Najvyšší súd   Slovenskej republiky

7 ECdo 46/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej B., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej V., so sídlom v B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J., proti

povinnému D., bývajúcemu v P., o vymoženie 528,48 € s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 3 Er 1282/2011, o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 23. novembra 2012 sp. zn. 4 CoE 47/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

  Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 528,48 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú

sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 2. septembra 2011 sp. zn. W. Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného pri R. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č.

233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a

doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Považská

Bystrica o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Považská Bystrica uznesením z 30. decembra 2011 č.k.  

3 Er 1282/2011-12 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol. V odôvodnení poukázal na to, že na základe úverovej zmluvy zo 14. júna 2006

(ďalej len „úverová zmluva“) P. (právny predchodca oprávnenej) poskytla povinnému úver.

Neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré

obsahujú neprijateľnú rozhodcovskú doložku. Súd prvého stupňa po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel

k záveru, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie treba zamietnuť, lebo sa pre

rozpor exekučného titulu so zákonom. Vychádzal z toho, že úverová zmluva je

spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a §

23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a na vec treba aplikovať všeobecnú

úpravu danú ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súčasťou

úverovej zmluvy bola totiž rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej budú všetky spory

účastníkov daného právneho vzťahu rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským

súdom, ktorý vopred určila oprávnená. Nerovnoprávne postavenie účastníkov znemožňuje

spotrebiteľovi vyriešiť spor inak, ako v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka

nebola dojednaná individuálne a do úverových zmluvných podmienok bola zaradená

oprávnenou ešte pred uzavretím samotnej úverovej (formulárovej) zmluvy. Povinný mohol

zmluvu ako celok prijať alebo odmietnuť. Všetky tieto skutočnosti odôvodňujú záver

o neprijateľnosti tejto rozhodcovskej doložky (nekalej podmienky v zmysle čl. 3  

ods. I v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka). Svoj názor podporil konštantnou judikatúrou Európskeho súdneho dvora   vo veciach C- 240/98, C- 244/98, C- 241/98. Z týchto dôvodov dospel súd prvého stupňa

k záveru, že rozhodcovská doložka v danej veci je neprijateľná zmluvná podmienka, prieči  

sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z nej je v rozpore s dobrými mravmi

a princípmi ochrany spotrebiteľa. Vzhľadom na to, aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní ex offo žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Tento postup

označil aj v súlade s rozsudkom Súdneho dvora ES vo veci C- 40/08.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 23. novembra 2012  

sp. zn. 4 CoE 47/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219  

ods. 1 a 2 O.s.p.), pretože odvolanie oprávnenej nepovažoval za dôvodné. Postup súdu prvého

stupňa pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky a záver o jej neplatnosti pre  

jej neprijateľnosť považoval za správny (z hľadísk vyplývajúcich z § 45 zákona č. 244/2002

Z.z., z § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Dodal, že zmluvná podmienka dojednaná

účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej prípadné budúce spory  

má prejednať výlučne určený rozhodcovský súd, čím núti spotrebiteľa podrobiť  

sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho možnosti riešiť všetky prípadné spory pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa. Je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd

prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) s poukazom  

na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora C- 168/2005 a tak zabezpečiť, aby spotrebiteľ

takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný. Na záver dodal, že ak medzi zmluvnými

stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva, súd prvého stupňa správne posúdil

rozhodcovský rozsudok ako nulitný, nakoľko exekučný titul nemôže byť spôsobilý pokiaľ bol

vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky a preto nie je založená právomoc

rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť.

  Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,  

aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade:

1. rozhodovali vo veci ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.),

2. rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237

písm. d/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala dovolateľka z toho,  

že rozhodcovský súd rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej

rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam

rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov a v zásade nie sú oprávnené

preskúmavať rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke. Ustanovenie § 45 zákona  

č. 244/2002 Z.z. umožňuje v tam vymenovaných prípadoch zastaviť exekučné

konanie, nie však zamietnuť žiadosť o poverenie na vykonanie exekúcie.

Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť a je vykonateľný. Súdy preto  

pri posudzovaní splnenia procesných predpokladov, za ktorých môže byť exekútor

poverený vykonaním exekúcie, nemali zákonný podklad pre opätovné posudzovanie

toho, čo už bolo predmetom skúmania rozhodcovského súdu v rozhodcovskom

konaní,

3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa

zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),

4. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Právo  

na (nútený) výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd). Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom prípade pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie, je vykonateľný tak po formálnej, ako  

aj materiálnej stránke. Tým, že ho súdy odmietli vykonať, neprípustne zasiahli  

do práva oprávnenej na súdnu ochranu, odňali jej spravodlivosť a možnosť pred

exekučným súdom konať,

5. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),

6. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241  

ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Oprávnená poukázala aj na ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p., z ktorého vyvodzovala

prípustnosť svojho dovolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,  

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení  

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.  

Pokiaľ dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 238  

ods. 3 O.s.p., dovolací súd poukazuje na to, že toto ustanovenie upravuje prípustnosť

dovolania voči rozhodnutiam odvolacích súdov vydaných vo forme rozsudku a keďže

v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému vo forme uznesenia,

prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 O.s.p. neprichádza do úvahy.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

1. Dovolateľka namieta, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

(§ 237 písm. a/ O.s.p.). Táto vada konania je naplnená vtedy, ak dovolaním napadnuté

rozhodnutie bolo vydané v takej právnej veci, v ktorej nemajú súdy právomoc rozhodovať,

pretože túto právomoc majú iné organy ako súdy. V prejednávanej veci bolo napadnuté

rozhodnutie vydané vo veci exekúcie realizovanej podľa zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučný

poriadok. V podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky niet iného orgánu ako

súdov, ktorý by mal právomoc rozhodovať vo veci exekúcie realizovanej podľa vyššie

uvedeného zákona, a preto z ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p. prípustnosť dovolania

dovolateľky nevyplýva.

2. Dovolateľka namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237  

písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.  

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje

splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie  

na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej

žiadosti toho istého súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie identickej exekúcie

týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté.

Predmetnému exekučnému konaniu nepredchádzalo žiadne exekučné konanie s tým

istým predmetom konania, ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekážku rozsúdenej

veci pre exekučné konanie netvorí rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského

rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom

vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou súdneho sporového konania, totiž vyplýva,

že jeho výsledkom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto  

ním nemôže byť založená prekážka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že v konaní došlo k procesnej vade

v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.

3. Dovolateľka tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237  

písm. e/ O.s.p. (t.j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd

prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok

konania – nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez

návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh

ako procesný úkon, ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde o prípad, že by exekučný súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie

konania.

Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).

Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie  

(č.l. 2 spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle  

§ 237 písm. e/ O.s.p., nemá preto žiadne opodstatnenie.

4. Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali možnosť konať  

(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237  

písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané  

mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.  

Oprávnená v dovolaní naznačuje, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.

došlo nesprávnym procesným postupom súdov pri posudzovaní podkladov pre rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora, aby ho súd poveril vykonaním exekúcie. Dovolací súd k tomu

uvádza, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie

má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania

v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul  

nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach  

§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov

pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí

vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Zo spisu nevyplýva,  

že by procesný postup súdov v danej veci v zmysle vyššie uvedených ustanovení bol

nesprávny a že by viedol k oprávnenou namietanej procesnej vade.

O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide tiež v prípade zamietnutia

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli

splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom

konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal,  

či nejde o tento prípad.  

Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý

už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z., má pre účastníkov

rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona  

č. 244/2002 Z.z.). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným,  

je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných

predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.). Vzhľadom na to je exekučný súd povinný

nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.  

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady

ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom  

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora  

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania

povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk

zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej, ako  

aj materiálnej. V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú

správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku

rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,

ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu

(porovnaj R 47/2012). Ak ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný

titul rozsudok, je exekučný súd – tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade

rozsudku rozhodcovského súdu – povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39   ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal

orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.

Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Len platná rozhodcovská

doložka môže totiž založiť právomoc na konanie rozhodcovského súdu v rozhodcovskom

konaní.  

Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol

spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský

rozsudok (porovnaj R 46/2012). Ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok,  

pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval  

by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate

by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom

postavení povinného, nenamietal v rozhodcovskom konaní neexistenciu alebo neplatnosť

rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať  

sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený

postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského

súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval

postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený

rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský

súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný

tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (viď R 46/2012).

V danom prípade oprávnená k návrhu na vykonanie exekúcie pripojila rozhodcovský

rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri R. z 2. septembra 2011 sp. zn. W.,

ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenej do 3 dní 528,48 € s príslušenstvom (špecifikovaným vo výroku označeného rozhodnutia). V zmysle

rozhodcovského rozsudku má rozhodcovský súd právomoc rozhodovať o žalobe doručenej

žalobcom (pozn. oprávnenou), lebo ide o spor medzi žalobcom, právnym nástupcom banky

a žalovaným (pozn. povinným) ako zmluvnými stranami zmluvy o úvere. Zmluvné strany sa

v nej dohodli, že akékoľvek spory vzniknuté z takto založeného právneho vzťahu budú

riešené dohodou, pre prípad nedosiahnutia dohody prijala žalovaná návrh banky na riešenie

v rozhodcovskom konaní pred uvedeným rozhodcovským súdom. Podľa názoru súdov nižších

stupňov, ktorý považuje za správny aj dovolací súd, treba toto zmluvné dojednanie považovať

za rozhodcovskú doložku (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Keďže sa účastníci dohodli, že

všetky ich spory budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, postupovali súdy správne,

pokiaľ skúmali, či predmetné dojednanie nepredstavuje neprijateľnú podmienku obsiahnutú

v spotrebiteľskej zmluve.

Súdy nižších stupňov v preskúmavanej veci zohľadnili Smernicu, ktorá bola

implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky 1. apríla 2004 zákonom  

č. 150/2004 Z.z. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka). Dovolací súd

konštatuje, že súdy vo svojich rozhodnutiach aplikovali správny vnútroštátny predpis, ktorého

výklad uskutočnili v súlade so Smernicou.

Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená

v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť  

pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku,  

ak má nedostatky uvedené v § 45 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje

účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom

nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne

aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 Smernice umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide  

o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok. Na okolnosť, ktorá umožňuje zastaviť

exekúciu, prihliada exekučný súd už aj v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie; pokiaľ je taká okolnosť preukázaná, zamietne

žiadosť súdneho exekútora.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky  

pre spotrebiteľa záväzné. Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len „súdny dvor“)  

vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že čl. 6 ods. 1 Smernice je kogentné ustanovenie, ktoré

smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami

a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova

zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný

iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe

toho súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý

charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti

potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky, a to na základe

určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných

podmienok. Súd prvého stupňa v danom prípade správne konštatoval, že aj podľa právnej

úpravy Slovenskej republiky nie sú platné zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore

s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa, v dôsledku čoho  

nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto

zmluvných ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne a vzhľadom  

na to nie je ich vykonanie možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle

Smernice a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 Smernice).

V prejednávanej veci súdy opodstatnene poukázali na to, že predmetná rozhodcovská

doložka sa z uvedených dôvodov javí ako absolútne nevyvážená a nekalá. Rozhodcovské

konania nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES

z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie

spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva  

sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie

spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych

zásadách. Súdy správne poukázali na to, že za nekalú možno považovať podmienku, ktorej

zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní

práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať  

od spotrebiteľa, aby riešil spory výhradne arbitrážou.  

Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami sa zabezpečuje

bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu. Zmluvná podmienka vo formulárovej zmluve

alebo vo všeobecných obchodných podmienkach, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje v prípade,

ak s ním nebolo individuálne dojednané, aby spory s druhou zmluvnou stranou –

dodávateľom, riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe tejto

zmluvnej podmienky bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý by mohol byť exekučným

titulom.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom súdov nižších stupňov, že exekučný súd  

je podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený v rámci rozhodovania o vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie preskúmavať okrem žiadosti o vydanie poverenia  

na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie predovšetkým materiálnu a formálnu

právoplatnosť exekučného titulu a v prípade zistenia, že nie sú splnené formálne alebo

materiálne predpoklady vedenia exekúcie, musí adekvátne procesne zareagovať (zamietnuť

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie). V danom prípade dospeli súdy

k správnemu záveru, že rozhodcovský rozsudok, ktorý oprávnená označila za exekučný titul,

bol vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky – rozhodcovskej doložky

spôsobujúcej značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa (povinnej), ktorá odporuje dobrým mravom, a preto je v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka neplatná. Pokiaľ je „právomoc“ rozhodcovského súdu

vyvodzovaná z absolútne neplatného zmluvného dojednania, je nepochybné, že aj samotný

rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť

spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenej voči povinnej vzniklo

právo vynutiteľné v exekučnom konaní.  

V dovolaní oprávnená namietala, že exekučný súd v danej veci nesprávne aplikoval

rozhodnutia súdneho dvora, z ktorých podľa nej nevyplýva povinnosť exekučného súdu

preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa (povinného), ktorý o svojich

právach vedel, a napriek tomu si ich neuplatnil. V rozhodnutí súdneho dvora C-40/08 vo veci

Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueir, súdny dvor vyslovil,  

že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť

kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom

zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej

podmienky. V samotnom výroku predmetného rozhodnutia súdny dvor vyslovil, že Smernica  

sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel,

preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi

podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel

môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej

povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho

podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol

uvedenou doložkou viazaný.

V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere

uzatvorenej zmluvy o úvere, pretože právna predchodkyňa oprávnenej (P.) poskytla

povinnému úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijal

povinný ako spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní zmluvy o úvere jednoznačne v pozícii

slabšej zmluvnej strany a nemal možnosť osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá

bola súdmi nižších stupňov správne posúdená ako nekalá. I keď zákon č. 150/2004 Z.z.,

zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov za spotrebiteľské priamo neoznačuje, treba mať  

na zreteli, že uvedená právna úprava nemá taxatívny charakter, a preto bola v danej veci

exekučným súdom správne aplikovaná. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia (neprijateľné podmienky), ktoré

spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa; ustanovenia, ktoré túto nerovnováhu spôsobujú, označuje Občiansky zákonník

za neplatné. Takým je aj ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré spotrebiteľa núti riešiť

spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní.

Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade rozhodcovská doložka) nevyvoláva

zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať z toho, že právna

predchodkyňa oprávnenej sa s povinným platne nedohodli na tom, že ich vzájomné spory

budú riešené v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou doložkou, ktorá vykazuje znaky

neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neplatného

zmluvného dojednania (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka) nemohla byť založená

právomoc rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť žalobu oprávnenej proti povinnému  

vo veci sp. zn. W. vedenej pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R. Na základe

toho dovolací súd konštatuje, že súdy nižších stupňov predmetný rozhodcovský rozsudok

správne nepovažovali za vykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46 Exekučného poriadku).

Pokiaľ oprávnená namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia rozhodnutí

odvolacieho súdu ako i prvostupňového súdu (nepreskúmateľnosť) treba uviesť, že súdy dali

dostatočné zrozumiteľné odpovede na všetky relevantné otázky skutkovej i právnej povahy,

napokon týmito sa zaoberal aj dovolací súd, preto z toho dôvodu nedošlo k vade v zmysle  

§ 237 O.s.p.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ

súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil,

nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237  

písm. f/ O.s.p.).  

5. K námietke oprávnenej, že v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd opakuje,  

že procesná vada tejto povahy je dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť iba vtedy,

keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo). Sama takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci viď § 239 O.s.p.

a § 237 O.s.p.).

6. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva  

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní  

na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/12).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné

procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

ustanovení § 243b O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3:0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. októbra 2013

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová