7 ECdo 62/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., v dovolacom konaní zastúpenej F.F., s. r. o., so sídlom v B., v mene a
na účet ktorej koná doc. JUDr. B. F., PhD., advokát a konateľ, proti povinnému J. J.,
bývajúcemu v N., o vymoženie 1 766,27 eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 9 Er 2556/2011, o dovolaní oprávnenej
proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 27. júna 2012, sp. zn. 19 CoE 90/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 27. júna 2012,
sp. zn. 19 CoE 90/2012 o d m i e t a .
Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Prievidza 05. augusta 2011
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov /ďalej len „Exekučný poriadok“/) a to na základe exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., a. s.,
so sídlom v B., IČO: X.) zo 06. apríla 2011, sp. zn. SR 01879/11.
Okresný súd Prievidza uznesením z 21.decembra 2012, č. k. 9 Er 2556/2011-15
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodol
s poukazom na ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. ( ďalej „Exekučný
poriadok“) a § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. Z rozhodnutia prvostupňového súdu vyplýva, že zmluvu o úvere z 18. júna 2010 uzavretú medzi účastníkmi konania
považuje za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poukázal
na uzavretú dohodu o vyplnení zmenky medzi účastníkmi konania, ktorá je súčasťou zmluvy
o úvere a hodnotiac obsah zmluvy ide podľa jeho názoru o zmluvu o pôžičke. Poskytnutie
peňažných prostriedkov povinnému na výkon povolania nebolo oprávnenou bezpečne
preukázané. Prvostupňový súd zistil, že obsahom zmluvy o úvere je aj rozhodcovská doložka,
ktorá nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, pričom zmluvy je formulárová. Táto napĺňa všetky podmienky
v ustanovení § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka ako aj uvedené v smernici Rady 93/13/EHS,
aby bola považovaná za nekalú. Je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a § 9
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, teda je absolútne neplatná. Spotrebiteľ
podľa tejto zmluvy mal síce možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporov, avšak podaním
žaloby v rozhodcovskom konaní oprávnenou, povinný stratil možnosť domáhať sa právnej
ochrany pred všeobecným súdom. V danom prípade preto voľba rozhodcovského súdu nebola
uskutočnená povinným. S poukazom na rozsudok Súdneho dvora ( ES ) vo veci C- 40/08
prihliadol súd ex offo na nekalú podmienku rozhodcovskej zmluvy, na ktorej základe bol
vydaný rozhodcovský rozsudok bez účasti spotrebiteľa. Preto ak si rozhodca odvodil svoju
právomoc z takto uzavretej doložky a na tomto základe vydal exekučný titul, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za vydané oprávnenou osobou.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej ako súd odvolací uznesením
z 27. júna 2012, sp. zn. 19 CoE 90/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
potvrdil (§ 219 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.). Na zdôraznenie správnosti dodal, že na rozdiel
od iných exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku priznáva
exekučnému súdu aj pri rozhodovaní o udelenie poverenia právo preskúmať rozhodcovský
rozsudok aj z práva hmotného, čím je naplnený aj čl. 6 smernice 93/13/EHS a následne
umožňuje exekúciu aj zastaviť. V prejednávanej veci okresný súd opodstatnene poukázal
na to, že rozhodcovská doložka sa javí ako absolútne nevyvážená a preto je nekalá.
Vyplynulo z nej, že veriteľ môže na jej základe predložiť vec rozhodcovskému orgánu, ktorý
si sám zvolil a vylúčiť tak súd príslušný. Nakoľko exekučný titul nebol z tohto dôvodu
v súlade so zákonom, na základe tohto posúdenia bol exekučný súd povinný žiadosť
exekútora o vydanie poverenia zamietnuť.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie (č. l. 38 spisu,
v doplnení mimo dovolacej lehoty č. l. 43 spisu), doplnené o právnu argumentáciu podaniami
doručenými Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky zo 16. 07. 2013, v ktorom navrhla, aby
dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Podanie dovolania odôvodnila tým, že:
„a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.);
b) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. d/ O. s. p.);
c) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241
ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. e/ O. s. p.);
d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241
ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.);
e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie
(ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.);
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.)“.
Skutočnosť, že dovolanie podala bez bližšej špecifikácie dovolacích dôvodov,
oprávnená zdôvodnila krátkosťou času a hrozbou uplynutia lehoty na podanie dovolania,
ktorej zmeškanie nemožno odpustiť. Poukázala na to, že jednotlivé dôvody podrobne
rozvinula už v odvolaní, a preto nepovažuje za potrebné ich duplikovať. Napriek uvedenému
konštatovaniu oprávnená mimo dovolacej lehoty následne doplnila dovolanie podaním,
v ktorom odvolaciemu súdu vytýkala predovšetkým to, že v rámci právneho posúdenia veci,
sa odvolávala na nekonkrétne ustanovenia smernice a vnútroštátnych právnych noriem,
v dôsledku čoho takéto právne posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a
porušuje právo účastníka konania na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“).
Ďalej dovolateľka polemizovala so závermi odvolacieho súdu, že „dohodnutá
rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových
zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, že
rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva z formulárovej zmluvy, ktorej je súčasťou, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, a preto
povinná ako dlžníčka nemohla jej obsah ovplyvniť, keďže mohla len záväzok z úverovej
zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť
vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto
od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu
spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu“.
Vyššie uvedené závery odvolacieho súdu oprávnená označila za nedostatočne
zdôvodnené a ničím nepreukázané domnienky súdu. Poukazovala na to, že obchodné vzťahy
medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi v rôznych sektoroch služieb poskytovaných obyvateľstvu
(bankovníctvo, poisťovníctvo, telekomunikácie, energetika) sú založené na formulárových
zmluvách, ktorých obsah spotrebitelia zásadne nie sú schopní zmeniť. Argument, že
akákoľvek individuálne nedojednaná zmluvná podmienka je neplatná, je podľa dovolateľky
absurdný a nemá oporu ani v ust. § 53 OZ a ani v smernici. Druhá veta ust. § 53 ods. 1 OZ
sama osebe nezakladá neprijateľnú zmluvnú podmienku, len konštatuje, že podmienky
individuálne dojednané sú prijateľné. Rozhodujúca je prvá veta ust. § 53 ods. 1 OZ,
na základe ktorej musí súd jednoznačne preukázať, čo konkrétne spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jediné
tvrdenie, na základe ktorého odvolací súd posúdil uvedenú zmluvnú podmienku ako
neprijateľnú, je to, že „spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré
uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno
vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať,
aby porozumel jej významu“. Podľa dovolateľky to však vedie k záveru, že rozhodcovské
doložky v spotrebiteľských zmluvách sú vylúčené a akékoľvek spory vyplývajúce
zo spotrebiteľských zmlúv musia vždy rozhodovať len všeobecné súdy.
Súdom zúčastneným na rozhodovaní dovolateľka ďalej vytýkala to, že sa
nevysporiadali s judikatúrou Súdneho dvora ES a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali
ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách napriek transpozície smernice do vnútroštátneho právneho
poriadku Slovenskej republiky. Poukázala tiež na nesprávny slovenský preklad ustanovenia
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou,
českou, poľskou, nemeckou a francúzskou) a výkladové pravidlá, vyplývajúce z judikatúry
Súdneho dvora ES. Podľa týchto výkladových pravidiel je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách s tým, že pokiaľ je výklad určitého
ustanovenia v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané
podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorého je súčasťou. Podľa dovolateľky,
z porovnania všetkých jazykových verzií ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy smernice
vyplýva, že len taká rozhodcovská doložka je neprijateľná, ktorá kumulatívne alebo
jednotlivo a/ neposkytuje spotrebiteľovi právo alebo mu bráni v uplatňovaní práva podať
žalobu na všeobecný súd, b/ neposkytuje spotrebiteľovi právo podať akýkoľvek iný opravný
prostriedok, c/ vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory arbitrážou, ktorá nie je upravená
právnymi predpismi, d/ nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá spotrebiteľovi
povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo
spočívať na inej zmluvnej strane. Na rozdiel od doslovného slovenského znenia, podľa
ktorého sa javí, ako keby sa atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom,
tak z ostatných jazykových verzií je zrejmé, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa
vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená
právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné
hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa ZRK. Takéto
rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle ust. § 31 ods. ZRK sa
v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.
V doplnení dovolania oprávnená tiež navrhla prerušiť dovolacie konanie podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ust. § 243c O. s. p. a na základe článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť Súdnemu dvoru ES nasledovné prejudiciálne
otázky :
1/ Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe
rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská
doložka individuálne dojednaná?
2/ V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej
doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o platnosť,
výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom
súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd
vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútro-
štátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi?
Návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
dovolateľka odôvodnila tým, že Súdnemu dvoru ES by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv
komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej
z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej
republiky.
Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej
na prerušenie konania dospel k záveru, že v predmetnej veci že nie je daný ani dôvod
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 243c
O. s. p., že takýto návrh nie je dôvodný.
V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nevyhovie,
prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)
procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O. s. p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho
dvora. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa
dovolateľka domáhala. Podľa názoru najvyššieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho
práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie konania zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že
dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2. písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O s p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p., ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/ a písm. g/ O. s. p.
netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho
poriadku; jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má
za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O. s. p.
bližšie neodôvodnila. Dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O. s. p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má
v novom konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide
o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého
predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý
nárok alebo stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení,
z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto
prekážka nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol
predmetom pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol
po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska
totožnosti účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo
rozdielne procesné postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom
konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu
univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., s. r. o., so
sídlom v B., proti povinnému J. J., bývajúcemu v N., o vymoženie 1 766,27 eur s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 9 Er 2556/2011,
na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným
zriaďovateľom S., a. s., so sídlom v B.) zo 06. apríla 2011, sp. zn. SR 01879/11
nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom
na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O. s. p. konanie nezaťažila.
Dovolateľka tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237 písm. e/
O. s. p. (t. j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd prejednal a
meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu. O prípad
neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh ako procesný úkon,
ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde o prípad, že by exekučný
súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania.
Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).
Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie (č. l. 2
spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237
písm. e/ O. s. p., nemá preto žiadne opodstatnenie.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne neuviedla, aké porušenie jej práva možnosti konať
pred súdom malo nastať uviedla, že odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenie
smernice Rady 93/13/EHS, a preto je nepreskúmateľné a arbitrárne, porušuje právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len
v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa
exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené
podmienky.
Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j.
oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj
s ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že
uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6 Cdo 105/2011).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 18. septembra 2012, sp. zn.: 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu
exekučného a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2
O. s. p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p. citovaného zákona. Táto norma sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval
správnosť skutkových zistení a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie
nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože
odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); aj za predpokladu, že
by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis, a či ho (ne)správne interpretoval alebo, či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 08. novembra 2013
JUDr. Ladislav Górász, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková