Najvyšší súd

7ECdo 55/2013

Slovenskej republiky  

U z n e s e n i e

  Najvyšší súd Slovenskej republiky   v exekučnej veci oprávnenej Slovenskej konsolidačnej, a. s. so sídlom v Bratislave, Cintorínska 21, IČO : 35 776 005, proti

povinnému J. P., bývajúcemu v N., pre vymoženie 33,18 € s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.   60 Er 2 716/2011, o dovolaní oprávnenej

proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z   28. decembra 2011 sp. zn. 3 CoE

125/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

  Okresný súd Trenčín uznesením z 3. októbra 2011 č. k. 60 Er 2 716/2011 – 21 žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   zamietol. Po preskúmaní žiadosti o udelenie

poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu dospel k záveru, že exekučný

titul ( exekučnými titulmi   boli bloky na pokutu nezaplatenú na mieste z 2. a 8. septembra

2008 č. AA 1389146 a č. AA 1452405   ) nespĺňa požiadavky materiálnej vykonateľnosti,

a teda nie je spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku.

Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. výkon rozhodnutia

v danej veci bolo možné nariadiť najneskôr do 17. septembra 2011 ( resp.   do  

23. septembra2011 ) a keďže súd na preklúziu prihliada z úradnej povinnosti, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie musel zamietnuť.

  Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 28. decembra 2011 sp. zn.

3 CoE 125/2011 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil ( § 219 ods. 1  

O. s. p. ). V plnom rozsahu sa stotožnil s konštatovaním prvostupňového súdu, že   zistený

rozpor exekučného titulu so zákonom  ,   spočívajúci   v uplynutí prekluzívnej lehoty

ustanovenej v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, v ktorej bolo možné

výkon rozhodnutia nariadiť, je dôvodom na nevydanie poverenia   v zmysle § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Uviedol, že v danej veci   bol   exekučným titulom blok na pokutu

nezaplatenú na mieste č. AA 1389146 z 2. septembra 2008, vydaný Obvodným oddelením

PZ v Trenčianskych Tepliciach   a blok na pokutu nezaplatenú na mieste č. AA 1452405 z  

8. septembra 2008, vydaný Obvodným oddelením PZ Nemšová, z ktorých vyplýva, že

povinnému bolo uložené   zaplatiť pokuty   spolu vo výške 33, 18 €   ( v lehote 15 dní ).

Uvedené rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 2. a 8. septembra 20087 a vykonateľnosť  

17. a 23. septembra 2011, výkon rozhodnutia bolo možné   nariadiť v lehote 3 rokov po

uplynutí lehoty na plnenie t. j. len do 17. a 23. septembra 2011. Pre úplnosť odvolací súd

dodal, že s účinnosťou od 1. januára 2004 už neplatí, že ak sa v trojročnej lehote konanie

o výkon rozhodnutia začalo, musí sa v tejto lehote aj skončiť. Pre určenie toho, či táto lehota

je   v konkrétnom prípade zachovaná, nie je   právne významné začatie   konania podľa § 77

ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ale jeho nariadenie orgánom

uskutočňujúcim výkon rozhodnutia v zmysle § 77 ods. 2 tohto zákona. V danom prípade je

dôležité rozlišovať začatie konania o výkon rozhodnutia a nariadenie výkonu rozhodnutia.

Samotné konanie o výkon rozhodnutia sa začína buď na návrh účastníka konania, alebo na

podnet správneho orgánu. Až vydaním exekučného príkazu dochádza k vlastnému nútenému

uskutočňovaniu výkonu rozhodnutia, ktoré trvá až do skončenia výkonu rozhodnutia. Preto

bol správny postup prvostupňového súdu,   ktorý nevydal poverenie na vykonanie exekúcie

v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na základe predmetných exekučných titulov.

  Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla ho zrušiť

a vec vrátiť   odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Podľa jej názoru neboli dané   zákonné

dôvody   na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora   o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. V dôsledku takéhoto nesprávneho rozhodnutia došlo postupom súdov k porušeniu

jej práva   na   spravodlivý súdny proces   v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čím jej   bola

odňatá možnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). V tejto súvislosti poukázala na

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp. zn. 1 Cdo 177/2009 a sp. zn.  

5 Cdo 318/2008. Nepovažovala za správnu aplikáciu ustanovenia   § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb., pretože   z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty   za rozhodujúci moment

neurčuje podanie návrhu   na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie exekúcie. Exekučný

poriadok pritom ani nepozná pojem nariadenie výkonu rozhodnutia a preto právny záver, na

ktorom spočívajú rozhodnutia súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení návrhu na začatie

exekúcie plynú procesnoprávne lehoty, prekluzívna ( hmotnoprávna ) lehota uvedená v § 71

ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.   ale neplynie. Opačný záver by viedol k značnej   právnej

neistote a jeho dôsledkom by bolo aj to, že výsledok exekučného konania by celkom závisel

iba od rýchlosti konania a včasnosti vykonania   jednotlivých úkonov súdnym exekútorom

a exekučným súdom. Namietala tiež, že odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov sú

nedostatočné a právne   nepodložené, pričom zdôraznila,   že v predmetnej exekučnej veci sú

podkladom na vykonanie exekúcie dva exekučné tituly.

  Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, že

dovolanie podala   včas účastníčka konania   ( § 240 ods. 1 O. s. p. ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 3 O. s. p. ) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

  Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. možno dovolaním   napadnúť   právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

  V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,

proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Podľa § 239

ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd

zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s.p. Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné

proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/

odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. b/ ide o uznesenie o návrhu na

zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie

o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

  Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., proti ktorým zákon pripúšťa

dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

  So zreteľom na to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesné prípustné, len ak v konaní

došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. O vadu

uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti

dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj

rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné ( pozri napríklad  

R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej

praxe pod č. 38/1998 a č. 23 / 1998. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie), že k tejto procesnej vade

skutočne došlo.

  Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

  S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov nižších

stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní odňatá

možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa

rozumie procesne   nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok

znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.

  Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/

O. s. p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku

upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní   (t.j. že nezachovali zákonom

stanovenú procedúru prejedania veci   ) napríklad tým, že jej znemožnili urobiť niektorý procesný úkon, vyjadriť sa k veci po skutkovej alebo právnej stránke, podať opravný

prostriedok a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na

nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska

( pozri § 41 ods. 2 O. s. p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konania pred

súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo vzťahu na otázku vecnej správnosti

právnych záverov súdov ( ich právneho posúdenia veci ), na ktorých v danom prípade založili

svoje rozhodnutia.

  Jadro dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom prípade

vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. a v nadväznosti na to

dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie je

určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie. Dovolateľka tvrdí,

že tento, podľa nej nesprávny právny názor súdov, nemá oporu v zákone a prehliada, že po

doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne lehoty, nie však prekluzívna

(hmotnoprávna) lehota uvedená   v   § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.

  Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti súdu,

v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový tav

(správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná ) aplikuje konkrétnu právnu normu.

Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne posúdenie

veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval   správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery.

  Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237 písm. f/  

O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou

(procesnou   ) činnosťou súdu (s postupom pri prejednaní veci), a nie s jeho právnym

hodnotením veci v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je

síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne   prípustné

dovolanie ( pozri   § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.),   nesprávne právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov nie ale procesnou vadou konania v zmysle   § 237 písm. f/ O. s. p. Nesprávne

právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237

( pozri   tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.  

1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,3 Cdo 53/2011,4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,  

6 Cdo 41/2011).  

  Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť ( prípadne až totožnosť )

preskúmavanej veci s inými exekučnými vecami, v ktorých už najvyšší súd skôr rozhodoval

a vyslovil názor, že „nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ ( pozri uznesenie

najvyššieho súdu zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo 177/2009 ), resp. „ za porušenie tohto

práva (pozn.: na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre

takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím

sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia  

( pozri uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp. zn. 5 Cdo 318/2008 ). Obsah

dovolania svedčí o tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi preskúmavanou

vecou a ňou označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolania   v preskúmavanej veci

spočíva na   námietke oprávnenej, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci v hmotnoprávnej otázke – otázke zániku práva, v ňou označených

konaniach išlo o vady procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd to vo veci sp. zn.  

5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy... neobmedzili len na to, čo v tomto štádiu

exekučného konania mali (a mohli ) skúmať, ale sa (už) v ňom neprípustne a bez zákonného

podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v neskorších štádiách tohto konania, mal ich

procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“. Aj v ďalšej dovolateľkou uvádzanej veci sp.

zn. 1 Cdo 177/2009 išlo o procesnú povahu nesprávnosti vedúcej k zrušeniu dovolaním

napadnutého rozhodnutia (pozri tú časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že

zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými môže oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia ).

  Názor oprávnenej vyjadrený v dovolaní, že každé zamietnutie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá vždy procesnú vadu konania

v zmysle § 237 písm. f/ O. s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, sa prieči

právnej úprave vymedzujúcej povahu a účel dovolania a dovolacieho konania. Tento názor

dovolateľky sa, dovedený do dôsledkov (ad absurdum), blíži k celkom neprijateľnému

názoru, že aj každé vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad na nesprávnom

právnom názore o preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou vadou konania v

zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

  Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že aj za predpokladu, že by tvrdenia

oprávnenej o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval ), oprávnenou vytýkaná

okolnosť by mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala

by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p. V dôsledku toho by

posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale

v danej veci nešlo). Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesné prípustné, nemohol dovolací

súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom   (   § 241

ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

  Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá

možnosť oprávnenej konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

  Podľa názoru dovolateľky   uznesenie odvolacieho súdu nebolo riadne odôvodnené.

Uvedený nedostatok zakladá dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

  Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

  Podľa § 167 ods. 2 O. s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

  Je nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky

právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany  

( IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak   s

výhradou, že majú význam pre rozhodnutie ( I. ÚS 46/05, I. US 353/06, II. US 220/08,  

II. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08 ).

  V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou predložené listiny

preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval

na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení

podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi

rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa

uviedol ďalšie argumenty, konkretizoval exekučné tituly na základe ktorých súdny exekútor

žiadal o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie ( pre vymoženie sumy 33, 18 € s prísl., čo

nebolo sporné )   a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej   uvedenými

v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu

zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom.

Okolnosť, že táto odpoveď neúspešnú oprávnenú neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie

nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.; za odňatie možnosti

konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.

  Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva

jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu

skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho

súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.

  Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch nižšieho

stupňa nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej dovolania

nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., ani   z § 237 písm. f/ O. s. p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky vzhľadom na to dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5  

O. s p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s.p. ako procesné neprípustné.  

  V dovolacom konaní úspešnému povinnému Najvyšší súd Slovenskej republiky náhradu

trov dovolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli ( § 243b ods. 5 O. s. p.

v spojení   s   § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.).    

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

v Bratislave   15. mája 2013

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta