Najvyšší súd
7 ECdo 42/2014
Slovenskej republiky 7 CoE 25/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti
povinnému I., bytom D., o vymoženie 483,97 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Dolný Kubín pod sp.zn. 10 Er 90/2004, o odvolaní a dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. septembra 2013 sp.zn. 2 CoE 43/2013, takto
r o z h o d o l :
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa
25. septembra 2013 sp.zn. 2 CoE 43/2013 z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dolný Kubín dňa 8. decembra 2004 poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie na základe notárskej zápisnice spísanej dňa 12.9.2004 notárom
J., uloženú v Zbierke listín pod číslom N 2509/2004, NZ 69470/2004.
Okresný súd Dolný Kubín uznesením zo dňa 21. októbra 2011, č.k. 10 Er 90/2004-14
vyhlásil exekúciu na neprípustnú a následne exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Rozhodnutie o zastavení exekúcie odôvodnil tým, 7 CoE 25/2014
že notárska zápisnica pripojená k návrhu na vykonanie exekúcie nie je vykonateľný exekučný
titul (§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku). V predmetnej veci spísal za povinného notársku
zápisnicu M. ako jeho zástupca, pričom splnomocnenie vyvodzoval z ustanovenia zmluvy
o úvere. Nakoľko sa však nepodarilo preukázať prejav vôle povinného uzavrieť dohodu
o plnomocenstve, nie je ani možné preukázať oprávnenie zástupcu spísať za povinného
notársku zápisnicu. Notárska zápisnica preto nie je vykonateľná.
Uvedené uznesenie napadol oprávnený odvolaním, a tiež navrhol konanie prerušiť
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) uznesením zo dňa
25. septembra 2013, sp.zn. 2 CoE 43/2013 návrh na prerušenie konania zamietol a napadnuté
uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. V odôvodnení uviedol, že exekučný súd
je v priebehu exekučného konania povinný skúmať, či v ňom ide o nútené vykonanie
exekučného titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej aj materiálnej. Súd prvého
stupňa v danom prípade správne skúmal, či je notárska zápisnica, ktorá bola pripojená k návrhu na vykonanie exekúcie, vykonateľný exekučný titul, a po tomto preskúmaní dospel
k správnemu zisteniu, že M. nebol oprávnený zastupovať povinného, lebo dohoda
o zastúpení, ktorú s povinným uzavrel, je z dôvodov uvedených už súdom prvého stupňa
neplatná (§ 22 ods. 2, § 39 Občianskeho zákonníka). Povinný bol pri týchto právnych
úkonoch zbavený možnosti konať na základe svojej slobodnej vôle. Odvolací súd sa stotožnil
so záverom súdu prvého stupňa, plnomocenstvo udelené M. zo strany povinného v zmluve
o úvere, nie je platným právnym úkonom, v dôsledku čoho M. nemohol pred notárom plne
vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice
v mene povinného a to pre rozpor záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle
§ 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva
nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená
notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorej by oprávnenému alebo
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekučného konania
domáhať. Návrh oprávneného, aby odvolací súd prerušil odvolacie konanie podľa § 109 ods.
1 písm. c/ O.s.p., odvolací súd zamietol s odôvodnením, že nebol dôvod na prerušenie
konania a predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie, lebo nešlo o prípad aplikácie či
interpretácie práva Európskej únie. Súd aplikoval výlučne vnútroštátne právo – ustanovenia
Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku, s poukazom na ust. § 251 ods. 4 O.s.p., 7 CoE 25/2014
podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis – Exekučný poriadok,
neustanovuje inak, ako aj s poukazom
na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Odvolací súd poukázal v tej súvislosti na to, že procesné právne predpisy, vzťahujúce
sa na exekučné konanie zakladajú neprípustnosť obligatórneho prerušenia predmetného
exekučného konania a preto je dôvod pre zamietnutie takého návrhu.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. septembra 2013
sp.zn. 2 CoE 43/2013 v časti, ktorou odvolací súd zamietol návrh na prerušenie konania
v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ,
podal oprávnený odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že v konaní mu bola odňatá možnosť
pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a je nepreskúmateľné.
Žiadal preto uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti, podal oprávnený aj dovolanie, v ktorom uviedol, že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58
ods. 1 Exekučného poriadku, bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá
im v rámci zverenej právomoci neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne
rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna a materiálna
vykonateľnosť už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie, 3. oprávnenému odňali možnosť konať pred súdom (§ 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), a to tým, že s ním nekomunikovali
o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky proti prejednaniu veci, konanie bez
nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jeho právo na to, aby jeho právna vec
bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho
základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke (m. m IV. ÚS 206/08)“,
nevytýčili pojednávanie, aj keď podľa ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku boli
na to povinné, 4. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav, 7 CoE 25/2014
nevykonali dokazovanie, 5. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 O.s.p.), základom ktorého je nesprávna aplikácia a interpretácia § 44
ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 2
zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a tiež smernice Rady 93/13/EHS
z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z týchto dôvodov
oprávnený žiadal, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu,
a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie; zároveň žiadal, aby dovolacie konanie bolo prerušené podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. a dovolací súd, aby Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne
otázky nasledujúceho znenia: „1/ Je možné za neprijateľnú podmienku považovať
aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu,
teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky
a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto
zmluvy? 2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že odvolanie podal oprávnený proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.9.2013,
sp.zn. 2 CoE 43/2013 skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, za splnia ktorých môže
o podanom odvolaní konať.
Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci
vyplývajúca zo zákona.
V danom prípade z hľadiska formálneho, ani obsahového nemožno mať pochybnosti
o tom že procesný úkon oprávneného zo dňa 13.11.2013, ktorým napadol uznesenie
Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.9.2013, sp.zn. 2 CoE 43/2013, je odvolaním v zmysle
§ 201 a nasl. O.s.p.
7 CoE 25/2014
Podľa § 201 veta prvá O.s.p., účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O.s.p., na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom
a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p., krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov
ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu
rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
Rozhodnutie krajského súdu, ktorým zamietol návrh oprávneného na prerušenie
konania vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu
prvého stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie
prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá
rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,
o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd pri takomto rozhodovaní
nie je prvostupňovým súdom, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského
súdu ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti
odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
7 CoE 25/2014
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.9.2013, sp.zn. 2 CoE 43/2013 zastavil podľa § 243c O.s.p.
v spojení s § 104 ods. 1 O.s.p. bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že dovolanie proti uzneseniu Krajského
súdu v Žiline zo dňa 25.9.2013, sp.zn. 2 CoE 43/2013, v jeho potvrdzujúcej časti, podal včas
oprávnený zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), po tom čo nezistil splnenie podmienok pre odloženie
vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.,
skúmal, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho konania, ktorý tvorí samostatnú
časť dovolania.
Podľa § 243c O.s.p., pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia
o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92
ods. 1 a ods. 4, a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej
zmluvy.
Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný
obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej
(prejudiciálnej) otázke. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor
Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán
usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní
pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny 7 CoE 25/2014
dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym
orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie
koná bezodkladne. V druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je zakotvená
povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je opravný
prostriedok prípustný, požiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke
nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy, a za akýchkoľvek
okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 zo 06. októbra 1982 Súdny dvor uviedol:
„Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)
sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore
pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov,
keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad
sporného ustanovenia Spoločenstva (tzv. acte éclairé, obdobne vo veci Da Costa 28,29
až 30/62, z 27. marca 1963, Zb. 61,77, fr. znenie), alebo že správne uplatnenie práva
Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti (tzv. acte clair),
pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,
osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry
v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade treba za určujúce považovať to, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov nespočívajú na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí,
ktorých zrušenia sa oprávnený podaním dovolania domáhal vyplýva, že o zastavení exekúcie
bolo rozhodnuté preto, lebo existujúci rozpor medzi záujmami zástupcu (M.) a zastúpeného
(povinného) viedol v zmysle § 22 ods. 2 a § 39 Občianskeho zákonníka k neplatnosti dohody
o zastúpení, a tiež prejavov vôle zachytených v notárskej zápisnici. Vzhľadom na to nemožno
predmetnú notársku zápisnicu považovať za vykonateľný exekučný titul. Procesný postup
súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného 7 CoE 25/2014
poriadku a § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, resp. § 219 ods. 1 O.s.p. Zo strany
súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a preto dovolací súd predmetný návrh zamietol.
V ďalšom dovolací súd skúmal, či dovolanie oprávneného proti uzneseniu odvolacieho
súdu, v jeho potvrdzujúcej časti, smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až písm. c/ O.s.p. Dovolanie oprávneného preto podľa
ustanovení § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. prípustné nie je.
7 CoE 25/2014
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak/ a sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995, a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/, písm. e/ a písm. g/ O.s.p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namietal, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.), resp. že rozhodli „nad rámec“ ich oprávnenia.
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7
ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania,
ktorá má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie 7 CoE 25/2014
zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci
súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľ procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, že nesprávne interpretovali § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci
zverenej právomoci neprináleží“. Dovolateľ tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –
hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku
právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti
a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých
v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Oprávnený takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľa o existencii
vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,
ktorá patrí do ich právomoci.
Podľa názoru oprávneného došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237
písm. d/ O.s.p. Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného
exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k dovolateľom
tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
7 CoE 25/2014
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy,
keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne
rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnený doručil návrh na vykonanie
exekúcie na podklade vyššie označenej notárskej zápisnice, požiadal súd o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a exekučný súd následne poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči
osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2
druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
exekúciu vykonávať (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012, sp.zn. 5 Cdo 205/2011, a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 13. júna 2012, sp.zn. III. ÚS 254/2012).
Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku
res iudicata pre rozhodnutie, ktoré exekučný súd v neskoršom štádiu exekučného konania
založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie
nie je vykonateľný. Preto oprávnený neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi nižších
stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p.
Oprávnený v dovolaní zastáva tiež názor, že súdy mu odňali možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné
oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv.
7 CoE 25/2014
Z dovolania vyplýva názor oprávneného, že k odňatiu možnosti pred súdom konať
došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania
a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým mu znemožnili vyjadriť
sa k vykonaným dôkazom.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky
náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule, a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O.s.p. Exekučný súd v štádiu skúmania, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul
nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. Pri tomto posudzovaní
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia
podmienok konania a pre posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul
je formálne aj materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti
oprávneného a povinného.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo
nie je vykonateľný exekučný titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda
aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže
dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.
Nie je dôvodná námietka dovolateľa, že súdy oboch stupňov mu odňali možnosť
konať pred súdom tým, že nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa zákona tak
boli povinné urobiť, keď zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 8. augusta 2012
do 31. decembra 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57
Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie 7 CoE 25/2014
ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/. Dovolateľ namietal, že súd prvého stupňa
v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal
postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné, pretože
Exekučný poriadok v tomto ustanovení ukladá povinnosť nariadiť pojednávanie iba
v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/ (teda keď exekúciu súd
vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať
a keď rozhodol, že majetok štátu podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh
štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu) a z rozhodnutia exekučného súdu vyplýva,
že zastavil exekúciu, pretože rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným a exekučný súd
nebol povinný postupovať v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, pretože toto
ustanovenie bolo účinné od 8. augusta 2012 (dňom vyhlásenia v Zbierke zákonov SR)
do 31. decembra 2012 a exekučný súd vydal napadnuté uznesenie dňa 21. októbra 2011, teda
pred dňom účinnosti uvedeného ustanovenia.
Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p.
ak o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol
splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ O.s.p.),
pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného
vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd
nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom
prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd považuje
za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú
v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva
dokazovanie (§ 122 až § 124 O.s.p.), postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom
na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia
podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní, a za prítomnosti
oprávneného a povinného.
7 CoE 25/2014
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľ neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy
rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jeho osobnej účasti.
Z dovolania vyplýva názor oprávneného, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu
skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je procesnou
vadou konania v zmysle § 237 O.s.p., ktorá by mohla v danom prípade založiť prípustnosť
dovolania oprávneného. Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť by mohla byť spojená
s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy
ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že namietaným postupom súdov
nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení.
Oprávnený namietal aj to, že ak je exekúcia navrhnutá na podklade notárskej zápisnice
(§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu
skúmať platnosť právnych úkonov, urobených v tejto forme. Táto námietka sa [z určujúceho
– obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.)] viaže na správnosť interpretácie ustanovení
zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto
námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov
nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto
ustanovení ide totiž tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom
stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.
V zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, možno vykonať exekúciu
aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba
v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Notárska zápisnica, ktorá nemá uvedené náležitosti, nie je spôsobilá byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Aj podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej
republiky je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver vychádzajúci z toho,
že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska 7 CoE 25/2014
formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie
exekučného konania (porovnaj I. ÚS 151/2011 a I. ÚS 155/2011).
Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom a nemôže naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu
(porovnaj tiež R 47/2012), nemôže ani – z hľadiska hmotného práva – preskúmavať právny
vzťah účastníkov založený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice,
lebo by to bolo nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu (viď IV. ÚS 20/06, a tiež I. ÚS 120/2012). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť,
že súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej
povahy (I. ÚS 5/2000). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul notársku zápisnicu, neznamená to, že by exekučný súd nebol povinný skúmať,
či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).
V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní
formy notárskej zápisnice upravenej v § 47 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej
činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučným poriadkom, podľa ktorého nevyhnutnými náležitosťami
notárskej zápisnice ako exekučného titulu je (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.
Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je najdôležitejšou
náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu – až tento prejav vôle povinnej osoby
robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinností
uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinnej osoby sa teda završuje vznik
exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej osoby,
ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva
exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva vykonateľnému
rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný pri spísaní notárskej
zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene zastúpeného (účastníka
notárskej zápisnice, ktorý robí právny úkon, o ktorom sa spisuje notárska zápisnica).
Ak niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu napriek
tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nemožno „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice udelený „zástupcom“ považovať za súhlas povinnej osoby.
7 CoE 25/2014
Podľa § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zástupcom je ten, kto je oprávnený konať
za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Podľa
§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu
alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka).
Dovolací súd za konanie in fraudem legis považuje aj konanie, v rámci ktorého určitý
nebankový subjekt robí rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záložné zmluvy,
dohody o zastúpení a pod.) tak, že má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej
strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany,
ale záujmy nebankového subjektu. Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade
dostávajú do rozporu.
Stručná charakteristika priebehu konaní pred krajskými súdmi Slovenskej republiky,
na ktoré poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach IV. ÚS 151/2011,
I. ÚS 155/2011, IV. ÚS 125/2011, I. ÚS 410/2012, III. ÚS 312/2010, I. ÚS 395/2011,
IV. ÚS 431/2011, IV. ÚS 229/2011, IV. ÚS 575/2012 (sťažnosť oprávneného bola nimi
odmietnutá ako zjavne bezdôvodná), vyplýva, že postup oprávneného a M. v preskúmavanej
veci bol v zásade identický s ich postupom, ktorý opísal Ústavný súd v týchto rozhodnutiach.
Aj v danom prípade bola „slobodná voľba“ povinného pri „výbere“ advokáta zastupujúceho
záujmy povinného vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať dlžníka (povinného) pri
uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávneným), ako aj pri spísaní notárskej
zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného
poriadku) „vybral“ vopred veriteľ (oprávnený) tým, že ho uviedol v predtlači úverovej
zmluvy predloženej dlžníkovi na podpis. Za týchto okolností dovolací súd súhlasí s názorom,
že záujmy zástupcu (M.) boli v rozpore so záujmami zastúpeného (povinného), v dôsledku
čoho je dohoda o zastúpení neplatná (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 39
Občianskeho zákonníka). Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a
pôsobí voči každému. Na absolútnu neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu (ex offo).
Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným schválením. Keďže dohoda
o zastúpení povinného advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom je v zmysle § 39 Občianskeho 7 CoE 25/2014
zákonníka absolútne neplatná, neplatný je aj právny úkon, ktorým tento advokát za povinnú
udelil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.
Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru zhodnému
so záverom odvolacieho súdu, že ak za týchto okolností M. v notárskej zápisnici udelil za
povinného „súhlas“ s jej vykonateľnosťou, chýba podstatná náležitosť materiálnej
vykonateľnosti notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené
zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávneného
pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Dovolateľ tiež namietal, že v konaní došlo k procesnej vade konania majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd v súvislosti s tým opakovane
uvádza, že vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
ktorý ale môže byť úspešne uplatnený iba ak je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad v preskúmavanej veci nejde). Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.
V dovolaní sa napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávneného).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/2012).
7 CoE 25/2014
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľom (§ 237 písm. a/, písm. d/ a písm. f/ O.s.p.), nevyšli najavo
ani iné procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávneného podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že sa konanie muselo zastaviť a vznikla
mu povinnosť nahradiť povinnému trovy konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146
ods. 2 O.s.p.). V konaní vzniklo procesne úspešnému povinnému právo na náhradu trov
konania proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
nepriznal povinnému náhradu trov týchto konaní, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 25. marca 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková