Najvyšší súd Slovenskej republiky  

7 ECdo 5/2014

    7 CoE 3/2014

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., proti povinnej R., bytom G., o vymoženie 105,56 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 12

Er 560/2009, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z

2. apríla 2013, sp. zn.   11 CoE 23/2013, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Odvolacie konanie z a s t a v u j e.

Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

  Súdny exekútor J. žiadosťou doručenou Okresnému súdu Rožňava 25. septembra 2009

požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 zákona č. 233/1995 Z. z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom S.., so sídlom v B. z 23. júna 2009, sp. zn.

S.. Exekučný súd poverením z 29. septembra 2009 č. X.* poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

7 CoE 3/2014

  Exekučný súd unesením z 28. novembra 2012, č.k. 12 Er 560/2009-21, exekúciu

zastavil a oprávnenú zaviazal na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi vo výške  

39,83 Eur. Dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nachádzajúcej  

sa v zmluve o úvere uzavretej medzi účastníkmi 3. januára 2008, ktorej súčasťou boli  

i Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Zmluvu súd vyhodnotil ako zmluvu

o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahujú okrem iných aj ustanovenia Občianskeho

zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré chránia spotrebiteľa pred tzv. neprijateľnými

(nekalými) zmluvnými podmienkami. Mal za to, že rozhodcovská doložka spĺňa všetky

podmienky podľa ustanovení § 53, § 54 Občianskeho zákonníka, ako aj smernice Rady  

č. 93/13/EHS, aby bola kvalifikovaná ako nekalá a zároveň absolútne neplatná, nakoľko  

je v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a § 9 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom

konaní a s dobrými mravmi. Takáto neplatná rozhodcovská doložka potom nemôže byť

základom právomoci rozhodcovského súdu a jeho rozhodnutie nemôže byť považované  

za rozhodnutie vydané oprávnenou osobou. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom  

na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať nemožno považovať za spôsobilý

exekučný titul, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia. S prihliadnutím na tieto

skutočnosti súd exekúciu podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona

o rozhodcovskom konaní zastavil. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 203  

ods. 1 Exekučného poriadku.

Uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním, ktorého súčasťou bol  

aj návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s.p. a čl. 267

Zmluvy o fungovaní EÚ.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací uznesením z 2. apríla 2013, sp. zn.  

11 CoE 23/2013, návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol, napadnuté uznesenie

potvrdil. Pri posudzovaní návrhu oprávnenej na prerušenie konania odvolací súd dospel

k záveru, že v prejednávanom prípade neexistuje potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou

výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ. V odôvodnení ďalej uviedol, že prihliadať  

na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a to z úradnej moci.

Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv zákon vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa

ako tzv. slabšej zmluvnej strany a tiež zo zásady neprípustnosti zneužívania monopolného

postavenia dodávateľov ako tzv. silnej strany. Výkon práv oprávnenej založený   7 CoE 3/2014

na neprijateľnej zmluvnej podmienke je nezlučiteľný aj s normami úniového práva na ochranu

spotrebiteľa Smernicou rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách a s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.

V prípade, že súd prvého stupňa zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, je oprávnený

exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie

podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správne a návrh na prerušenie konania zamietol

ako nedôvodný.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá

možnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Napadnuté rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205  

ods. 2 písm. f/ O. s. p.), spočíva na zlej interpretácii a aplikácii § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a súd ju nesprávne poučil o nemožnosti

napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolaním. Z uvedených dôvodov

žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie.

Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktiež navrhla, aby dovolací

súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie  

na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré

bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Svoje dovolanie odôvodnila tým, že súdy rozhodli

nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.), lebo nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou normatívnych ustanovení sa postavili do pozície orgánu

vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá im v rámci

zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, konali vo veci, v ktorej  

sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O. s. p.), lebo vykonateľnosť exekučného titulu  

už bola právoplatne posúdená pri poverení súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, nepodal

návrh na začatie konania, hoci bol potrebný (§ 237 písm. e/ O. s. p.), oprávnenej odňali

možnosť konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že nezohľadnili jej námietky, konali bez

pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola

rozhodovaná na základe správneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva 7 CoE 3/2014

Európskej únie, v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), lebo   nesprávne zistili skutkový stav  

a nevykonali dokazovanie a napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení

veci (§ 241 ods. 2 O. s. p.). V dovolaní tiež poukázala na uznesenie Krajského súdu

v Bratislave z 30. novembra 2012 sp. zn. 18 CoE 641/2011. Z odôvodnenia tohto uznesenia

vyplývajú dôležité dôvody, ktoré svedčia o opodstatnenosti dovolacích dôvodov uplatnených

v dovolaní. Z týchto dôvodov žiadala zrušiť obe rozhodnutia súdov nižších stupňov a vec

vrátiť súdu prvého stupňa. Zároveň žiadala prerušiť dovolacie konanie (§ 109  

ods. 1 písm. c/ O. s. p.) a žiadala aby dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti

napadnutého uznesenia (§ 243 O. s. p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O. s. p.

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 243c O. s. p., a takýto návrh nie je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy,

ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke, lebo

je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci.

Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie

konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke.

Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie zákona 7 CoE 3/2014

platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej

únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho

práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu  

a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci

nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie

konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci

sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania v zmysle § 237.

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí  

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho

dvora. Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy

komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu,

ktorý neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a nepredložil na posúdenie

súdnemu dvoru prejudiciálne otázky predložené oprávnenou, nebol preto v rozpore  

so zákonom. Aj podľa názoru dovolacieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu,

nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Dovolací súd preto zamietol návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd

Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103  

O. s. p.) a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť.

I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Na strane súdu k podmienkam

konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti ako orgánu štátu konať a vydať

rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná príslušnosť, z úpravy ktorej

vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci v inštančnom postupe. Chýbajúca 7 CoE 3/2014

funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania.

V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

Podľa § 201 O. s. p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie  

aj vedľajší účastník.

Podľa § 10 ods. 1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa § 10 ods. 2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako

súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,  

ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým

predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie

odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol

súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,

ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu

teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto

rozhodnutiu.

  Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom 7 CoE 3/2014

prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O. s. p.

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným

ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,

aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.),  

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,  

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho 7 CoE 3/2014

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O. s. p., ods. 2 písm. a/, b/, c/ O. s. p.).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.  

nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,  

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno

ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné  

(por. R 117/1999,   R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p.  

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdila  

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení  

nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených

vád podľa § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O. s. p.

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O. s. p.

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc 7 CoE 3/2014

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona  

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí  

do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.  

Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237  

písm. d/ O. s. p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy,  

ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom

konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy,  

ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových

tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie,  

či je daná táto prekážka, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej,

ktorý bol predmetom pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska

totožnosti účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo

rozdielne procesné postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom

konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu

univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnej  

o vymoženie 105,56 Eur s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom S.., so sídlom v B. z 23. júna 2009, sp. zn.

S., vedenému   na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 12 Er 560/2009

nepredchádzalo žiadne iné konanie   na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. 7 CoE 3/2014  

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,  

či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.  

Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,

splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O. s. p.

konanie nezaťažila.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41  

ods. 2 O. s. p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie

konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená

uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva  

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať  

pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov 7 CoE 3/2014

Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,  

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil,

hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania.

Ak oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,  

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej, prípadne platnej rozhodcovskej

zmluvy (rozhodcovskej doložky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej  

v spotrebiteľskej veci, vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým  

je právny vzťah založený spotrebiteľskou zmluvou súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, teda boli oprávnené posúdiť,

či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona

o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne

závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku   7 CoE 3/2014

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.  

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná  

a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu  

ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).  

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril  

aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157  

ods. 2 O. s. p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p. citovaného zákona. Táto norma

sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní 7 CoE 3/2014

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú

vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie   potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6  

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.).  

Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávnenej.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá súčasne aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Aj za predpokladu,

že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania 7 CoE 3/2014

v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil správny právny

predpis a či ho správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.  

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

K námietke oprávnenej v odvolaní poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu

v Bratislave z 30. novembra 2012 sp. zn. 18 CoE 641/2011 dovolací súd udáva, že v danej

veci bolo Krajským súdom v Bratislave ako odvolacím súdom zrušené uznesenie súdu prvého

stupňa pre nepreskúmateľnosť. V danom prípade preto boli skúmané odvolacím súdom iba

procesné podmienky možnosti preskúmania napadnutého rozhodnutia. Predmetné rozhodnutie

preto nebolo a ani nemohlo byť pre procesné pochybenia súdu prvého súdu preskúmavané

z hmotnoprávneho hľadiska. Na toto rozhodnutie preto nemožno prihliadať a dovolací súd

preto ani k nemu nezaujíma stanovisko.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s   § 224  

ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne nevznikli.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. (per analogiam).

Oprávnená zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnej náhradu trov tohto konania

nepriznal, lebo v tomto konaní jej žiadne trovy nevznikli i keď jej vzniklo právo  

na ich náhradu v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta

O. s. p.

7 CoE 3/2014

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. januára 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová