Najvyšší súd  

7 ECdo 38/2014

  Slovenskej republiky   7 CoE 23/2014

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti

povinnému: R., bytom O., o vymoženie 1 306,49 Eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Prievidza pod sp.zn. 15 Er 724/2009, o odvolaní a dovolaní oprávneného

proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 11. apríla 2013 sp.zn. 23 CoE 39/2013,

takto

r o z h o d o l :

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

11. apríla 2013 sp.zn. 23 CoE 39/2013   z a s t a v u j e .

Návrh na prerušenie dovolacieho konania   z a m i e t a .

Dovolanie   o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Prievidza dňa 25.5.2009

požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení 7 CoE 23/2014

neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) a to na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom S., a.s.,

so sídlom v B., IČO: X., zo dňa 18.12.2008, sp.zn. SR 12632/08. Okresný súd Prievidza

poverením zo dňa 10.6.2009, č. 5307060221 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie

na základe uvedeného exekučného titulu.

Exekučný súd uznesením z 23. mája 2012, č.k. 15 Er 724/2009-17 podľa § 57 ods. 1

písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu exekúciu zastavil.

Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že oprávnený ako dodávateľ a povinný  

ako spotrebiteľ uzavreli dňa 11.7.2008 zmluvu o úvere vo formulárovej podobe,

ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na ust. § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka a § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súčasťou zmluvy o úvere  

sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17 (Rozhodcovská doložka)

upravujú rozhodcovskú doložku, v súvislosti s ktorou sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek  

zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto

zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje  

sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepovažuje v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba

na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Súd

dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve

je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná

z dôvodu, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom

postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti a táto situácia  

ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol

podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej

doložky nachádzajúcej sa v zmluve o úvere uzavretej dňa 11.7.2008 z dôvodu,  

že rozhodcovská doložka zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa, preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká  

je neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ rozhodcovský súd svoju

právomoc konať a rozhodnúť v spore medzi zmluvnými stranami vyvodil z neplatnej

rozhodcovskej zmluvy, na následne vydaný rozhodcovský rozsudok sa hľadí ako na paakt,

ktorý nemôže tvoriť spôsobilý exekučný titul v exekučnom konaní. Keďže exekučný súd

skonštatoval, že v prebiehajúcej exekúcii absentuje vykonateľný exekučný titul, exekúciu 7 CoE 23/2014

zastavil a v zmysle výkladu smernice v rozsudku Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores,

C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25 ako aj Mostazo Claro, C-168/05, s I-10421,  

bod 25, bol toho názoru, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase  

jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle  

§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Súdny dvor v prípad

Pannon GSM Zrt./Erzsébet Sustikine Gyorgi C-243/08 dokonca dospel k záveru,  

že podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo

dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva

výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa,

môže byť považovaná za nekalú.

Uvedené uznesenie napadol oprávnený odvolaním, a tiež navrhol konanie prerušiť

podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) uznesením zo dňa  

11. apríla 2013, sp.zn. 12 CoE 39/2013 návrh oprávneného na prerušenie konania zo dňa 26.7.2012 zamietol, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1,  

ods. 2 O.s.p.). Vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

prijal záver, že v tomto konaní nebola preukázaná potreba výkladu komunitárneho práva

Súdnym dvorom Európskej únie, lebo nie je pre daný prípad relevantná; nič by sa nezmenilo  

na podstatnom dôvode, pre ktorý súd exekúciu zastavil. V súvislosti s návrhom oprávneného

na prerušenie konania uviedol, že odvolaciemu súdu nevyplýva povinnosť v zmysle článku

234 Zmluvy o založení ES požiadať o vydanie rozhodnutia Súdny dvor ES, ale je výlučne  

na jeho zvážení, či zvolí takýto postup vzhľadom na nutnosť požiadať prejudiciálne Súdny

dvor ES o výklad práva Európskej únie, pretože sa domnieva, že otázka dotýkajúca  

sa platnosti, či aplikácie unijného práva v konkrétnom konaní je sporná, právo podať návrh  

na začatie konania má výlučne vnútroštátny súd a tento súd má aj výlučné právo disponovať

návrhom. Preto odvolací súd v danej veci nepovažuje za nutné postupovať v zmysle § 109

ods. 1 písm. c/ O.s.p., lebo prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora ES o navrhovaných

otázkach výkladu komunitárneho práva nepovažuje za potrebné a nevyhnutné pre rozhodnutie

súdu a to z dôvodu, že žiadnu právne relevantnú skutočnosť nevyhnutnú pre rozhodnutie

danej exekučnej veci nepovažuje za spornú. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil  

so skutkovým aj právnym zdôvodnením napadnutého rozhodnutia, okresný súd vec správne

právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní zo záveru, že daný zmluvný vzťah medzi 7 CoE 23/2014

veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne tento súd

vychádzajúc z príslušných ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch

v nadväznosti na ustanovenia Občianskeho zákonníka svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil.

Odvolací súd v súvislosti s námietkou odvolateľa o nemožnosti preskúmania rozhodcovského

rozsudku vyslovil názor, že súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje

splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora

vykonaním exekúcie, ale aj počas celého exekučného konania, oprávnený a zároveň povinný

riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej

zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia

zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie  

sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný

titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom s právomocou na jeho

vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie

vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne

v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

konkrétne uznesenie sp.zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, sp.zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9.2.2012). Poukázal na to, že uvedený postup exekučného súdu v predmetnej veci nebol

posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal,

či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul a teda,  

či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Odvolací súd tiež poukázal

na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012, v ktorom  

sa Najvyšší súd okrem iného zaoberal aj otázkou, či v exekučnom konaní Zákon

o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu

rozhodnúť spor. Odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie s tým, že pokiaľ bola právomoc

rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné,  

že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť

spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol

nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Preto správne rozhodol

súd prvého stupňa, ak podľa § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku zastavil.

Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zamietol návrh

oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, podal oprávnený odvolanie, ktoré odôvodnil tým,  

že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Tvrdil, 7 CoE 23/2014

že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žiadal rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť

a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie prvého stupňa,

podal oprávnený dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie

a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušil podľa § 109 ods. 1

písm. c/ O.s.p. a navrhol predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval v podanom

dovolaní. Namietal, že v konaní došlo k vadám, uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p.,  

keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci

sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm e/ O.s.p.), súd mu svojim postupom odňal možnosť

konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď súdu nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli

povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Ďalej uviedol, že konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci  

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinul.

K uvedeným dôvodom dovolania uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie  

na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve uzavretej medzi oprávneným a povinným. Podľa dovolateľa

odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS

a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľa, závery

odvolacieho súdu (že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom  

je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu  

na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto /vzhľadom na jeho úroveň

informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel   7 CoE 23/2014

jej významu), nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,

ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Podľa právnej doktríny smernica

nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom  

a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľa, ak bola smernica prebratá do slovenského

právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Súd prvého

stupňa ani odvolací súd sa podľa oprávneného nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho

dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS.

Smernica nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní  

za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou,

poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy

v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedol,  

že ustanovenie slovenskej verzie, uvedeného ustanovenia smernice, je nesprávne. Text

úniového prepisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách, vziať

do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej  

je súčasťou. Ďalej sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku  

za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Uviedol, že v danom prípade je nutné požiadať, spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto

sporu Súdny dvor Európskej únie. Tvrdil, že súd mu svojím postupom odňal (ako účastníkovi

konania) možnosť konať pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní neprerušil konanie

v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.

Oprávnený dôvody dovolania bližšie špecifikoval právnou argumentáciou – porušenie

práva EÚ a interpretácie práve EÚ Súdnym dvorom EÚ, vzhľadom k rozsudku Súdneho

dvora EÚ z 21.2.2003 sp.zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória

Csipai. Oprávnený poukázal na to, že dovolanie podal aj z dôvodu § 237 písm. f/ O.s.p.  

pre odňatie možnosti konať pred súdom, keď exekučný súd neumožnil účastníkom

exekučného konania, najmä oprávnenému viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli

uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným

súdom, v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnený nemal možnosť

predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinnej s cieľom ovplyvniť súdne

rozhodnutie. Exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami,   7 CoE 23/2014

ktoré neboli odstránené ani revíznou činnosťou krajského súdu na základe podaného

opravného prostriedku, a to napriek tomu, že oprávnený v odvolaní namietal odňatie možnosti

konať pred súdom. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a krajský

súd podporil správnu a ústavnú udržateľnosť tejto aplikácie, musela byť táto aplikácia

založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym

dvorom Európskej únie. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp.zn. II. ÚS 140/2010 a v súvislosti s tým uviedol, že výklad práva EÚ obsiahnutý

v rozsudku Súdneho dvora tvorí súčasť právneho základu rozhodnutia vo veci samej.

V súvislosti s rozsudkom Súdneho dvora EÚ, uplatnenie smernice 93/13/ES sa musí

uskutočňovať prostredníctvom spravodlivého konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie

záruky kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko

v zmysle čl. 47 Charty základných práv EÚ. Pri zohľadnení analyzovaných právnych záverov,

ako vyplýva z doplnenia dovolania, je nutné konštatovať, že v danom prípade nastalo

činnosťou súdov oboch stupňov ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne,

oprávnený tvrdí, že súdy nezohľadnili pri aplikácii 93/13/ES povinnosť súdu upozorniť

účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku, a dať im tak možnosť vyjadriť   sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku alebo

reakcii povinného. Podľa názoru oprávneného exekučný súd a aj krajský súd sa mali obrátiť

na Súdny dvor Európske únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle,

či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom,

ak tak navrhne dodávateľ v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú

judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky  

by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1

smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií

textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ

odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho

súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Súdy si túto povinnosť nesplnili.

Zároveň oprávnený poukázal na viaceré rozhodnutia európskych súdov, ktoré v doplnení

dovolania uvedenú právnu argumentáciu podporujú. S poukazom na doplnenie dovolania

a uvedenú záväznú interpretáciu práva EÚ žiadal oprávnený, aby dovolací súd zrušil

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je založené na nesprávnom právnom základe

a je vydané v konaní, v ktorom došlo k odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom. 7 CoE 23/2014

Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že odvolanie podal oprávnený proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa  

11. apríla 2013, sp.zn. 23 CoE 39/2013 a aj proti tomu výroku rozhodnutia odvolacieho súdu,

ktorým tento súd jeho návrh na prerušenie konania zamietol, skúmal najskôr, či sú splnené

procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže o podanom odvolaní konať.

Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 prvá veta O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci

vyplývajúca zo zákona.  

V prejednávanej veci z hľadiska formálneho ani obsahového nemožno mať

pochybnosti o tom že procesný úkon oprávneného zo dňa 17.5.2013, ktorým napadol

uznesenie krajského súdu, je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O.s.p.

Podľa § 201 veta prvá O.s.p., účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 9 ods. 1 O.s.p., na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).

7 CoE 23/2014

Podľa § 10 ods. 1 O.s.p., krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov

ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky  

je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9  

ods. 2 O.s.p.).

Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávneného na prerušenie

konania vydané po začatí odvolacieho konania, a ktorým bolo potvrdené odvolaním

napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu

prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť

najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávneného preto

nie je daná.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 11.4.2013, zastavil podľa § 243c O.s.p. v spojení s § 104

ods. 1 O.s.p. bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení,   že odvolanie podal oprávnený proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 11. apríla 2013, v jeho potvrdzujúcej časti, podal

včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), potom čo nezistil splnenie podmienok  

pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia  

§ 243 O.s.p., skúmal, či je dôvodný návrh na prerušenie dovolacieho konania.

V súvislosti s posúdením návrhu oprávneného na prerušenie konania o dovolaní

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa § 243 O.s.p. pre konanie   7 CoE 23/2014

na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ

nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a ods. 4 a § 95 však pre konanie  

na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší,  

ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európsky spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej

otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom

položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje,  

že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia

Spoločenstva, alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné,  

že neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť  

na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom

a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C-283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho

dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého

rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný

obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva

spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná

alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva, alebo že správne

uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti,

pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,

osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry

v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnený podaním

dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, že o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté

uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 23.5.2013 podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného 7 CoE 23/2014

poriadku, v spojení s § 58 ods. 1 a § 41 Exekučného poriadku a tiež § 53 1 a 5 a § 54  

ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Zo strany súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej

veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,  

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho

konania. Preto dovolací súd predmetný návrh zamietol.

Dovolací súd následne skúmal, či dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského

súdu v Trenčíne zo dňa 11. apríla 2013, v jeho potvrdzujúcej časti, smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho,  

že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade

skutočne došlo.  

7 CoE 23/2014

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/ a písm. g/ O.s.p.

netvrdil a ich existenciu ani nezistil dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

V súvislosti s namietanou vadou konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p. treba uviesť,  

že právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;  

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľ v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona  

č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmavanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverejnenej právomoci

ako exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu

aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal

nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy

rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka

dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. preto nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o dovolateľom namietanú existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237  

písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existenciu (zistenie)

v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý premet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka  

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom 7 CoE 23/2014

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného   P., s.r.o., so

sídlom v B., proti povinnému: R., bytom O., o vymoženie 1 306,49 Eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp.zn. 15 Er 724/2009, na základe rozhodcovského

rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným zriaďovateľom S., a.s., so

sídlom v B., zo dňa 18.12.2008, sp.zn. SR 12632/08) nepredchádzalo žiadne iné konanie na

súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, dovolateľom vytýkaná

vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p., lebo v predmetnej

veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž v danej veci

začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.)  

zo strany oprávneného ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle

ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza v súvislosti

s otázkou zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho

posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľ konkrétne namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 7 CoE 23/2014

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva  

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol  

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,  

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo (podľa jeho názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd aj prvostupňový súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku  

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,  

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou), súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 57 ods. 2 a § 58 Exekučného

poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom

a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. 7 CoE 23/2014

V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú

z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie

z 10. októbra 2012, sp.zn. 6 Cdo 105/2011).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania,

ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR  

z 18. septembra 2012, sp.zn. 5 Cdo 230/2011.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná,  

a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu  

ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď   práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. januára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril  

aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky 7 CoE 23/2014

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje  

aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávneného

v podanom odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  

a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného. 7 CoE 23/2014

Rovnako námietka dovolateľa, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne

poznamenal oprávnený, zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 8. augusta 2012 bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil  

o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/

a písm. k/. Dovolateľ namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu  

za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia.

Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol a tiež nebol povinný

postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil

uznesením zo dňa 23. mája 2012, teda pred účinnosťou uvedeného ustanovenia.

Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p.,

ak o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol

splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ O.s.p.),

pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného

vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd

nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom

prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd považuje  

za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul

nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O.s.p.), postačujúce je, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho

založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané  

na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho

exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní,

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Súvislosti s námietkou dovolateľa, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,   7 CoE 23/2014

že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľom (§ 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/ a písm. f/ O.s.p.), nevyšli

najavo ani iné procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného

dovolania nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky preto

odmietol dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1  

písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou

dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že sa konanie o jeho odvolaní muselo

zastaviť a vznikla mu povinnosť nahradiť povinnému trovy konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne úspešnému

povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom

konaní nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho

konania nepriznal, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania (§ 151

ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 25. marca 2014

JUDr. Ľubor   Š e b o, v.r. 7 CoE 23/2014

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková