Najvyšší súd

7 ECdo 47/2013

Slovenskej republiky  

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej PRO CIVITAS, s. r. o., so

sídlom v Bratislave, Hattalova č. 12/C, IČO : 45 869 464, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou veritas, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Karpatská č. 18, v mene a na účet ktorej

koná advokát a konateľ JUDr. Jozef Novák, proti povinnému P. H., bývajúcemu v P., pre

vymoženie 1 615, 49 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn.

17 Er 360 /2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove   z 30.

augusta 2012. sp. zn. 20 CoE 130 /2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

  Oprávnená 20. júla 2011 podala súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Dulinovi návrh

na vykonanie exekúcie   pre vymoženie sumy   1 615, 49   €   s príslušenstvom   na podklade

exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom

zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a. s., so

sídlom   v Bratislave, Trnavská cesta 7, z 3. júna   2011 sp. zn.IIC0410143  , ktorým bola

žalovanému   P. H.   uložená povinnosť   zaplatiť žalobkyni   PRO CIVITAS, s. r. o.   istinu v sume 1 615, 49 € s príslušenstvom. Následne súdny exekútor požiadal ( žiadosťou zo 7.

septembra 2011 ) o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

  Okresný súd Humenné uznesením z 23. januára 2012 č. k. 17 Er 360/2011 – 19 žiadosť

súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie   zamietol. Dospel k záveru,

že   zmluvu   o úvere   z 10. septembra 2008 č. 7596280408   ( uzavretú medzi právnym

predchodcom oprávnenej Poštovou bankou, a. s. a povinným ) treba považovať za

spotrebiteľskú zmluvu. Zo samotnej zmluvy a jej   zmluvných   dojednaní   je zrejmé, že

povinný   nemohol   individuálne   ovplyvniť   ich obsah, boli už vopred pripravené „na

predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzatvárali vo viacerých prípadoch pre   veľký počet

spotrebiteľov. Keďže   povinný si neplnil riadne povinnosti vyplývajúce   mu zo zmluvy,

uplatnila si oprávnená   svoje nároky   v rozhodcovskom konaní   v zmysle uzatvorenej

rozhodcovskej doložky podľa bodu 10. 2 všeobecných obchodných podmienok a rozhodca

bez vypočutia povinného vydal predmetný rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovskú doložku

súd vyhodnotil za neprijateľnú podmienku, ktorá je nekalou v zmysle čl. 3 ods. 3   a jeho

prílohy   5 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993. Nekalú povahu rozhodcovskej

doložky súd vyvodil z obmedzenia práva spotrebiteľa ( povinného ) ako slabšej zmluvnej

strany domáhať sa   ochrany na všeobecnom súde v Slovenskej republike, pretože

rozhodcovská doložka   nebola dojednaná so spotrebiteľom   individuálne   a od spotrebiteľa

vyžaduje, aby spory s dodávateľom ( oprávnenou ) riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

O takúto podmienku ide   aj vtedy, ak   síce spotrebiteľ má možnosť   vybrať si medzi

rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak   by sa podľa   tejto doložky   začalo rozhodcovské

konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ   by bol   nútený podrobiť sa   rozhodcovskému

konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.

Za hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom súd

považoval skutočnosť, že povinný nemal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah

predmetnej zmluvy, keďže jej súčasťou   sú aj   všeobecné obchodné podmienky, zmluvu

mohol ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj

rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka nebola   dojednaná   v čase bdelosti

spotrebiteľa   po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Podľa názoru súdu

dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo

svojom dôsledku   k tomu, že   spotrebiteľovi   bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia uvedenej smernice. Preto rozhodcovská doložka ako nekalá podmienka nie je

pre spotrebiteľa ani záväzná a je v rozpore s príslušnými ustanoveniami smernice.  

  Krajský súd v Prešove   na odvolanie oprávnenej uznesením z 30. augusta   2012 sp. zn.

20 CoE 130/2012   uznesenie okresného súdu ako vecne správne   potvrdil ( § 219 ods. 1, 2  

O. s. p. ). Uviedol, že rozhodujúcou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu

prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky. Poukázal na závery Najvyššieho

súdu Slovenskej   republiky vo viacerých jeho rozhodnutiach   týkajúce sa oprávnenia

exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Z nich vyplýva, že pokiaľ

oprávnený   v návrhu na   vykonanie exekúcie   označí   za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd   oprávnený a zároveň povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie   prebehlo na základe   uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak k jej

uzavretiu nedošlo, nemohol spor prejednať   rozhodcovský súd   a v takom   prípade ani

nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský   rozsudok

vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný

tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť

súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa  

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom

na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Odvolací súd nevidel dôvod, aby sa tieto

závery nemali vzťahovať   aj na stav, keď rozhodcovský rozsudok bol založený na

neprijateľnej   rozhodcovskej doložke   v spotrebiteľskej zmluve, pretože podľa § 53 ods. 5

Občianskeho zákonníka je   neprijateľná zmluvná podmienka neplatná   a teda nevyvoláva

právne účinky obdobne ako keď   rozhodcovskej zmluvy niet. Takouto   je aj rozhodcovská

doložka vyplývajúca   z čl. 11. 2. obchodných podmienok pre úver ( čl. 15 ), ktoré sú

súčasťou predmetnej zmluvy o úvere. Záver o neprijateľnosti   rozhodcovskej doložky videl

odvolací súd   tiež v geografickom faktore   v zmysle judikatúry   Súdneho dvora Európskej

únie ( C-240/98 – C-244/98 Oceano grupo editorial ). Nesúhlasil s tvrdením oprávnenej, že

išlo o naplnenie   § 93b zákona o bankách. Podľa tohto ustanovenia   banky a pobočky

zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie

rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory   z obchodov ( § 5 písm. i/ )

budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa

osobitného zákona, a to tak, aby klient mal   možnosť   voľby, či prijme   alebo neprijme

predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Sú tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch   uzavretia   navrhovanej rozhodcovskej   zmluvy   na riešenie   ich

vzájomných   sporov z obchodov. Uvedené ustanovenie vyžaduje   individuálne   vyjednanie

rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa  , a to po poučení o dôsledkoch jeho

rozhodnutia. Zákonom   vyžadované   poučenie spotrebiteľa   a jeho voľba   nenapĺňa taký

postup dodávateľa, ak sa rozhodcovská doložka   uvedie len ako súčasť   všeobecných

obchodných podmienok. Podstatou   týchto podmienok je, že   sa v rámci kontraktácie

nemenia, že sú všeobecné a záujemca   o službu ich buď prijme   alebo zmluva nevznikne.

V tom spočíva faktická   nerovnosť pri kontraktácii. Z obsahu spisu však nevyplýva, že   by

v rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný

zamestnanec banky najprv povinného poučil a nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu.

Oprávnený si v tomto smere   dôkaznú povinnosť nesplnil. Povinnému ako spotrebiteľovi

finančnej služby teda nebolo preukázateľne umožnené po náležitom poučení zvážiť voľbu

medzi   rozhodcovským a všeobecným súdom. Navyše ani   výber   rozhodcovského konania

nebráni súdnej kontrole o prijateľnosti zmluvných podmienok ( vopred formulovaná zmluva

bez možnosti zmeny jej obsahu ).

  Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila z

§ 238 ods. 3 O. s. p. a § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O. s p. (t.j., že   sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom)

a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. (v konaní došlo k vadám   uvedeným v §

237;   konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Konštatovala, že

právomoc rozhodcovského súdu   vyplýva z rozhodcovskej doložky z priloženej úverovej

zmluvy. Vzhľadom na to, že pôvodným veriteľom, v čase uzatvárania zmluvy, bola Poštová

banka, a. s., v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, bola povinná ako

banka ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy

podľa § 4 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z.   o tom, že ich prípadné vzájomné spory

z obchodov budú rozhodnuté   v rozhodcovskom   konaní Stálym   rozhodcovským súdom. V zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.   rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych

nástupcov, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Vzhľadom na to, že to

vylúčené nebolo, oprávnená nemala inú možnosť ako podať žalobu na rozhodcovskom súde

podľa § 93b ods. 1 zákona o bankách.   Prekážku „res iudicata“ dovolateľka vysvetľuje tým,

že vec už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom.

Exekučný súd v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať správnosť rozhodcovského

rozsudku ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom   nebol podaný osobitný návrh

na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona potrebný. Za postup súdov, ktorým

jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ktorým došlo k porušeniu jej práv na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd považovala to, že jej bolo upreté právo na výkon

rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe nesprávneho   právneho

posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky o existencii neprijateľnej podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej

doložky, výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa ustanovení zákona o

bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho

súdu.   V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci, význam

rozhodcovského konania, ktoré porovnáva s občianskym súdnym konaním. Poukázala na

význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej Smernice rady 93/13/EHS do

právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam v doktrinálnej judikatúre ESD

s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch. Na záver poukázala na

výrok Súdneho dvora   EÚ   v prípade   Pannon GSM ( C-243/08 ) a zároveň   na výrok

v prípade Asturcom ( C-40/08 ).

  Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, že

dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 3 O. s. p. ) skúmal, či tento opravný prostriedok

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.  

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa (§ 236 ods. 1 O s.p.).

  Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej právnej

úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239

ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo

svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie o

právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

  Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod

prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.

Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil

a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

  Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je

prípustné.

  Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak

by   v   konaní,   v   ktorom   bolo   vydané,   došlo   k   niektorej   z   procesných   vád   taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/

ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/

účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

  Z   hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno

ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné ( pozri

napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

  Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila a ich

existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nevyplýva.

  Dovolateľka predovšetkým tvrdí, že súdy   rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich

právomoci. Táto jej námietka, výslovne ani nešpecifikovaná v dovolaní, nie je však

opodstatnená.

  Pri posudzovaní existencie vady konania podľa § 237 písm. a/ O. s. p.   ( rozhodlo sa vo

veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov )   dovolací súd vychádzal z ustanovenia § 7 ods. 1  

O. s. p., podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory

a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,

obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ   ich podľa zákona   neprejednávajú

a nerozhodujú o nich iné orgány, ako i z ustanovenia § 104 ods. 1, druhá veta   pred

bodkočiarkou O. s. p., podľa ktorého ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo ak má

predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania

príslušnému orgánu.  

  O žiadosti súdneho exekútora   o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepochybne

rozhoduje súd ( § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku ).

  Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a písm. e/ O.s.p. mali

spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“ v

opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,

i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať

pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., videla v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené a

v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.  

  Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae, § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným

podmienkam konania a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej

podstata spočíva v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade

sa vylučuje možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy,

keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne

rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet

konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z

rovnakých skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z

rovnakého skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý

nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v

novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu

univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom

konaní (§ 251   ods. 4 O.s.p.). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania nevyplýva, že konaniu v tejto veci – t.j. medzi oprávnenou PRO CIVITAS s.r.o., a povinným   Petrom

Haragaľom, týkajúcej   sa vymoženia   1 615,49 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Humenné   pod sp. zn. 17 Er 360/2011 na podklade exekučného titulu, ktorým je

rozhodcovský rozsudok   zo 17. mája   2011 sp. zn. ISB0410077, vydaný Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným pri   spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A

MEDIAČNÁ, a.s. nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom

konania a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné

konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to

ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského

rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom

vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž

vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním

exekúcie. Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie

vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.

  Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa súdy mali, dopustiť tým, že nebol

podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných

podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku

návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť.

Exekučný súd, totiž v predmetnej veci, začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej

doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu na

začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších

stupňov.

  Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba

zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je

procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme

možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré mu

právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených

záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (v zmysle ustálenej judikatúry) sa

považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím sa

oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia

(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010 a sp. zn.  

3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci nejde o túto vadu konania.

Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou nie je postihnuté.

  Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú

otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.

  Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia   na

vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na

vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní   od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.  

3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ

oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal

pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v

zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný

titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či

bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených

v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke

formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako

aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,

zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia

uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

  Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov   pre

poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či

oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak

exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom

právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi

zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak

teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a

exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,

zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom

s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní

posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá,

ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť

právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna

neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

  Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o návrhu  

na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený

už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami

bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená

na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky

vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou

doložkou viazaná.

  Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného

predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska

jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

  Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo   svojom dovolaní

dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

  K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej

prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii

rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom

a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 3. júna 2011 sp. zn. IIC0410143, vydaného

Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ,

ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. je okrem iného zrejmé, že rozhodcovský súd založil

svoju právomoc na ustanovení bodu 11.2 Všeobecných obchodných podmienok, na zmluve

o úvere z 10. septembra   2008, na Obchodných podmienkach pre úver a   na základe

Všeobecných obchodných podmienok). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal

v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne

dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov

výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení

vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná

rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný

súd k dispozícii, takýto záver umožňovali. Vo všeobecných obchodných podmienkach síce

bol upravený odlišný mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne vyhovel ustanoveniu §

53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, keďže umožňoval, aby sa dlžník (povinný) obrátil

i na štátny súd. Avšak v prípade, ak by si uplatnil svoje práva veriteľ (oprávnená) na

rozhodcovskom súde, bol povinný sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto ustanovenie

takisto nemožno považovať za platne uzavretú rozhodcovskú doložku, keďže je v sporoch,

v ktorých by bola voči povinnému   uplatnená žaloba, musí sa podriadiť rozhodcovskému

konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd. Teda v prípadoch, ak je žalobcom

poskytovateľ úveru, resp. jeho právny nástupca, nie je možné sa brániť mimo rozhodcovského

súdu, čo sťažuje prístup povinného   ako spotrebiteľa k spravodlivosti a spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy.

Hlavnými dôvodmi neplatnosti rozhodcovskej doložky však bola najmä skutočnosť, že nebola

ako súčasť formulárovej zmluvy individuálne dojednaná a splynula s ostatným štandardnými

ustanoveniami zmluvy. Neprimeranosť videli konajúce súdy i   v skutočnosti, že miesto

konania je vzdialené od bydliska žalovaného (povinného ), čo je pre neho nevýhodné a môže

ho odradiť od ochrany jeho práv.

  V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených

v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve

bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne uvedených,

najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo v danom prípade.

  Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že

exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore so

zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti

oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

  Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého

stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim

z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3

O.s.p. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

  Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa

stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov

súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s

námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého

uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti

požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú neuspokojuje,

neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2

O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.

  Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva

jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu

skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.

  Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. že ich konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že ich

rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe)

nezakladajú   (vrátane   namietaného   rozporu   so   zákonom   o   bankách).   Dovolanie   je

v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

  Dovolací súd na záver dodáva, že Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-40/08 vo veci Asturcom

Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav medzi

spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším

vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu

posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého týmto súdnym

dvorom sa má smernica Rady 93/13/EHS t 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách   vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje

o návrhu na výkon právoplatného rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí

ihneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel,

preskúmať ex offo nekalú   povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných

pravidiel môže   takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných   opravných prostriedkov

vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky,

ktoré z toho   podľa daného vnútroštátneho práva   vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby

spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

  Prípustnosť dovolania   oprávnenej nevyplýva ani z ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p.,

podľa ktorého dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd   vyslovil   vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie   prípustné, pretože ide   o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a

4. V citovanom ustanovení je upravená prípustnosť   dovolania proti rozsudku odvolacieho

súdu, v danej veci odvolací súd rozhodol uznesením, vo výroku   ktorého nevyslovil

prípustnosť dovolania a súd prvého stupňa nevyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3, 4 O. s. p.

  Vychádzajúc z uvedeného možno zhrnúť, že prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno

vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.   a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je

tento opravný prostriedok neprípustný.

  V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p., § 142 ods. 1 O. s. p. ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu   však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu žiadne trovy tohto konania nevznikli.

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. apríla   2013

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta