Najvyšší súd  

7 ECdo 64/2014

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grӧsslingova 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ  

a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému M. F., bytom D., o

vymoženie 229,04 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn 6

Er 354/2009 o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu Trnava   zo dňa

15. mája 2013, sp. zn 23CoE 310/2012 takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.  

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Piešťany uznesením zo dňa 8. júla 2011, č. k. 6 Er 354/2009-13 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a následne exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku. Rozhodnutie odôvodnil tým, že po vydaní poverenia zo dňa 28.8.2003  

č. 5204005077 na vykonanie exekúcie v predmetnej veci zistil, že exekučný titul, ktorým  

je notárska zápisnica N 625/2003, NZ 44128/2003 spísaná dňa 4. júna 2003 v Bratislave

notárom JUDr. Ondrejom Duriacom, obsahuje vyhlásenie účastníka o uznaní právneho

záväzku s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e/ O.s.p. a súhlase s exekúciou podľa § 41  

ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. na základe plnej moci advokáta Mgr. Tomáša Kušníra. V zmysle

bodu 2   notárskej   zápisnice,   Mgr.   Tomáš   Kušnír   mal   byť   povinným splnomocnený

plnomocenstvom, obsiahnutým v zmluve o úvere ako prílohe notárskej zápisnice, na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. uznať jej záväzok z úveru tak, aby sa notárska

zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu.

Takéto splnomocnenie pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, obsiahnuté v Úverovej zmluve  

zo dňa 29.11.2002, považoval za neplatné, a to predovšetkým z dôvodu, že najdôležitejšou

náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu je súhlas povinného  

s jej vykonateľnosťou, pretože až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice

verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu.  

Za povinného mal pri tak vážnom právnom úkone, akým je spísanie notárskej zápisnice  

ako exekučného titulu, konať advokát, ktorý o povinnom mohol mať v čase prijatia

splnomocnenia len takú vedomosť, že je v omeškaní s peňažným záväzkom a že si tohto

advokáta nevybral, ale „bol mu vybratý" oprávneným ako veriteľom. Splnomocnenie, ktoré

povinný „udelila" pri podpise zmluvy, ktoré prijal advokát za účelom uznania jeho dlhu voči

oprávnenému, je obchádzaním zákona neplatným právnym úkonom a aj uznanie dlhu  

na základe takéhoto udeleného splnomocnenia je taktiež absolútne neplatným právnym

úkonom a tiež je takéto splnomocnenie v rozpore s § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane

spotrebiteľa, keď predmetná úverová zmluva má charakter typovej zmluvy, pretože

oprávnený mal pri uzatváraní zmluvy postavenie podnikateľa konajúceho v rámci jeho

predmetu podnikania a povinný ako fyzická osoba nepodnikateľ postavenie spotrebiteľa,

pričom z formy zmluvy je zrejmé, že povinný obsah zmluvy podstatným spôsobom

neovplyvnil. Notárska zápisnica preto nemá vlastnosti materiálnej vykonateľnosti, pretože

takýmto uznaním záväzku povinného a súhlas s vykonateľnosťou nemožno považovať  

za platný právny úkon pre rozpor so zákonom a tým je zastupovanie, napriek existencie

zjavného rozporu so záujmami zastúpeného, teda povinného. Súd preto exekúciu vyhlásil  

za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.

Krajský súd Trnava ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), na základe podaného

odvolania oprávneným rozhodol uznesením zo dňa 15. mája 2013, sp. zn. 23 CoE 310/2012

tak, že uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie a trovách exekúcie  

ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne  

a notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom a zamietol návrh oprávneného  

na prerušenie konania.

V odôvodnení na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol,  

že je nepochybné, že v predtlačí Zmluvy o úvere zo dňa 29.11.2002 je uvedené meno

splnomocneného zástupcu povinného, ktorého si nepochybne nevybral slobodne, a preto

takýto úkon je podľa § 37 Občianskeho zákonníka neplatný. K tomu, že si zástupcu  

na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu a na uznanie záväzku z úveru povinný

nevybral slobodne, nasvedčuje aj text plnomocenstva, umiestnený v zmluve o úvere,  

keď pozornosť dlžníka je zameraná na obsah hlavnej zmluvy. Aj text splnomocnenia

nasvedčuje tomu, že nejde tak o obhajobu záujmov zastúpeného, ako o to, aby bol

zabezpečený skorší exekučný titul bez toho, aby predtým prebehlo súdne konanie. Z týchto

hľadísk teda súd prvého stupňa správne postupoval, ak právny vzťah zastúpenia povinného

považoval za neplatný, a teda splnomocnenec nemal ani oprávnenie do uvedenej notárskej

zápisnice zahrnúť právny záväzok povinného, ktorý obsahoval dôvod, predmet, čas plnenia  

a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Notárska zápisnica  

č. N 625/2003, NZ 44128/2003 nemôže byť exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku. To, že túto okolnosť konštatuje exekučný súd až po vydaní poverenia,

znamená len to, že bol oprávnený exekúciu zastaviť v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ v spojení  

s § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok). V tejto súvislosti odvolací dôvod,  

že predmetná notárska zápisnica je platným exekučným titulom, nemožno uznať. Odvolací

súd zároveň poukázal na závery Ústavného súdu SR vo veci IV. ÚS 183/2011,  

kde v napadnutých rozhodnutiach sťažnosťami súdy posúdili vec obdobne a Ústavný súd SR

vyslovil názor, že predmetnými rozhodnutiami súdov nemožno dospieť záveru o porušení

práva sťažovateľa (ako v danom prípade oprávneného) na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jeho práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku

o zastavení exekúcie ako vecne správne (§219 ods. 1 O.s.p.).

Odvolací súd nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1

písm. c/ O.s.p. z dôvodu, že by vyhovel návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES  

o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak,

ako to požadoval odvolateľ. Na odôvodnenie zamietnutia žiadosti o prerušenie konania  

v zmysle uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku odvolací súdu uviedol,  

že podľa tohto ustanovenia je súd povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol  

o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie  

o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej ) otázke. Povinnosť vnútroštátneho

súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená

v druhej vete článku 267 ZFEÚ, ktorú povinnosť nemožno vykladať absolútne,  

t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie

rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku

nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu

dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie  

a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť,  

že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli

transportované úniové právne normy, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho

predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu

normy práva Únie, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez

ohľadu na to, či to účastníci konania vo veci samej navrhli alebo nie. V zmysle záverov

Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 Európsky súdny dvor nemá právomoc

na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci

predchádzajú vstupu do EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1.5.2004 a k uzavretiu

záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok došlo dňa 11.4.2003, teda  

pred vstupom Slovenska do Európskej únie a preto nie je daná právomoc ESD  

na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci. Odvolací súd z dôvodu nedostatku

právomoci Súdneho dvora EÚ návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie a žiadal, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil  

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a žiadal odložiť vykonateľnosť

napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu

dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť

prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval v podanom dovolaní. Dôvodil tým,  

že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec

zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm.

d/ O.s.p.), súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.),

keď súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 /, § 221 ods. 1

písm. f/ O.s.p.). Ďalej namietal, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu  

k jednotlivým dôvodom dovolania poukázal na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania.

Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn.:  

I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou oprávneného týkajúcou sa porušenia

povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva.  

Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu exekučným súdom  

ako aj žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie.

Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti

exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodržaní formy

notárskej zápisnice, tak ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna

stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie

oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby  

s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, že notárska zápisnica

obsahovala všetky náležitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného

súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Žiadne ďalšie podmienky formálnej  

ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť.

Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov  

z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie  

len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázal na zákon č. 384/2008 Z. z.,

ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ustanovenie § 41

ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon,  

resp. novelizované ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznil, že ustanovenie Zmluvy o úvere,

ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene

uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou

podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani ustanovenie § 23a ods. 2

zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba neprevzal žiadne nové

povinnosti, či záväzky, oprávnenej nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením

plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme

notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto

plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol

plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.

Podľa dovolateľa, exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú

podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka. Dovolateľ

vytýkal odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie

neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ  

a z hľadiska rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú

podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlžník dobrovoľne

splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Podľa

dovolateľa exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie  

sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady

93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné

požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka". Poukázal

aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn.: IV. ÚS 95/2010-80. Uviedol,  

že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné

konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak,  

aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva  

a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Povinný a ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podala včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

V návrhu na prerušenie dovolacieho konania poukázal oprávnený na obsah nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012, sp. zn. IV. ÚS 95/2010, v ktorom boli

zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti členského štátu za porušenie

práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri napríklad

rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Kӧbler proti Rakúskej republike, C-224/01).

Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje  

na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné

odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych

otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľ vyslovil názor, že v danom

prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predložiť Súdnemu

dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie oprávneným navrhnuté otázky.

V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávneného na prerušenie konania o jeho

dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa § 243c O.s.p.  

pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však  

pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie

preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie  

o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi,  

že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny

dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní  

pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny

dvor Európskej únie. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke

nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek

okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie  

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C - 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho

dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého

rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný

obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva

Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná

alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že správne

uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti,

pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,

osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry  

v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnený podaním

dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, že o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté  

z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko v predmetnej zmluve o úvere chýba

nepochybný relevantný prejav vôle povinnej splnomocniť advokáta Mgr. Tomáša Kušníra  

na vykonanie vyhlásenia v mene povinnej a predmetná notárska zápisnica (ktorá  

je exekučným titulom v tomto konaní ) neobsahuje prejav vôle povinnej o uznaní dlhu  

a súhlase s vykonateľnosťou a preto nemôže byť exekučným titulom voči nej, ktorá

skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorá bráni vykonaniu exekúcie. Procesný

postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 41 ods. 2 písm. c/, § 57

ods. 1 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, resp. § 219 ods. 1 O.s.p. a § 109 ods. 1 písm. b/

O.s.p. Zo strany súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu  

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,  

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky následne skúmal, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej

veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovení § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2. písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu  

(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,  

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdil  

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie  

je prípustné.

Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania vždy vedie k zastaveniu konania, resp. aj k postúpeniu veci inému

orgánu. Ide súčasne aj o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p., ktorú však dovolateľ  

v predmetnej veci nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať.

Ich právomoc v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade v rozpore

so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade

exekučným titulom. Vyslovil názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou

rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu

jeho podania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného

poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti ale treba uviesť,

že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1

Exekučného poriadku. Za týchto okolností námietka dovolateľa o existencii vady podľa § 237

písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná, kedy súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Pokiaľ ide o (dovolateľom namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237  

písm. d/ O.s.p.), tiež patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom

štádiu konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať  

tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,

o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých

istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený

žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený  

(t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka nie  

je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke  

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplné. Z hľadiska totožnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, proti povinnému: M. F., bytom D., o vymoženie

229,04- eur na základe notárskej zápisnice uloženej v Zbierke listín pod číslom N 625/2003,

NZ 44128/2003 (spísanej notárom JUDr. Ondrejom Duriacom dňa   4. júna 2003)

nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom

na uvedené, dovolateľom vytýkaná vyššie uvedená vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie

nezaťažila.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv  

a právom chránených záujmov.

Dovolateľ konkrétne namietal porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Naplnenie tejto vady vyvodzoval z toho, že súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu

začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola

porušená zásada „rovnosti zbraní", zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva  

na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietal, že nebol oboznámený  

s obsahom argumentov a nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty  

a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie

výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie.

K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv  

a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci

pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd

nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju zastavil; v dôsledku toho jej nebolo

umožnené uplatňovať jej práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom

konaní.

V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd  

i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania  

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením § 44

ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej ako  

aj jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva  

zo zodpovednosti exekučného súdu už za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ

materiálnu nevykonateľnosť zistil až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo  

to dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku, teda preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená  

za neprípustnú) nemožno vykonať. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia §

44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,  

ale naopak trvá aj počas exekučného konania.

S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie

uvedenú notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinného, ktoré

je v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 Obč. zák.) sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje

a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu

prvého stupňa. Exekučný súd teda pri preskúmavaní notárskej zápisnice nešiel nad rámec

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takže námietka vznesená dovolateľom  

ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.

V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť, že obsah

práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom,  

že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,

obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.  

Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania,  

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným

súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi

(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať  

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať  

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,  

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Ani ďalšia námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje,  

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko  

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins  

c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu

SR (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní (§211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov

nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle

vyššie citovaných zákonných ustanovení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,  

a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávnenej.

Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

K návrhu oprávneného (aby odvolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/

O.s.p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ a predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom

dovolaní špecifikoval) treba uviesť, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ  

o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy,  

keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,  

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia

predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť

určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny.

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal 1. „či je možné  

za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý  

má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na

spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci

zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe

zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy“ a 2. „či je v súlade s čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikuje vnútroštátne

procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS zabráni

reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi". Posúdenie

predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho

súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Preto  

ani dovolací súd nezistil dôvod na vyhovenie takémuto návrhu oprávneného.

V súvislosti s námietkou dovolateľa, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,  

že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania  

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde. Keďže prípustnosť dovolania

oprávneného nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p. a neboli zistené ani vady konania  

v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou

dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky povinnému však

žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne

trovy nevznikli a tiež povinný nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania  

(§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov  

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 29. apríla 2014

  JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová