Najvyšší súd   Slovenskej republiky

7 ECdo 54/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou A., so sídlom v B., proti povinnému J.,

bývajúcemu v B., o vymoženie 168,53 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Skalica pod sp. zn. 3 Er 1082/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Trnave z 15. januára 2013 sp. zn. 9 CoE 436/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

  Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená 23. júla 2010 podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie  

na vymoženie sumy   168,53 € s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým  

je rozhodcovský rozsudok, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., so

sídlom v B., z 28. apríla 2010 sp. zn. B., ktorým bola žalovanému J. uložená povinnosť

zaplatiť žalobkyni B. istinu 168,53 € s príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal Okresný súd

Skalica o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Skalica uznesením z 8. júla 2011 č.k. 3 Er 1082/2010-17 žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vychádzal zo zistenia,  

že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve (zmluva o úvere z 22. júla 2007 uzavretá

medzi právnym predchodcom oprávnenej a povinnou) a následné konanie pred

rozhodcovským súdom odopiera ochranu spotrebiteľovi, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52

a nasl. Občianskeho zákonníka a Smernica 93/13/EHS. Rozhodcovská doložka obsiahnutá

v zmluvných dojednaniach podľa názoru súdu spĺňa všetky nekalé podmienky uvedené   v § 53, § 54 Občianskeho zákonníka ako aj z pohľadu uvedenej smernice, preto je podľa

ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Rozhodcovská doložka (ktorá mala

založiť legitimitu pre exekučný titul), obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia

úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech povinného. Rozhodcovskú doložku si povinný osobitne

nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými

podmienkami. Mohol zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam,

teda aj rozhodcovskému konaniu, kde veriteľ si zvolil konkrétneho rozhodcu. Z týchto

dôvodov žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku zamietol.

Krajský súd v Trnave na odvolanie oprávnenej uznesením z 15. januára 2013 sp. zn.  

9 CoE 436/2011 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219  

ods. 1 O.s.p.), pretože odvolanie oprávnenej nepovažoval za dôvodné. Uviedol, že exekučný

súd je pri postupe podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť  

na rozhodcovský rozsudok aj bez návrhu, ako by nebol materiálne vykonateľný. V prípade

zistenia, že zaväzuje povinného na objektívne nemožné plnenie, právom nedovolené alebo

odporujúce dobrým mravom, je povinný žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

následne zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Súd prvého stupňa správne posúdil,

že zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi je zmluvou spotrebiteľskou s poukazom  

na § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Zmluvná podmienka,

dojednaná v rozhodcovskej doložke, podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná výlučne

určený rozhodcovský súd, čím zbavuje spotrebiteľa možnosti riešiť prípadné spory pred

štátnym súdom, je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

Ak je medzi zmluvnými stranami neplatne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3  

a nasl. Zákona č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej

veci konať a rozhodnúť. Preto rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý

exekučný titul, ale za nulitný právny akt.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá

navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. a § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p.   (v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Skutočnosť, že podmienky

v spotrebiteľskej zmluve neboli individuálne dojednané, sama osebe nezakladá  

ich neprijateľnosť. To, že rozhodcovské konanie iniciovala oprávnená z titulu neplnenia  

si povinnosti riadne a včas zo strany povinného, nemôže mať za následok neplatnosť

rozhodcovskej doložky.   Bola preto toho názoru, že rozhodcovská doložka bola dohodnutá  

v súlade so zákonom. Predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej doložky si oprávnená

plnila povinnosť, ktorá jej vyplývala zo zákona o bankách. Z uvedeného vyplýva, že súdy vec

nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a konanie zaťažili vadami, ktoré mali

za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Ďalej uviedla,  

že právoplatný rozhodcovský rozsudok predstavuje pre exekučný súd prekážku res iudicata  

(§ 237 písm. d/ O.s.p.), tzn. že rozhodcovský rozsudok je nezmeniteľný a záväzný.

Prvostupňový a odvolací súd rozhodli o neprijateľnosti zmluvného dojednania ex offo napriek

tomu, že exekučnému súdu zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva oprávnenie

rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky z úradnej povinnosti. Exekučný súd  

nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť exekučného titulu. Podotkla, že vzhľadom  

na prekážku rei iudicatae, ako aj na nedostatok právomoci, exekučný súd nie je oprávnený

skúmať rozhodcovskú doložku. Súd nemá nahrádzať pasivitu spotrebiteľa. Nesprávnym

rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie sa oprávnenej odoprelo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia (denegatio

iustitiae). V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.

Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v zmysle § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

  Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že oprávnená namietala vadu v zmysle § 237

písm. a/ O.s.p.

Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú

spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,

obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú  

a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom

konaní súdy (okrem iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje

zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá  

má za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť  

a vec postúpiť inému orgánu (§ 104 ods. 1 O.s.p.). Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopiera.

Vytýka im, že v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke,

na čo nemali právomoc. Dovolateľka tak namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú  

na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú

dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch

stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch založili svoje rozhodnutia (viď  

aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012 sp. zn.  

4 Cdo 11/2012).

V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí  

do ich právomoci a preto uvedený dovolací dôvod nie je daný.

Dovolateľka ďalej prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. d/ O.s.p., keď

poukazovala na prekážku res iudicata.

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže  

sa prejednávať znova.

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.  

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné,

ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide  

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom v B.,

proti povinnému J., bývajúcemu v B., o vymoženie 168,53   € s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 3 Er 1082/2010, na základe rozhodcovského rozsudku

vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri R., z 28. apríla 2010 sp. zn. B., nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci

nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľkou

namietanou vadou (§ 237 písm. d/ O.s.p.). V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na

odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu uvedené ďalej k námietke dovolateľky o výskyte

vady konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237  

písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť zrejme tým,  

že skúmali podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul žiadnu

aktivitu na takýto prieskum. Oprávnená však túto vadu namieta neopodstatnene.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie

prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu,  

je treba konanie zastaviť.

Exekučný súd však v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora  

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu  

na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza taktiež vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu  

a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili

svoje rozhodnutia.

Oprávnená vo svojom dovolaní namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú

dovolateľka videla v tom, že súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného

a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedla, že súdy nemôžu

preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul  

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie

má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania  

v zmysle § 103 O.s.p.

Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako

rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom

rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu

rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený

uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný

prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného  

v rozhodcovskom konaní.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom  

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora  

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul)

uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou  

na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch  

ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.  

V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 sp. zn. 3 Cdo 164/1996

publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia

môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej  

a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu

nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila za exekučný titul

rozsudok rozhodcovského súdu, bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn.  

3 Cdo 122/2011).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy  

v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,  

ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44  

ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore  

so zákonom (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012

sp. zn. 6 Cdo 1/2012).

V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali v súlade s právnymi predpismi,  

ich úvahy vychádzali z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo  

o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.

Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p).

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti

tohto tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého

zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

Záverom dovolací súd pre úplnosť k námietkam dovolateľky ohľadne právneho

posúdenia veci dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.  

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému  

nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. októbra 2013  

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová