto možnosti mal

vedieť. Uvedené ustanovenie nijako nezbavovalo právnu predchodkyňu oprávnenej

povinnosti predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo

neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, súčasne, aby z neho bolo tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie,

čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ právna predchodkyňa

oprávnenej takto nepostupovala, resp. pokiaľ takýto postup oprávnená nedoložila listinami

pripojenými k návrhu na exekúciu, súdy správne konštatovali neprijateľnosť rozhodcovskej

doložky. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná

ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán.

Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami

a informácie o tom, čo tá - ktorá voľba konkrétne znamená. Oprávnená sa svojej

zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky nemohla zbaviť

ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje)

uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie tohto princípu

v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa)

treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude

prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu.

Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane

spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc

z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, požiadavka podrobnej (až detailnej) znalosti

právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa, je v rozpore s realitou praktického života. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho

nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu. K rovnakým záverom

dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v ďalších obdobných veciach (napr. sp. zn.  

4MCdo 1/2012, 4MCdo 6/2012, 4MCdo 14/2012, 4MCdo 15/2012, 6MCdo 9/2012).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj z dôvodu, že dovolací súd povinný

z úradnej povinnosti prihliadnuť na vady konania vyplývajúce z § 237 O. s. p. (majúce

za následok tzv. zmätočnosť konania), tieto nezistil, mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora Slovenskej republiky ako nedôvodné podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 243b

ods. 1, ods. 4 veta za bodkočiarkou O. s. p. zamietol.

Náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd povinnému ako úspešnému

účastníkovi, ktorému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania, nepriznal, pretože mu žiadne trovy

nevznikli (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243c a § 142 ods. 1 O. s. p.)

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 30. decembra 2013

  JUDr. Alena Priecelová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová