Najvyšší súd  

7 ECdo 54/2014

  Slovenskej republiky 7 CoE 32/2014  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grӧsslingova č. 4, IČO: 36 864

421, proti povinnej Z. S., bytom I.,

o vymoženie 366,46 eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 5 Er 2431/2008,   o odvolaní a dovolaní

oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 12. decembra 2012, sp.

zn. 14 CoE 368/2012, takto

r o z h o d o l :

Konanie o odvolaní   proti uzneseniu Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa  

12. decembra 2012, sp. zn. 14 CoE 368/2012 z a s t a v u j e.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Veľký Krtíš dňa 6.10.2008

požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z.  

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“) a to na základe exekučného titulu -

rozhodcovského   rozsudku   Stáleho   rozhodcovského   súdu,   zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8,  

IČO: 35 922 761, zo dňa 20.3.2008, sp. zn. SR 02479/08. Okresný súd Prievidza poverením 7 Edo 54/2014

7 CoE/32/2014

zo dňa 8.10.2008, č. 5610011322 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe

uvedeného exekučného titulu.

Exekučný súd uznesením zo dňa 25.7.2012, č. k. 5 Er 2431/2008-21 vyhlásil exekúciu

za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z.  

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (Exekučný

poriadok). Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že oprávnený ako dodávateľ a povinná

ako spotrebiteľ uzavreli dňa 18.10.2007 zmluvu o úvere vo formulárovej podobe, ktorá má

povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka  

a § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súčasťou zmluvy o úvere sú aj Všeobecné

podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17 (Rozhodcovská doložka) upravujú

rozhodcovskú doložku, v súvislosti s ktorou sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných

strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane

sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť

za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije

v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,

v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského

súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Súd dospel k záveru, že dojednanie

rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá  

je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná z dôvodu, že spotrebiteľ  

sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ  

ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu

na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom

ovplyvniť ich obsah. Dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nachádzajúcej

sa v zmluve o úvere uzavretej dňa 18.10.2007 z dôvodu, že rozhodcovská doložka zakladá

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,

preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká je neplatná podľa § 53 ods. 5

Občianskeho zákonníka. Pokiaľ rozhodcovský súd svoju právomoc konať a rozhodnúť  

v spore medzi zmluvnými stranami vyvodil z neplatnej rozhodcovskej zmluvy, na následne

vydaný rozhodcovský rozsudok sa hľadí ako na paakt, ktorý nemôže tvoriť spôsobilý

exekučný titul v exekučnom konaní. Keďže exekučný súd skonštatoval, že v prebiehajúcej

exekúcii absentuje vykonateľný exekučný titul, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne

ju zastavil.

7 Edo 54/2014

7 CoE/32/2014

Uvedené uznesenie napadol oprávnený odvolaním a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť

a vec vrátiť na ďalšie konanie a tiež navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/

O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU, pretože existuje zákonný dôvod na prerušenie

konania.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) uznesením zo dňa

12. 12. 2012, sp. zn. 14 CoE 368/2012 návrh na prerušenie konania zamietol a napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§219 ods. 1, ods. 2 O.s.p.). Vo vzťahu k návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prijal záver, že v danej exekučnej

veci nepovažuje za nutné postupovať v zmysle uvedeného ustanovenia, lebo žiadnu právne

relevantnú skutočnosť, nevyhnutnú pre rozhodnutie v danej veci nepovažuje za spornú.

Odvolací súd považuje rozhodovanie exekučným súdom v otázke zabezpečenia ochrany práv

spotrebiteľa aj v štádiu vykonávacieho konania za plne konformné a súladné s konštantnou

početnou judikatúrou súdneho dvora (napr. C-240/98 - C-244/98), dotýkajúcou  

sa problematiky spotrebiteľského práva. V obdobných prejudiciálnych otázkach, ako navrhuje

oprávnený, bol už vyslovený právny názor Súdneho dvora ES vo veci Pohotovosť C-76/10  

zo dňa 16.11.2010 a postup exekučných súdov plne zodpovedá záverom obsiahnutým  

v danom rozhodnutí. Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu

rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve

o úvere, uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého

vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle

článkov 3 a 4 smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu

vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom

ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Odvolací súd preto návrh

na prerušenie konania zamietol. V súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa stotožnil so skutkovým

a právnym záverom súdu prvého stupňa na základe ktorého súd prvého stupňa rozhodol  

a na doplnenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu poukázal na ust.  

§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1,2 Exekučného poriadku ako aj § 45 ods. 1,2 zákona o rozhodcovskom

konaní a zdôraznil, že v zmysle uvedených ustanovení súd je povinný, a to v každom štádiu

vedenia exekúcie dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady  

pre vedenie exekúcie, predovšetkým či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal  

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41

Exekučného poriadku. Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil 7 Edo 54/2014

7 CoE/32/2014

rozsah svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku so zákonom, nie je dôvodná a v tejto otázke odvolací súd

poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora ES vo veci Pohotovosť C 76/10 zo dňa 16.11.2010.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že pokiaľ právomoc

rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,  

je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže

byť, a to ani z časti, spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči

povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zamietol návrh

oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.  

a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ podal oprávnený odvolanie, ktoré odôvodnil tým,  

že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Tvrdil,

že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.  

a je nepreskúmateľné, pre nedostatok dôvodov. Žiadal rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť  

a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého

stupňa, podal oprávnený dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa  

na ďalšie konanie a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušil podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a navrhol predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval  

v podanom dovolaní. Dôvodil tým, že v konaní došlo k vadám, uvedeným v ustanovení § 237

O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej

veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. f/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd mu svojím postupom odňal

možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď súdy nevytýčili pojednávanie, hoci

tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Ďalej uviedol, že konanie  

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité

dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci   7 Edo 54/2014

7 CoE/32/2014

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V dovolaní uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie

na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej   doložky ako neprijateľnej podmienky  

v spotrebiteľskej zmluve uzavretej medzi oprávneným a povinnou. Podľa dovolateľa odvolací

súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne

normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí

základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľa, závery odvolacieho súdu

(že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných

strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových

zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd,  

a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej

doložky, a preto /vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemožno

spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu), nie sú zdôvodnené a preukázané,

predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových

súvislostiach. Podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,

pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa

dovolateľa, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas,  

je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa

oprávneného nevysporiadali najmä sjudikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo

priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica nepovažuje riešenie

sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané  

a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Poukázal na znenie

smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom,

českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedol, že ustanovenie slovenskej

verzie, uvedeného ustanovenia smernice, je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné

skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel

zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie  

v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej sa súd nijako

nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako

nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve  

o úvere. Uviedol, že v danom prípade je nutné požiadať, spolu s inými ustanoveniami  

o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej 7 Edo 54/2014

7 CoE/32/2014

únie. Tvrdil, že súd mu svojím postupom odňal (ako účastníkovi konania) možnosť konať

pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1

písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.

Oprávnený dôvody dovolania bližšie špecifikoval právnou argumentáciou - porušenie

práva EU a interpretácie práve EÚ Súdnym dvorom EÚ, vzhľadom k rozsudku Súdneho

dvora EÚ z 21.2.2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória

Csipai. Oprávnený poukázal na to, že dovolanie podal aj z dôvodu § 237 písm. f/ O.s.p.  

pre odňatie možnosti konať pred súdom, keď exekučný súd neumožnil účastníkom

exekučného konania, najmä oprávnenému viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli

uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným

súdom, v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnený nemal možnosť

predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinnej s cieľom ovplyvniť súdne

rozhodnutie. Exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami, ktoré

neboli odstránené ani revíznou činnosťou krajského súdu na základe podaného opravného

prostriedku, a to napriek tomu, že oprávnený v odvolaní namietal odňatie možnosti konať

pred súdom. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a krajský

súd podporil právnu a ústavnú udržateľnosť tejto aplikácie, musela byť táto aplikácia založená

na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom

Európskej únie. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.  

II. ÚS 140/2010 a v súvislosti stým uviedol, že výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku

Súdneho dvora tvorí súčasť právneho základu rozhodnutia vo veci samej. V súvislosti  

s rozsudkom Súdneho dvora EÚ, uplatnenie smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať

prostredníctvom spravodlivého konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky

kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle  

čl. 47 Charty základných práv EÚ. Pri zohľadnení analyzovaných právnych záverov,  

ako vyplýva z doplnenia dovolania, je nutné konštatovať, že v danom prípade nastalo

činnosťou súdov oboch stupňov ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne,

oprávnený tvrdí, že súdy nezohľadnili pri aplikácii smernice 93/13/ES povinnosť súdu

upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku, a dať im tak možnosť

vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku

alebo reakcii povinnej. Podľa názoru oprávneného exekučný súd a aj krajský súd sa mali 7 Edo 54/2014

7 CoE/32/2014

obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES  

v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory  

s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1  

a ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí

na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej

republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia  

čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem

jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva,

vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad

vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Súdy si túto

povinnosť nesplnili. Zároveň oprávnený poukázal na viaceré rozhodnutia európskych súdov,

ktoré v doplnení dovolania uvedenú právnu argumentáciu podporujú. S poukazom  

na doplnenie dovolania a uvedenú záväznú interpretáciu práva EÚ žiadal oprávnený,  

aby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je založené  

na nesprávnom právnom základe a je vydané v konaní, v ktorom došlo k odňatiu možnosti

účastníkovi konať pred súdom.

Povinná sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že odvolanie podal oprávnený proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12.12.2012, sp. zn. 14 CoE 368/2012,

proti tomu výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým tento súd jeho návrh na prerušenie

konania zamietol, skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže  

o podanom odvolaní konať.

Procesné podmienky v občianskom súdnom konaní, i napriek tomu, že ich Občiansky

súdny poriadok ako základný procesný predpis výslovne nevypočítava, možno považovať  

za predpoklady (existujúce tak na strane súdu, ako i na strane účastníkov konania), ktoré

musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci  

zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (prvá hlava, prvá časť). Procesné

podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma  

ex offo, preto ak súd po ich preskúmaní dôjde k záveru, že v konaní ide o taký nedostatok

podmienok konania, ktorý nemožno odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 1 O.s.p.).

7 Edo 54/2014

7 CoE/32/2014

Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 prvá veta O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci

vyplývajúca zo zákona.

V prejednávanej veci z hľadiska formálneho ani obsahového nemožno mať

pochybnosti o tom, že procesný úkon oprávneného zo dňa 4.2.2013, ktorým napadol uvedené

uznesenie krajského súdu, je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O.s.p.

Podľa § 201 veta prvá O.s.p., účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 9 ods. 1 O.s.p., na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom  

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 10 ods. 1 O.s.p., krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

7 Edo 54/2014

7 CoE/32/2014

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky  

je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9 ods. 2

O.s.p.).

Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávneného na prerušenie

konania vydané po začatí odvolacieho konania, a ktorým bolo potvrdené odvolaním

napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu

prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávneného

preto nie je daná.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12.12.2012, zastavil podľa § 243c O.s.p. v spojení  

s § 104 ods. 1 O.s.p. bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12.12.2012, sp. zn.

14 CoE 368/2012, v jeho potvrdzujúcej časti, podal včas oprávnený zastúpený v súlade  

s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3

O.s.p.), potom čo nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním)

napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p., skúmal, či je dôvodný návrh  

na prerušenie dovolacieho konania.

V súvislosti s posúdením návrhu oprávneného na prerušenie konania o dovolaní

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa § 243c O.s.p. pre konanie  

na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ

nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a ods. 4 a § 95 však pre konanie  

na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší,   7 Edo 54/2014

7 CoE/32/2014

ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej

otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom

položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje,  

že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia

Spoločenstva, alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné,  

že neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť  

na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom

a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie  

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C - 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho

dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého

rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný

obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva

Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná

alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že správne

uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti,

pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,

osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry  

v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnený podaním

dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, že o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté

podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku v súlade s § 45 ods. l a 2 zákona  

o rozhodcovskom konaní, v spojení s § 41 Exekučného poriadku. Zo strany súdov nižších 7 Edo 54/2014

7 CoE/32/2014

stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych

právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,  

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

Dovolací súd následne skúmal, či dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského

súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12.12.2012, v jeho potvrdzujúcej časti, smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,  

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. 7 Edo 54/2014

7 CoE/32/2014

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/ a písm. g/ O.s.p.

netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

V súvislosti s namietanou vadou konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p. treba uviesť,  

že právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;  

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľ v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc  

v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona  

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci  

ako exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu

aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti  

a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal

nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy

rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané  

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka

dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. preto nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o dovolateľom namietanú existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237 písm. d/

O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)  

v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka nie  

je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom 7 Edo 54/2014

7 CoE/32/2014

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke  

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplné. Z hľadiska totožnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, proti povinnej: Z. S., bytom   I., o

vymôžeme 366,46 eur s príslušenstvom, vedenej   na Okresnom súde Veľký Krtíš pod

sp. zn. 5 Er 2431/2008, na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym

rozhodcovským súdom (zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom

v Bratislave, Karloveské rameno 8, zo dňa 20.3.2008, sp. zn. SR 02479/08 nepredchádzalo

žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené

dovolateľom vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo  

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž  

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho - obsahového - hľadiska (§ 41 ods. 2

O.s.p.) zo strany oprávneného ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania  

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza  

v súvislosti s otázkou zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov  

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv  

a právom chránených záujmov.

7 Edo 54/2014

7 CoE/32/2014

Dovolateľ konkrétne namietal porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva  

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním  

a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv  

a základných slobôd malo (podľa jeho názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd aj prvostupňový súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,  

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,  

t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 57 ods. 2 a § 58 Exekučného 7 Edo 54/2014

7 CoE/32/2014

poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom  

a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.  

V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú  

z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie  

z 10. októbra 2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania,

ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade

zisteného nedostatku v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor

rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto

exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu

ochrany práv spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali

neprijateľnosť, a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne

dojednaná, a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán  

v neprospech povinnej. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu

exekučného a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu  

ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

7 Edo 54/2014

7 CoE/32/2014

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril  

aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2

O.s.p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma  

sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia  

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní  

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú

vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávneného  

v podanom odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  

a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre 7 Edo 54/2014

7 CoE/32/2014

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Rovnako nie je dôvodná námietka dovolateľa, že súdy oboch stupňov nevytýčili  

vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, a to zákonom  

č. 230/2012 Z. z. účinným od 08. augusta 2012, ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok,

ktorý ustanovenie §57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi

pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/. Dovolateľ namietal, že súd

prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto

mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné. Súd

prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade

exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v súlade s ustanovením § 45 ods. 1

písm. c/ a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Odvolací súd v danom prípade postupoval

v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. ak o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia

pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle  

§ 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214  

ods. 1 písm. b/ a písm. c/ O.s.p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy

nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe

odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné

nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto

súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma,  

či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie

alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku),  

sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu.  

V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O.s.p.), postačujúce je,  

ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré  

je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti

súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať  

na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinnej.

7 Edo 54/2014

7 CoE/32/2014

V súvislosti s námietkou dovolateľa, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,  

že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania  

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne) správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľom (§ 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/ a písm. f/ O.s.p.), nevyšli

najavo ani iné procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného

dovolania nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky preto

odmietol dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/

O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou

dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že sa konanie o jeho odvolaní muselo

zastaviť a vznikla mu povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.  

v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne úspešnej povinnej

právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal

(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal,

lebo nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania (§151 ods. 1 O.s.p.). 7 Edo 54/2014

7 CoE/32/2014

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov  

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 29. apríla 2014

  JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová