Najvyšší súd
7 ECdo 54/2014
Slovenskej republiky 7 CoE 32/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grӧsslingova č. 4, IČO: 36 864
421, proti povinnej Z. S., bytom I.,
o vymoženie 366,46 eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 5 Er 2431/2008, o odvolaní a dovolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 12. decembra 2012, sp.
zn. 14 CoE 368/2012, takto
r o z h o d o l :
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa
12. decembra 2012, sp. zn. 14 CoE 368/2012 z a s t a v u j e.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Veľký Krtíš dňa 6.10.2008
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“) a to na základe exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8,
IČO: 35 922 761, zo dňa 20.3.2008, sp. zn. SR 02479/08. Okresný súd Prievidza poverením 7 Edo 54/2014
7 CoE/32/2014
zo dňa 8.10.2008, č. 5610011322 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe
uvedeného exekučného titulu.
Exekučný súd uznesením zo dňa 25.7.2012, č. k. 5 Er 2431/2008-21 vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (Exekučný
poriadok). Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že oprávnený ako dodávateľ a povinná
ako spotrebiteľ uzavreli dňa 18.10.2007 zmluvu o úvere vo formulárovej podobe, ktorá má
povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
a § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súčasťou zmluvy o úvere sú aj Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17 (Rozhodcovská doložka) upravujú
rozhodcovskú doložku, v súvislosti s ktorou sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane
sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť
za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije
v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,
v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského
súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Súd dospel k záveru, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá
je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná z dôvodu, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ
ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu
na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom
ovplyvniť ich obsah. Dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nachádzajúcej
sa v zmluve o úvere uzavretej dňa 18.10.2007 z dôvodu, že rozhodcovská doložka zakladá
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká je neplatná podľa § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka. Pokiaľ rozhodcovský súd svoju právomoc konať a rozhodnúť
v spore medzi zmluvnými stranami vyvodil z neplatnej rozhodcovskej zmluvy, na následne
vydaný rozhodcovský rozsudok sa hľadí ako na paakt, ktorý nemôže tvoriť spôsobilý
exekučný titul v exekučnom konaní. Keďže exekučný súd skonštatoval, že v prebiehajúcej
exekúcii absentuje vykonateľný exekučný titul, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne
ju zastavil.
7 Edo 54/2014
7 CoE/32/2014
Uvedené uznesenie napadol oprávnený odvolaním a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie a tiež navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU, pretože existuje zákonný dôvod na prerušenie
konania.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) uznesením zo dňa
12. 12. 2012, sp. zn. 14 CoE 368/2012 návrh na prerušenie konania zamietol a napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§219 ods. 1, ods. 2 O.s.p.). Vo vzťahu k návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prijal záver, že v danej exekučnej
veci nepovažuje za nutné postupovať v zmysle uvedeného ustanovenia, lebo žiadnu právne
relevantnú skutočnosť, nevyhnutnú pre rozhodnutie v danej veci nepovažuje za spornú.
Odvolací súd považuje rozhodovanie exekučným súdom v otázke zabezpečenia ochrany práv
spotrebiteľa aj v štádiu vykonávacieho konania za plne konformné a súladné s konštantnou
početnou judikatúrou súdneho dvora (napr. C-240/98 - C-244/98), dotýkajúcou
sa problematiky spotrebiteľského práva. V obdobných prejudiciálnych otázkach, ako navrhuje
oprávnený, bol už vyslovený právny názor Súdneho dvora ES vo veci Pohotovosť C-76/10
zo dňa 16.11.2010 a postup exekučných súdov plne zodpovedá záverom obsiahnutým
v danom rozhodnutí. Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu
rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve
o úvere, uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého
vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle
článkov 3 a 4 smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Odvolací súd preto návrh
na prerušenie konania zamietol. V súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa stotožnil so skutkovým
a právnym záverom súdu prvého stupňa na základe ktorého súd prvého stupňa rozhodol
a na doplnenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu poukázal na ust.
§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1,2 Exekučného poriadku ako aj § 45 ods. 1,2 zákona o rozhodcovskom
konaní a zdôraznil, že v zmysle uvedených ustanovení súd je povinný, a to v každom štádiu
vedenia exekúcie dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady
pre vedenie exekúcie, predovšetkým či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41
Exekučného poriadku. Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil 7 Edo 54/2014
7 CoE/32/2014
rozsah svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku so zákonom, nie je dôvodná a v tejto otázke odvolací súd
poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora ES vo veci Pohotovosť C 76/10 zo dňa 16.11.2010.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že pokiaľ právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže
byť, a to ani z časti, spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zamietol návrh
oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ podal oprávnený odvolanie, ktoré odôvodnil tým,
že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Tvrdil,
že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a je nepreskúmateľné, pre nedostatok dôvodov. Žiadal rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého
stupňa, podal oprávnený dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a navrhol predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval
v podanom dovolaní. Dôvodil tým, že v konaní došlo k vadám, uvedeným v ustanovení § 237
O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej
veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. f/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd mu svojím postupom odňal
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď súdy nevytýčili pojednávanie, hoci
tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Ďalej uviedol, že konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci 7 Edo 54/2014
7 CoE/32/2014
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V dovolaní uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie
na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve uzavretej medzi oprávneným a povinnou. Podľa dovolateľa odvolací
súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne
normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí
základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľa, závery odvolacieho súdu
(že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných
strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových
zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd,
a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej
doložky, a preto /vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemožno
spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu), nie sú zdôvodnené a preukázané,
predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových
súvislostiach. Podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,
pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa
dovolateľa, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas,
je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa
oprávneného nevysporiadali najmä sjudikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo
priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica nepovažuje riešenie
sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané
a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Poukázal na znenie
smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom,
českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedol, že ustanovenie slovenskej
verzie, uvedeného ustanovenia smernice, je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné
skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie
v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej sa súd nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako
nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve
o úvere. Uviedol, že v danom prípade je nutné požiadať, spolu s inými ustanoveniami
o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej 7 Edo 54/2014
7 CoE/32/2014
únie. Tvrdil, že súd mu svojím postupom odňal (ako účastníkovi konania) možnosť konať
pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.
Oprávnený dôvody dovolania bližšie špecifikoval právnou argumentáciou - porušenie
práva EU a interpretácie práve EÚ Súdnym dvorom EÚ, vzhľadom k rozsudku Súdneho
dvora EÚ z 21.2.2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória
Csipai. Oprávnený poukázal na to, že dovolanie podal aj z dôvodu § 237 písm. f/ O.s.p.
pre odňatie možnosti konať pred súdom, keď exekučný súd neumožnil účastníkom
exekučného konania, najmä oprávnenému viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným
súdom, v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnený nemal možnosť
predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinnej s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie. Exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami, ktoré
neboli odstránené ani revíznou činnosťou krajského súdu na základe podaného opravného
prostriedku, a to napriek tomu, že oprávnený v odvolaní namietal odňatie možnosti konať
pred súdom. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a krajský
súd podporil právnu a ústavnú udržateľnosť tejto aplikácie, musela byť táto aplikácia založená
na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom
Európskej únie. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 140/2010 a v súvislosti stým uviedol, že výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku
Súdneho dvora tvorí súčasť právneho základu rozhodnutia vo veci samej. V súvislosti
s rozsudkom Súdneho dvora EÚ, uplatnenie smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať
prostredníctvom spravodlivého konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky
kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle
čl. 47 Charty základných práv EÚ. Pri zohľadnení analyzovaných právnych záverov,
ako vyplýva z doplnenia dovolania, je nutné konštatovať, že v danom prípade nastalo
činnosťou súdov oboch stupňov ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne,
oprávnený tvrdí, že súdy nezohľadnili pri aplikácii smernice 93/13/ES povinnosť súdu
upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku, a dať im tak možnosť
vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku
alebo reakcii povinnej. Podľa názoru oprávneného exekučný súd a aj krajský súd sa mali 7 Edo 54/2014
7 CoE/32/2014
obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES
v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory
s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1
a ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí
na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej
republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia
čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem
jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva,
vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad
vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Súdy si túto
povinnosť nesplnili. Zároveň oprávnený poukázal na viaceré rozhodnutia európskych súdov,
ktoré v doplnení dovolania uvedenú právnu argumentáciu podporujú. S poukazom
na doplnenie dovolania a uvedenú záväznú interpretáciu práva EÚ žiadal oprávnený,
aby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je založené
na nesprávnom právnom základe a je vydané v konaní, v ktorom došlo k odňatiu možnosti
účastníkovi konať pred súdom.
Povinná sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že odvolanie podal oprávnený proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12.12.2012, sp. zn. 14 CoE 368/2012,
proti tomu výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým tento súd jeho návrh na prerušenie
konania zamietol, skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže
o podanom odvolaní konať.
Procesné podmienky v občianskom súdnom konaní, i napriek tomu, že ich Občiansky
súdny poriadok ako základný procesný predpis výslovne nevypočítava, možno považovať
za predpoklady (existujúce tak na strane súdu, ako i na strane účastníkov konania), ktoré
musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (prvá hlava, prvá časť). Procesné
podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma
ex offo, preto ak súd po ich preskúmaní dôjde k záveru, že v konaní ide o taký nedostatok
podmienok konania, ktorý nemožno odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 1 O.s.p.).
7 Edo 54/2014
7 CoE/32/2014
Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 prvá veta O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci
vyplývajúca zo zákona.
V prejednávanej veci z hľadiska formálneho ani obsahového nemožno mať
pochybnosti o tom, že procesný úkon oprávneného zo dňa 4.2.2013, ktorým napadol uvedené
uznesenie krajského súdu, je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O.s.p.
Podľa § 201 veta prvá O.s.p., účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O.s.p., na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom
a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p., krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
7 Edo 54/2014
7 CoE/32/2014
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu
rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9 ods. 2
O.s.p.).
Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávneného na prerušenie
konania vydané po začatí odvolacieho konania, a ktorým bolo potvrdené odvolaním
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu
prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávneného
preto nie je daná.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12.12.2012, zastavil podľa § 243c O.s.p. v spojení
s § 104 ods. 1 O.s.p. bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12.12.2012, sp. zn.
14 CoE 368/2012, v jeho potvrdzujúcej časti, podal včas oprávnený zastúpený v súlade
s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.), potom čo nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním)
napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p., skúmal, či je dôvodný návrh
na prerušenie dovolacieho konania.
V súvislosti s posúdením návrhu oprávneného na prerušenie konania o dovolaní
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa § 243c O.s.p. pre konanie
na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ
nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a ods. 4 a § 95 však pre konanie
na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, 7 Edo 54/2014
7 CoE/32/2014
ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej
otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom
položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje,
že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia
Spoločenstva, alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné,
že neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť
na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom
a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C - 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého
rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný
obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva
Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná
alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že správne
uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti,
pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,
osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry
v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo
interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnený podaním
dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, že o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté
podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku v súlade s § 45 ods. l a 2 zákona
o rozhodcovskom konaní, v spojení s § 41 Exekučného poriadku. Zo strany súdov nižších 7 Edo 54/2014
7 CoE/32/2014
stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych
právnych predpisov.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho
konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.
Dovolací súd následne skúmal, či dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12.12.2012, v jeho potvrdzujúcej časti, smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. 7 Edo 54/2014
7 CoE/32/2014
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/ a písm. g/ O.s.p.
netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.
V súvislosti s namietanou vadou konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p. treba uviesť,
že právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľ v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci
ako exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu
aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal
nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy
rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka
dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. preto nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o dovolateľom namietanú existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237 písm. d/
O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka nie
je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom 7 Edo 54/2014
7 CoE/32/2014
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplné. Z hľadiska totožnosti účastníkov,
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, proti povinnej: Z. S., bytom I., o
vymôžeme 366,46 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod
sp. zn. 5 Er 2431/2008, na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym
rozhodcovským súdom (zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom
v Bratislave, Karloveské rameno 8, zo dňa 20.3.2008, sp. zn. SR 02479/08 nepredchádzalo
žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené
dovolateľom vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho - obsahového - hľadiska (§ 41 ods. 2
O.s.p.) zo strany oprávneného ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza
v súvislosti s otázkou zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
7 Edo 54/2014
7 CoE/32/2014
Dovolateľ konkrétne namietal porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo (podľa jeho názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné
konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd aj prvostupňový súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 57 ods. 2 a § 58 Exekučného 7 Edo 54/2014
7 CoE/32/2014
poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom
a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.
V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú
z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie
z 10. októbra 2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade
zisteného nedostatku v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto
exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu
ochrany práv spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali
neprijateľnosť, a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne
dojednaná, a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech povinnej. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu
exekučného a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Ani ďalšia námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
7 Edo 54/2014
7 CoE/32/2014
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2
O.s.p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma
sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú
vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávneného
v podanom odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného. Jeho rozhodnutie
nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože
odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre 7 Edo 54/2014
7 CoE/32/2014
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Rovnako nie je dôvodná námietka dovolateľa, že súdy oboch stupňov nevytýčili
vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, a to zákonom
č. 230/2012 Z. z. účinným od 08. augusta 2012, ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok,
ktorý ustanovenie §57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/. Dovolateľ namietal, že súd
prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné. Súd
prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade
exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v súlade s ustanovením § 45 ods. 1
písm. c/ a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Odvolací súd v danom prípade postupoval
v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. ak o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia
pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle
§ 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214
ods. 1 písm. b/ a písm. c/ O.s.p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy
nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe
odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné
nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto
súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma,
či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie
alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku),
sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu.
V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O.s.p.), postačujúce je,
ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré
je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať
na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinnej.
7 Edo 54/2014
7 CoE/32/2014
V súvislosti s námietkou dovolateľa, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne) správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľom (§ 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/ a písm. f/ O.s.p.), nevyšli
najavo ani iné procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného
dovolania nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky preto
odmietol dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že sa konanie o jeho odvolaní muselo
zastaviť a vznikla mu povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne úspešnej povinnej
právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal,
lebo nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania (§151 ods. 1 O.s.p.). 7 Edo 54/2014
7 CoE/32/2014
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 29. apríla 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová