7 ECdo 62/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P.,   s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., v dovolacom konaní zastúpenej F.F., s. r. o., so sídlom v B., v mene a  

na účet ktorej koná doc. JUDr. B. F., PhD., advokát a konateľ, proti povinnému J. J.,

bývajúcemu v N.,   o vymoženie 1 766,27 eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Prievidza   pod sp. zn. 9 Er 2556/2011, o dovolaní oprávnenej

proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 27. júna 2012, sp. zn. 19 CoE 90/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 27. júna 2012,  

sp. zn. 19 CoE 90/2012 o d m i e t a .

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .  

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Prievidza 05. augusta 2011

požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov /ďalej len „Exekučný poriadok“/) a to na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., a. s.,

so sídlom v B., IČO: X.) zo 06. apríla 2011, sp. zn. SR 01879/11.

Okresný súd Prievidza uznesením z 21.decembra 2012, č. k. 9 Er 2556/2011-15

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodol

s poukazom na ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. ( ďalej „Exekučný

poriadok“) a § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.   Z rozhodnutia prvostupňového súdu vyplýva, že zmluvu o úvere z 18. júna 2010 uzavretú medzi účastníkmi konania

považuje za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poukázal

na uzavretú dohodu o vyplnení zmenky medzi účastníkmi konania, ktorá je súčasťou zmluvy

o úvere a hodnotiac obsah zmluvy ide podľa jeho názoru o zmluvu o pôžičke. Poskytnutie

peňažných prostriedkov povinnému na výkon povolania nebolo oprávnenou bezpečne

preukázané. Prvostupňový súd zistil, že obsahom zmluvy o úvere je aj rozhodcovská doložka,

ktorá nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných

podmienok poskytnutia úveru, pričom zmluvy je formulárová. Táto napĺňa všetky podmienky

v ustanovení § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka ako aj uvedené v smernici Rady 93/13/EHS,

aby bola považovaná za nekalú. Je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a § 9

zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, teda je absolútne neplatná. Spotrebiteľ

podľa tejto zmluvy mal síce možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporov, avšak podaním

žaloby v rozhodcovskom konaní oprávnenou, povinný stratil možnosť domáhať sa právnej

ochrany pred všeobecným súdom. V danom prípade preto voľba rozhodcovského súdu nebola

uskutočnená povinným.   S poukazom na rozsudok Súdneho dvora ( ES ) vo veci C- 40/08

prihliadol súd ex offo na nekalú podmienku rozhodcovskej zmluvy, na ktorej základe bol

vydaný rozhodcovský rozsudok bez účasti spotrebiteľa. Preto ak si rozhodca odvodil svoju

právomoc z takto uzavretej doložky a na tomto základe vydal exekučný titul, nemožno takéto

rozhodnutie považovať za vydané oprávnenou osobou.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej ako súd odvolací uznesením  

z 27. júna 2012, sp. zn. 19 CoE 90/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne

potvrdil (§ 219 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.).   Na zdôraznenie správnosti dodal, že na rozdiel  

od iných exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon  

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku priznáva

exekučnému súdu   aj pri rozhodovaní o udelenie poverenia právo preskúmať rozhodcovský

rozsudok aj z práva hmotného, čím je naplnený aj čl. 6 smernice 93/13/EHS a následne

umožňuje exekúciu aj zastaviť.   V prejednávanej veci okresný súd opodstatnene   poukázal  

na to, že rozhodcovská doložka   sa javí ako absolútne nevyvážená a preto je nekalá.

Vyplynulo z nej, že veriteľ môže na jej základe predložiť vec rozhodcovskému orgánu, ktorý

si sám zvolil a vylúčiť tak súd príslušný. Nakoľko exekučný titul nebol z tohto dôvodu

v súlade so zákonom, na základe tohto posúdenia bol exekučný súd povinný žiadosť

exekútora o vydanie poverenia zamietnuť.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu   podala oprávnená dovolanie (č. l. 38 spisu,

v doplnení mimo dovolacej lehoty č. l. 43 spisu), doplnené o právnu argumentáciu podaniami

doručenými Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky zo 16. 07. 2013, v ktorom navrhla, aby

dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Podanie dovolania odôvodnila tým, že:

„a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.

v spojení s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.);

b) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.

v spojení s ust. § 237 písm. d/ O. s. p.);

c) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241

ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. e/ O. s. p.);

d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241  

ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.);

e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie  

vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie

(ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.);

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.)“.

Skutočnosť, že dovolanie podala bez bližšej špecifikácie dovolacích dôvodov,

oprávnená zdôvodnila krátkosťou času a hrozbou uplynutia lehoty na podanie dovolania,

ktorej zmeškanie nemožno odpustiť. Poukázala na to, že jednotlivé dôvody podrobne

rozvinula už v odvolaní, a preto nepovažuje za potrebné ich duplikovať. Napriek uvedenému

konštatovaniu oprávnená mimo dovolacej lehoty následne doplnila dovolanie podaním,

v ktorom odvolaciemu súdu vytýkala predovšetkým to, že v rámci právneho posúdenia veci,

sa odvolávala na nekonkrétne ustanovenia smernice a vnútroštátnych právnych noriem,

v dôsledku čoho takéto právne posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a

porušuje   právo   účastníka konania na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1 Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“).

Ďalej dovolateľka polemizovala so závermi odvolacieho súdu, že „dohodnutá

rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových

zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, že

rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva z formulárovej zmluvy, ktorej je súčasťou, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, a preto

povinná ako dlžníčka nemohla jej obsah ovplyvniť, keďže mohla len záväzok z úverovej

zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť

vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto

od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu

spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu“.

Vyššie uvedené závery odvolacieho súdu oprávnená označila za nedostatočne

zdôvodnené a ničím nepreukázané domnienky súdu. Poukazovala na to, že obchodné vzťahy

medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi v rôznych sektoroch služieb poskytovaných obyvateľstvu  

(bankovníctvo, poisťovníctvo, telekomunikácie, energetika) sú založené na formulárových

zmluvách, ktorých obsah spotrebitelia zásadne nie sú schopní zmeniť. Argument, že

akákoľvek individuálne nedojednaná zmluvná podmienka je neplatná, je podľa dovolateľky

absurdný a nemá oporu ani v ust. § 53 OZ a ani v smernici. Druhá veta ust. § 53 ods. 1 OZ

sama osebe nezakladá neprijateľnú zmluvnú podmienku, len konštatuje, že podmienky

individuálne dojednané sú prijateľné. Rozhodujúca je prvá veta ust. § 53 ods. 1 OZ,  

na základe ktorej musí súd   jednoznačne   preukázať,   čo   konkrétne   spôsobuje   značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jediné

tvrdenie, na základe ktorého odvolací súd posúdil uvedenú zmluvnú podmienku ako

neprijateľnú, je to, že „spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré

uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno

vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať,

aby porozumel jej významu“. Podľa dovolateľky to však vedie k záveru, že rozhodcovské

doložky v   spotrebiteľských zmluvách sú vylúčené a akékoľvek spory vyplývajúce  

zo spotrebiteľských zmlúv musia vždy rozhodovať len všeobecné súdy.

Súdom zúčastneným na rozhodovaní dovolateľka ďalej vytýkala to, že sa

nevysporiadali s judikatúrou Súdneho dvora ES a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali

ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách napriek transpozície smernice do vnútroštátneho právneho

poriadku Slovenskej republiky. Poukázala tiež na nesprávny slovenský preklad ustanovenia

písm. q/ ods. 1 prílohy smernice v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou,

českou, poľskou, nemeckou a francúzskou) a výkladové pravidlá, vyplývajúce z judikatúry

Súdneho dvora ES. Podľa týchto výkladových pravidiel je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách s tým, že pokiaľ je výklad určitého

ustanovenia v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané

podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorého je súčasťou. Podľa dovolateľky,

z porovnania všetkých jazykových verzií ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy smernice

vyplýva, že len taká rozhodcovská doložka je neprijateľná, ktorá kumulatívne alebo

jednotlivo a/ neposkytuje spotrebiteľovi právo alebo mu bráni v uplatňovaní práva podať

žalobu na všeobecný súd, b/ neposkytuje spotrebiteľovi právo podať akýkoľvek iný opravný

prostriedok, c/ vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory arbitrážou, ktorá nie je upravená

právnymi predpismi, d/ nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá spotrebiteľovi

povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo

spočívať na inej zmluvnej strane. Na rozdiel od doslovného slovenského znenia, podľa

ktorého sa javí, ako keby sa atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom,

tak z ostatných jazykových verzií je zrejmé, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa

vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená

právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné

hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa ZRK. Takéto

rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle ust. § 31 ods. ZRK sa

v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.  

V doplnení dovolania oprávnená tiež navrhla prerušiť dovolacie konanie podľa  

ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ust. § 243c O. s. p. a na základe článku 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť Súdnemu dvoru ES nasledovné prejudiciálne

otázky :

1/ Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých

okolností   zakazuje   rozhodovať   spory   v   rámci   spotrebiteľských   zmlúv   na   základe

rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská

doložka individuálne dojednaná?

2/ V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie

písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej

doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o platnosť,

výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva

svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom

súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom

súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo

však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd  

vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi

rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútro-

štátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom

na smernicu 93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi?

Návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

dovolateľka odôvodnila tým, že Súdnemu dvoru ES by mala byť daná príležitosť posúdiť

exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv

komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej

z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej

republiky.  

Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej  

na prerušenie konania dospel k záveru, že v predmetnej veci že nie je daný ani dôvod  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 243c  

O. s. p., že takýto návrh nie je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania  

na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nevyhovie,

prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)

procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O. s. p.

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí  

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho

dvora. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa

dovolateľka domáhala. Podľa názoru najvyššieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho

práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie konania zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.), či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že

dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2. písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O s p. nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z   hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237  

O. s. p., ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/ a písm. g/ O. s. p.

netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho

poriadku; jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má  

za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O. s. p.

bližšie neodôvodnila. Dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí

do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.  

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237  

písm. d/ O. s. p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má  

v novom konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide

o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého

predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý

nárok alebo stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení,  

z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto

prekážka nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol

predmetom pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol  

po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska

totožnosti účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo

rozdielne procesné postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom

konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu

univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., s. r. o.,   so

sídlom v B., proti povinnému   J. J., bývajúcemu v N., o vymoženie 1 766,27 eur s

príslušenstvom, vedenej   na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 9 Er 2556/2011,

na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným

zriaďovateľom S., a. s., so sídlom v B.) zo 06. apríla 2011, sp. zn. SR 01879/11

nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom

na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O. s. p. konanie nezaťažila.

  Dovolateľka tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237 písm. e/  

O. s. p. (t. j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd prejednal a

meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol

podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu. O prípad

neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh ako procesný úkon,

ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde o prípad, že by exekučný

súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania.

Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).

Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie (č. l. 2

spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237

písm. e/ O. s. p., nemá preto žiadne opodstatnenie.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne neuviedla, aké   porušenie jej práva možnosti konať  

pred súdom malo nastať uviedla, že odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenie

smernice Rady 93/13/EHS, a preto je nepreskúmateľné a arbitrárne, porušuje právo na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len  

v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami   a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97),   resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv  

a základných   slobôd   malo   (podľa   jej   názoru)   dôjsť   tým,   že   súd   prvého   stupňa

exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené

podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania  

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,  

t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j.

oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj

s ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že

uplatnený postup a prijaté právne   závery   vyplývajú   z   ustálenej   judikatúry   Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6 Cdo 105/2011).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku  

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. septembra 2012, sp. zn.: 5 Cdo 230/2011.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Aj   dovolací   súd   sa   stotožňuje   so   závermi   odvolacieho   súdu   a   súdu

exekučného a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je  

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).  

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2  

O. s. p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p. citovaného zákona. Táto norma sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových zistení a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); aj za predpokladu, že

by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis, a či ho (ne)správne interpretoval alebo, či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.  

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 08. novembra 2013

  JUDr. Ladislav Górász, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková